Kathryn Bigelow – Sama v mužskom svete

 

Svet akčných filmov: vojakov, zbraní, rukojemníkov a záchranných akcií, to je obvykle svet mužov. Avšak k najúspešnejším tvorcom týchto filmov patrí aj Kathryn Bigelow. Jediná žena, ktorá kedy získala Oscara za réžiu.

 

 

Nebola to láska na prvý pohľad. Kathryn Bigelow od narodenia lákali skôr iné formy umenia a film sa jej do cesty len akosi priplietol. Narodila sa v kalifornskom San Carlos ako jediné dieťa knihovníčky a učiteľky angličtiny Gertrude. Jej manžel Ronald Elliot pracoval ako manažér v továrni na farby, no celý život sníval o tom, že bude tvoriť komiksy. „Často mi kreslieval – skice, karikatúry… Považoval sa za veľmi neatraktívneho a zveličoval svoje rysy,“ poodhalila Kathryn vo vzácnej chvíli kúsok svojho súkromia. Tú túžbu po kreslení zdedila a od šiestich rokoch trávila všetok voľný čas pri obrázkoch. Najväčšiu radosť mala, keď ju rodičia vzali vlakom do San Francisca a spolu blúdili múzeami a kochali sa vystavenými maľbami.

 

 

Láska k oleju

Po strednej škole sa na jeseň 1970 zapísala na umeleckú školu San Francisco Art Institute, kde získala titul bakalára umenia. Jej životný smer bol  jasný: „Milovala som de Kooninga. A milovala som veľké plátna a olej, jeho vôňu a obrovské štetce a aj tú špinu – stále som bola od hlavy po päty od farby. Kľakla som si a farba na mojich nohaviciach bola v takej hrubej vrstve, že začala praskať,“ spomínala neskôr na študentské roky plné objavovania a experimentov v štýle abstraktného expresionizmu. Jej diela sa páčili aj učiteľom – jeden z nich, slávny Sam Tchakalian, poslal malú ochutnávku do New Yorku a mladú maliarku ako jednu z pätnástich študentov z celej krajiny zaradili do nezávislého študijného programu Múzea moderného umenia Whitney Museum of American Art v New Yorku. V jednej zo „zlých častí“ Manhattanu dostala k dispozícii štúdio v bankovom trezore tri poschodia pod zemou a tam „mrzla v spacom vaku a nad hlavou často počúvala streľbu“. No nebála sa a život v komunite rovnako nadšených umelcov si naplno užívala. Spomienky na chvíle, keď spoločne debatovali o svojich dielach, ale aj na to, akým spôsobom medzi sebou zápolili, ju dodnes hrejú na duši.

 

Umenie a reč

Dvojrozmerné umenie jej však čoskoro prestalo stačiť a od maľby prešla ku konceptuálnemu umeniu, ktorého výsledkom nemusí byť nevyhnutne hmotné umelecké dielo, ale najmä prezentácia autorovej myšlienky a myšlienkového procesu. Začala pracovať s umelcami ako Lawrence Weiner a so skupinou Art & Language (Umenie a reč) a hľadala s nimi odpovede na otázku zmyslu umenia. Napríklad aj tak, že prostredie okolo seba dopĺňala predmetmi, ktoré našla na ulici. „Trezor, kde som žila, bol celý z kovu a všetky jeho časti odrážali veci naokolo, a tak som vzala hrubé kovové rúry a všelijako ich poprepletala na zemi a oni vydávali zvuk, ktorý sa odrážal v priestore. To bolo jedno z mojich umeleckých diel – že som mala miestnosť, kde tie rúry na nehybnej a tichej podlahe ožili a zvuky, ktoré vydávali, som nahrala. Asi som tým chcela ukázať, čo všeličo je možné.“ Čo na „rúrovú kakofóniu“ povedal Philip Glass, nevedno, isté však je, že niekedy v tomto období zhodou výnimočných okolností sa s budúcim slávnym hudobným skladateľom skamarátila, ba spolu dokonca rozbehli podnikanie – renovovali byty v centre mesta a so ziskom ich predávali. Peniaze Kathryn zháňala, kde sa dalo a jedna z takýchto prác jej do života priviala aj film.

