Juraj Mravec ml. – Stal sa zo mňa introvert, ktorým som nikdy nebol…

 

Keď odchádzal na svoju prvú cestu do Donbasu, s priateľmi sa rozlúčil takou žúrkou, akoby sa už nikdy viac nemali vidieť. Cestu do Iraku už nikto nekomentoval, bolo pochopiteľné, že Juraj Mravec doma neobsedí a že ako dokumentarista musí odísť tam, kde sa práve – aj keď guľkami a smrťou – menia dejiny. „Mame som povedal, že bude v poriadku, ak tam umriem, nech sa o mňa nebojí. Bude to predsa pri práci, ktorú milujem. Je mi bližšia predstava života, ktorý sa môže skončiť hoci zajtra, ale dáva zmysel, ako keby som mal byť v osemdesiatke frustrovaný.“ 

                                                                                             

 

Fotografia, pohyblivé obrázky, réžia, dokumentaristika… ktorým jazykom sa vám vyjadruje najlepšie, ak má vypovedať o miestach, kde ľudia nežijú v mieri?

Vôbec by som tieto oblasti nerozdeľoval, všetky sú navzájom veľmi úzko späté. Všetko však voľakedy dávno začalo fotografiou. Tá pre mňa bola najdôležitejším médiom a od detstva mi imponovalo, aká je hneď na „prvé pozretie“ zábavná. Deti si totiž rady prezerajú všelijaké farebné obrázky, dokážu s nimi komunikovať, no časom si možno človek, presne tak ako ja, uvedomí, že fotografia má v sebe ohromnú silu a na konfrontáciu s jej obsahom nám stačí zlomok sekundy.

 

 

Vás to odjakživa ťahalo k dokumentárnej fotografii a k témam, ktoré nie sú vôbec ľahké…

Vždy som chcel pracovať hlavne v teréne a navštevovať miesta, kam sa ľudia bežne nedostanú, komunikovať so širším publikom problematické témy… Žiaľ, v súčasnosti je náš fotografický biznis takmer v troskách, rokmi sa totiž radikálne zmenil nielen mediálny priestor, ale aj spôsob našej práce tým, že dnes už má každý človek mobilný telefón, všetci majú prístup na internet a trh je plný agentúrnych fotografov, ktorých charakterizuje viac kvantita ako kvalitná fotografická práca. Postupne som teda vytriezvel a pochopil, že takýto život fotografa žiť nechcem. Objavoval som film, predovšetkým dokument, čomu nahráva i fakt, že som vyštudoval kameru na VŠMU a film je dnes pre mňa úplne prirodzenou formou komunikácie.

 

Spomínate agentúrnych fotografov, vy ste dokumentarista na voľnej nohe. V čom je rozdiel?

Na miestach, ktoré sú pre mňa zaujímavé, ostávam dlhší čas a snažím sa byť nielen informátorom o udalostiach, ktoré sa na danom mieste odohrávajú, ale zároveň cítim potrebu byť tam nejako užitočný. Ak som jediným slovenským publicistom v Mosule počas veľkej bitky proti Islamskému štátu, komunikujem aj so slovenskými printovými médiami a prispievam do nich reportážami, ako novinár sa však necítim. Som dokumentarista. Američania pre to majú pekný výraz: cinematographer.

 

Ovplyvnil vaše smerovanie nejako fakt, že obaja rodičia sú novinári?

Určite áno, aj keď istotne nie cielene. Prirodzene som vnímal, že existuje novinárčina ako druh práce, že sa jej venujú mama i otec, určite som i vďaka tomu, že ma otec už ako malého chlapca brával so sebou na služobky, inklinoval k dokumentu, autentickým situáciám a reportážnemu prostrediu. S otcom som zažíval príhody, ktorými som sa potom v škole rád chválil, vedel som, že ich nikto iný zažiť nemôže.

