Karl Lagerfeld – Majster elegancie

 

Volali ho Cisár módy, Maestro módy, Pápež módy. A hoci jeho odchod z módneho sveta rozplakal tisícky ľudí, sú presvedčení, že Karl zariadil, že sa v nebi nosí haute couture.

 

Karl Lagerfeld bol zosobnením elegancie a dobrého štýlu. Ako v živote, tak aj v móde. Rebeloval proti malomeštiackym a snobským konvenciám. Keď sa na nejakej udalosti očakával čierny outfit, on sa objavil v zlatej ligotavej bunde. Jeho kariéra sa s odstupom času javí ako prechádzka ružovou záhradou. Prišiel, videl, urobil, zvíťazil. Za tým však boli hodiny práce, celé dni a noci driny. Bol perfekcionista s typicky nemeckým zmyslom pre dokonalosť. Punktičkár v pravom zmysle slova. Držal sa vety, ktorú mu často hovorievala matka: „Chuť prichádza s jedlom a nápady s prácou.“ Kým jeho francúzskych kolegov občas prevalcoval ich bohémsky život, Karl nič také nepoznal. Zatiaľ čo väčšina návrhárov prichádzala s dvomi kolekciami do roka, on ich pripravil šestnásť. Osem pre Chanel, štyri pre Fendi a ďalšie štyri pre vlastnú značku.

Keď práve nenavrhoval, nefotografoval alebo nezariaďoval interiéry, čítal. Vo svojom fotoateliéri na ulici Lille mal knižné kráľovstvo. Regály sa tiahli do výšky šiestich metrov. A to bol len zlomok. Najväčšiu zbierku kníh mal vo svojom vidieckom sídle v Biarritzi, vyše 300.000 titulov. Ani deň bez knihy, znelo jeho krédo. Zaspával vždy s knihou. A keď našiel zaujímavý titul, kúpil z neho hneď dva výtlačky a venoval priateľovi. Aby sa mal s kým o knihe porozprávať.

 

Rôčik sem, rôčik tam

Dnes je už oficiálne známe, že na svet prišiel 10. septembra 1933 v Hamburgu. Dlhý čas však tajnostkársky tvrdil, že sa jeho rodný list stratil počas bombardovania mesta a uvádzal rok narodenia 1938. Vedel sa naštvať, keď sa objavili jeho spolužiaci, ktorí pred médiami dokladovali fotografiami, že je o päť rokov starší: „Choďte s tými sprostosťami niekam,“ hneval sa. „Nepoznám nikoho na tých fotkách a vlastne, ja som sa s deťmi ani nehrával. Nikdy som ich nemal rád.“

Karlov otec Otto Lagerfeldt (pôvodne s „t“ na konci priezviska) mal už päťdesiatku na krku, keď sa stretol s jeho matkou. Podnikal s kondenzovaným mliekom, ktoré v druhej polovici 20. rokov bolo pod značkou Glucksklee rovnako známe ako Nivea, Persil alebo Schwarzkopf. Otto Lagerfeldt pochádzal z Hamburgu a s Elisabeth Bahlmann sa zoznámil v Berlíne. Isté zdroje uvádzajú, že Elisabeth pracovala ako predavačka v obchode, ale Karl, ktorý svoju matku zbožňoval, tvrdil, že bola aristokratka, umelkyňa, veľmi liberálna a moderná, ktorá v roku 1919 riadila vlastné lietadlo. A jej ambície siahali vyššie, ako prežiť život s majiteľom fabriky na kondenzované mlieko. V Karlovi sa videla a snažila sa ho vychovávať tak, aby sa nebál kráčať za svojím cieľom. Rodina Lagerfeldtovcov s Karlom a jeho o dva roky staršou sestrou Christine žila na veľkom statku v Šlezvicku – Holštajnsku, v spoločnosti stoviek kráv, koní, psov a mačiek. Karl svoju sestru, ktorá sa odsťahovala do USA, mal veľmi rád. Hovoril o nej ako o anjelovi. Nikdy sa neobjavila na žiadnej jeho prehliadke, ale súrodenci boli stále v kontakte.

