Jakub Liška – Zver, krúžek a ludevít

 

Jakub Liška nechcel zachraňovať tradície, túžil len skúsiť, či si modranská majolika dokáže sama na seba ešte zarobiť. Samozrejme, musel ju trošku oprášiť, zmodernizovať jej dizajn, vrátil jej opäť funkčnosť a možno musel aj trochu zariskovať. Technologické postupy však ostali rovnaké… Robí ju poctivo, ručne, presne ako Habáni pred stáročiami, aj ako jeho otec, majster keramiky Marián Liška, ktorý je napokon predsa len rád, že niekto tú tradičnú modranskú majoliku, drží pri živote. 

 

 

Všímate si viac ako iní, z akého taniera jedávate?

Asi áno, najradšej mám rustikálnu, chalupársku prírodnú keramiku, sčasti i keramiku ázijského typu, ktorá vyniká glazúrou s nejakým prírodným efektom. Takú si všimnem a z takej rád i jem. A z čoho jeme doma? Pokračujeme v tradícii, ktorú zaviedol ešte môj otec. Ten zvykol pre každý prípad vždy zhotoviť pár kusov misiek či šálok navyše, keby sa čosi nechtiac rozbilo, nechával si i všetko prasknuté či obité, vďaka čomu sa u nás nazbieral riadny mišmaš keramiky pomaľovanej rôznymi farbami i vzormi. Naše riady vždy pozostávali z keramiky z otcovej dielne a podaktoré, čo sa časom obili, slúžia celé roky, iné sa medzičasom celkom rozpadli…

 

Robíte modranskú keramiku z modranskej hliny?

Modranské ložisko pri Častej nefunguje už viac rokov a ťažba i spracovanie hliny v okolí Modry zaniklo. Väčšina keramikov z nášho regiónu preto používa hlinu z Moravy, no a my sme spočiatku používali červenú hlinu z okolia Michaloviec. Časom sme však prešli na bielu nemeckú hlinu a to z čisto praktických dôvodov – niekedy sa várka keramiky naglazuje redšou glazúrou a červená hlina spod nej presvitá, čo pri bielej nehrozí. Navyše, táto hlina má ojedinelé rozpätie výpalu, a to nám umožňuje používať ju okrem majoliky i na výrobu kameninového riadu bez toho, aby si hrnčiar musel meniť, čistiť a upratovať kruh a špachtle. Prešli sme na jej používanie z praktických dôvodov.

 

Ľudia poznajú pojem majolika, no zväčša ani nevedia, čo to presne znamená…

Majolika – jedna z techník výroby keramiky – je špecifická tým, že sa pri nej nízko pálený, zväčša hrnčiarsky pórovitý výrobok, namáča do bielej krycej glazúry, do ktorej sa vmaľováva dekor. Dekor sa maľuje keramickou farbou za surova, teda vtedy, keď ešte nie je keramika vypálená. Keď sa farba vmaľuje do glazúry, po vypálení na približne 980 °C získa sklovitosť a lesklosť glazúry. Majolika je teda lesklá, „živá“ keramika, ktorá existuje či v talianskej Faenze, na Malorke alebo vo Francúzsku už od stredoveku. Poznáme dokonca mnohých slávnych renesančných sochárov a keramikov z Florencie, ktorí túto technológiu používali. K nám na Slovensko prišla spolu s Habánmi, pričom v západoslovenskom regióne bola veľmi rozšírená a pre Modru doslova špecifická.

 

Spomenuli ste Habánov, ktorí sa pri výrobe majoliky vyhýbali červenej farbe. Vraj preto, lebo bola farbou smrti a krvi. Vám červená nevadí?

Habáni mali pre svoj odmietavý postoj červenej farby pravdepodobne náboženské i filozofické dôvody, a vskutku – ich keramika sa vyznačovala typickou žltou, zelenou modrou a fialovou farbou, pričom kontúry maľovali čiernou. Avšak modranské dekory už červenú farbu využívali, dokonca pre modranskú keramiku sa centrálny červený kvet stal typickým motívom.

