Ivana Beláková – Všade mám chodiace plátna

 

Kreslenie pre ňu odmalička znamenalo bezpečný a nekonečný svet, no až keď do rúk chytila tetovaciu ihlu, pochopila, že našla lásku na celý život. Ivana Beláková vhupla z obce Kostolné do šíreho sveta. Na Novom Zélande prenikla do záhad maorských tetovaní hlavy, na Tahiti objavila čaro polynézskych symbolov, na Borneu sa zasa učila tetovať bambusovým drievkom. Je tiež prvou ženou na svete, ktorej tetovanie bolo uznané za „dočasné výtvarné umenie“. To hrdo nosia klienti z takmer všetkých svetadielov, vrátane celebrít, ktoré tatérke neváhajú zaplatiť letenku kamkoľvek, len aby na ich koži spočinulo práve jej dielo.

 

Keby vám niekto pred rokmi povedal, že sa usadíte v Kalifornii a budete patriť k najúspešnejším tatérkam sveta, ako by ste reagovali?

Presne na to som stvorená, od narodenia pripravená! Znie to srandovne, ale je to pravda. Vždy takto reagujem na niečo, čo znie dobre, čo chcem a čomu verím. Od detstva som sa videla v Amerike, v Los Angeles. Dokonca som to napísala aj do školskej slohovej práce o mojej budúcnosti, a to som nemala ani poňatia, ako to tu vlastne vyzerá. Moje vízie a sny sa stali skutočnosťou.

 

Na dieťa vyrastajúce v obci Kostolné v socialistickom Československu celkom odvážne plány. Bolo kreslenie vždy vašou mániou?

Ako dieťa som bola hyperaktívna a nevedela som sa sústrediť. Práve kreslenie bolo niečím, čo ma dokázalo odpútať od reality, upokojiť. Bolo mojou mániou aj formou meditácie. Kreslila som odmalička, od kresbičiek Walta Disneyho som ako tínedžerka prešla k portrétom, graffiti a dizajnom na steny. V škole som na hodinách vždy počúvala, no zároveň kreslila. Práve na portrétoch som si všimla, že dokážem stráviť dve hodiny kreslením očí či inej časti tváre. Niekedy som si kreslila do štvrtej ráno pri malej nočnej lampe, aby rodičia nevedeli, že nespím a sústredila sa na detaily. Keď som kreslila a tvorila, cítila som sa kompletná. Bol to môj svet, do ktorého som sa vždy rada vracala, ktorý bol bezpečný a nekonečný.

 

Od farbičiek a sprejov ste prešli k ihlám. Ako si spomínate na vaše prvé tetovanie?

Kamarátka sa ma v čase, keď som končila strednú školu, spýtala, či by som to nechcela skúsiť. V Dubnici nad Váhom som jej vytetovala malý ornament na nohu. Pôvodne desaťminútová kerka mi zabrala dve hodiny, lebo som chcela, aby bolo všetko rovné a pekné. Nevedela som však, ako sa o tetovanie treba starať, tak som jej nedala žiadne inštrukcie a šli sme to zapiť šampanským do vírivky. O pár dní sa jej urobila chrasta, ktorá odpadla a tetovanie zmizlo, zostala po ňom len jazva. Od prvej sekundy ma to však dostalo. Tú zvláštnu energiu som cítila celým telom, vedela som, že je to láska na celý život. Pamätám si, že som zavolala kamarátke a povedala jej, že toto je to, čo chcem v živote robiť. Tetujem vyše dvadsať rokov a stále mi to prináša ten krásny napĺňajúci pocit, ako keď som začínala.

 

Čím vám tetovanie tak učarovalo?

Nikdy vopred neviem, akú kožu budem tetovať. To ma doteraz fascinuje. Ľudská koža je jeden z najzložitejších povrchov na tvorbu umenia, každá koža je iná. Aká, to sa dá odhadnúť len v okamihu, kedy sa ihla dotkne jej povrchu. Je to výzva, niečo, v čom sa zdokonaľujete celý život.