Najmilšou zábavkou malého Karla bolo kresliť komiksy. Už od piatich rokov sa mu venovala učiteľka francúzštiny, lebo mama Elisabeth mala so svojím synáčikom veľké plány. Jazyky musel ovládať. Bolo jej celkom jedno, s akými známkami prichádza domov, dbala hlavne o to, aby sa vyznal v literatúre. Knihy mu sama vyberala. A mladý Karl sa teda správal tak, ako sa mu páčilo. Nosil dlhé vlasy a obliekal sa podľa toho, ako sa mu zachcelo. Najväčšie potešenie mu prinášalo kreslenie a z tohto predmetu mal aj najlepšie známky. Rodičia mu síce poskytovali toľko slobody, koľko potreboval, ale pravidlá museli fungovať ako v každej poriadnej nemeckej rodine. Na majetku, kde stála továreň pána Lagerfeldta, sa denne spracovalo 50.000 litrov mlieka a pásli sa stáda kráv, ku ktorým Karl prechovával priateľský vzťah. Každá kravka nosila obojok, na ktorej mala vlastné meno a on ich každý deň pozdravil. V čase druhej svetovej vojny, keď naokolo hrozilo bombardovanie, tieto rohaté kamarátky predstavovali pre neho kúsok idylického bezpečia. Často sa prechádzal okolo ohrady so spolužiačkou Dorothee a vykladal jej o kráse, ba až noblese kráv. Karl sa raz vyjadril, že Dorothee bola jediné dievča, o ktoré sa vôbec niekedy zaujímal. A tým asi tak povedal všetko…

 

Najlepší kabát

Mal osemnásť rokov, keď ho mama prvýkrát vzala do Paríža a pre citlivého chlapca, estéta a budúceho umelca to znamenalo lásku na prvý pohľad. Uvedomil si, že Paríž je jeho mestom. Po návrate domov nechal školu školou a učil sa už len po francúzsky. Kade chodil, tade rozprával, že odchádza žiť a tvoriť do mesta nad Seinou. Jeho hamburský učiteľ výtvarnej výchovy ho vzal za slovo. Chvíľa, v ktorej sa rozhodlo o jeho budúcnosti, prišla v roku 1954, keď na parížskom týždni módy usporiadali súťaž o najlepšieho mladého módneho návrhára. V porote sedeli esá parížskej módy – Dior, Balenciaga, Balmain a Patou. A čo sa nestalo? Neznámy nemecký chlapec získal prvé miesto v kategórii Najlepší kabát. Skicu čierneho kabáta z ťavej srsti bez Karlovho vedomia poslal do súťaže jeho učiteľ a Karl sa o cene dozvedel až z telegramu. Vďaka cene za kabát sa o neho začali zaujímať hneď dvaja veľkí parížski módni tvorcovia: Pierre Balmain a Christóbal Balenciaga. Karl si vybral Balmaina, ktorý sa mu zdal nápaditejší a trendovejší. Naučil sa u neho všetko, čo potreboval – nakresliť model so všetkými detailmi tak, aby sa mohol okamžite šiť. Táto mravčia práca ho bavila a nemal problém pracovať aj dvadsať hodín denne. Do vienka dostal nemecký perfekcionizmus a disciplínu, ktorá v kombinácii s prostredím bohémskeho Paríža predstavovala pre začínajúceho umelca najlepší štartovací mostík. Celkom prirodzene sa preto v roku 1958, keď sa predstavil so svojou prvou kolekciou, dal inšpirovať parížskym nočným životom, oblečením barových tanečníc. Úspech sa však nedostavil a prehliadka skončila fiaskom. Čo sa dalo robiť? Karl sa pobral o dom ďalej, do Patou – jedného z najstarších parížskych módnych domov. V tejto konzervatívnej firme s tradíciou vydržal tri roky. Bol mladý, potreboval žiť, spoznávať, učiť sa. Noci trávil v nočných baroch a ráno šiel rovno do práce. Naučil sa však pravidlo, ktoré si prisvojil a rád ho opakoval: „Nikdy neuši zlé šaty. Niekto by si ich mohol kúpiť…“ Postavil sa na vlastné, hoci nezamestnané, ale slobodné nohy. O peniaze si starosť robiť nemusel, milujúci tatko sa postaral, aby mal apartmán v dobrom hoteli a aby mu nič nechýbalo. Vtedy si zvykol chodievať do fit klubu, kde sa spoznával s mladými mužmi ľahkých mravov, ktorí sa živili ako spoločníci a starali sa o svoje telo, lebo to, pravdaže, potrebovali pre svoj biznis. Karl mal však iné zámery, prečo byť vo forme – páčili sa mu obleky Stefana Cifonelliho. Do módy prichádzali úzke ramená, a preto potrebovali mať klienti, ktorí si kupovali jeho saká, vyšportované a atletické postavy. Pochopil, že keď chce preraziť vo svete módy, musí vsadiť aj na imidž. Klientela, ktorú potreboval osloviť, musela uveriť, že návrhár pozná a žije pravidlami elegancie a štýlu. Karl vedel, čo chce dosiahnuť, začínali mu byť jeho plány jasné. Chce preraziť ako návrhár. Chce zarobiť veľa peňazí. Chce si na vidieku kúpiť zámoček. Chce sa stať zberateľom umenia, antického nábytku, porcelánu a kníh. Chce…

