Katarína Linczényiová – Vo vode je všetko pravdivé

 

„Moje srdce začne biť pomalšie, krv sa presunie z rúk a nôh do orgánov, ktoré bez kyslíka nevydržia a ja necítim žiadnu potrebu sa nadýchnuť. Vo vode je stále menej svetla, akoby sa stmievalo a ja kopem smerom do hĺbky. Môj ´voľný pád´ sa zrýchľuje, voda je stále chladnejšia, oči sú zatvorené a hruď otvorená. Som k svojmu telu veľmi nežná. Cítim všetko, čo sa deje v ňom aj okolo. Nekritizujem to, ale akceptujem. Neexistuje zlé alebo dobré, včera ani zajtra. Prežívam moment a to je na tom krásne.“

 

 

Takto nejako vyzerá ponor pod hladinu mora, do obrovských hĺbok, očami našej jedinej profesionálnej freediverky Kataríny Linczényiovej. Svet pod hladinou morí a oceánov jej však otvoril cestu aj k ľudskej duši, rovnako tajomnej, záhadnej a z veľkej časti neprebádanej. Freediving sa vlastne stal inšpiráciou pre ďalšie oblasti a projekty, ktorým sa teraz venuje, rovnako tak pre aktivity v oblasti životného prostredia s nadáciou Veolia, s ktorou sa zameriava na dôležitú osvetovú činnosť a prednášky pre deti na školách. Zároveň sa venuje oblasti stres manažmentu, mentoringu vo firmách a vodnej relaxačnej terapii.

 

Čo je vlastne freediving?

Treba ho vnímať komplexne ako aktivitu, ktorá má svoju športovú časť – profesionálni freediveri tvrdo trénujú aj niekoľko hodín denne a zápolia medzi sebou vo vrcholových súťažiach, ako napríklad majstrovstvá sveta; ale freediving môže byť aj terapia. Terapia pre ľudí, ktorí sa snažia uvoľniť, nájsť stratenú fyzickú aj psychickú rovnováhu a ktorí sa chcú naučiť koncentrácii. Terapia, ktorej sa venujem vo vode, pomáha ľuďom so zvládaním chronického stresu, ale aj s posttraumatickou poruchou a v neposlednom rade je cestou k sebapoznaniu a sebarozvíjaniu. A je tu ešte ďalší aspekt – rekreačný freediving umožňuje ľuďom spoznávať zblízka náš ekosystém, umožňuje vidieť podmorský svet, jeho obyvateľov a krásy, hoci sa ponoríme len do 10 – 20-metrovej hĺbky. To všetko ma na freedivingu baví.

 

Spočiatku ste však o freedivingu nepremýšľali ako o okne do sveta ekosystému. Dôvod, prečo ste sa začali ponárať, bol zdravotný…

Keď som začínala, trápili ma problémy súvisiace s pohybovým aparátom a kĺbmi. Šlo o ochorenie imunity, ktoré ma „odstrihlo“ od mojich dovtedajších športových aktivít. Jednou z možností, ako sa hýbať s bolesťami v kĺboch, bolo plávanie. Zašla som teda na plaváreň, kde som našla freediverov, ktorí plávali s veľkou plutvou ako delfíny. Veľmi sa mi to zapáčilo a povedala som si, že to musím vyskúšať aj ja. Začínala som v bazéne, no zakrátko som sa vydala na plavbu okolo Kanárskych ostrovov, kde som prvý raz absolvovala ponor do skutočnej hĺbky. Pre moje okolie možno prekvapilo, že som sa hneď dostala až na métu 40 metrov, za mňa to však vôbec nebolo o hĺbke, ale o detskej radosti, ktorá z tejto aktivity celkom prirodzene vzišla a o pokoji, ktorý som tam dole našla.

 

Nedostavil sa žiaden strach z hĺbky?

Bola v tom krásna radosť, pokoj, veľmi intenzívny zážitok. Vtedy som sa rozhodla, že sa chcem freedivingu venovať viac. Všetko sa to udialo v čase nie veľmi pozitívnych prognóz od lekárov a práve vďaka freedivingu som nakoniec prišla na to, že i ja sama mám silu v tomto smere niečo zmeniť a že nemusím byť závislá na tom, čo mi kto vraví alebo predpovedá. Začala som sa zaujímať, či zmenou životného štýlu – cez zmenu stravovania, spánok, manažment stresu a správnu fyzickú aktivitu – dokážem svojmu telu nejako pomôcť k uzdraveniu. Dostala som možnosť uvedomiť si, že ja som pánom môjho života.

