Irena Sendlerová – Schindler v sukniach

 

Vo Varšave cez vojnu zachránila spolu s priateľmi 2.500 židovských detí. Ak by sme na to šli cez počty, tak v porovnaní s Oscarom Schindlerom to bolo raz toľko. Rodičia sa Ireny často pýtali, či im zaručí, že ich dieťa prežije. Vždy odpovedala pravdivo: „Nemôžem vám sľúbiť nič, len to, že pre vaše dieťa budem riskovať vlastný život.“ Tento mesiac uplynulo desať rokov od jej smrti a rok 2018 poľský parlament vyhlásil rokom Ireny Sendlerovej, na pamiatku ženy, „ktorá konala s najvyšším odhodlaním, aby zachránila životy druhých ľudí“.

 

 

Irena nebola sama. A ako hovorí autorka jej životopisu: „Pre každé dieťa, ktoré sa podarilo zachrániť, riskovalo vlastný život aspoň tucet statočných a obetavých ľudí z celej Varšavy… Koho nacisti pristihli, že pomáha Židom, tomu popravili pred očami celú rodinu, vrátane jeho detí…

 

 

Manžel a milenec

Narodila sa ako Irena Krzyżanowska 15. februára 1910 vo Varšave. Otec pracoval ako lekár, jeho odborom boli infekčné choroby. Detstvo prežila v kúpeľnom mestečku Otwock, postavenom v štýle drevených alpských viliek, kam sa chodili kurírovať bohatí, aj chudobnejší židovskí obyvatelia Varšavy. Otec si v Otwocku otvoril ambulanciu, s manželkou sa rozhodol, že kvôli zdraviu svojej jedinej dcérky odídu zo špinavej Varšavy na čerstvý vzduch. Doktor Krzyżanowski bol socialista, jeden z prvých členov tejto strany v Poľsku, zasadzoval sa za zdravotnú starostlivosť pre všetkých, osemhodinový pracovný čas či zákaz detskej práce. Uznával rovnosť ľudí bez rozdielu. „Od malička ma učili, že ľudia sú buď dobrí, alebo zlí,“ hovorievala Irena. „Že vôbec nezáleží na rase, národnosti alebo náboženstve, záleží len na tom, aký je človek naozaj. To som pochopila už ako dieťa.“

Otcova ambulancia bola otvorená všetkým, vrátane Židov, ktorých v miliónovej Varšave žilo okolo 350.000 (v tom čase najväčšia židovská komunita na svete). Irena mala veľa kamarátov medzi židovskými deťmi a pri hrách sa rýchlo naučila ich reč. Ešte aj v dospelosti hovorila plynule jidiš. Kým otec žil, jej bezstarostné detstvo plynulo v pokoji a dostatku, rodina doktora Krzyżanowskeho obývala priestrannú vilu, v ktorej vládla láska, mier a porozumenie. Keď však v letovisku prepukla epidémia brušného týfusu, otec sa nakazil a zomrel len pár dní pred tým, ako jeho dcéra sfúkla na narodeninovej torte sedem sviečok. Irena sa s matkou presťahovala do rušného mesta Piotrków, kde sa zoznámila s mladíkom Mieteko, Sendlerom. Spolu odišli študovať na univerzitu do Varšavy a dohodli sa, že keď skončia školu, vezmú sa. Irena začala študovať právo, zakrátko však prestúpila na polonistiku. Na právnickej fakulte spoznala Adama Celnikiera, židovského mladíka, do ktorého sa osudovo zamilovala. Mietek bol fajn chlapec, Irena ho mala úprimne rada, ale až pri Adamovi pocítila pravú lásku. Adam bol však zadaný, rodičia mu práve chystali svadbu s mladou židovskou nevestou. Irene neostávalo iné, len sa vydať tiež. Mala 21 rokov, keď sa z nej stala pani Sendlerová…

 