 

Mali ste formálny tréning, alebo ste tatérsky samouk?

Najprv som sa učila sama. Z časopisov som odpozerala, ako poskladať tetovaciu mašinku, ako sa robia ihly a začala som skúšať na kamarátoch a rodine. Keď som bola staršia a začala cestovať, pomohlo mi navštevovanie tetovacích konvencií (výstava spojená so súťažou). Tam som sledovala majstrov priamo pri práci, veľa som sa pýtala, bola som ako špongia. Neskôr som začala chodiť na hosťovačky do konkrétnych štúdií, len aby som tetovala popri boku niekoho, koho som obdivovala, ako Pepa, Peter Aurisch, Xoil, Jeff Gogue či Boris. Prax mi pomohla najviac, ale ja sa učím stále.

 

Ako reagovali rodičia, keď ste povedali, že sa chcete živiť tetovaním?

Boli trošku v pomykove. Práve som končila školu, na ktorej som študovala biznis, ekonomiku a účtovníctvo. Najprv boli skeptickí, mysleli si, že je to nejaký vrtoch a že sa tým neuživím. Vtedy bola iná doba, tetovania sa ešte stále spájali s motorkami, podzemím a väzňami. Ale pomohli mi so všetkým. Mama mi dokonca požičala peniaze na kúpu mojej prvej mašinky. Nechali ma rásť a do ničoho má nenútili.

 

Po škole ste zamierili rovno do Austrálie, bez znalosti angličtiny…

Bola som mladá, naivná a nemala som vysoké nároky. Bez rozumu som sa zbalila a odišla s jedným batohom a všetkými úsporami, čo bolo „až“ 600 austrálskych dolárov. Nemala som jasnú predstavu, čo tam chcem robiť, ale túžila som cestovať a spoznávať novú krajinu a ľudí. Páčilo sa mi, že Austrália bola na druhej strane zemegule. Prvé tri mesiace som spávala na zemi v jednej izbe s rozbitým oknom s ďalšími štyrmi ľuďmi. Všade liezli šváby, ráno sme ich zabíjali. Dnes by som okolo toho domu ani nešla, no som vďačná za túto skúsenosť.

 

Ako ste si našli prvú tatérsku prácu?

Keďže som nehovorila po anglicky a okrem pár tetovaní, ktoré som urobila v Trenčíne, som nemala žiadne portfólio, bolo to dosť trúfalé. Veľmi mi pomohla kamarátka. Prišli sme spolu do tetovacieho štúdia, ona všetko preložila do angličtiny a keďže som nemala ako ukázať svoje zručnosti, vtedajší majiteľ povedal, že chce vidieť, ako tetujem naživo. Kamarátka bez mihnutia oka povedala, nech jej na mieste urobím tetovanie. Tak sa aj stalo a ja som dostala prácu. Som jej nesmierne vďačná, neviem si predstaviť, kto by takto spontánne reagoval.

 

Túlavé topánky ste si nevyzuli ani potom… Kam všade vás zaviedli?

Mama s babičkou ma naučili čítať ešte predtým, ako som šla do prvej triedy. Našla som knižku o zajkovi, ktorý cestoval po celom svete a bola som tým fascinovaná, čítala som si ju stále dokola. Už v takom malom veku mi rodičia dávali na Vianoce a narodeniny knižky o cestovaní – o USA, Číne, Egypte. Neskôr prišli na rad tie, ktoré čítal otec – o expedíciách do amazonskej džungle či na Papuu – Novú Guineu. A ja som snívala, že tiež pôjdem na expedície a precestujem každý kút sveta. Moje prvé cesty viedli po Európe, Blízkom východe, neskôr Ázii, Indonézii, Afrike. V roku 2006 som to zobrala vážnejšie a začala som sa zúčastňovať rôznych expedícií. Precestovala som celý Pacifik, Južnú Ameriku, Strednú Ameriku, Karibik, Havaj či Nový Zéland. Splnila som si sen a vybrala sa na Papuu – Novú Guineu…

 

Na skutočnú expedíciu do džungle?