 

Talent storočia

Módny dom Chloé v 60. rokoch riadila Gaby Aghion. Parížanka s egyptskými koreňmi mala slabosť pre štýl swingujúceho Londýna, minisukne Mary Quant, bláznivú módu z King’s Road a veselé handry z Carnaby Street. S Karlom sa v tomto stretli. Prehliadka sa konala v Café de Flore, legendárnej kaviarni parížskej bohémy a Karl dostal šancu ukázať, čo v ňom je. Jeho sukne boli kratšie ako tie anglické a modelky si k nim nasadili klobúky s obrovskými strechami. Vážené kritičky módnych rubrík sa nestačili predbiehať v rozhorčeniach. Kde sa stratila couture? Lagerfeld si však stál za svojou kreáciou, ktorú nazval provokatívne: Zauchá. A v Chloé boli nadšení. Našli štýl, ktorý hľadali. Mladícky, svieži, sexi. Z rúk Karla Lagerfelda. Netrvalo dlho a v roku 1965 ho už módny svet tituloval ako „talent storočia“. Ponuky prichádzali z každej strany a on nevedel, kam sa má zvrtnúť. Pre značku Tiziano-Roma vytvoril 90 modelov, ktoré zožali fenomenálny úspech. Vystavili ich v newyorskom obchodnom dome Macy´s, vtedy najväčšom na svete. Modely s talianskym duchom, inšpirované londýnskou ulicou a francúzskym šarmom dekorovali šperky z čias ruských cárov. Hollywoodske hviezdy na čele s Liz Taylor sa do Tiziana-Romu okamžite zaľúbili. Ďalším stupienkom na rebríčku úspechu sa stali kožušiny, ktoré kreoval pre Fendi. Zahľadela sa do nich Gina Lollobrigida a odvtedy každá herečka, ktorá chcela byť videná, musela vlastniť kožuch Fendi.