Neskrotná mladá dáma

Veľa šťastia si však mladý pár v manželstve neužil. Mohla za to hlavne Irena, tvrdohlavo odmietala hrať rolu tradičnej manželky, vyžívajúcej sa v riadení domácnosti a rodení detí. Bola ako živé striebro, neposedná, plná ambícií, predstava, že by sa mala usadiť ako domáca matróna, sa jej zdala hlúpa, smiešna. Sama sa rozhodla, že pôjde študovať ďalej, zapáčil sa jej nový, moderný odbor sociálnej práce, ktorého nekorunovanou kráľovnou bola profesorka Helena Radliñska, jedna z výrazných osobností vtedajšej poľskej intelektuálnej ľavicovej elity, tiež Židovka. Okrem práce na univerzite viedla vlastnú dobročinnú organizáciu, ktorá zadarmo vzdelávala chudobných, nezamestnaných i bezdomovcov a poskytovala im právne rady. Irena k nej nastúpila na prax a hneď sa začlenila do centra na pomoc slobodným matkám. Cítila sa tam ako ryba vo vode – bola to praktická, dynamická práca, ktorá mala jasný účel a zmysel. Celkom ju pohltila, pre pomoc druhým zanedbávala svojich najbližších a najviac vlastného manžela. Mietek sa sťažoval, že by chcel mať manželku viac doma, prípadne už aj s bábätkom v náručí. Už dávno mu však svitlo, že Irenu len tak neskrotí. Jej rodinou sa stala skupinka mladých sociálnych pracovníkov okolo profesorky Radliñskej. Často spomínala, aká tam vládla skvelá, inšpiratívna atmosféra, všetky svoje neskoršie kolegyne z odbojového hnutia poznala práve tam. Slobodné mladé ženy, talentované, oddané myšlienkam humanizmu a socializmu. Často posedávali v kaviarňach zahalené kúdolom cigaretového dymu, väčšina z nich, vrátane Ireny, sa angažovala v poľskej socialistickej strane. Adam Celnikier mal ešte ľavicovejšie politické názory, ktoré hraničili s komunizmom, matku raz vydesil vyhlásením, že zdedený majetok hodlá celý venovať na dobročinné účely…

Keď Mietek získal miesto na univerzite v Poznani, stovky kilometrov od Varšavy, už ani neočakával, že Irena pôjde s ním. Nemýlil sa, jeho žena odchod rezolútne zamietla. Práve sa zamestnala na mestskej sociálnej správe, a tak odišiel sám. To bol koniec ich manželstva.

 

Irena so žltou hviezdou

Vojna zastihla 29-ročnú Irenu v úrade šéfky varšavských útulkov. Po prvých náletoch nemeckej Luftwaffe bolo treba ratovať ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou, navyše do mesta začali hromadne prúdiť utečenci z vidieka. So spolupracovníkmi sa starala, aby sa bezprizorní ľudia mali aspoň kde zadarmo najesť. Po mesiaci bombardovania Varšava kapitulovala a dostala sa pod správu Tretej ríše. Poľskí vlastenci sa začali bleskurýchlo mobilizovať, vznikali prvé odbojové skupiny, Poliaci akoby od začiatku tušili, že musia bojovať, že Hitler má s nimi strašné plány. Celý štát začal zrkadlovo fungovať v podzemí: vznikla tajná vláda, tajná armáda, noviny, súdy, dokonca i tajné univerzity, keďže Nemci pozatvárali všetky vysoké školy v meste. Od prvých okamihov vojny Hitler a jeho ľudia cielene pracovali na likvidácii poľskej intelektuálnej elity, spisovateľov, vedcov, vysokoškolských profesorov, lekárov, právnikov, novinárov, sudcov, všetkých, čo mohli svojou autoritou vplývať na spoločnosť. Vyše 50.000 príslušníkov predvojnovej intelektuálnej elity, vrátane katolíckych kňazov, dal Hitler popraviť, v lepšom prípade putovali do Nemecka na nútené práce.

