Katie Paterson – Knižnica budúcnosti

 

V Nórsku vzniká unikátna Knižnica budúcnosti, ktorej diela si najbližšie storočie nikto neprečíta. Každý rok do nej jeden vybraný spisovateľ odovzdá zapečatený rukopis príbehu, ktorý bude dostupný až budúcim generáciám. Prísne strážené texty sa v roku 2114 vytlačia na papier získaný z nedávno zasadených stromov, z ktorých dovtedy vyrastie bujný les, čím sa uzavrie celý kolobeh. Kto bude čítať knihy z Knižnice budúcnosti a čo sa dozvie z ich riadkov, zostane ešte 97 rokov ukryté pod rúškom tajomstva. Do zvyšných detailov, ktoré nie sú chránené zámkom mlčanlivosti, nás zasvätila autorka projektu – úspešná škótska umelkyňa s hlavou vo hviezdach a hladom po nových poznatkoch. Katie Paterson.

 

 

Knižnica budúcnosti (Future Library) je veľmi spletitý, takmer rozprávkový projekt. Ako vznikla táto myšlienka?

Je to moje vôbec najambicióznejšie dielo, vzniká už zopár rokov a prežije väčšinu z nás, vrátane mňa. Za počiatok nápadu možno považovať viacero vecí, napríklad aj malú kresbu letokruhov, ktoré som pred rokmi načarbala do notesa počas cesty vlakom. Letokruhy predstavovali kapitoly knihy, pričom vznikla aj myšlienka zasadiť stromy určené priamo na tlač kníh. Predstavovala som si, ako sa do stromov, papiera a celulózy rovno vpíjajú myšlienky spisovateľov. Takmer akoby stromy absorbovali ich slová tak, ako nasávajú vodu či vzduch. V roku 2014 sme v lese na okraji Osla zasadili tisíc stromov, ktoré zabezpečia papier na špeciálnu zbierku kníh. Tie budú vytlačené takmer o sto rokov neskôr, keď stromy narastú. Vtedy vo vlaku mi ani nenapadlo, že táto myšlienka raz prekročí hranice snívania.

 

Prečo sa dejiskom projektu stalo Nórsko?

V tom čase ma oslovila nórska organizácia Bjørvika Utvikling na spoluprácu pri projekte Slow Space. Išlo o sériu umeleckých diel pre verejný priestor v prístavnej štvrti Osla. Nórsko sa mi zdalo skvelým miestom pre Knižnicu budúcnosti, je to mesto v objatí lesov. Všetko spolu zapadlo – vrátane plánov novej modernej knižnice, ktorá tu vzniká nezávisle od môjho projektu a v ktorej bude umiestnená aj Knižnica budúcnosti. Chcela som, aby les Knižnice budúcnosti rástol v inom, ešte väčšom lese a stal sa súčasťou jeho ekosystému. Náš les leží asi 25 minút chôdze od stanice metra v Osle, aj napriek tomu tu však máte pocit, že ste sa ocitli hlboko v lese, bez zvukov mesta. Z tisícky smrekov vznikne o sto rokov okolo 3.000 kníh. Niektorí autori, ktorí budú pre našu knižnicu písať, sa ešte ani nenarodili. A vôbec netušíme, kde má toto dielo koniec, ako dlho sa ich knihy budú čítať.

 

Čo vás motivovalo umiestniť projekt do takej vzdialenej budúcnosti?

Najmä nutnosť neustále pripomínať, že rozhodnutia našej generácie tvarujú aj nasledujúce storočia. Knižnica budúcnosti existuje na niekoľkých úrovniach a mnohé z nich existujú zatiaľ len v našich predstavách – rovnako ako slová napísané a čítané tými, ktorí sa zatiaľ ešte ani nenarodili. Spája mnoho aspektov, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Les, rast, pôda, svetlo a ďalšie prírodné ingrediencie pomôžu pri výrobe papiera a kníh. Literárne texty napísané stovkou autorov z celého sveta zasa predstavujú duševné bohatstvo našej generácie – sú ako myšlienky uskladnené v stromoch, než ich spracujú. Nie je to priamo environmentálne vyjadrenie, ale zahŕňa aj ekológiu a spojitosť toho, čo už existuje, s tým, čo ešte len príde. Tým spochybňuje súčasnú tendenciu myslieť v krátkych intervaloch, robiť rozhodnutia, ktoré ovplyvnia len životy nás – ľudí, ktorí žijeme na svete teraz. Práve preto som vytvorila projekt určený nielen pre nás, ale aj pre budúce generácie. Vo svojom jadre je veľmi optimistický, verí, že o sto rokov tu stále budeme mať les, knihy aj ich čitateľov.

 

Za prvú autorku, ktorá prispela do Knižnice budúcnosti, ste si zvolili kanadskú spisovateľku Margaret Atwood. Čím ste ju presvedčili, aby napísala knihu, ktorú si najbližších sto rokov nik neprečíta?