 

Ako sa žena z Bratislavy venuje freedivingu? Musí sa presťahovať k moru?

Prvým aspektom je fakt, že ako každý šport, aj tento si vyžaduje financie, avšak u nás nie je freediving príliš známy. Určite nie tak, ako napríklad vo Francúzsku alebo Taliansku. Na Slovensku nemá žiadnu „identitu“, a tak sa financie naň zháňajú veľmi ťažko. Ľudia si veľakrát myslia, že je to moje hobby, ale opak je pravdou: profesionálni freediveri neležia dve hodiny na pláži, ale príprave venujú niekedy aj šesť hodín denne, šesť dní v týždni, niekoľko rokov po sebe, rovnako ako atléti v iných športoch. Druhým aspektom je, že väčšina nášho tréningu neprebieha v mori. Väčšiu časť tvorí prípravná fáza, teda posilňovňa, plávanie v bazéne, tréning kardia, veľa robí mentálny tréning, meditačné, koncentračné cvičenia, cvičenia na relaxáciu, atď. A na to more vôbec nepotrebujeme. Až posledná fáza prebieha v mori, v hĺbke.

 

Ako si teda vysvetľujete, že sa vám na prvý raz, bez veľkej prípravy podarilo ponoriť až do hĺbky 40 metrov?

Mám výhodu, že viem akosi prirodzene vyrovnávať tlak v stredouší, a to je pri ponáraní do hĺbky dosť dôležité, no ponáranie hlbšie som sa musela učiť. Nemala som strach z vody, bola som úplne uvoľnená, bez akýchkoľvek mentálnych bariér. Niekto si myslí, že na freediving musí mať človek hlavne atletickú, silnú postavu, veľké pľúca ako vo filme Magická hlbočina, ale to nie je pravda. Freediving môžu robiť aj ľudia vo veku 50 – 60 rokov, niektorí dokonca fajčia, a pokojne aj ženy s malými pľúcami… Dôležité je obstojné zdravie a schopnosť vedieť sa uvoľniť, upokojiť.

 

Kdesi som čítala, že na Slovensku a v Čechách, napriek tomu, že nemáme moria, máme dostatok talentovaných freediverov…

Dôvod je podľa mňa v tvrdých podmienkach tréningu. Nemáme more, takže technické aspekty hĺbky trénujeme v jazerách, kde môže byť zima, kde je voda bahnitá a s malou viditeľnosťou. Po tvrdom tréningu nám potom pobyt v teplom mori s krásnou vodou pripadá ako úplná rozprávka. Dôležitý je aj náš prístup. V strednej Európe vnímajú športovci tréning komplexne, vedia, že treba zájsť do bazéna, do posilňovne, behať… Oproti tomu napríklad v prímorských krajinách, napríklad v Austrálii, bol tento tréningový prístup k freedivingu menej tvrdý, ľudia tam vnímali freediving buď ako spearfishing (lov harpúnou), alebo ako činnosť spojenú s meditáciou.

 

A nie je to tak? Podľa opisu ponoru vo vašom TEDx talku som ten pocit získala i ja…

Určite áno, mentálna príprava na ponor je úplným základom. Ale ak v posilňovni nevybudujete svaly, ktoré vás „zoberú“ do hĺbky 90 metrov a ešte vás vytiahnu nahor, meditácia to za vás neurobí.

 

Možno stav mysle hlboko pod hladinou mora považovať skutočne za meditovanie?