Židia boli na tom ešte horšie. Fašisti ich chytali ako zajace. Priamo na ulici im odsekli fúzy a bokombrady, často aj s kožou, alebo ich priviazali za konský záprah a nechali ťahať po dlažbe. Mali zakázané voziť sa dopravnými prostriedkami, nemohli si ani sadnúť vonku na lavičke, rovnako platil zákaz akéhokoľvek spolčovania sa so Židmi. Kvôli Adamovi začala Irena nosiť Davidovu hviezdu. Bolo to bezpečnejšie, keď sa v jeho spoločnosti vydávala za takú ako on, než aby čelila nebezpečenstvu, že paktuje so Židom. Všetkých Židov, čo pracovali v štátnych inštitúciách, prepustili – zrazu sa na dlažbe, bez akéhokoľvek nároku na podporu, ocitli tisíce nezamestnaných. To bol jeden z diabolských Hitlerových plánov, ožobráčiť nenávidených Židov, aby sami pokapali od hladu. Jasnozrivá profesorka Radliñska túto taktiku odhalila veľmi rýchlo. Vplývala na svoje bývalé študentky, aby založili skupiny na pomoc a sociálnu podporu Židov, hlavne matiek. K prvým členkám takýchto buniek patrili Irka Schultzová, Jadwiga Deneková, Jaga Piotrowska a, samozrejme, Irena Sendlerová. Sprvu ich pomoc mala podobu rôznych administratívnych úkonov. Začali tým, že falšovali čísla na dokumentoch sociálnej podpory, a tak fasovali potraviny, oblečenie a finančnú podporu pre Židov. Fiktívne rodiny, aby k nim Nemci neprišli na kontrolu, označovali pečiatkou „cholera“. Nacisti sa nakazených cholerou či týfusom stránili, a tak kontakt s infikovanými nechávali na Poliakov. To bola voda na mlyn pre Irenu a jej kolegyne.

 

Pašeráčka v akcii

V septembri roku 1940 Nemci nariadili presídlenie všetkých varšavských Židov do najhoršej štvrti v meste a vzniknuté geto obohnali trojmetrovým múrom, aby sa z neho nedalo ujsť. Tento rozkaz spôsobil v meste absolútny chaos, veď na pľac, kde predtým žilo stotisíc Poliakov sa muselo postupne vtesnať vyše 400.000 židovských obyvateľov. Tí bohatší zabrali najlepšie byty pre seba, ochotní za ne zaplatiť akúkoľvek sumu. Ceny sa šplhali do závratných výšok, majitelia domov využili situáciu, aby Židov ošklbali až na kosť. Platilo jediné pravidlo: Kto dá viac, ten berie. Keď ste hľadali ako-tak slušný byt, našli ste si podzemnú noru za premrštené peniaze a keď ste prišli zaplatiť, majiteľ vás odbil vetou, že byt je už predaný. Niekto z večera do rána vás jednoducho preplatil. Zobrať so sebou ste mohli iba to, čo sa vám zmestilo na plecia, prípadne do malej rikše, zákaz používať akékoľvek dopravné prostriedky platil aj pre sťahovanie. V gete sa hneď sformovali lepšie a horšie ulice, najhoršie na tom boli utečenci z vidieka, mnohí nevedeli po poľsky ani ceknúť, v meste nemali žiadnych priateľov. V jednej malej izbe žilo šesť až osem ľudí, na jeden záchod ich pripadlo ešte viac, počty chorých na týfus či iné infekčné choroby stúpali geometrickým radom. Do geta putoval aj Adam s celou rodinou. Irena nástojila, že sa ho pokúsi niekam skryť, ale on odmietol – akoby mohol opustiť rodinu! Adamova matka tušila, že syn má milenku a bola z toho zhrozená. Adamom otriasali výčitky svedomia, navyše bol bez práce, prepadali ho depresie. O tom, že Irena vybaví papiere aj jeho žene a matke, nechcel ani počuť. Hádali sa, zmierovali, milovali… Ako pracovníčka mestského úradu mohla Irena bez priepustky prekračovať prísne strážené hranice geta. Chodila tam denne, aj niekoľkokrát. Najskôr pašovala do geta jedlo a lieky. Musela to robiť po troškách, ale aj tak riskovala – za akúkoľvek pomoc Židom – stačilo, že ste im podali pohár vody – hrozilo okamžité zastrelenie. Aj tak s Irkou Schulzovou prepašovali do geta približne tisíc vakcín proti týfusu.