 

Prvá práca s kamerou

Počas štúdií v New Yorku si krásna vysoká Kathryn (182 cm) zarábala rôzne. Robila modelku pre Gap, skúšala šťastie v realitách a občas tiež asistovala iným umelcom. Pri jednej takejto príležitosti sa stretla s umelcom Vitom Acconcim, ktorému mala pomôcť pri filmovaní jeho inštalácie. Hoci držala kameru v ruke po prvýkrát, rýchlo sa s ňou naučila pracovať. Táto skúsenosť ju oslovila natoľko, že sa zapísala na filmové štúdiá na Kolumbijskej univerzite. Tam vznikol i jej prvý krátky film Set-up. „Moje znalosti o filmovaní boli také obmedzené, že všetko bolo vzrušujúce. Ani som nevedela, že to, čo robím, sa volá režírovanie.“ Jej 20-minútová prvotina zobrazovala dvoch mužov v divej bitke uprostred tmavej aleje, ktorú komentujú dvaja profesori filozofie. Cieľom filmu vraj bolo skúmať, prečo vlastne násilie na plátne divákov tak veľmi priťahuje. Set-up sa zapáčil i jej pedagógovi, slávnemu režisérovi Milošovi Formanovi, čo ju povzbudilo do ďalšej tvorby. Niekedy v tom období padlo aj definitívne rozhodnutie opustiť svet abstraktného výtvarného umenia v prospech filmu. „Myslím, že som debatovala s Andym Warholom, a ten vravel, že film je v určitom ohľade oveľa populistickejší ako výtvarné umenie, ktoré je veľmi elitárske, lebo vyčleňuje veľkú časť obecenstva.“ Často chodila do múzea moderného umenia a prezerajúc si všetkých tých malevichov a mondrianov, musela uznať, že divákov týchto diel naozaj nie je veľa. „Maľby vyžadujú, aby ste k nim pristupovali s určitými informáciami, s určitým kontextom. Pri filme to však nie je nevyhnutné, ten je dostupný pre všetkých, a to bolo pre mňa z politického hľadiska veľmi zaujímavé.“

 

Skutočná prvotina

Hneď po promócii sa vrhla na filmársku tvorbu a nakrútila svoju prvú celovečernú snímku. Film The Loveless (Bez lásky) sa odohráva v 50. rokoch a zobrazuje jeden deň v živote motorkárskeho gangu počas cesty na preteky na Floride. Chlapi pochádzajú z rôznych kútov Štátov a majú sa stretnúť na vopred dohodnutom mieste. Jednému z nich sa však pokazí Harley, a tak sa banda zastaví v americkom zapadákove. Tam prítomnosť neskrotných, slobodných drsňákov obráti všetko naruby. Hoci by námet mohol znieť ako klasické americké klišé, režisérka naň nazrela z nového uhla a viac ako vôňa oleja, zvuk motora či vietor vo vlasoch ju zaujímala téma muža, ktorý hľadá svoje miesto vo svete. „Podľa mňa v tom bola silná ikonografia moci,“ vraví Kathryn o psychologickom thrilleri, na ktorom sa podieľala aj scenáristicky. The Loveless získal pomerne priaznivé kritiky, darilo sa mu v Štátoch aj vo Veľkej Británii a niektorí diváci ho dokonca kvôli atmosfére prirovnávali k Modrému zamatu Davida Lyncha. Ona si však dala na niekoľko rokov s filmami pauzu… Spolutvorca scenára i réžie Monty Montgomery sa vydal vlastnou cestou, a tak sa ocitla v tvorivom vzduchoprázdne, ktoré vypĺňala nakrúcaním reklám. Niekedy v tom čase sa však stretla s dvomi osudovými mužmi, ktorí ju mali opäť posunúť ďalej – s kanadsko-americkým režisérom Jamesom Cameronom (práve mal za sebou obrovský úspech s filmami Terminátor a Votrelci) a s talentovaným scenáristom Ericom Redom, ktorý prerazil s hororom Stopár. S oboma sa dohodla na spolupráci.