 

Zrodila sa vaša láska ku keramike v otcovej keramickej dielni?

Všetko sa to dialo akosi prirodzene a podvedome. Otec mal v centre Modry keramickú dielňu a ja som mal vždy svoju hrudu hliny, z ktorej som si mohol modelovať a na rozdiel od tých, čo doma nemali dielňu, som si mohol svoje výrobky aj vymaľovať a vypáliť. Odmala som sa pohyboval vo svete keramiky, vyrastal som v meste, kde patlať sa s hlinou a tvoriť z nej nie je nič výnimočné, nedošlo mi však, aké to má výhody. Až kým sme v Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave, kde som študoval keramickú tvorbu, nezačali navrhovať všakovaké čajové súpravy. Odrazu som zistil, že kým ostatní spolužiaci nemajú doma také vybavenie, nevedia si pripraviť ani sadrovú formu, ja môžem svoje návrhy doma opraviť a s otcovou pomocou dokončiť.

 

Chceli ste sa keramikou živiť ako váš otec?

Poviem to možno trochu škaredo, ale nemal som s keramikou žiadne plány, pripadala mi bezvýznamná a všedná, veď bola odjakživa všade okolo mňa. Na vysokej škole ma to ťahalo skôr ku sochárčine, po roku som však prestúpil na Katedru architektonickej tvorby VŠVU, ktorú som neskôr aj dokončil. Na prestúpenie som mal svoj dôvod: zdalo sa mi, že keramika alebo socha sú odbory, ktoré ma už nemajú čo naučiť, hlavne z technologického hľadiska, a ja som sa chcel učiť! K majolike som sa však aj vďaka vysokej škole a kamarátom dizajnérom vrátil.

 

Čo mali spoločné mladí dizajnéri s modranskou majolikou?

Ku koncu školy sme sa spoločne bavili o tom, že modranská majolika je niečo špecifické a unikátne, ale je to zároveň niečo, čo v posledných rokoch vymiera. Kamaráti navrhli, nech nad tým popremýšľam, nech využijem, že otec rozumie keramike, že máme doma dielňu, keramické pece a nech spoločne skúsime spraviť niečo nové, čo nezapadá prachom, neleží v pivniciach a čo sa nevyhadzuje ako nepoužívaná vec. Vtedy som pochopil, že čo bolo dovtedy pre mňa samozrejmé a čo sa na mňa celý život podvedome nabaľovalo, odrazu môžem využiť. Že môžem osloviť šikovných ľudí z Modry a naučiť ich napríklad maľovať majoliku inak.

 

Chceli ste teda zachraňovať tradíciu? Mali ste pocit zodpovednosti?

Nikdy som sa nesnažil majoliku zachrániť, nemal som cieľ ju povznášať a ani dostávať opäť do povedomia, priznávam, že mojím cieľom bolo podnikanie. Chcel som keramiku robiť ako dizajnovú záležitosť, rozbehnúť e-shop, skúsiť, či si bude vedieť na seba zarobiť a či sa chytí. Od začiatku sme však mali cieľ zmeniť dekoratívnu majoliku, ktorá roky stojí na poličke, na úžitkovú. Na niečo, čo sa používa, z čoho sa pije a je. Niekedy v 14. – 15. storočí bola majolika ako riad v rodine nevyhnutnosťou, pričom bežní ľudia si kúpili od hrnčiara na trhu obyčajný riad s nejakou jednoduchou vlnovkou a zámožnejší kupovali maľovanú majoliku s plným dekorom, možno s erbom či menom. Keď však neskôr prišiel na trh porcelán, z majoliky sa, žiaľ, stali dekoratívne predmety bez využitia.

 

Nebáli ste sa, že ľudia už z majoliky „vyrástli“?

