Judit Bárdos – Domov je tam, kde je láska

 

Nemá rada nálepky typu slovenská Maďarka alebo maďarská Slovenka, na divadelných doskách či vo filme ju môžeme počuť rozprávať po maďarsky i slovensky (ba i po česky) a nerobí jej to žiaden problém. Aktuálne hrá (po slovensky) v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava a (po maďarsky) v Jókaiho divadle v Komárne  So slovenským Maďarom (alebo maďarským Slovákom?), režisérom Györgyom Kristófom, sa minulý rok prešla po červenom koberci v Cannes, za jeho film Out získala cenu Slnko v sieti ako najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe. Dvere dokorán jej otvárajú aj českí filmári, na jar mal v Čechách premiéru tanečno-hudobný film Backstage, v lete to pokračovalo komédiou Chata na prodej a tento mesiac má premiéru rozprávka Čertovské pero. Česko-slovenských divákov očarila v seriáloch Bohéma a Svět pod hlavou a všetci si ju pamätáme ako mladú atlétku Annu z filmu Fair Play. Judit Bárdos má iba 30 rokov, keď si však vyťukáte jej meno v Česko-Slovenskej filmovej databáze, neprestanete sa diviť, ako jej posledných päť rokov ide karta…

 

1.Čo ste ako dieťa z celej duše neznášali?

Keď sa cez letné prázdniny šlo na Slnečné jazerá až poobede. Ja som chcela byť vo vode a pri vode celý deň, nechápala som, že rodičia majú cez víkend občas aj iné povinnosti, než byť celý deň na pláži. Teraz už to chápem.

 

2.Na konzervatóriu ste študovali hru ma klavíri? Našiel si on vás, alebo vy jeho?

S klavírom to bolo jednoznačné rozhodnutie: moja mama mala klavír (mimochodom, dodnes tróni v mojej izbe) a ja som sa jej ešte v škôlke spýtala, či by som nemohla chodiť na klavír. Mamu to, samozrejme, veľmi potešilo, pretože moja staršia sestra chodila tri roky na klavír a z duše to neznášala. Mne to však šlo dobre, zúčastňovala som sa rôznych súťaží a neskôr som sa hlásila na konzervatórium. No po čase mi začalo vadiť to množstvo hodín, ktoré som musela tráviť sama, keď som cvičila. Neviem, kam by som to dotiahla, ak by som zostala pri klavíri, no zatiaľ svoje rozhodnutie neľutujem. A dodnes si rada zahrám, dokonca v jednom hranom dokumente s názvom V tichu som vďaka tomu mala možnosť stvárniť postavu nedávno zosnulej klaviristky Edith Kraus. Klavír mi dal veľa, nič mi nevzal. Ale hovorí sa, že človek má v sebe viac talentov. Ja na to verím…

 

3.Franza Liszta možno považovať za superstar svojej doby. Hral na klavíri tak vášnivo, že ženy omdlievali na jeho koncertoch a padali na kolená „ako sláviky k nohám hrozného čarodejníka“. Aj Paganini dokázal svojou hrou dostať ženy do extázy…

Vzory som nikdy nemala, no ak niekto robí krásnu hudbu, či vie hrať virtuózne na nejaký hudobný nástroj, je to, samozrejme, veľmi príťažlivé. Ale ak mám povedať mená, tak napríklad Dan Bárta, Bobby McFerrin, Kiss Tibi zo skupiny Quimby či speváčka Palya Bea. Títo hudobníci sú pre mňa veľmi inšpiratívni.

 

4.Mali ste šťastie na učiteľov?

Áno, veľmi rada spomínam na učiteľku klavíra Andreu Dittingerovú či na profesora klavíra Tibora Ghillányho. Nedá sa v skratke opísať, čo všetko som si z ich hodín odniesla, no naučili ma toho naozaj veľa – nielen čo sa týka hrania a hudby, ale aj čo sa týka ľudskosti. Ale najzásadnejší v mojom živote sú moji rodičia.

 

5.Cirkus, stand up, pop up akcie, pouličné vystúpenia, kabaret, rôzne formy performance art, teda všetko mimo klasického divadla… Čo z toho vás láka?