Áno, pár týždňov som trekovala v džungli a po ceste navštívila rôzne dediny. Cítila som sa ako v inom storočí. Ľudia boli nízki, len okolo 145 cm, ale veľmi silní. Väčšinou chodili nahí, muži mali prirodzenie zakryté len „kotekou“ – násadcom priviazaným motúzom okolo pása. Spala som na zemi v stane. Niektoré noci boli také chladné, že som ani nezaspala. Niekedy sme 2 – 3 dni nonstop kráčali bez toho, aby sme narazili na dedinu, to boli najťažšie dni. Zároveň ale aj neskutočne oslobodzujúce – naokolo nič, len džungľa.

 

Ako ste to celé zvládali?

Z chôdze som mala opuchnuté chodidlá a veľké pľuzgiere, nemohla som si obuť topánky. Jeden deň som kráčala bosá, čo má úplne odrovnalo, a tak ma jeden domorodec, ktorý bol o dve hlavy nižší odo mňa, pomáhal niesť na chrbte. V dedine nám vždy dali zemiaky, na všetko, vrátane ananásu, nám sypali soľ, aby sme si v tele udržali vodu. Počas dňa vládli obrovské horúčavy a v noci zima. Asi po desiatich dňoch vytiahol jeden z nosičov z vreca kurča a uvaril ho. Bola som neskutočne hladná, ale pri predstave, kde to kurča zobral a koľko ho v tom vreci nosil, ma prešla chuť. Kuriózne boli záchody. Mali ich vždy umiestnené na kopci a namiesto dverí len pozbíjané laty s množstvom dier. Keď som potrebovala ísť na toaletu, nikdy som nebola sama – obklopilo ma asi desať ľudí a sledovali ma. To bolo asi najdivnejšie. Z poslednej dediny som letela späť charterovým lietadlom. Nikdy nezabudnem na ten pocit, ako som naň čakala, bola vďačná za všetko, čo som prežila a s pokorou som si predstavovala svoj život. Doteraz ma to fascinuje, nie je už veľa takých miest na planéte. Chcem sa tam vrátiť.

 

Precestovali ste kus sveta. Všade ste aj tetovali? 

Tetovala som skoro vo všetkých krajinách, do ktorých som cestovala. Uživiť sa tetovaním nebolo až také ťažké, vždy som naháňala klientov alebo sa mi sami hlásili. Ja mám mentalitu „hustlera“ – nečakám na nič, sama si vytvorím podmienky a nájdem príležitosť. Môžem povedať, že mi to perfektne funguje doteraz.

 

Čím vám imponuje takýto životný štýl?

Slobodou. Slobodou tvorby, cestovania a času. Môžem ísť kamkoľvek na svete a hneď si nájdem kamarátov z mojich kruhov – byť tatérom je ako komunita, spája nás láska k umeniu. Počas mojich ciest po Pacifiku či Južnej Amerike, vždy, keď som zavítala do tetovacích štúdií, hneď som mala známych, ktorí sa ku mne správali ako ku kolegovi – ukázali mi zaujímavé miesta, zobrali ma na večeru. Najkrajšie bolo na Mooree na Tahiti. Tamojší tatér ma naučil tradičné polynézske tetovania. Na Tahiti je napríklad veľmi obľúbená korytnačka ako symbol plodnosti, dlhého života, zdravia a mieru. Možno aj preto, že som cestovala okolo sveta dva roky sama, ľudia sa chceli o mňa starať, pomôcť mi, chrániť ma. Mám z tohto obdobia nádherné zážitky. Všade sa nájdu dobrí ľudia!

