Jakub Goda – Lovec dezinformácií

 

Dávno sú preč časy, keď sme sa ráno stretávali v kaviarni a za šuchotu papierových novín sme zisťovali, čo dôležité sa doma i vo svete deje. Spravodajstvo sa v posledných rokoch presunulo na internet a tam to seriózna žurnalistika vôbec nemá jednoduché – stráca sa v obrovskom množstve správ, ktoré môžu byť nepresné, klamlivé alebo dokonca zámerne zavádzajúce. Jakub Goda je odborník, ktorý sa venuje kritickej analýze takýchto správ a zároveň podpore serióznych médií. Vitajte teda v „dobe onlajnovej“ a neverte, že všetko, čo nájdete na nete, je pravda…

 

Ste okrem iného známy ako publicista a aktivista v boji s dezinformáciami. Pribudlo vám za posledné obdobie viac práce?

Nepochybne. Na jednej strane to súvisí s faktom, že som nedávno nadviazal spoluprácu s Ministerstvom zdravotníctva, kde je téma odhaľovania dezinformácií momentálne veľmi urgentná, na druhej strane i preto, že dni, ktoré práve žijeme, sú výnimočné. Panuje medzi nami veľké napätie, vynárajú sa otázky, ako vlastne k pandémii koronavírusu pristupovať, akým smerom sa to všetko bude vyvíjať a aj ľudia sú akoby rozdelení do dvoch spektier: časť z nich má kvôli obavám stále snahu dodržiavať opatrenia, iní už majú epidémie plné zuby a nadobudli pocit, že sú mediálne manipulovaní. Práve druhá skupina ľudí je náchylnejšia veriť čomukoľvek, čo ich postoj podporí. Ak potom koluje internetom nejaká pochybná informácia, že nosenie rúšok je škodlivé, je pre nich pohodlnejšie tomu uveriť.

 

Sú takéto pochybné správy fenoménom modernej doby?

Ak by sme to vzali celkom od piky, dezinformácie, konšpiračné teórie, klamstvá a propaganda tu boli odjakživa. Dá sa však celkom presne odhadnúť, kedy v ich vývoji nastala obrovská zmena. Bolo to približne v rokoch 2013 – 2014. Sociálne siete, ktoré v tom čase už vo svete celkom pekne fungovali, sa stali kľúčovým zdrojom správ. Čo presne to znamenalo? Ak predtým na Facebooku kolovali najmä nevinné statusy o tom, čo práve raňajkujeme, alebo s kým cestujeme na dovolenku, približne v týchto rokoch sa sociálne siete stali primárnym zdrojom správ pre celú generáciu ľudí. Stalo sa to však rapídne rýchlo a myslím, že na túto zmenu sme neboli pripravení…

 

Prečo si to myslíte?

Spravodajstvo na sociálnych sieťach zásadne zmenilo spôsob, akým ľudia prijímajú a šíria informácie. Na Slovensku sme túto zmenu zažili intenzívnejšie v čase konfliktu na Ukrajine a potom pri migrantskej kríze, čo sú silne polarizujúce momenty v spoločnosti. Vyrástla tu celá škála nových typov webov, ktoré sa na prvý pohľad prezentovali ako klasické spravodajské, ale práve spomínané konflikty použili na svoj rast a postupne sa stali kanálom na šírenie dezinformácií cez sociálne siete. Ak sa to tak dá povedať, tradičné médiá vtedy prišli o svoj monopol a vyberať, komentovať a šíriť spravodajské informácie mohol prakticky ktokoľvek, kto má účet na sociálnych sieťach. Na jednej strane je to výborná vec, na druhej strane – ide o obrovskú zmenu a bude asi ešte chvíľu trvať, kým sa v takomto prostredí naučíme orientovať a informácie selektovať.

 

Spomínali ste pandémiu, konflikt na Ukrajine, utečeneckú krízu… Znamená to, že práve zásadné udalosti sú akousi živnou pôdou pre šírenie klamstiev a dezinformácií?