Tanečné divadlo či divadlo s prvkami cirkusu ma veľmi baví, fascinuje ma, koľko emócií sa dá zahrať a vyjadriť bez slov, pohybom tela. V inscenáciách Herodes a Herodias či Dlhá noc som si pohyb v divadle skúsila, aj keď pri Herodesovi som únavu v tele na druhý deň vždy cítila. Nemala som totiž až takú kondíciu, preto si moje telo na tento štýl tanca muselo zvyknúť. Vyžadovalo to inú formu koncentrácie, ale bola to príjemná výzva.

 

6.S dokumentárnym divadlom však skúsenosť máte, a to keď ste cestovali po školách s predstavením Natálka, ktoré čerpalo z reálnej udalosti: extrémisti zapálili dom rómskej rodiny, v ktorom dvojročná Natálka takmer zhorela a následky si nesie po celý život.

Téma a celkový odkaz tejto inscenácie sú podľa mňa veľmi dôležité, preto som do tohto projektu šla. A myslím, že to malo zmysel. Z pozitívnych ale aj negatívnych reakcií detí nám bolo jasné, že táto inscenácia u nich zarezonovala a začali o tom, čo videli a počuli, diskutovať. Bolo úžasné sledovať, ako otvorene sa s nami dokázali rozprávať.

 

7.Nedávno ste dotočili film Cesta do nemožna o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorý príde do kín na jar budúceho roka pri príležitosti 100. výročia jeho smrti.

V tom filme som síce stvárnila iba malú úlohu, no veľmi ma zaujal spôsob, akým sa nakrúcal. Bude to tzv. animovaná dokudráma. Nakrúcali sme pred zeleným plátnom, namiesto rekvizít či dekorácií som mala k dispozícii hlavne vlastnú fantáziu. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby ľudia mali svojich „hrdinov“, inšpiratívne osobnosti, z ktorých odkazu môžu čerpať. Štefánik takýmto inšpiratívnym človekom bol, Slováci naň môžu byť naozaj hrdí. A cez tento film ho môžu hravým spôsobom spoznať úplne inak.

 

8.Vo filme Súmrak od maďarského režiséra Lászlóa Némesa (tento rok súťažil na festivale v Benátkach) vás tiež ešte len uvidíme. Poviete nám niečo o filme a svojej úlohe v ňom? Lebo László Némes nie je len taký hocijaký režisér, pred tromi rokmi jeho film Saulov syn získal Oscara…

Momentálne tento film mieri do maďarských kín a slovenskí diváci ho môžu vidieť vďaka festivalu Be2Can. Na nakrúcanie mám príjemné spomienky, na filme sa podieľal zatiaľ najväčší štáb, s ktorým som mala možnosť spolupracovať. Hrám zamestnankyňu salónu s klobúkmi, ktorý kedysi vlastnili rodičia hlavnej hrdinky a v ktorom sú zakliate rôzne zvláštne tajomstvá…

 

9.Produkcia, zvuk, strih, kamera, réžia, kostýmy, masky, triky, moderné technológie, efekty… Čo z toho vás na filme fascinuje najviac?

Odpoviem, čo ma fascinuje na filme ako takom. Sú to dve protikladné veci: 1. Film je klam, pretože umelým spôsobom tvorí pre diváka uveriteľný svet. 2. Ako herci ale klamať nemôžeme, pretože kamera vidí každý mikro pohyb našej tváre, pred divákmi sa teda úplne odhalíme. Je úžasné byť pri tom, ako sa z týchto dvoch protikladov vytvorí svet, pomocou ktorého v divákoch vzbudzujeme emócie, myšlienky, otázky, dojmy, pocit zážitku.

 

10.Ste fanúšičkou internetových streamovacích médií, Netflixu, HBO Go a ich filmov? Alebo prídete domov a klasicky si zapnete telku? Poprípade sa celkom „staromódne“ vyberiete na film do kina?

Filmy pozerám v kine, na počítači ma nebavia. Zatiaľ som neprišla na chuť internetovým seriálom, aj napriek tomu, že som v jednom, českej Pěstírne, už hrala. Asi by som sa mala trochu zmodernizovať (smiech).

 

Simonetta Zalová

foto z filmu Bohéma, archív ČT

 

Druhú polovicu otázok a odpovedí nájdete v novembrovom čísle MIAU (2018)