Nestačilo však len bezpečne prejsť za múry geta. S nacistami začali spolupracovať aj mnohí Poliaci. Antisemiti, čo nenávideli Židov, vykrikovali, že chcú Poľsko pre Poliakov, a nie pre Židov, ktorí sa rozťahujú po celej Varšave a berú Poliakom prácu a vplyv! Donášači za peniaze špicľovali, boli krutí, násilnícki, skorumpovaní. Vymáhali úplatky od Židov i tých, čo sa im snažili pomôcť, snorili za nimi, podplácali susedov, číhali na tiene v pivniciach, špehovali gazdinky na trhoch, či nenakupujú príliš veľa jedla, vydierali ich a napokon ich aj tak udali Nemcom…

 

Obriezka ako rozsudok smrti

Varšava pretekala zástupmi opustených detí, ktoré sa vyhladované túlali po uliciach, prespávali na chodníkoch, žobrali o jedlo. Ako im Irena a jej dievčatá dokázali pomôcť? Kým ešte neexistovalo geto, najjednoduchšie bolo priradiť meno a registračné papiere dieťaťa, ktoré zomrelo v útulku, nájdenej židovskej sirote. Tento spôsob však bol málo efektívny, takže sa Irena aj naďalej uchyľovala k falšovaniu rodných listov a jasala, keď sa jej z času na čas podarilo dostať k čistým formulárom. Malé židovské dievčatká boli vo výhode, obriezka chlapcov, ktorá sa nedala zakamuflovať, znamenala rozsudok smrti. Svoju úlohu zohral aj celkový vzhľad, na niektorých deťoch bol židovský pôvod vidieť na prvý pohľad. Väčšiu šancu na prežitie mali tie s „vhodnými rysmi“, ktoré príroda obdarila svetlejšími vlasmi a modrými očami.

Život v gete bol čoraz nebezpečnejší. Infekčné choroby kosili dospelých i deti, nacisti strieľali ľudí na uliciach, malých či veľkých, často bez dôvodu. Zúfalí rodičia niekedy sami svoje dieťa vypravili na útek. Cesta z geta viedla podzemnými kanálmi plnými ľudských výkalov, nimi sa brodili vydesené detváky, samé, iba s papierikom pripnutým na šatách, aby tí, ktorí ich nájdu, aspoň vedeli, koľko majú rokov. Meno radšej žiadne, väčšina z nich znela príliš židovsky… Ak bolo meno dieťaťa známe, Irena si ho zapísala spolu s falošným menom. Používala na to tenučké cigaretové papiere, ktoré sa dali jednoducho zrolovať a nezaberali veľa miesta. Irena ich opatrovala ako oko v hlave. Každý večer ich v ruličkách položila na okenný parapet, aby ich stačila vyhodiť z okna, keby do domu vtrhlo gestapo. Deti, ktorým sa podarilo vyjsť podzemnými kanálmi z geta, zbierala po uliciach, čakávala na ne pri kanáloch a stokách a odvádzala ich do bezpečia. Ale útulok otca Baudouina praskal vo švíkoch a jeho pracovníčky už sledovalo gestapo. Niektoré deti sa podarilo skryť po rodinách, tmavé vlasy im odfarbili na blond, chlapcov s jemnými črtami navliekli do dievčenských šiat. Deti, ktoré  nehovorili dobre po poľsky a nevedeli sa ani modliť, dostali rýchlokurz katechizmu s varovaním, že za žiadnu cenu nesmú nič prezradiť, ako žili doma s mamou a ockom. V krutej zime 1942 začala Irena a jej ľudia pašovať židovské deti von z geta. Často sa stávala svedkom srdcervúcich výjavov, keď sa matka nechcela od svojho dieťaťa odlúčiť a otec áno. Dohodla sa s nimi, že príde na druhý deň, nech si to ešte rozmyslia. Ale žiadny druhý deň už nebol, v noci Nemci celú rodinu nahnali na nástupište a odviezli vlakom do Treblinky…