 

Niečo pre feministky

Na počiatku bola predstava vytvoriť western, Kathryn s Ericom sa však pomerne rýchlo zhodli, že tento žáner by súčasného diváka veľmi neoslovil. A tak napísali scenár, ktorý kombinoval prvky klasického westernu s upírskou témou. Producentom sa páčil, no na režisérskej stoličke si predstavovali niekoho iného. Až keď si Kathryn dupla, že to nakrúti ona alebo nikto a dala šéfom filmových štúdií 24 hodín na rozmyslenie, projekt bol jej. S tromi hercami z filmu Votrelci, ktorých jej poradil Cameron, nakrútila upírsku drámu Near Dark (Na prahu temnôt). Hoci sa dnes považuje za kultové dielo svetovej kinematografie, v časoch vzniku divákov tento „feministický upírsky thriller“ veľmi neočaril. Rozpráva príbeh kovboja Caleba, ktorý sa zamiluje do tajomnej Mae. Keď ho uhryzne do krku, Caleb sa stane členom jej komunity upírov a musí sa rozhodnúť – buď strávi život po boku milovanej ženy a jej zvláštnych príbuzných, alebo sa vráti k vlastnej rodine a zvedie drsný boj s chuťou na ich krv. Feministky boli nadšené. Near Dark vnímali ako klasický hollywoodsky horor s vymenenými rolami. Namiesto bezbrannej ženy je obeťou muž a tak ako sú neraz ženy závislé na mužoch kvôli ich peniazom či sociálnym istotám, tu muž nedokáže prežiť bez ženinej krvi. Film sa postupne zaradil ku klasike hororového a upírskeho žánru a prelom znamenal aj pre jeho tvorkyňu. „Ten film mi dal obrovskú dávku sebavedomia. Myslím, že som si vtedy po prvýkrát uvedomila, že toto by som mohla skutočne robiť, že by som mohla nakrúcať filmy,“ tvrdí s odstupom času.

 

Ženská akčná hrdinka

Pozitívne kritiky filmu Near Dark zvýšili záujem o jej tvorbu. Mohla sa v pokoji venovať príprave ďalších projektov, no oslovili ju aj na nakrúcanie hudobných videoklipov, ktoré v 80. rokoch zažívali obrovský boom. K jej najznámejším patrí klip ku skladbe Touch by the Hand of God od kapely New Order, ako jasná paródia na vtedajšie glam metalové kapely. Ona sama sa objavila pred kamerou vo videu Reach kapely Martini Ranch, ktoré režíroval James Cameron. Pri ďalšom kino projekte však pracovala s iným filmárskym kolegom – úlohy producenta sa zhostil známy Oliver Stone. Film Blue Steel (Modrá oceľ) dobre poznáme aj z našich televíznych obrazoviek. Rozpráva príbeh mladej policajtky Megan, ktorá v prvý deň svojej služby v sebaobrane zastrelí ozbrojeného zlodeja. Jeho zbraň sa však nikdy nenájde a ona musí čeliť obrovským problémom v práci i súkromí. Zapletie sa totiž do cesty psychopatickému masovému vrahovi, ktorý s ňou rozohrá nebezpečnú hru na mačku a myš. Že vám je zápletka povedomá? Niet sa čo čudovať, podobný motív sleduje viacero filmov 90. rokov. Iba Bigelow však úlohu akčného hrdinu zverila žene, s čím sa diváčky dokázali ľahko stotožniť. Na festivale v Cannes film zožal viaceré pozitívne recenzie, neskôr však reakcie  kritikov aj divákov už boli zmiešané a návštevnosť sklamala.

 

 Bod zlomu

V súkromí sa rok 1989 pre Kathryn vyvíjal o čosi lepšie. V auguste sa vydala za Jamesa Camerona (ktorý sa len pár mesiacov predtým rozviedol so svojou druhou manželkou). V Cameronovom životopise autor Mark Shapiro tvrdí, že Kanaďan v nej našiel „ženskú  verziu“ seba samého, niekoho silného, kto naň nebude odkázaný. „Jim veľmi rýchlo zistil, že Bigelow je jeho spriaznenou dušou, ktorej každá časť je rovnako oddaná svojej vášni ako tá jeho. V priebehu pár týždňov sa do seba hlboko zamilovali…“ To je však zo súkromia dvojice všetko, o svadbe a spoločnom živote verejnosti nikdy viac neprezradili. Je však všeobecne známe, že Cameron v Hollywoode využil svoj vplyv a svojej krásnej manželke „vybavil“ režírovanie projektu Johnny Utah. Ten bol spočiatku na filmovom trhu horúcim zemiakom, medzi adeptmi na režisérsku stoličku sa objavil aj Ridley Scott, ktorý chcel do hlavných úloh obsadiť najväčšie hviezdy tej doby. Bigelow však zvolila iný prístup a Matthewa Brodericka, Johnnyho Deppa, Vala Kilmera aj Charlieho Sheena z castingu vynechala. Zmenila aj názov, a tak sa na propagačné plagáty nedostalo meno hlavné hrdinu, ale titul Point Break (Bod zlomu). Jeho dej väčšina z nás pozná: agent FBI Johnny Utah sa tajne infiltruje medzi kalifornských surferov, ktorí v maskách bývalých prezidentov a so zbraňami v rukách prepadávajú banky. Kombinácia akcie, dobrodružstiev na mori a súperenia dvoch osobností, z ktorých vlastne napokon viac fandíte tomu „zlému“, fungovala dokonale. Keenu Reevesa alias Utaha film katapultoval medzi idoly mládeže, Patricka Swayzeho zasa vrátil na výslnie a konečne ho zbavil nálepky „sladkého chlapca“. A z Kathryn Bigelow spravil naslovovzatú odborníčku na akčné filmy. Aj napriek nesúhlasu kritikov sa film stal kasovým trhákom a čo je dôležitejšie, vďaka videokazetám sa stal kultovou klasikou.

