Júlia Batmendijnová – Zážitky z ultrabehov sú ako z iného sveta

 

Keď sa Forresta Gumpa spýtali, prečo behá, povedal, že sa mu jednoducho chce. Júlii Batmendijnovej sa chcelo tiež, už odmalička. Ultrabežkyňa so slovensko-mongolskými koreňmi bola navyše zvedavá, čo všetko jej telo zvládne. A tak si zašnurovala tenisky a vybehla na Cestu hrdinov SNP – 770 km dlhú magistrálu, ktorá sa tiahne naprieč celou krajinou od Dukly až po Devín. Kým turisti na ňu potrebujú okolo 27 dní, ona ju zvládla za necelý tucet, čím stanovila ženský rekord. Júlia hovorí, že ultrabeh je krása, sloboda, bolesť aj radosť – všetko, vďaka čomu človek cíti, že žije. Vysvetliť to niekomu, kto nebehá, je však tvrdý oriešok.

 

 

Legendárny maratónsky bežec Emil Zátopek sa raz vyjadril, že ak chce človek niečo vyhrať, má bežať 100 metrov, ak chce však niečo zažiť, má bežať maratón. Aké miesto by v tomto opise mali ultrabehy?

Ani ultramaratón sa podľa mňa nedá behať iba pre víťazstvá. Človeku musí niečo dávať aj tých iks hodín na trase, inak by to bola veľmi nevýhodná investícia. Na mestskej „desiatke“ sú niektorí schopní uštedriť vám aj „lakťovku“ alebo vás vyblokovať z chodníka, len aby ste ich nepredbehli. Na ultramaratónskych pretekoch sa prekvapivo často stáva, že víťazi dobehnú do cieľa spoločne. Neriešia, že by v cieľovej rovinke mohli jeden druhého o pár sekúnd predbehnúť, keď sa už navzájom ťahali zopár posledných hodín.

 

Prečo beháte? Plníte si prostredníctvom behu sny?

Hovorí sa, že kto začne športovať v detstve, už nesmie prestať do smrti. Myslím, že na tom niečo je. Pohyb ma bavil, odkedy si pamätám svet. Ako dieťa som si pred spaním často predstavovala, aké cviky budeme na druhý deň robiť na tréningu karate alebo ako budem šliapať so snowboardom pod pazuchami hore zjazdovkou a potom robiť kristiánky v prašane. Odmalička som mala veľa energie, návštevy ma volali živé striebro a mama zlostidlo (smiech). Na gymnáziu som osem rokov cvičila karate, na univerzite som hrala futbal a neskôr squash. Popritom som mala vedľajšie aktivity: plávanie, korčuľovanie, beh, bicykel, snowboard, posilňovňu, trampolíny, chvíľu som chodila aj na capoeiru. Beh nakoniec zvíťazil vďaka svojej dostupnosti a časovej flexibilite. Ak sa nehýbem, necítim sa dobre ani fyzicky, ani psychicky. Niekedy behám len zo zvyku, bez extra pocitov, inokedy je to nezabudnuteľný hedonistický zážitok (smiech). Spoznávam nové miesta, objavujem nepoznané stavy, zažívam hlboké priateľstvá – v tomto zmysle mi beh určite umožňuje plniť si sen o dobrodružnom a naplnenom živote.

 

Čím vám učarovali práve ultrabehy?

Na prvé ultrabehy som išla zo zvedavosti, zavolal ma bežecký kamarát. Keďže som v tom čase behávala už dlho, pár týždňov pred akciou som len trochu pridala. Prvú stovku (100 km, pozn. red.) som zabehla celkom obstojne a v cieli som už vedela, že to je niečo pre mňa. Ultrabeh je krása, sloboda, bolesť aj radosť. Všetko, vďaka čomu človek cíti, že žije. Zároveň som v ultrabežeckej komunite našla úžasných ľudí s rovnakou krvnou skupinou.

 

Behávate porcie kilometrov, ktoré sú z pohľadu rekreačných bežcov aj nebežcov závratné…

Pamätám si moment z prvej stovky, keď som si uvedomila, že pocity, ktoré práve prežívam, sú kvalitatívne iné ako čokoľvek, čo som zažila predtým. Akoby som vstúpila do celkom novej, nepoznanej dimenzie života. Myslím, že to môže byť podobný zážitok, ako keď sa človek stane rodičom. Zrazu na veci začne pozerať inak ako predtým.

 

Čo vás poháňa vpred?