Karl sa pre každú novú kolekciu potreboval inšpirovať, nadchnúť, zahorieť vášňou. Napríklad pri jednej z kolekcií pre Chloé objavil Carmen Mirandu, brazílsku speváčku a tanečnicu samby, ktorá sa v 40. rokoch stala známou aj vďaka odvážnym sexi outfitom. Ako prvá sa ukázala v priliehavých minišatách a dlhých šáloch s leopardím a hadím vzorom. Pokus vyšiel a s touto exotickou kolekciou sa Karl katapultoval na orbit módy. Vo vysokom štandarde pokračoval aj v budúcich rokoch. Pre Chloé vyvíjal typické romantické priesvitné blúzky či dlhé popelínové košele, ktoré síce pôsobili ako z mužského šatníka, ale mali zvodný ženský look. V Chloé si nestačili blahoželať, že vsadili na dobrého koňa.

Koncom 60. rokov sa nožnice v Karlových rukách pohybovali čoraz odvážnejšie. Strihal a strihal. Sukne boli stále kratšie a výstrihy hlbšie. A blúzky natoľko priesvitné, že spôsobovali kolapsy v doprave. Karl sa nechal inšpirovať štíhlosťou anglickej modelky Twiggy a aby si ženy mohli dovoliť minišaty a chceli vyzerať ako táto chudučká manekýnka, začali davovo chudnúť. Aj Mia Farrow pred premiérou svojho slávneho filmu Rosemaryino dieťa si šla vybrať šaty ku Chloé. Karl sa pomaly, ale iste stával nekorunovaným kráľom parížskej módy a mal plné ruky práce. Kabát z ťavej srsti pre Max Maru? Kožuch pre Fendi? Kolekcia golfového oblečenia pre Patou? Samozrejme, zajtra to bude hotové! Nič neodmietol, bol na roztrhanie, a to sa mu páčilo.

 

Prichádza mušketier

Ani deň bez kávy v Café de Flore, to bolo nepísané pravidlo pre každého, kto v meste nad Seinou chcel niečo znamenať. V tejto kaviarni na bulvári Saint Germain sa stretávala parížska bohéma a nad malými okrúhlymi stolíkmi sa kreslilo, písalo, čítalo, nadväzovali nové známosti a riešili obchody. Karl tu mal svoj stolík, tu pravidelne sedával a skicoval. Vraj k tomu, aby navrhol šaty, potreboval iba tri minúty. A ako si tam jedného dňa sedel, zjavil sa On. V bielej košeli rozopnutej po hruď, s hodvábnou šatkou okolo krku, v úzkych džínsach a s fičúrskymi mušketierskymi fúzikmi – Jacques de Bascher de Beaumarchais, potomok bretónskej šľachtickej rodiny. Práve s ľahkým srdcom zanechal štúdium práv a prišiel do Paríža skúsiť šťastie. Tak trošku model, tak trošku povaľač, tak trošku gigolo. Výzor na to určite mal. Netrvalo dlho, dvaja estéti našli k sebe cestu a stal sa z nich pár. Romeo a Julius. Paríž bol vždy otvorený vzťahom a láske dvoch mužov. V čase, keď mladý šľachtic vstúpil do Karlovho života, mal 22 rokov, jeho mecén o sedemnásť rokov viac. Keď sa Lagerfelda pýtali na jeho názor na homosexualitu, vysvetlil: „Moja matka mi povedala, že je to ako s farbou vlasov. Sú ľudia blond a sú tmavovlasí. Nerozumiem, prečo z toho robí niekto problém, ja vyznávam v otázke sexu slobodu. Ľudia orientovaní len jedným smerom sa mi zdajú nudní. Neznášam čierno-bielych ľudí. A vôbec, je sexualita skutočne taká dôležitá, aby sa ňou ľudia mali označkovať?“ A dodal: „Prvýkrát som vyskúšal sex v trinástich a zistil som, že som teplý. No a čo?“