Ponor má množstvo aspektov. Jedna vec je schopnosť správne sa fyzicky aj psychicky uvoľniť, druhá – mať dobrú techniku kopu, tretia – ovládať techniku vyrovnávania tlaku, treba mať rýchlosť, vedieť sa správne nadýchnuť, zavážia i podmienky vo vode – jej teplota, prúdy alebo vlny a dôležité je aj to, či sa ponáram do hĺbky, ktorú som už predtým zdolala, alebo idem ešte hlbšie a čaká ma nová výzva. Nemenej dôležité je vedieť odhadnúť, ako som na ponor pripravená, či na 100 %, alebo na 80 % svojej výkonnosti. Existujú totiž ponory, po ktorých si poviete, že boli ľahké, doslova prechádzkou ružovou záhradou, ale aj také, ktoré sa nám zdajú nesmierne ťažké. A teraz späť k otázke, či toto všetko môže byť meditácia (smiech). Mojím cieľom pri každom ponore je, aby som si ho naozaj užila, maximálne sa sústredím a koncentrujem na to, čo práve robím, lebo tam dolu neexistuje včera alebo zajtra. Dá sa povedať, že to je druh meditatívneho stavu, ja ale tento stav nazývam „flow“. Sústredenie na to, čo sa deje v prítomnom okamihu, bez myšlienok, čo bude a bez posudzovania.

 

Znamená to teda, že freediving je šport len pre pokojných a vyrovnaných ľudí?

Predstavte si, že máte kondičku, ste fyzicky pripravení a aj technicky máte všetko v malíčku, ale ľahko vás ovládne stres alebo panika. Tak ten ponor väčšinou nedáte. Psychika je tu totiž nadradená fyzickej príprave. Na druhej strane, pobyt vo vode, tréning na ponor a terapia spojená s dýchaním sú nápomocné práve pre ľudí, ktorí sa učia uvoľniť a koncentrovať, majú nervové tiky a nezvládajú emócie. Účinky vody mám vyskúšané na sebe, aj preto som sa začala venovať terapii vo vode a mentálnemu tréningu.

 

Možno tento prístup získaný vo vode aplikovať aj na každodenný „život na súši“?

Všetky moje skúsenosti a techniky, ktoré som sa naučila a s ktorými som sa počas tréningu stretla, som pretavila do svojho programu stres manažmentu, ba doplnila som ich o ďalšie vedomosti a vzdelanie. Kombinujem dva prístupy: mindfulness, pochádzajúci z východných filozofií a cognitive approach (kognitívny prístup), pochádzajúci z antickej stoickej filozofie. Okrem toho realizujem aj časť terapie vo vode. Na programe taktiež pracujem so skúsenými bývalými top manažérmi, nakoľko môj program je zameraný práve pre exekutívu, ktorá vo svojom povolaní zažíva veľmi špecifický stres.

 

Keď sa povie freediving, mnohým to evokuje obrázky z filmu Magická hlbočina. Po vašich slovách sa ale zdá, akoby sa pritom človek ponáral aj do hlbočín vlastnej mysle.

Je bežné, keď si ľudia spájajú freediving s kultovým filmom Magická hlbočina. Napriek tomu musím povedať, že scénky z neho až tak nezrkadlia skutočnosť, okolnosti ponorov nie sú až také dramatické a emocionálne, ako to vykreslil film. V skutočnosti je atmosféra oveľa pokojnejšia. Pri tomto športe sa ľudia pozerajú „do seba“, cítiť v ňom obrovskú dávku sebareflexie, veď človek je vo vode len sám so sebou. Zrazu si nemôžete v ničom klamať, nemôžete ignorovať skutočnosť. A to je pre mnohých náročné. Žijeme v dobe, kedy sme sa naučili ignorovať samých seba, prehliadame, ako je na tom naše telo, psychika, ignorujeme veci okolo aj súvislosti. Prehliadame príznaky ochorenia, vyhorenia, prepracovanosti. Vo vode to však nejde. Tam je všetko pravdivé, voda nastavuje každému zrkadlo.

 

Akých ľudí najčastejšie zbavujete stresu?

Moji klienti sú predovšetkým ľudia z prostredia vysokého manažmentu, teda tí, čo pracujú pod obrovským tlakom a stresom v rýchlo sa meniacom prostredí, tí, ktorí spia sotva štyri hodiny denne a už si na toto šialené tempo akosi zvykli. Kladú sa na nich vysoké nároky, dokonca sa naučili ignorovať, že prežívajú stres, a preto ich učím, ako si vytvoriť vlastný plán stres manažmentu, ako sa rozhodovať v pokoji, byť odolnejší a nezlomiť sa pod tlakom, ktorého vo svojich pozíciách zažívajú mimoriadne veľa.