Je to podobné, ako keď niekto vo voľnom čase rád číta, pozerá seriály alebo varí. Jednoducho, baví ma dlho behať.

 

A preto ste si uplynulé leto obuli bežecké topánky a stanovili ženský rýchlostný rekord na najťažšej slovenskej magistrále, takmer 800 km dlhej Ceste hrdinov SNP?

Cestu hrdinov SNP som si chcela prejsť, odkedy som sa o nej ako devätnásťročná dozvedela. V lete 2018 som sa dostala do podporného tímu kamarátov-ultrabežcov, ktorí sa ju pokúsili čo najrýchlejšie prebehnúť. Takýto športový prístup ma veľmi oslovil. Bola som zvedavá, ako najrýchlejšie ju dokážem prejsť ja. Okrem toho som sa dopočula, že jeden kamarát s nimi nie je, lebo mu počas prípravy diagnostikovali ťažkú chorobu. Uvedomila som si, že keď nie teraz, tak možno nikdy. A bolo rozhodnuté. Nehľadala som nič vznešené. Chcela som jednoducho zažiť kus dobrodružstva, kým som živá, zdravá a môžem.

 

Kopce, divá zver, búrka, bolesť, fyzická záťaž… Ako vás cesta skúšala? Striehli na vás aj nebezpečenstvá?

Najväčší rešpekt som mala zo zranenia alebo iného zdravotného problému. Také niečo je obrovská záťaž na pohybový aparát, ale aj na srdce, dýchaciu sústavu, trávenie, obličky. Aj keď som bola trénovaná, netušila som, ako zareaguje môj organizmus po týždni v pohybe. Na trase som mala vždy niekoho pri sebe, aby mi dokázal poskytnúť alebo privolať pomoc. Z vonkajších faktorov som sa najviac obávala zlého počasia. Na hrebeni Nízkych Tatier nás zastihla búrka, kvôli ktorej sme museli cestu na 2,5 hodiny prerušiť. Mali sme šťastie, že sme boli blízko útulne na Ďurkovej, kde sme prečkali najhoršie blesky.

 

Denne ste prebehli okolo 65 km, do strmých kopcov aj dolín. Ktorá fáza cesty bola najviac na hrane?

Najkritickejší bol siedmy deň, keď som od vyčerpania dostala zimnicu a museli sme predčasne ukončiť plán. Bola mi strašná zima, potom zasa horúco, vonkajšie podnety ma extrémne dráždili a zaspávala som. Snažila som sa premýšľať racionálne, no nakoniec rozhodol živočíšny inštinkt, ktorý mi dal jasnú stopku. Myslím, že aj chalani z podporného tímu vtedy zažívali krušné chvíle. Našťastie stačil dlhší odpočinok a na druhý deň som mohla pokračovať ďalej.

 

Ako ste bežeckú výzvu zvládali psychicky?

Po psychickej stránke bolo pre mňa najťažšie prijať pomoc od podporného tímu. V bežnom živote nie som zvyknutá byť na niekom závislá, no na tejto akcii som si naplno uvedomovala, že bez chalanov by to nešlo. Vnútorné boje som zvádzala aj v posledných dňoch prebehu, keď som mala pred menštruáciou a bola som všeobecne precitlivená. Vtedy som si aj párkrát poplakala. Fyzická kondícia je nepochybne základ, no po určitom kilometri sa začne do popredia dostávať mentálna schopnosť donútiť telo pokračovať napriek diskomfortu. Natrénovať sa to dá asi jedine tak, že človek skúša a skúša. S odstupom času vidím, že ma cesta zocelila. Som vyrovnanejšia sama so sebou a ľahšie akceptujem negatívne životné situácie. Predtým som so všetkým viac bojovala.

 

Nohy unavené, telo boľavé, mozog začína špekulovať… Čo vám v náročných momentoch pomáha?

Vedomie, že ide len o dočasný stav, do ktorého som sa dostala na základe vlastnej voľby. Je to len dôsledok nejakého rozhodnutia, ktoré som urobila v minulosti. Určite mi veľmi pomáha aj humor a občas zaberie, aj keď si prízemne od srdca zanadávam (smiech). Myslím, že prekonané krízy v človeku budujú odolnosť a sebadôveru. V bežnom živote mi ultrabežecké krízy pomáhajú nebáť sa púšťať do ťažkých úloh, pretože som si vďaka nim už veľakrát potvrdila, že všeličo zvládnem.