Môže to byť akýkoľvek silný, emotívny moment, ktorý vníma celá spoločnosť, kedy sa dejú zmeny, spoločenské posuny a vedie sa intenzívna debata. Takýmto momentom sú napríklad bežne aj parlamentné alebo prezidentské voľby. Vtedy sa darí nielen spravodajským médiám všeobecne, ale je to ideálna šanca aj pre vznik pochybných internetových kanálov. Ale tým dominantným faktorom je samotný vznik a rozmach sociálnych sietí, na ktorých sa potom môžu šíriť správy z akýchkoľvek webov. Napríklad v čase ukrajinskej krízy u nás vyrástol jeden z najvplyvnejších dezinformačných webov Hlavné správy, ktoré si veľmi málo dávajú pozor na to, čo publikujú. Ohľadne Ukrajiny písali tvrdé klamstvá, ich línia je ponúkať a šíriť spravodajstvo blízke ruským štátnym webom, ktoré sú úzko spojené s vládou. Vnímal som, ako fungujú, no snaha mňa a mnohých ďalších ľudí z môjho okolia vyvracať nepravdivé alebo manipulatívne články sa dostávala len k relatívne úzkej skupine ľudí. Napadlo mi teda, že si sám vyskúšam písanie pre Hlavné správy a na vlastnej skúsenosti upozorním na to, ako tieto portály pracujú. Vymyslel som si falošné meno, založil si druhý mailový účet a z neho napísal ako Marek Bakeš do redakcie Hlavných správ, že som ich fanúšik a rád by som pre nich publikoval.

 

Na základe dnes už zverejneného príbehu vieme, že sa vám to aj podarilo…

Áno, a vôbec to nebolo ťažké. Na začiatok odo mňa chceli pár príspevkov, ktoré neboli žiadnymi hoaxami, ale niesli sa v duchu toho, čo sa im páčilo, a tak súhlasili, aby som pre nich písal ďalej. Potom som so spoluprácou s nimi začal experimentovať. Písal som rôzne príspevky, vrátane toho, ktorý bol celý vymyslený a prebratý z akéhosi satirického webu na internete. Vďaka tomu sa mi podarilo dostať do Hlavných správ príspevok, že moslimský starosta mesta pri New Jersey chce zakázať slovo Vianoce – celé to bol výmysel, ktorý som jednoducho prebral zo satirického portálu. Dali to na web ešte aj s chybami v preklade, a tým naša spolupráca vlastne skončila. Na nezmyselnosť toho absurdného príspevku, ale aj na chyby, upozornili redakciu ľudia v komentároch.

 

Čo z toho vyplýva?

V prvom rade táto skúsenosť poukazuje na prácu podobných webov, na skutočnosť, že si neoverujú, kto pre nich píše, či vôbec existuje človek pod falošným menom, ktorým som sa prezentoval a či taký človek už niekde niečo publikoval. Nechceli odo mňa žiadne staršie články, žiaden životopis, nič. Ukazuje aj, že nikto nekontroluje a neoveruje fakty v príspevkoch, a napokon, spísal som svoju skúsenosť do reportáže a snažil sa tým spraviť trochu „humbug“ okolo spôsobu, ako amatérsky a s minimálnou mierou kontroly podobné weby fungujú. Nemyslím si, že to ich čitateľské jadro nejako odradilo, dokonca sa na moju osobu znieslo trochu hejtu, ako som to vôbec mohol Hlavným správam urobiť Mnohí ľudia sa však takto dozvedeli o existencii takéhoto portálu a aj ľudia z ich čitateľskej základne mali možnosť vidieť plastický obraz o ich fungovaní. Aj medzi ich čitateľmi a blogermi sa našli ľudia, ktorým moja skúsenosť trochu otvorila oči, že nie všetky weby, ktoré sa tvária ako spravodajské, v skutočnosti tak aj fungujú.

 

Natíska sa otázka, či teda možno zo šírenia dezinformácií viniť sociálne siete…

Do značnej miery sú sociálne siete súčasťou problému šírenia dezinformácií, presnejšie,  umožňujú vyťahovať to najhoršie, čo v ľuďoch je a dávajú tomu veľmi veľa priestoru. Umožňujú to vládam, podnikavcom i náhodným ľuďom, ktorí chcú získať pozornosť alebo zarobiť peniaze na reklame a dávajú na sociálne siete nepravdy. Zároveň nemožno z toho viniť výhradne len sociálne siete ako také, za všetkým sú, koniec koncov, len ľudia, sociálne siete im šíriť klamstvá iba umožňujú.

 

Neexistujú žiadne páky, ktorými by sa šírenie dezinformácií na sociálnych sieťach dalo regulovať?