 

Ako vznikol váš záujem venovať sa práci s ľuďmi, ktorí sa v strese a povinnostiach začali trochu topiť?

Prišlo k tomu akosi postupne a celkom prirodzene Už dávnejšie som pracovala s ľuďmi ako inštruktorka freedivingu a zároveň aj ako sprievodkyňa na rôznych zahraničných dobrodružných expedíciách na mori. Nebola som mentor, ani terapeut, ale vnímala som, ako ľudia premýšľajú, reagujú a čo ich trápi. Do toho prišla ponuka spolupráce so športovcami, ktorým pomáha technika vizualizácie, kedy si predstavujeme určité situácie a pripravujeme tak na ne náš mozog. Predstavujeme si to, čo chceme dosiahnuť, alebo situáciu a to, ako na ňu chceme reagovať. Môžeme takto odstrániť z istých situácií aj nejakú nepríjemnú emóciu, napríklad strach. Začala som sa zaujímať celkovo o techniky mentálnej kontroly, no a keď ma oslovili ďalší ľudia so záujmom zlepšiť sa v tejto oblasti, začala som sa tomu prirodzene venovať. Práca s ľuďmi a výskum stresu ma baví.

 

Dnešná doba vyžaduje rýchle reakcie, rýchlu komunikáciu a mimoriadny výkon. Zdá sa, že budete mať práce vyše hlavy…

Dnes je život vskutku rýchly. Komunikujeme cez maily, kde sa vyžaduje okamžitá odpoveď a ak ju druhá strana nedostane, považuje sa to za neslušné. Behom sekundy sa dostaneme k informáciám z celého sveta, ktoré musí náš mozog prefiltrovať, navyše časť z nich je nepravda. Rýchlosť, ktorá nás obklopuje, predstavuje pre náš mozog obrovskú záťaž. Na druhej strane, stačí sa vybrať na druhý koniec sveta, kde v Indonézii žijú etniká, ktorých jedinou úlohou je prežiť vďaka rybolovu a zabezpečiť rodinu pred hladom. Človek z „rýchleho sveta“ tam spozná, čo je vlastne dôležité a že najväčším stresom je stres z prežitia. Zažila som kmeň, ktorý nepozná životné poistenie a zdravotnú starostlivosť, kde sa zomiera na chrípku, lebo prístup k antibiotikám je nulový, ale tí ľudia žijú pomalšie, nepoznajú depresie, panické ataky, cukrovku ani rakovinu. Ich denná rutina pozostáva z ranného vstávania, rybolovu, večerného času s rodinou a spánku. Stres prichádza zo skutočností, ktoré ohrozujú ich prežitie, čo je normálne. Nie z toho, že nestihli odpovedať na mail.

 

Pomohlo by nám, keby sme sa naučili pracovať a oddychovať efektívnejšie?

Koncept nášho voľného času sa zmenil. Vďaka smartfónom si môžeme prácu so sebou zobrať aj na dovolenku, čiže fyzicky možno oddychujeme, ale mentálne stále premýšľame o práci. Máme plný kalendár pracovných stretnutí, ale nemáme kalendár na regeneráciu. A predsa výkon a regenerácia idú ruka v ruke. A keď už aj odpočívame (alebo nerobíme nič), cítime sa previnilo, pretože veď toľko je toho, čo ešte máme urobiť! A to je nesprávne. Stres nám nespôsobujú okolnosti, ale ako na ne reagujeme, alebo ak chcete – ako o nich premýšľame. Schopnosti zvládnuť tlak a stres sa dajú naučiť, natrénovať a v tejto oblasti ľudí vzdelávam. Učím ich, ako zmeniť svoje myslenie a nastaviť bežný deň tak, aby sa do stresu nedostávali. Chronický stres sa totiž podieľa na vzniku chorôb srdca, depresií, panických atakov, cukrovky alebo aj autoimunitných ochorení a vyhorenia, čo je dnes už vlastne oficiálna lekárska diagnóza.

 

 

Gabina Weissová

foto archív Kataríny Linczényiovej

 

Celý rozhovor si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2019)