 

Na Novom Zélande ste sa učili tetovacie techniky Maorov. V tomto kmeni vraj žena s perami potetovanými namodro predstavovala kedysi ideál krásy…

Veľmi ma priťahuje kultúra Maorov, Samoanov, Polynézanov či Havajčanov. Tetovania na týchto ostrovoch sú veľmi originálne a majú pre danú osobu špecifický význam. Na Novom Zélande, kde som žila rok a pol, som sa skamarátila s tatérom Pepem Hellerom, a ten ma naučil maorské tetovania, akú symboliku majú jednotlivé prvky a aká je ich história. Na Novom Zélande sú typické tvárové tetovania – moko, lebo hlava pre miestnych obyvateľov predstavuje najposvätnejšiu časť tela. Tetovanie znázorňuje sociálny status, silu a prestíž. Ženy si dávajú tetovať tvár v čase, keď sa z dievčat stávajú dospelé ženy, je to pre nich veľká udalosť. Samoánske tetovania pripomínajú rôzne čiary nahusto naukladané vedľa seba a pokrývajú najmä časť tela od pása po kolená. Tetovať sa začínajú už trinásťročné deti.

 

V roku 2012 ste konečne zakotvili vo vysnívanej Amerike…

Začiatky v USA neboli pre mňa až také ťažké ako v Austrálii. Vedela som už po anglicky, mala som tam dokonca aj zopár klientov. Chýbali mi však kamaráti a rodina. Prvýkrát som do Ameriky prišla v roku 2009, o tri roky neskôr som sa rozhodla natrvalo presťahovať na Long Beach. Chcela som sa usadiť a vybudovať svetovú značku. Veľa som študovala a plánovala, ako každý človek, ktorý chce byť úspešný a niečo dosiahnuť. Najťažšie bolo vybudovať si klientelu, trvalo mi to dva roky. Všetka drina a námaha však stáli za to a v roku 2014 sa veci začali meniť. Veľa som lietala na tetovacie konvencie, na ktorých som povyhrávala prvé miesta v rôznych štýloch. Ale mala som aj výstavy v galériách či spolupráce s umeleckými školami. V tom čase som sa ocitla takmer v každom tetovacom magazíne na svete.

 

A do vašej klientely pribúdali aj celebrity…

Áno, celebritnú klientelu mám ešte z Austrálie. Nikdy som si však na tom svoju kariéru nezakladala a doteraz väčšinu mien nezverejňujem, je to medzi klientom a mnou. Z nedávnych mien môžem spomenúť aspoň Chrisa Browna, rappera Guavo či chalanov z Migos. Ako jediný umelec som bola pozvaná tetovať na Coachella festival, ktorý sa mal konať v apríli, no kvôli koronavírusu sa neuskutočnil, rovnako mali u mňa termíny ďalší muzikanti a herci, s ktorými sme to presunuli na dobu neurčitú…

 

Diktujú si celebrity špecifické podmienky?

Podmienkou číslo jeden je väčšinou nefilmovať a nefotiť v ich dome. Chránia si súkromie, urobila by som to isté. Najmä s hudobníkmi sa mi stáva, že počas tetovania nahrávajú alebo sa venujú iným aktivitám a stále odbiehajú, čím sa z dvojhodinového tetovania stáva osemhodinové. Dávajú sa tetovať v noci, čo je pre mňa brutálne, keďže normálne chodím spať o pol desiatej. Vtedy oni ešte len začínajú žiť, a tak ich tetujem do rána. Väčšinou sa nijako nepripravujem, všetko musí byť rýchle a spontánne. Mám klientov, ktorí sú schopní kúpiť mi letenku na druhý koniec sveta, len aby mali nejakú prácu odo mňa.

 

Koľko ľudí teda nosí tetovanie od Ivany Belákovej?