O tomto sa vedie celkom intenzívna diskusia vo svete i v európskom parlamente, kde je členom výboru, ktorý sa venuje regulácii sociálnych sietí a technologických platforiem, aj náš europoslanec Vladimír Bilčík – s ním v tejto oblasti tiež spolupracujem. Pravdou je, že vôbec nejde o triviálny problém, je to zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Pre naše končiny je sloboda prejavu nesmierne dôležitá, je dobré, že ľudia môžu slobodne robiť a vravieť, čo chcú. Avšak sloboda slova na sociálnych sieťach sa tak trochu „utrhla z reťaze“ a dezinformácie, ktoré na začiatku vyzerajú len ako akási abstraktná, virtuálna hrozba, môžu zasiahnuť nebezpečným spôsobom aj do reálneho života človeka.

 

Napríklad môže byť nebezpečná informácia, že na koronavírus pomáha pitie teplej vody…

Teplá voda asi nikomu neublíži, no ak Donald Trump bez rozpakov vyhlási, že na koronavírus treba piť bielidlo a zopár ľudí ho naozaj vypije a priotrávi sa, to je už poriadne nebezpečné. Keď sa v Iráne šírila spáva, že koronavírus lieči alkohol, objavilo sa veľké množstvo prípadov otravy alkoholom. A takých príkladov je veľa. Jeden čas sa šírila teória, že naša Zem je plochá, čo väčšine ľudí nijako neublíži. Jeden šialenec sa ale rozhodol vystreliť sa vlastnou raketou do vzduchu, aby plochosť Zeme dokázal, a, samozrejme, dolámal sa. Český dôchodca, ktorý bol presvedčený, že sa organizuje invázia moslimov do Čiech, zotínal stromy na vlakové koľaje a snažil sa tvrdiť, že to urobili práve tí moslimovia. V jednej americkej pizzerii začal človek so streľbou v presvedčení, že v podzemí sa ukrývajú pedofilné kruhy. Epidémiu sprevádzajú správy, že koronavírus neexistuje alebo že nosenie rúška vyvoláva ovčie kiahne, no a ak sa v dezinformačnej správe skombinuje lož s nenávistným prejavom, môže to dopadnúť úplne katastrofálne, ako v Mjanmarsku – genocídou.

 

Dezinformácia – akú má vlastne definíciu?

V zásade ide o informáciu, ktorá bola zámerne vytvorená ako nepravdivá správa. Iným pojmom je misinformácia – nepravdivá informácia, ktorá ale vznikla skôr nedopatrením, bez konkrétneho zámeru klamať. Problém je, že ten rozdiel medzi nimi často nemusí byť zjavný a otázka je, či a do akej miery je to vôbec dôležité. Výrazom hoax pomenovávame elektronicky sa šíriacu nepravdivú správu, ktorá často apeluje na prijímateľa, aby ju šíril ďalej.

 

Ako môže bežný človek rozlíšiť pravdivú správu od nepravdivej? Povedzme, že čítam spravodajstvo na sociálnych sieťach, čo si mám všímať?

K nepravdivým správam sa môžeme dostať nielen na sociálnych sieťach, kde fungujú prevažne mladšie ročníky, ale na internete vo všeobecnosti. Predovšetkým by som každému poradil, aby na sociálnych sieťach spomalil a neunáhlil sa pri potrebe zdieľať nejaký článok. Takéto správy mávajú extrémne výbušný, šťavnatý titulok, ktorý vzbudzuje pocit urgentnosti a potreby šírenia, počkajme teda zopár minút a premýšľajme, či je zdieľanie naozaj potrebné, a čo je to vlastne za článok. Ďalšou indíciou sú zdroje, mali by sme ich vyhľadávaniu venovať čas, správu si rozkliknúť a pozrieť na ňu podrobnejšie. Mnohí, paradoxne, čítajú len nadpisy, komentáre pod článkami a podľa nich si vytvárajú názor. Kontrolujme, aký web nám článok ponúka, či je pod článkom podpísaný konkrétny autor, prebehnime si, aké sú ďalšie články na webe, a predovšetkým – vždy si môžeme vygoogliť samotnú informáciu a skontrolovať, či už o nej písal nejaký iný hodnoverný zdroj, web alebo médium.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2020)