Najskôr sme rozbehli internetový obchod, ale netušili sme, či ešte budú mať ľudia záujem, či sa nebudú obávať bežného používania keramiky, jej krehkosti a zasielania poštou. Rozhodli sme sa preto začať „pre každý prípad“ aj s výrobou kameninového riadu, ktorý je oveľa tvrdší a pevnejší. Báli sme sa však zbytočne, pretože ľudia navrátenie úžitkovej funkcie keramiky oceňujú a keď si kúpia šálku, vedia, že je to majolika z Modry, len trošku modernejšia. Pokojne si ju postavia hoci aj v práci k počítaču a sŕkajú z nej svoju kávu.

 

Nestretávate sa s výčitkami starých Modranov, že čo ste to s tou tradičnou majolikou „dorobili“?

Ani nie priamo od Modranov, ale od ľudí z iných regiónov občas zaznela výčitka, že tá modranská majolika sa akosi zmenila. Častokrát nevedia, že keramických dielní je, a aj bolo viac, že ani v Modre neexistovala len jedna jediná a každý si majoliku môže robiť po svojom. Pod pojmom modranská keramika si predstavujú iba to, čo bolo voľakedy chronicky známe v celom Československu. Keď potom zbadajú naše výrobky, často pochybujú, či sme vôbec modranskou keramikou a pýtajú sa, odkiaľ sme. A niekedy práve naopak – mnohí ľudia nás spoznávajú a rozoznávajú celkom automaticky, možno aj vďaka sociálnym sieťam. Už asi pochopili, že chceme robiť majoliku inak.

 

Nastali nejaké zmeny aj v technológii, odkedy vediete otcovu keramickú dielňu vy?

Naša keramika sa v zásade vyrába presne tak, ako pred štyristo rokmi. Používame stroje, ktoré sa používali odjakživa, akurát hrnčiarsky kruh už poháňa elektrický motor, čo ale tiež nie je novinka, pretože takto fungujú hrnčiarske kruhy už sto rokov. Pece mali voľakedy keramici koksové alebo uhľové, dnes sa používajú plynové a elektrické, takisto známe už dlhé roky. Všetko ostatné ostáva presne rovnaké: všetky predmety vyrábame ručne, potom sa nechajú uschnúť, vypália sa, namáčajú do kade s bielou glazúrou, a potom opäť ručne maľujú, vypaľujú druhý raz – presne ako to robili Habáni pred stáročiami.

 

Čo sa teda zmenilo, zmodernizovalo?

Môj otec býval v dielni celkom sám, nik mu nepomáhal, pretože nikdy nechcel mať zamestnancov. Občas učil mladých stážistov, sem-tam si vypomáhali s inými keramikmi, no vždy bol na všetko sám. Vždy sa túžil venovať hlavne figurálnej plastike, keramikou si vlastne len privyrábal, a svoju túžbu si dnes už plní… Vždy pracoval bez mobilného telefónu, bez internetu, bez marketingu a akéhokoľvek PR. A bude tak fungovať stále. Vníma však, že ja som v týchto veciach niekde inde, že som podkutý v dizajne, ovládam grafické programy, viem tvoriť web stránky, spravovať facebook a iné sociálne siete, komunikovať s firmami cez e-mail a podobne. V našej dielni je dnes relatívny frmol, navštevujú nás rôzni ľudia, zákazníci i turisti, občas sa zastaví nejaký Modran, keď potrebuje kúpiť niekomu darček a cítim, že sme aj vďaka tomu, ale aj internetu, ľuďom oveľa viac otvorení.

 

Chodieva za vami do dielne otec? Kontroluje, ako vám to ide?