To sa ani nedá spočítať. Kedysi dávno som za jeden rok napočítala asi sedemsto tetovaní. Vtedy som tetovala hlavne menšie veci, rôzne nápisy a ornamenty. Dnes sú to tisíce a tisíce ľudí.

 

Ktoré časti tela ste (ne)tetovali?

Všetky, okrem dlaní, ale aj na to sa chystám. Tetovala som intímne miesta mužom aj ženám, očné viečka, uši, tvár, hlavu, chodidlá, prsty, vnútornú stranu pery…

 

Akú najbizarnejšiu požiadavku ste dostali? 

Plamene vychádzajúce zo zadku. Klientom bol starší pán, ktorý predo mnou kľačal na štyroch nahý asi štyri hodiny. Doteraz to mám pred očami (smiech). Prehováral ma na to asi pol roka, potom sme sa skamarátili, tak som do toho šla. Vedela som, že je to pre neho veľmi dôležité – bol potetovaný úplne všade.

 

Platí aj pri tetovaní, že pre krásu sa musí trpieť?

Všetky tetovania, podľa môjho názoru, bolia. Niektoré časti tela – rebrá, krk, hrudník, lakeť či dlane – bolia viac ako iné. Teraz sú už na trhu vynikajúce produkty, ktoré kožu umŕtvia, tak tetovanie nemusí byť až taká bolestivá skúsenosť. Dnes tetujem väčšinou okolo päť hodín na jedno sedenie. Myslím, že to úplne stačí, koža sa lepšie hojí a ja som na sto percent sústredená. Keď som bola mladšia, tetovala som aj 14 – 16 hodín denne, šesťkrát do týždňa. Bolo to namáhavé po psychickej aj fyzickej stránke. Aj keď som to milovala, hlava mi stále pracovala a nemohla som spať. Posledné štyri roky si dávam viac pozor na to, aby som dostatočne oddychovala a šetrila sa.

 

Pri tvorbe však potrebujete voľnú ruku …

Od klienta vyžadujem špecifikovať miesto na tele a kľúčové slovo k dizajnu. To mi stačí. Ak sa mi nápad páči, môžeme ísť na to. Vopred si dizajny veľmi neplánujem, detaily vždy doladím, až keď tetujem. Nikdy neviem presne klientovi povedať, čo budem robiť, aké farby použijem alebo ako to bude vyzerať.

 

Skutočne vám do práce nikto „nekecá“?

Hneď na začiatku každého upozorním, že vyžadujem voľnú ruku, aby sme mali vo všetkom jasno. A klienti súhlasia. Myslím, že sa im páči moje sebavedomie. Mám špecifický štýl, a tak sa dá výsledok istým spôsobom predvídať. Ak mi niekto začne do mojej práce kibicovať, niečo sa mi zasekne v hlave a ja nedokážem tvoriť ďalej…

 

Kde sa rodí vaša inšpirácia?

Sám život je mojou najväčšou inšpiráciou! Príroda, budovy, dizajn, hudba, technológie… Všímam si všetko okolo seba – kvety, oblohu, vodu, predstavujú pre mňa absolútna dokonalosť. Inšpiráciu čerpám aj z ľudských emócií, je tu COVID-19, štrajky, zúfalstvo, straty. Túto emóciu viem premeniť na pozitívnu a na základe nej robím krásne tetovania.

 

Mnohí ľudia do svojich tetovaní vkladajú životné presvedčenia či míľniky. Čo pre vás znamená tetovanie na vašej koži – provokácia, talizman, spomienka… 

Ja ho vnímam ako umenie, ktoré som si preniesla na telo. Niečo, čo sa mi esteticky páčilo, nemusí to mať pre mňa extra význam. Je to akoby som si kúpila obraz od maliara, pretože sa mi páči jeho práca. Ale je to aj „stroj času“ – vždy presne viem, ako som sa vtedy cítila, kde som bola, aký som mala život – tetovania ma vrátia do minulosti.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Simon Vaugh

 

Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2020)