Katarína Strýčková – Snažím sa žiť v prítomnom okamihu

 

 

Vie, kedy je vhodné vystrúhať pukerlík pred kráľovnou, aký outfit sa hodí na inauguráciu prezidentky aj ako sa vyhnúť faux pas pri zasadacom poriadku. Odborníčka na diplomatický protokol a etiketu Katarína Strýčková má v pracovnom portfóliu pestrú zbierku skúseností – od šéfovania protokolu NR SR, koordináciu návštevy britských princov aj kráľovnej Alžbety II, až po prezidentské inaugurácie. Keď je však reč o etikete, správne použitie vidličiek nestavia na piedestál, za oveľa dôležitejšie považuje slušnosť a čestné, úctivé a spoľahlivé medziľudské vzťahy. Hoci vyštudovala žurnalistiku, politológiu a medzinárodné vzťahy, viac ako o poučky zo skrípt sa pri práci opiera o cit a takt. Popri protokole sa stíha venovať aj občianskemu združeniu Klub železných matiek a silným hrdinkám, ktoré zviditeľňuje v inšpiratívnom podcaste V ženskom rode.

 

  1. Dobré spôsoby sú podľa vás návod na dobrý život. Na akých pilieroch stoja?

Na čestnosti, spoľahlivosti a úcte. Čestnosť vnímam v zmysle toho, ako „čistý“ je človek v jeho vlastných úmysloch, teda že úmyselne neklame a nerobí zlo. Spoľahlivosť je to, keď viem, že môžem niekomu veriť a robím všetko pre to, aby ľudia mohli veriť mne. A do tretice je to úcta – k inému človeku, k integrite a súkromiu ostatných, ale aj k sebe samej.

 

  1. A čo dobré spôsoby v partnerských vzťahoch, na čom stojí harmonický, desiatky rokov trvajúci zväzok?

Podľa mňa je základom byť a môcť byť autentickým. To, čo tvorí základ slušného správania v spoločnosti, musím dodržiavať aj doma. Nie je možné byť skutočne slušný, ak je človek slušný len na verejnosti a doma nie, a naopak. A bez spomenutých troch atribútov to nejde. Láska, na ktorej harmonický vzťah stojí, je pojem, ktorý musíme napĺňať každodenným konaním a správaním. Nie je to dočasná, premenlivá, hormonálna záležitosť.

 

  1. Ste jednou z mála odborníčok na kráľovský aj diplomatický protokol u nás, pôsobili ste aj ako poradkyňa počas návštevy kráľovnej Alžbety II.. Čo považujete za najsilnejší moment tejto udalosti?

Pre mňa osobne to bolo jej stretnutie so Sirom Nicholasom Wintonom a jeho zachránenými „deťmi“, ktoré sa mu pred vypuknutím 2. svetovej vojny podarilo dostať z Československa do bezpečia vo Veľkej Británii. Tieto „deti“ boli v roku 2008, keď britská kráľovná prišla na oficiálnu návštevu Slovenska, už starí ľudia. Väčšina z nich už svojich rodičov a príbuzných po vojne nikdy nestretla, zahynuli v koncentračných táboroch. Toto stretnutie ma veľmi dojalo. V rámci programu oficiálnej návštevy som bola pri tom, ako si podávali ruky a doteraz cítim vďaku, že mi to osud doprial. Silno na mňa zapôsobil aj moment, keď kráľovná Alžbeta II. odhaľovala pamätník obetiam Železnej opony pri hrade Devín, ľuďom, ktorých komunistický režim prostredníctvom pohraničnej stráže zabil, keď sa pokúšali utiecť na slobodný, demokratický Západ. Na mieste, kde teraz pamätník stojí, sme urobili inštaláciu veľkých fotografií ostnatého drôtu, ktorý tam kedysi bol. Aj na tvári kráľovnej Alžbety II. bolo vidieť pohnutie a uvedomenie si hrôz, ktoré sa tu za komunistickej diktatúry diali.

 

  1. Ako vyzerá príprava na dôležitú diplomatickú návštevu? Študujete aj na poslednú chvíľu?

Príprava býva dlhodobá, od niekoľkých týždňov po niekoľko mesiacov až rokov. Dohaduje sa program – itinerár, miesta, ktoré predstaviteľ/ka štátu navštívi, s kým sa stretne, kto bude pozvaný na jednotlivé časti programu, komu budú poskytnuté rozhovory a tiež strava, ubytovanie, doprava aj bezpečnosť. Na poslednú chvíľu sa okrem predpovede počasia neštuduje nič, robí sa len nekonečná kontrola toho, či je všetko dobre pripravené, či fungujú všetky záložné plány, či každý vie, čo je jeho úloha a či v príprave nič nezlyhalo.

