Je suis ryba

 

Netreba more, ani onakvejšiu plávaciu plochu s výhľadmi, stačí bazén, vôňa chlóru, mokré vlasy, minerálka na ulici, plavky na radiátore. Dobre, medzitým joga. Rybo, zaber!

Je jún, kosíme trávu, voňajú ruže a zajtra plavoška, no kto to kedy videl, v lete, plná ľudí, „Nie je tu miesto, kričal na Alicu aprílový zajac, sediac za stolom”.

A je jeden zvuk, ktorý pripomína čľapkanie na brehu, veľmi jemný, takmer nebadaný, vždy sa mu zaradujem… jasné, že v nejakej hudbe.

Joga, savasana: myslite si na miesto, ktoré máte radi, na miesto, kde sa cítite dobre, kde sa vám páčilo alebo kde by ste radi boli, predstavujte si ho: napriek tomu, čo sa očakáva, asi New York, nedopitá káva na stole, alebo nie, Pittsburgh, Pittsburgh, miesto, kde sa spoja rieky, na mieste, kde sa spájajú rieky v Grenobli, je podobná slučka vôd, nejaká voda, možno more, alebo olivové háje okolo Florencie, hocijaká voda, modranský rybník, ako sa ráno zrkadlí, odrážajú sa v ňom okná pekárne, pekáreň vo vode, čiasi ruka v okne práši utierku, vo vode, to miesto, môj pezinský bazén na plavárni… predstavte si, ako tam vonia… chlór, zavolajte tam niekoho, s kým by ste tam chceli byť, s kým je vám dobre… ktovie, či chodia plávať recepčné, keď tam nik nie je, tá čierna a tá krátkovlasá, v pondelok sa tam zastavím a nazriem, ponaťahujte sa, pomaličky sa vracajte nazad, koniec výletu.

Alebo, to boli Vianoce, toto bola paráda, naše ranné plávanice s tetou Lenou. Najkrajšie chvíle v bazéne. Len čo som prišla domov, už sa mi zdalo, že som nejako dlho suchá.

Tlačíme sa v bazéne ako v električke alebo v sardinkovej konzerve.

Som ryba. Moja prvá láska, plavčík zo Senca. Keď mi mama nenechala na stole peniaze na autobus (Nejdeš nikam, upratuj!), ubzikla som a vybrala sa nebojácne stopom. Taká som zamilovaná a unavená z toho kúpaliska, slnka a lásky, že večer som sa cítila, akoby som sa vrátila z osemhodinovej šichty.

Mimochodom, náš tatko bol úplný kúpaliskový maniak. V aute mal plný kufor plaviek a vlhkých farebných osušiek v rôznom stave rozkladu, akože čo keby sa náhodou niekde vyskytla voda, v ktorej sa dá plávať, okamžite tasil plavky, že na, tieto mi hentam preper a tam prines, no a zásadne ich vždy potom pri odchode a prezliekaní stratil a nemohol nájsť, potom si kúpil iné, nové, nápadne sa vždy navzájom podobali, niekedy vlastnil aj dvoje či troje rovnaké, medzitým sa tie staré objavili trebárs v koši s jedlom, boli prepraté a odvelené k ostatným do kufra auta pre strýčka príhodu… Po druhé, vždy sme si niesli na kupko strašne, ale naozaj strašne veľa jedla, všelijaké syry, salámy a klobásy, paštétu, zastavili sme sa u babičky v Bernolákove, a tá nám nabalila zo desať kíl marhúľ a prezretých hrušiek, misu ríbezlí a my sme to všetko terigali so sebou, vyzerali sme, akože čakáme ešte ďalších dvadsať ľudí, sestre stále padala káro deka a sto uterákov a vôbec, všetko to bývalo nejaké ovláčené, obe sme zápasili s nákladom jedla, lebo náš tato si niesol iba okuliare a noviny a navigoval nás ako generál, pod ktorý strom sa zložíme a za nami sa hnal roj smädných ôs a včiel a múch, mne záležalo iba na tom, aby som bola čo najďalej od plavčíkov.