 

Čo napríklad?

Napríklad aj aktuálnu koronakrízu. Keďže som naučená fungovať mimo svojej komfortnej zóny, nemám strach z toho, že by som nezvládla žiť v obmedzenom režime, koľko bude treba. Viem, že to vydržím. Alebo, keď sa pokazí električka či treba vystáť dlhý rad v potravinách. Predtým som z takých vecí bývala dosť nervózna. Teraz to jednoducho vydržím a idem ďalej. Rovnako, keď sa potrebujem pripraviť na ťažké tlmočenie. Neriešim, aké náročné bude celý víkend lúskať cez dva jazyky materiály o vyrovnávaní oceľových zvitkov. Poviem si, že o pár dní to bude za mnou a bez zbytočného otáľania sa pustím do práce.

 

Behu sa venuje aj váš manžel. Ako funguje manželstvo dvoch ultrabežcov?

Je určite plus, keď sa s partnerom vzájomne podporujete vo svojich koníčkoch a obaja rozumiete, „o čom to je“. Paradoxne spolu takmer vôbec nebehávame, lebo máme k behu odlišný prístup. Na prvé výročie svadby sme však urobili výnimku a absolvovali spolu 85-kilometrové preteky dvojíc. Ja som symbolicky bežala so závojom na hlave a manžel s motýlikom na krku. Je veľmi fajn, keď môžete spontánne partnerovi navrhnúť, či si s vami nezabehne 85 km a on hneď odpovie, že jasné.

 

Venujete sa tlmočníctvu a prekladateľstvu. Kde sa zrodila láska k cudzím jazykom?

Odmalička sa mi páčila melódia rôznych rečí, zvukomalebnosť slov a to, že v cudzom jazyku človek sčasti nadobúda novú osobnosť. Aktívne ovládam poľštinu, nemčinu a angličtinu. Z iných jazykov mám chabé základy ruštiny, mongolčiny a taliančiny. Teraz sa cudzie jazyky učím veľmi pomaly, pretože po práci si od nich potrebujem oddýchnuť a venovať sa inej činnosti.

 

Mongolčina sa vo vašom zozname nenachádza náhodou, máte zaujímavý pôvod…

Moja mama je Slovenka a otec pochádza z Mongolska. Ja som sa však narodila aj vyrástla na Slovensku.

 

Rozprávali vám rodičia príbeh ich stretnutia?

Otec sa dostal do Československa cez študijný štipendijný program. S mamou sa spoznali na vysokoškolskom internáte na Mlynoch v Bratislave. Sú spolu už takmer 35 rokov.

 

Do Mongolska občas vyrážajú cestovatelia, aby si vyskúšali pobyt v jurtách, ochutnali tradičné kvasené kobylie mlieko alebo si pozreli zápasy. Vo všeobecnosti sú Mongoli pre našinca dosť neznámy národ…

Mongoli sú pastiersky národ nomádov. Žijú na stepi v jurtách roztrúsených kilometre od seba, aby ich stáda mali dostatok pastvy. Keď sa tráva v okolí minie, zbalia sa a presťahujú na nové miesto. Chovajú hlavne ovce, kozy, kravy a kone, no krajina je obrovská, takže na juhu sú to aj dvojhrbé ťavy, severnejšie zasa jaky a soby. Zvieratá im poskytujú predovšetkým mäso a mlieko. Raz za čas niečo z toho predajú v meste spolu s kožušinami a za utŕžené peniaze nakúpia múku, ryžu, soľ či potreby do domácnosti. Kone ako tradičný dopravný prostriedok už zastúpili praktickejšie džípy a motorky, no konské dostihy spolu s lukostreľbou a zápasníctvom zostali národnými športmi. Dnes z Mongolska pochádzajú svetovo úspešní džudisti a výborní zápasníci vo voľnom štýle a v japonskom sumo. Asi tretina obyvateľstva žije v hlavnom meste Ulanbátar. Aj tu je však veľmi cítiť kočovnícku kultúru. Mnohí sa sťahujú z vidieka do mesta a opačne každých niekoľko rokov, iní pár mesiacov v roku žijú na stepi, pár v meste. Fluktuácia je veľká. V Ulanbátare sa mieša historický odkaz budhizmu s architektúrou socializmu, súčasnými globalizačnými vplyvmi Západu a pastierskou tradíciou. Nad jurtovými štvrťami sa vedľa socialistických panelákov týčia moderné sklené mrakodrapy, v uliciach sa pomedzi mestskú mládež so smartfónmi prechádzajú ľudia oblečení v tradičných „déloch“ a čižmách, vedľa starých ruských vozidiel z minulého storočia jazdia moderné japonské autá, takže sa jazdí s volantom naľavo aj napravo. Je to taká eklektická všehochuť, no pre mňa má osobité čaro.