 

Zvláštne dni

Spolu s nakrúcaním však skončilo aj režisérske manželstvo. Detaily rozchodu dvojica štandardne nezverejnila, Cameron sa však mal počas nakrúcania Terminátora 2 zahľadieť do hlavnej hrdinky, herečky Lindy Hamilton. Aj po rozvode však Kathryn naďalej podporoval a v roku 1993 jej zveril projekt, pri ktorom figuroval ako spoluautor scenára. Mysteriózny sci-fi film Strange Days (Zvláštne dni) sa odohráva v roku 1999. Bývalý policajt Lenny Nero (Ralph Fiennes) trávi posledné dni starého milénia predajom pamäťových diskov, kde sú nahraté spomienky a pocity ľudí, ktoré si potom prostredníctvom špeciálneho zariadenia môžu vychutnať aj iní. Jedného dňa sa mu do rúk dostane disk, na ktorom je zážitok vraha prostitútky a pustí sa do pátrania a nebezpečnej hry, ktorá ho celkom pohltí. Zvláštne dni obsahovali scény z pohľadu hlavného hrdinu, takže sa režisérka s nakrúcaním dosť potrápila. Chcela, aby diváci mali pocit, že sú to oni sami, koho spomienky sa na plátne premietajú. Napokon našla spôsob, ako docieliť, aby scény vo filme vyzerali reálne a výsledok bol vo svojej dobe prelomový, vďaka čomu ako prvá žena v histórii získala ocenenie Saturn Awards za najlepšiu réžiu. Aj napriek vynikajúcim kritikám však Zvláštne dni (1995) v kinách prepadli, pri nákladoch 42 miliónov dolárov zarobili len niečo vyše šiestich. Ako mnohé iné z Bigelowovej diel sa však neskôr aj toto zaradilo ku klasike, na ktorú nedá dopustiť obrovské množstvo fanúšikov.

 

Ďalší prepadák

Pozviechať sa z neúspechu Zvláštnych dní nebolo jednoduché. Nasledujúce roky strávila režisérka nakrúcaním epizód kriminálneho seriálu Zločin v uliciach. K ďalšiemu celovečernému filmu sa vrátila až v roku 2000. A opäť šlo o zásah mimo terč. Román Anity Shreve Váha vody rozvíja dva paralelné príbehy v rôznych dobách. V centre oboch ale stoja ženy v náročnom vzťahu s mužom. Novinárka Jean pracuje na článku o dvoch brutálnych vraždách, ktoré sa síce odohrali pred sto rokmi, no zrejme nejako súvisia aj s ďalšou –  spáchanou iba nedávno. Postupne zisťuje, že k nim má možno nebezpečne blízko dokonca jej manžel Thomas, neverný alkoholik a novinár, ovenčený Pulitzerovou cenou. Aj Váha vody skončila ako prepadák a nestala sa kultovým filmom ani neskôr. Ani napriek faktu, že príbeh vychádza zo skutočných vrážd v roku 1873 a Thomasa stvárnil hviezdny Sean Penn, film nenadchol. Režisérke vyčítali najmä nedostatok, že nedokázala spojiť dva rôzne príbehy do jednoliateho celku. Ako píše jeden z komentátorov: „Kathryn Bigelow tu potvrdila, že sofistikované melodrámy skutočne nie sú jej krvnou skupinou a bolo by v budúcnosti lepšie, keby sa držala akčného žánru, ktorý jej sedí oveľa lepšie.“

 

 

Alexandra Kochová

foto archív redakcie

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2018)