Hneď, ako sme sa usadili na deke, vyrazil náš tato hľadať ďalšiu potravu! Keď prichádzal, niesol si obyčajne v papierovom poháriku pivo a ďalšie noviny a už zďaleka kričal, že aj nám dvom so sestrou kúpil kofolu, len si máme ísť po ňu, lebo ju nemal ako vziať, no a cestou späť sa máme zastaviť aj v stánku s melónmi, lebo kúpil žltý aj červený, lebo nevedel, ktorý máme radšej, ja ani jeden, vytasil aj jednu kukuricu, ale len jednu, obe sme mu ju strašne závideli, dal nám ju obyčajne s tým, že na, zjedzte to, nie je dobrá, nevedia to variť… Zvalil sa na deku, nasadil si okuliare a čítal noviny. My sme šli po melóny, vadiac sa o tú kukuricu, väčšie melóny od tých našich už nemali a potom sme sa držali od tatuška čo najďalej, lebo pohybovať sa v okolí nášho tata, znamenalo slúžiť, jesť a koštovať, krájať rajčiny, umývať papriku a nôž, odrážať dotieravý hmyz, nešuchotať a nerušiť, počúvať a počúvať a počúvať… Kým sa šiel tato namočiť a zaplávať si, obe sme ho ohovárali a natierali jedna druhej chrbát voňavým olejom Nubian alebo Kreola, jáááj, no a po tretie!, tatove „Natri mi chrbát, Verona!“. Dodnes mám pred sebou ten jeho chrbát ako mapu! Čo sme sa ho obe nanatierali a namasírovali! Tuto, tuto hore, na krku, rozotri mi to!

No a potom sme na tom kupku takí natretí sedeli a jedli, tato sa zo dva razy namočil, obyčajne na nič nemal chuť, naopak, ešte sa prešiel popri stánkoch s jedlom a voľačo si tam skôr zo zvedavosti ako od hladu dal, ba priniesol aj nám, akože ochutnať, jesť sme museli len my, ustavične sme kutrali v tom našom koši s jedlom, zospodu sa tam vynárali rôzne rozmliaždené prekvapenia, rozlievali sme okolo seba malinovku, plavčík sa na mňa posmešne oškleboval, vedľa neho dve ochechule v žltých bikinách…

Keď sme šli do vody, tatovi pukali kolená. A sestra bývala taká opálená ako kreolka.

Príchodom domov sa náš zápas s jedlom neskončil, naopak, tato nás vyhodil z auta pred domom: „Icte už s tým jedlom do rici!“ Medzitým však do koša pribudli kvašáky, z ktorých tiekla úplne teplá a smradľavá tekutina rovno do jedla, z melónov sa stalo čosi, čo v Čechách nazývajú prejt a do ríbezlí sa pred odchodom nechtiac posadil tato, keď sa obúval. Navrchu nášho koša trónili tatove tyrkysové plavky!

Odkedy zomrel, je na každom kúpalisku nuda.

S tatom sme chodievali plávať aj na rybník na Pílu, do Budmeríc, na priehradu alebo aj do Senca. Stále vozil tie svoje vlhké plavky v kufri auta. Plávali sme pomaličky vedľa seba, tato rozprával a rozprával, ľahol si na hladinu, rozprával mi, sedávala som hocikedy na brehu a niekedy som musela zjesť koláče, ktoré priniesol, z vody na mňa vykrikoval „Verona, počúvaš ma?“ Okolo lietali vážky aj vodné pavúky občas brnkali nohami po hladine, inokedy sme stretli vo vode užovku.

Rada sa pozerám do vody. Akejkoľvek. Slanej, sladkej, chlórovej.

V bazéne som každý deň. Cez obed nás nebýva veľa. Zavše prídem skôr ako ostatní a som na plavárni sama. Keby som vedela vyskočiť, urobiť vo vzduchu salto a dopadnúť na hladinu, urobím to od radosti. V duchu to robievam. Často plávam so zatvorenými očami.

A hocikedy, doma, v práci, v autobuse alebo uprostred rozpísaného textu si na tento svoj deviaty (?) mačací život vo vode spomeniem. Zavše mu všetkých osem zvyšných prispôsobím. Spodné vody, čo obmývajú môj svet…

Tešíte sa na leto? Na kúpačky? Jún je najkrajší mesiac. Čerešne, kvety, jahody, rajčiny, prázdniny sú pred nami, ale už sa dá okúpať. Namasté! Ideme na to?

Vaša Veve

 

 

Veronika Šikulová