 

Krst ako cena za život

S Irenou pracovali aj hlboko veriaci katolíci, ktorí síce pomáhali zachraňovať židovské deti, ale zasa si nenechali ujsť príležitosť, aby ich obrátili na kresťanskú vieru. Hlavne ortodoxní Židia namietali, že ich deti sa nemôžu vzdať náboženstva predkov, len aby sa zachránili. Irena stretala rodičov, ktorí zo strachu, že by ich dieťa mohlo prijať krst, odmietli jej pomocnú ruku, ale boli aj takí, ktorí ju úpenlivo prosili, aby deti zachránila – za každú cenu…

Najistejšie bolo skryť malého utečenca do rakvy k nebožtíkovi, pod haldu obväzov a handier, Nemci sa štítili nákazy, takže pohrebné vozy príliš neprezerali. Maličké bábätká sa darilo z geta pašovať v kufroch, ako napríklad šesťmesačnú Bietu Koppelovú, ktorú sa Irene podarilo zachrániť pár dní pred tým, čo jej rodičov poslali do plynu. Dievčatko najprv dostalo sedatíva, aby zaspalo. Irena ho zabalila do prikrývky a položila do veľkého dreveného kufra na náradie. Ten postavila medzi tehly na korbu auta, ktoré šoféroval Henryk, statočný predák, čo pracoval na rôznych stavbách v meste. Pri bráne, kde ich legitimovali, Irene zakaždým behal mráz po chrbte, občas musel Henryk aj zoskočiť z auta, nadvihnúť plachtu a ukázať strážcom, čo vezie. Robil to s kľudom Angličana, ten chlapec má nervy zo železa, hovorila si Irena…

Profesorka Radliñska sa od začiatku vojny skrývala v kláštore v ulici Gęsia, tam aj prednášala, odtiaľ riadila svoju podzemnú odbojovú skupinu. Traja jej členovia sa Irene ponúkli, že by mohli deti pašovať cez pivnice v súdnej budove na hranici geta. Pivnica mala totiž dva vchody, jeden na poľskej a druhý na židovskej strane. Vďaka podplatenému vrátnikovi sa im podarilo dostať von desiatky detí, najmä starších, ktoré nemohli pašovať v kufroch. Chvíľ ako z hororu zažívala Irena a jej kamarátky dennodenne. Ako napríklad Jaga Piotrowska, ktorá raz presúvala židovského chlapca z jedného úkrytu do druhého a rozhodla sa s ním cestovať v električke. Chlapček bol malinký a vydesený, električka cinkala a on sa zakaždým strhol od strachu. Ako sa tak pozeral von z okna, zrazu začal cez slzy kričať na ženu kráčajúcu ulicou, ktorá sa asi podobala na jeho mamu. Problém bol, že chlapček kričal v jidiš. Všetci v električke strnuli a Jaga si pomyslela: toto je moja posledná chvíľa. Kto ju udá skôr? Šofér alebo niekto z cestujúcich, čo vystúpi na zástavke a privolá nemeckú hliadku? Jaga sa v panike naklonila k šoférovi: „Prosím, pomôžte mi, musím hneď vystúpiť.“ On však iba odvrátil hlavu a išiel ďalej. Po niekoľkých sekundách električka prudko poskočila a zastala. Šofér zakričal: „Porucha stroja, všetci musíte vystúpiť!“ Jage však prikázal: „Vy nie, vy zostaňte.“ Jaga bola presvedčená, že ju vezie na gestapo, on však električku nasmeroval do menej rušnej ulice. Nič viac nepovedal, iba sa na ňu usmial, keď vystupovala…

 

 

Simonetta Zalová

foto archív

 

Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2018)