 

Navštevujete Mongolsko často?

Naša rodina kedysi v Mongolsku žila, no keď sme odišli, bola som dvojročné dieťa, takže si z toho obdobia nič nepamätám. Ako dospelá som tam bola dvakrát a určite sa tam ešte vrátim. Po prírodnej stránke sa mi veľmi páči step, ktorá človeku dáva pocit nekonečnej slobody. Za najvýraznejšie mongolské črty považujem prirodzenú hrdosť a spokojnosť so životom. Mongolskí pastieri sú samostatní a neočakávajú, že sa o nich postará niekto iný. Majú odvahu vydať sa do neznáma a veci zbytočne nekomplikujú. Raz som pri prechádzke stepou v diaľke zbadala pastiera na koni. Usmieval sa a z plných pľúc si vyspevoval. Neviem, či som niekedy videla šťastnejšieho človeka. Samozrejme, nie je to žiadny anjelský národ a týkajú sa ho všetky univerzálne ľudské neduhy ako škodoradosť, alkoholizmus či korupcia. Európanovi môže prekážať úplne iné vnímanie času, čo v preklade znamená nedochvíľnosť počítanú na celé dni. Z pohľadu našej kultúry majú Mongoli provizórny prístup k veciam a nižšie štandardy na hygienu a poriadok. Väčší dôraz kladú na komunitný život a menej rešpektujú individualitu. Celkovo sú podľa mňa oproti Európanom jednoduchší a drsnejší so všetkým dobrým aj zlým, čo k tomu patrí.

 

Cítite v sebe niečo z mongolskej krvi?

Hoci som vyrastala na Slovensku, určite na mňa mala vplyv aj otcova kultúra. Otec celý život ťažko pracoval, aby uživil našu veľkú rodinu, no nikdy som ho nepočula sťažovať sa. Vždy vedel byť so svojou situáciou spokojný a tešiť sa zo života. Neviem, či sa to dá úplne pripísať mongolskej krvi, no v tomto mi je veľkým vzorom.

 

Sú podľa vás Slováci dostatočne otvorení prijímať inakosť?

Myslím, že v tomto sú Slováci rovnakí ako hocijaký iný národ. Niektorí sú konzervatívni a uzavretí, iní tolerantní a otvorení. Je to hlavne o osobnej skúsenosti. Na otca zo začiatku ľudia na Slovensku pozerali s nedôverou. Raz mu na ulici vynadal človek, ktorý si kúpil nekvalitné topánky v čínskom obchode a obvinil ho, že predáva „šmejdy“. Otec s tým pritom nemal nič spoločné. Postupne ho však ľudia v meste spoznali, zvykli si na to, ako vyzerá, prestali mať predsudky a dnes už nikto nerieši, že je cudzinec. Myslím, že každý človek by mal bez ohľadu na to, či je „normálny“, alebo „iný“, začať od seba. Najprv sa snažiť pochopiť a prijať druhú stranu a až potom očakávať pochopenie a prijatie od nej. Osobne som si na svoju adresu vypočula zopár rasistických komentárov, no vo veľkej väčšine sa stretávam s dobrými reakciami.

 

Vráťme sa ešte k cudzím jazykom. Máte tajný recept na ich úspešné zvládnutie?

Je to asi ako so všetkým – musíte im venovať čas. Je jedno, či sa budete učiť slovíčka, počúvať podcasty, čítať knihy, alebo robiť gramatické cvičenia. Za hodinu týždenne sa ešte z nikoho nestal vrcholový športovec ani jazykový guru.

 

Ktoré slovíčka vám v poslednej dobe učarovali a čím?

V nemčine ma naposledy zaujali slovenské varianty rakúskych geografických názvov ako Salzburg – Soľnohrad, Burgenland – Hradsko či názov Parndorf, ktorý je odvodený od boha hromu a blesku Perúna, čiže by sa dal voľne preložiť ako Perúnova Ves. V poľštine sa mi hneď vybavil „vlastný gól“, po poľsky „gol samobójczy“, čiže doslova „samovražedný“. Zdá sa mi to milo trefné.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2020)