 

Jeden z vašich skorších fotografických projektov vás zaviedol do slovenských väzníc…

Snažím sa prinášať informácie z miest, kam sa bežný človek nedostane a väznica takým miestom je. Je aj ohromne ťažké dostať sa dnu s objektívom, vybavovanie všetkých potrebných povolení mi trvalo celý rok. A prečo práve väznica? Asi aj vďaka otcovi, ktorý dlhodobo pracuje na svojom knižnom projekte Interview s fotografiou, vďaka množstvu fotografických kníh, ktoré sa u nás doma vždy niekde povaľovali, vďaka slávnym fotografom, ktorých mená som poznal odmala, možno vďaka Jamesovi Nachtweyovi, ktorý má výborne nafotenú väznicu, možno vďaka túžbe sa mu priblížiť… Nebol to prevratný nápad, mnoho ľudí chcelo fotiť väzenie, ale asi som mal šťastie, že som to po prvom odmietnutí nevzdal a napokon som sa tam dostal.

 

Bolo zaujímavejšie samotné prostredie, alebo ľudia?

Oveľa viac ma priťahovala vizuálna stránka tohto miesta a spôsobu života, ktorý tam ľudia vedú. S väzňami som sa o ich osudoch vlastne ani nebavil. Zdá sa mi to zbytočné, predsa len sú právoplatne odsúdení a pátrať po ich minulosti ma vôbec nelákalo. Najskôr som fotil skupinu B, kde to vyzerá ako vo veľkých kasárňach a kde na každej cele býva na poschodových posteliach 38 väzňov. Potom ma riaditeľ väznice požiadal, či by som nenafotil dvoch mužov, odsúdených na doživotie. Chceli mať svoj portrét a oni im v tom nebránili. Toto stretnutie nakoniec vyústilo do kratšej listovej konverzácie s jedným z väzňov, nikdy som ale netúžil spoznať dôvody, ktoré ho do väznice dostali.

 

Z väzníc sa vaše cesty stočili na Ukrajinu. Prečo práve tam?

Neprišlo to zo dňa na deň. Neustále ma fascinovala fotografia a dokument, stali sa pre mňa všetkým a peniaze, čo som si popri škole zarobil, som vždy investoval do cestovania. Po škole som mal v pláne prejsť všetky krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a všade fotografovať a nakrúcať, sú to zabudnuté miesta, ktoré skrývajú veľké množstvo zaujímavých príbehov. Neprešiel som všetky, no bol som v mnohých a mám v portfóliu toľko fotografií, že by to pokojne vydalo na knihu alebo výstavu… a do toho ma v roku 2014 zastihli nepokoje v Kyjeve.

 

Nemali ste strach, čo napokon vzíde z občianskeho povstania na Ukrajine?

Musel som tam ísť. Cítil som, že je to taká významná udalosť, že ak tam nepôjdem a nenafotím ulice Kyjeva, môj projekt, na ktorom som dovtedy pracoval, vôbec nebude mať zmysel. Nemal som na výber. S dvoma kamošmi sme nasadli do nášho golfu, prešli sme hranice Ukrajiny a došli až do Kyjeva. Mal som silnú túžbu všetko zažiť a zdokumentovať na vlastnej koži, bolo to silnejšie ako strach prameniaci z informácií, že v Kyjeve fotografom lámu ruky. Obrázky, ktoré som vtedy na Ukrajine spravil, získali ocenenie Czech Press Photo, a to ma celkom povzbudilo.

 

Koľko ste tam pobudli?

Dodnes ma mrzí, že len pár dní, no celú cestu som si financoval z vlastného vrecka a navyše neviem, či som bol už pripravený na stratu komfortu, akú so sebou Kyjev tej doby prinášal. Stovky ľudí spali celé noci na zemi vo veľkých vládnych budovách na námestí, kam za nimi prichádzali ďalší ľudia s chlebom, teplým borščom, a to všetko v mínus dvadsaťstupňových mrazoch uprostred zimy. Mesiac po mojom odchode postrieľali na Námestí nezávislosti (Majdan) viac ako sto civilistov v prestrelke medzi snajpermi a demonštrantmi.

 

Na Ukrajinu ste sa ale vrátili, a tak vznikol váš prvý dokumentárny film Mir vam (Mier s vami).