Otec má vlastnú dielňu na tej istej ulici ako my a po Modre sa – rovnako ako náš hrnčiar Ľuboš – pohybuje na bicykli. Keď teda ide do mesta niečo vybaviť, zastaví sa, občas si dá v piatok podvečer s kolegami deci vínka, lebo sa všetci poznajú, a niekedy nám pomôže, keď sa nám napríklad pokazí pec. Vtedy naložíme tovar do auta, prevezieme ho k otcovi, a ten nám výrobky vypáli. Tak sme vlastne i začínali, pretože kým sme si našli vlastné priestory a vlastnú dielňu, maliari maľovali našu majoliku doma a potom sme všetko vozili na výpal k nemu. Len pred dvomi rokmi sme našli priestor, v ktorom dnes pôsobíme a otec sa stal naším mentorom alebo kamarátom, ktorý sa za nami občas zastaví.

 

Uľavilo sa mu, keď ste ho odbremenili od majoliky?

Ako dieťa som si v otcovej dielni privyrábal, boli to časy, kedy vytváral množstvo plakiet s erbami pre mestá a obce, musel ich vtedy pripraviť doslova stovky. Mohol som mať 14 – 15 rokov, keď som mu s tým pomáhal a potom som si za zarobené mohol kúpiť napríklad vysnívané kopačky. Na strednej sme sa s otcom sem-tam dostali do konfliktu, pretože kombinovanie keramiky a kovu či dreva bolo preň komplikovanie technológie. Samozrejme, experimentoval som vtedy s materiálmi a občas som potreboval jeho pomoc, lebo mi veci nedržali pokope, na čo on často vravieval, že je to obyčajná „kravina“ (smiech). Sme celkom rozdielne povahy, ale zasa som ako jediný z detí trávieval čas v jeho dielni, rovnako ako otca ma bavilo maliarstvo a sochárstvo, jeho však len po obdobie moderného umenia, teda do 20. storočia. Keď som prišiel s nápadom na „inú“ majoliku, bol som odkázaný na jeho pomoc, čo on vníma tak, že mi pomáhal s rozbehnutím firmy, ale nemal veľa času na vlastné projekty. Preto si myslím, že je dnes rád v pozícii pozorovateľa alebo poradcu syna, ktorý pokračuje v remesle.

 

Študovali ste keramiku, dizajn i architektúru. V čom sa cítite najlepšie?

Ťažko povedať, vždy som robieval viac vecí naraz. Už ako štvorročného chlapca ma mama dala na futbal, v piatich som chodil na výtvarnú a keď som v šiestich prišiel do školy, mal som štyri poobedia z piatich vyplnené krúžkami. K tomu sa neskôr pridala gitara, atletika a ďalšie veci, sme totiž celkom športovo založená rodina – otec dokonca voľakedy závodne skákal na lyžiach, mama hrávala volejbal, sestra je výborná hádzanárka a teraz už aj trénerka. Z keramiky ma vždy najviac bavilo modelovanie, asi aj preto som chcel ísť na sochárčinu a modelovať busty (smiech). Na architektúre a dizajne ma zasa baví celkový proces navrhovania, teda premýšľania, ako čosi postaviť, ako by to mohlo fungovať, koľko na to bude potrebných financií, akú technológiu možno využiť a ako by mohlo byť funkčné, efektívne a pekné.

 

Môže sa hline alebo keramike začať venovať ktokoľvek?

Netreba na to školy, ale potrebujete na to nejaký priestor, ideálne dielňu. Potrebujete stôl, prístup k vode, špachtle, rôzne pomôcky a potrebujete pec. Pec je pre bežného človeka asi najväčšia položka, pretože aj malá hobby pec vás vyjde rádovo na niekoľko stoviek eur. Keď už všetko máte, ešte stále môžete narobiť veľké škody, lebo ak keramika napríklad dostatočne nevyschne, v peci popraská. Ak glazúru prepálite, stečie a prilepí sa k peci. Existuje množstvo krokov, ktoré v celom procese môžete pokaziť… Na začiatku je preto dobré skočiť na nejaký kurz, kde sa naučíte základy a dozviete všetko najdôležitejšie.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2018)