Jeseň je sen!

 

V Pezinku v piatok začína vinobranie. V piatok ráno ma cestou do práce čaká vyhliadková jazda autobusom po bočných uličkách. Mimochodom, tento týždeň už trikrát vedľa mňa sedelo dievča, ktoré sa hralo na mobile. Tú istú hru. Môj obdiv, svätá trpezlivosť.
Sčernalé slnečnicové pole pred Vinosadmi.
Zničené hrozno po vinohradoch… Vinohrady plné oberačov.
Husi v noci nespávajú, dunkajú, gaškajú, mechria sa. Krásne zvuky.
Kohút spáva čoraz dlhšie.
V noci je mi zima.
Večer hocikedy plakávam za mamou a tatom a volávame si so sestrou.
A v noci rátam tie husi.

Keby žil keramikár Miško Barčík, čo odišiel hľadať šťastie do Izraela, asi by sme sa stretli v Pezinku alebo v Modre na vinobraní, možno pri Hornej bráne. Ach, Mišenko, oberačky, vinobranie, všetko tu je, v Modre aj v Pezinku, len Ty už nie si, Teba preosieva izraelská púšť. Nezabúdame.

Dnes v autobuse hovorí jedna pani šoférovi: „Mám sedemdesát, jeden do Rače.“

V knižnici stále štítkujem knihy. Za tie roky ešte nezistili, že čo sa týka ručných prác, som retardovaná… Ach, najradšej by som si kúpila fľašu vínčiska a pozvala vás všetkých na to vinobranie do Pezinka a do Modry. Škoda, že nepijem!

Namiesto toho som prišla z práce, autobus plný výparov a vôní, stretla som nášho kňaza a zahanbila sa, že som v nedeľu nebola v kostole, a vôbec, že idem taká roztatárená, pod bránou som sa vyzula, lebo ma omínali topánky a bežala, bežala domov a urobila som s malou zvieratká z gaštanov. Hada, ktorý pripomína zdutú húsenicu, snehuliaka, bez čiapky, niečo medzi ovcou a somárikom a nakoniec pĺznuceho ježa. Na dnes som s hraním skončila, básotilka, poklady a iné drobnosti. S nohami na poduške, my staršie dámy…

Ak ťa niekto pobozká na ľavé líce, nastav mu aj pravé! Tak pravil mistr Seifert.

A znovu: hrá na mne lesný roh a tlačí sa do mňa hamrštíl, štípem včely, snívala som sa mame, spotená, babie leto, a tie tenké nitky, čo v rozprávke Vintalkovi prerezali kožu, sa zarezávajú. Keby sa zamračilo, starý mračoun sa usmeje.

Sem sa, z tých nemocníc, všetci domov, veď je vinobranie, oberačky, už to šušká, brčí, durká, drdle to ako tie husi v pivniciach!

– Je to lenivé ako sviňa – povedala suseda. Neviem čo, nevidela som ju, iba cez plot počula.

Kuchyňa od čokolády, husi gagocú u susedov, druhí susedia obrali, debatujú cez plot o lenivej svini, u nás bažant, ledva zodvihol riť, keď odlietal.

Znovu mi odišiel syn do Brna. Jasné, že na štúdiá. Synko zajko šiel do sveta, v piatok sa síce vráti, ale mne dochádza, čo sa tu tak „pocichúčky“ odohráva, a tak si tu tak „pocichúčky“ fňukám do vreckovky.

U nás, tu v Modre a v našich okršlekoch, je jeseň najkrajšia! Cez deň počuť z vinohradov nožnice a v noci husi. Ešte aj delo, čo plaší vtáky a búcha za humnami mám rada. Vtáky sa neboja. Prilietajú vo veľkom ukecanom kŕdli, zarozprávané a hladné, uštebotané ako veľká roztatárená rodina na hostinu. Raz tu a raz tam. Buchne delo, ale oni vedia, kam ísť.

Za humnami mi smutný jeleň chodí. Hľadá laň, je tu, za našou bránkou, celkom blízučko a ručí, až sa trasie zem, toľko smútku a žalosti! Túla sa tu a žaluje. Mne, veď kto by buntošil o takomto čase! Na laňky aj na svet! Ako Smolíček bežím za humná, za jelenčekom, privrávam sa mu spoza plota každý večer.

A potom preletia divé husi, rozgagoce sa celá obloha aj s hviezdami, aj s Marsom a Jupiterom, rozgagoce sa malý aj veľký voz, Andromeda, páni, veď ja som si dlho myslela, že keď letia husi, to hviezdy u nás gagocú!

Nad naším komínom si bude panbenko ruky zohrievať, „sneh si ľahne na zem, prikryje jadierka jabloní“. A potom sa narodí sa Ježiško…

Pekný a dlhý október, veľa jesenných radostí vám želá vaša Veve.

 

 

Veronika Šikulová