Na východnej Ukrajine vypukla vojna a ja som vedel, že pôjdem späť. Bol som rozhodnutý, že sa sám, len s fotoaparátom, vyberiem do Donbasu a budem dokumentovať, čo sa tam deje, otec mi však navrhol, že pôjde so mnou a nakrúti si tam reportáž do relácie Reportéri. Odjakživa máme kamarátsky vzťah, nič som proti tomu nenamietal a keď som vybavil všetky povolenia, akreditácie a kontakty s miestnymi ľuďmi, vyrazili sme. Mal som naivnú predstavu, že budem fotiť a otcovi dám do rúk malú kameru, lenže on dovtedy s kamerou nikdy nepracoval, čo znamenalo, že ako kameraman bol prakticky nepoužiteľný. Všetko teda ostalo na mne, nakrúcal som i fotil súčasne a po návrate domov nás priatelia presvedčili, nech z toho materiálu urobíme dokumentárny film.

 

Keď teraz rozprávate o tom, ako vznikal, znie to ako selanka oproti tomu, čo z neho vyžaruje…

Jednoduché to nebolo. Nakoniec som oslovil producenta, nápad na film sme predstavili na Audiovizuálnom fonde ako projekt a mali sme s ním úspech, získali sme grant a podporila nás aj RTVS, no a o rok sme sa na Donbas vrátili film dokrútiť. Môže sa zdať, že film vznikol ako radikálne rozhodnutie jedného dňa len tak vstať a ísť do vojny, ale tak to nefunguje, lebo takéto rozhodnutia môžu byť nebezpečné.

 

Vo filme vystupuje miestni obyvatelia, ktorí sa vám zdôverujú so svojím utrpením. Ako ich na takom mieste ako vojnou postihnutá oblasť hľadáte? Je to vec náhody?

V podstate áno. Práca dokumentaristu nespočíva v tom, že dokáže zapnúť kameru, ale že vie komunikovať s ľuďmi a vie si ich získať. Ľudia na Donbase nikdy neboli prekážkou, mali sme zaplateného miestneho vodiča, ktorý nás vozil aj po separatistickej, aj po ukrajinskej časti a keď sme sa ľuďom slušne predstavili, nikdy nás neodmietli. Vo vojne sa totiž deje jedna zaujímavá vec: novinári a filmári sú pre miestnych mnohokrát ako bútľavé vŕby, ktorým sa chcú vyžalovať. Inak vlastne ani nemajú komu, všetci susedia sú na tom presne rovnako a vláda nikoho nepočúva.

 

Potrebujú sa vyžalovať a neraz pomôže aj obyčajné ľudské pochopenie… Vo filme objímate plačúcu babičku, ktorej sa dokonca ospravedlňujete za vaše ťažké otázky.

Podobné situácie vyplývajú zo zúfalej situácie, ktorá tam vládne. Z toho regiónu ušla viac ako polovica obyvateľstva, vládne tam nesmierna chudoba a vďaka zakázaným kazetovým bombám prišli ľudia o časti alebo o celé domy. Mnohí obyvatelia umreli, celé dediny sa vyľudnili, mladí s deťmi odišli a ostali len starí a nevládni. A to celému Donbasu dodalo akýsi pochmúrny charakter. Nemyslím si, že by sa to v blízkej budúcnosti mohlo zmeniť k lepšiemu.

 

Máte počas nakrúcania podobných scén už jasno, aké posolstvo by mal váš dokument priniesť?

Každé rozhodnutie nakrútiť film musí v sebe niesť istý význam. Pre mňa je dôležité reflektovať najsilnejšie otázky rezonujúce spoločnosťou, snažím sa zamerať na človeka v istej jednoduchosti ľudských túžob a potrieb, pričom som mal stále na mysli, aby bol film Mir vam pohľadom nestranného pozorovateľa. Chcel som na explicitných osudoch ľudí ukázať, že vojna vzniká vtedy, keď sa ľudia začnú nenávidieť a prestanú spolu komunikovať.

 

V Iraku ste sa stali priamym svedkom prudkých bojov o Mosul. Mali Donbas a Mosul niečo spoločné?

Ako mi raz povedal jeden afganský vojnový veterán, vojna je vždy o tom istom: o krvi, hovnách a biede. Vojna je všade rovnaká. Na oboch stranách sú mŕtvi, na oboch stranách je beznádej, ľudia utekajúci z domova, plní strachu a beznádeje. A hoci je už v Iraku mier a Islamský štát je oficiálne porazený, celý región je podmínovaný a každú chvíľu tam môže niečo vypuknúť. Stále platí, že ľudia v Iraku nemajú svoj pokoj. A to isté prežívajú na Donbase.