Karlov život sa niesol v znamení luxusu. Autami počínajúc, vidieckymi sídlami končiac. S autami sa nikdy neskamarátil. Po niekoľkých haváriách a po zdemolovaní niekoľkých kabrioletov sa rozhodol, že nebude so životom ďalej hazardovať a vozil sa vo svojom Bentley či Rolls-Royce už len v sprievode šoféra. Zámok Chateau de Penhoet z 18. storočia so šestnástimi izbami, veľkým parkom s fontánami a bludiskom, nazývaný aj Malý Versailles, sa nachádzal v Bretónsku neďaleko Atlantiku a Karl sa pri jeho renovovaní a zariaďovaní vyžíval. Miestnosti zariadil starožitným antickým nábytkom, zbierkami obrazov starých majstrov, zrkadlami v zlatých rámoch, červenými plyšovými poťahmi a tuctami ruží. Hostia, ktorí sem prichádzali, si užívali sedemkilometrovú ľudoprázdnu pláž. Po nekonečných večierkoch si pospali a na obed sa s piknikovými košíkmi plnými vyberaných dobrôt a šampanským vybrali k moru. Plavky si nik nebral… Módny mág si po boku svojho chránenca Jacquesa užíval život, nech to stojí, čo to stojí. Priznal, že do Chateau de Penhoet investoval sedemmiestne číslo: „Zarobiť peniaze je pre mňa niečo ako šport. Sú dobré na to, aby som ich minul. Nemám vzťah k žiadnym akciám, cenným papierom, nemám ani kontá vo Švajčiarsku či Monaku. Platím si výdavky, ktoré sú potrebné pre život a zvyšok ľahko a rád míňam.“

 

Workoholik

Učarovalo mu aj Monako. Veľkolepú feudálnu vilu La Vigie s impozantným výhľadom na more mu z úcty a priateľstva venoval knieža Rainier III. Keď sa na Azúrovom pobreží objavil v spoločnosti svojho Jacquesa, objektívy fotoaparátov cvakali jedna radosť. Duchaprítomný Karl na otázky novinárov o ich priateľstve odpovedal s príslovečným nadhľadom a svojským humorom: „Plánujem si Jaqcuesa adoptovať.“ Dolce vita sa odohrávala v trojposchodovej rezidencii so šiestimi spálňami a balkónmi ako z marcipánu z konca 19. storočia a opäť do nej investoval nekresťanský majetok. Nechýbalo zariadenie v štýle Ľudovíta XVI., sekretár od Davida Roentgena, umeleckého stolára z 18. storočia, ktorý pracoval na zákazky európskych kráľovských rodín, ba ani posteľ s nebesami… Karl mal šťastie, že si ako v práci, tak aj v živote mohol dovoliť absolútnu slobodu. Aj Jacquesovi ju veľkoryso umožnil. Excentrický mládenec si tak doprial jednu aférku za druhou, užíval si nočný život s alkoholom, kokaínom a mladými chlapcami a keď sa chcel vrátiť, Karl mal preň dvere vždy otvorené. Držal nad ním ochrannú, až otcovskú ruku.

Lagerfeld bol pracant a workoholik. Alkohol ani drogy do jeho života nepatrili. „Neláka ma to. Nefajčím a po dvoch pohároch vína zaspávam. Kvôli práci si potrebujem udržať čistú  hlavu a keď sledujem ľudí, ktorí sa ničia, nemám najmenší dôvod ich napodobňovať.“ Hoci majordóm vynášal ráno po večierku zo zámku kartóny prázdnych fliaš, on zostával v spoločnosti svojej coly light a pomarančovej šťavy. Ale zato bol známy dobrým apetítom. V La Coupole, slávnej parížskej brasserie na Boulevard de Montparnasse, sa vyskytoval takmer každý večer a mal tam rezervovaný stôl. Objednávka bola vždy tá istá: charcuterie fine – veľká misa údenín. Obhajoval sa tým, že keď niekto pracuje tak veľa ako on, musí si dožičiť aj výdatnú stravu. Jeho spolustolovníci často v šoku pozorovali, koľko sladkostí sa doň zmestí. Až jedného dňa si povedal, dosť. Túžil sa priblížiť ku gréckemu atletickému ideálu krásy a hlavne si chcel obliecť úzke nohavice a priliehavé sako.

 

 

Andrea Miková

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2020)