 

  1. Existuje v etikete či protokole niečo, čo bolo pred rokmi neakceptovateľné a dnes sa bežne toleruje?

Ešte pred pár desaťročiami sa rozvedeným alebo homosexuálom v tejto oblasti pohybovalo veľmi ťažko. Britskej kráľovnej nezvykli predstavovať rozvedených ľudí. V súčasnosti už nie je nezvyčajné, ak na návštevu USA zavíta írsky premiér so svojím partnerom a oficiálne poraňajkuje s vicepremiérom a jeho manželkou. Iná bola aj pozícia žien, dnes už nie sú len partnerky, samé sú líderkami a štátničkami. Napriek tomu v niektorých krajinách a pri niektorých udalostiach ostáva protokol takmer nezmenený, pretože vychádza z rešpektovania lokálnych kultúrnych, spoločenských a náboženských špecifík. Jeho cieľom je porozumieť, neuraziť, preukázať úctu človeku a krajine.

 

  1. Koordinovali ste aj návštevu britských princov, stáli ste pri inaugurácii Andreja Kisku, pôsobili ako poradkyňa našej prvej prezidentky. Zdá sa, že zopár kariérnych vrcholov máte za sebou. O čom ešte snívate?

Všetky výnimočné príležitosti ma veľa naučili, pretože som pri nich stretla ľudí, ktorí vedeli viac ako ja. Mala som tak šancu zlepšovať sa v profesii a osobne rásť ako človek. Nemám už v tomto ohľade žiadne sny. Skutočnosť, že som mohla byť prítomná pri našej prvej zvolenej prezidentke na začiatku jej mandátu a vtlačiť tak pečať jej prvým medzinárodným krokom a vizuálu, s akým ju svet spoznal, považujem za vyvrcholenie toho, čomu som sa 19 rokov venovala. Zdá sa, že momentálne ma život nesie trochu iným smerom, ale keďže sa v posledných rokoch snažím žiť v prítomnom okamihu a brať príležitosti, ako prídu, uvidíme, čo za prekvapenia mi ešte život pripraví.

 

  1. Rozhovory o láske, nádeji a sile – tak znie popis podcastu V ženskom rode, ktorý tvoríte. Prečo sa odborníčka na diplomatický protokol a etiketu pustí do takého projektu? A prečo čisto ženské zameranie?

Keď som sa rozhodla začať robiť podcast, vedela som, že chcem robiť rozhovory. Čisto ženské zameranie prišlo preto, lebo si myslím, že múdre a inšpiratívne ženy stále nemajú dostatok verejného a mediálneho priestoru na to, aby ich myšlienky a príbehy zazneli a mohli tak ovplyvňovať verejnú debatu. Chcela som ženy zviditeľniť. Som veľmi rada, že sa mi to darí a je čoraz viac tých, ktorí ich chcú počúvať a zámerne ich vyhľadávajú.

 

  1. Spovedáte vedkyne, autorky, psychologičky, historičky… Ktorá žena vám najviac utkvela v pamäti?

Nahrala som vyše sedemdesiat rozhovorov, často som mala v štúdiu stiahnuté hrdlo a len veľmi ťažko som predýchavala emócie. Keď mi matky rozprávali, ako prišli o svoje deti, keď opisovali, ako sa snažia udržať dôstojný život pre seba a svoje rodiny, hoci vo veľkej chudobe, keď učiteľky vysvetľovali, ako učia a motivujú deti s vývojovými poruchami učenia… To, ako všetky tieto ženy prekonávajú a pomáhajú prekonávať predsudky, je pre mňa nesmierne obohacujúce a veľmi si vážim dôveru, s akou sa mi v podcastoch otvárajú. Ak ale trváte na príklade, spomeniem Chimamandu Ngozi Adichie, nigérijskú spisovateľku a skutočnú svetovú kultúrnu a intelektuálnu osobnosť. Jej spisovateľský a rozprávačský talent, rovnako ako jej vystúpenia v prospech rodovej rovnosti a búrania predsudkov, som viac ako desať rokov obdivovala. Fakt, že som s ňou dostala šancu nahrať podcast, považujem za zázrak a splnený sen.

 

  1. Podcasty ponúkajú množstvo inšpiratívnych rozhovorov. Zarezonovali v nich myšlienky, ktoré vám ešte dlho po zložení slúchadiel vŕtali v hlave?

Presvedčila som sa, že ženská energia je neuveriteľne silná, že materinský inštinkt je bázou života a že všetci – muži aj ženy – sme predovšetkým ľudia, a to, čo nás robí výnimočnými, je schopnosť našu ľudskosť, krehkosť a zraniteľnosť nezabaliť do strachu, agresivity a nenávisti, ale do láskavosti, ohľaduplnosti a súcitu s ostatnými.

 

  1. Aké podcasty počúvate vy?

Paradoxne ich nepočúvam veľa, pretože viac čítam knihy a robím rešerš a prípravu na vlastné rozhovory. Rada ale počúvam Dejiny, Mythology, No filter, Oprah Winfrey a Women Rule.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Gabina Weissová

 

Druhú polovicu otázok a odpovedí si prečítate vo februárovom MIAU (2020)