 

V Mosule ste zbierali materiál pre dokumentárny film Stratený domov. Boli ste svedkom bojov v prvej línii, čo zrejme neraz menilo vaše plány a zasahovalo do konceptu. Mali ste pripravený nejaký pevný scenár?

Nakrúcať rok niečo také autentické ako vojnová operácia v Mosule znamená totálnu neistotu. Netušil som, čo sa stane, či na druhý deň neprídem o „hlavných hrdinov“, čiže fixný scenár sa pri takomto type filmu písať nedá. Ako autor sa však musím držať istej idey, lebo, priznávam, človek môže ostať z tohto prostredia veľmi ľahko fascinovaný. Priťahuje ho inakosť, všetko je lákavé na kameru, všetko je mimoriadne príťažlivý ľudský zážitok, a tak sa ponúkala celá paleta možností, ako vojnu s Islamským štátom spracovať. Musel som si veľmi rýchlo uvedomiť, ktorá je tá najsprávnejšia, a tej som sa pokúsil po celý čas držať.

 

Do Iraku ste cestovali s neziskovou organizáciou Akadémia urgentnej medicíny…

Pred mojou prvou cestou do Iraku som o nich vôbec netušil, vtedy som sa vydal do pohraničia Sýrie a Iraku, do oblasti Sinjar, kde ISIS spáchal genocídu na minorite Jezídov a kde som sa rozhodol nakrútiť prvé materiály. Vždy, keď idem po prvýkrát do takejto krajiny, vopred si zisťujem, či tam nepôsobia nejakí Slováci a ak áno, čo konkrétne na týchto miestach robia. Mám totiž na pamäti, že by mi mohli pomôcť s kontaktmi, logistikou, atď. Vtedy som sa spojil s profesorom Vladimírom Krčmérym z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a od neho som získal kontakt na Olivera Valentoviča, pôsobiaceho na misii sv. Alžbety v Kurdistane. Stali sa z nás kamaráti, pričom Oliver ma zasvätil do jeho plánu s vlastnou mimovládnou organizáciou Akadémia urgentnej medicíny, ktorú založil s priateľom Matejom Karlákom. Oliver mi počas niekoľkých stretnutí v Iraku vysvetlil, že sa ich organizácia venuje paramedicíne a výcviku kurdských jednotiek pri záchrane ľudských životov a prvej pomoci v extrémnych bojových podmienkach. Teda kde aj samotný záchranca sa vystavuje obrovskému riziku a pracuje pod enormným stresom. Premýšľali sme nad vzájomnou spoluprácou a nad tým, ako by sme si mohli navzájom pomôcť a keďže sa v Iraku už dlhšie schyľovalo k ofenzíve na Mosul, baštu Islamského štátu, boli sme stále v kontakte a v strehu. Keď to v októbri 2016 všetko vypuklo a na dvojmiliónové mesto sa tlačila stotisícová armáda, chalani z Akadémie sa tam vypravili a vďaka nim som tam napokon mohol ísť aj ja.

 

Kto sú teda paramedici?

Záchranári pôsobiaci priamo v teréne, kde ide často o sekundy, ktoré rozhodujú o záchrane alebo strate ľudského života. Vo vojnách často umierajú ľudia na masívne vykrvácanie, keď im šrapnel odtrhne časť tela alebo guľka pretne artériu. A nemocnice sú od bojových zón vzdialené aj niekoľko desiatok kilometrov. Zasiahnutý človek však potrebuje pomoc do niekoľkých sekúnd. Chalani sú tam na to, aby zraneného stabilizovali a aby prežil transport do nemocnice, kde sa ho ujmú lekári. Keď Oliver s Matejom akadémiu zakladali, netušili, že budú robiť niečo takéto. Chceli sa venovať kurzom a výcviku jednotiek alebo bežných ľudí, dodnes robia kurzy prvej pomoci pre verejnosť, oveľa intenzívnejšie a interaktívnejšie ako napríklad v autoškole. Keď však začala operácia Mosul, získali si záchranári Akadémie urgentnej medicíny pozornosť celého sveta a dnes združujú dobrovoľníkov rôznych národností.

 

 

Gabina Weissová

foto Juraj Mravec ml.

 

Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2019)