Margaret Atwood považujem za výnimočnú, vizionársku autorku, jednu z najlepších súčasných. Jej diela sú veľmi rozmanité, okrem iného sa zaoberá aj dôsledkami moderných technológií na svet, prírodnými a ďalšími katastrofami, ktoré spôsobilo ľudstvo, zaujíma sa o témy prežitia a vyhynutia, aj o vzťahy ľudí s prírodou. Práve preto som ju oslovila. Je veľmi vnímavá a jej diela vypovedajú veľa o nás aj o tom, akú budúcnosť si ako ľudstvo vytvárame. Bolo pre mňa veľkou poctou, že ponuku prijala. Jej prvou reakciou bolo okamžité „áno“ a neskôr sa ešte radila s rodinou, ktorej sa to tiež zapáčilo. Prirovnala to k rozhodovaniu, ako by ju niekto z rodiny požiadal o darovanie obličky, buď okamžite poviete áno, alebo nie. A pre ňu to bolo áno.

 

Na sklonku uplynulého roka ako druhý prispel do knižnice David Mitchell, u nás známy najmä románom Atlas mrakov, na ktorého námet vznikol aj film. Aj on vo svojich románoch často cestuje v čase. Čo prilákalo k tomuto projektu jeho?

Projekt pre neho predstavuje dôveru v budúcnosť, v existenciu knižníc, nórskych smrekov, kníh aj čitateľov. Prirovnal to k voľbe, pri ktorej na rozdiel od tých politických alebo na rozdiel od fungovania karmy, skutočne dostanete to, čo ste si zvolili. Páčilo sa mu, že dielo je vybudované na pilieroch dôvery. Najmä keď vezmeme do úvahy, že v roku 2114 tu nebudem ani ja, ani on, ani nikto zo súčasných koordinátorov či lesníkov, ktorí sa teraz starajú o stromy a že nám nezostáva nič iné, len sa spoľahnúť na našich nasledovníkov, že projekt uchovajú a nepadne za obeť politickým machináciám, klimatickým zmenám či znižovaniu rozpočtov. Prezradil, že dôvera podľa neho z ľudí často vydoluje to najlepšie a je dobrým katalyzátorom pre náš cynický svet. Aj on si podobne ako ja predstavoval, ako by to vyzeralo, keby mal podobný nápad niekto napríklad v roku 1913 a my by sme si teraz čítali tieto diela. Je to lákavá predstava.

 

Neprekážalo mu, že si jeho knihu neprečíta nik zo súčasníkov?

Priznal sa, že bolo zvláštne „otročiť“ nad rukopisom a nedostať sa k bežnému výsledku, keď vás niekto potľapká po pleci a povie – dobrá práca. Román sa preň jednoducho stratí ako minca hodená do rieky. Ale tiež povedal, že ako pätnásťročný tak intenzívne sníval o tom, že sa raz na obale rozsiahleho literárneho projektu objaví jeho meno, že by mu to dieťa v ňom nikdy v živote neodpustilo, keby túto príležitosť odmietol.

 

Prezradíte, kto pripravuje tretiu knihu?

Teraz už môžem – úspešný islandský básnik a spisovateľ Sjón. Veľmi sa teším, aj on patrí k vizionárom. Vo svojich poetických dielach spája dejiny s mýtami a folklórom, surreálne s magickým. Navyše, často spolupracuje aj s hudobníkmi, takže som zvedavá, čo jeho príspevok prinesie do knižnice.

 

Zdôverili sa vám autori s ťažkosťami či výzvami, ktoré zdolávali pri písaní knihy pre budúce generácie?

Toto „experimentálne“ písanie, keďže ho nemôžu zverejniť, im dalo im aj istú formu slobody, možnosť uvoľniť sa. Obaja autori odovzdali dlhé texty: od Davida Mitchella má okolo 90 strán a škatuľka, ktorú zapečatenú odovzdala Margaret Atwood, bola tiež veľmi ťažká. David priznal len toľko, že zvolil menej vybrúsený štýl.

 

 

Podľa akého kľúča vyberáte autorov? Snažíte sa do knižnice zahrnúť každú národnosť?

Vo výberovom procese zohrávajú dôležitú úlohu dve kľúčové slová: predstavivosť a čas. Autorov vyberáme na základe toho, ako doteraz obohatili svet literatúry a ako dokážu upútať a rozvinúť fantáziu tejto aj nasledujúcej generácie. Vítame autorov bez ohľadu na vek, národnosť, jazyk alebo štýl písania. Dĺžka príspevku je iba na ich rozhodnutí. Na autorovi sa zhoduje komisia, ktorá sa, s výnimkou mňa, bude asi každé štyri roky meniť. Nemáme hotový žiaden zoznam, nechceme, aby projekt „zaspal”, udržiavame ho v pohybe, autorov preto vyberáme a oslovujeme z roka na rok. Výber je pre mňa veľmi náročný, chcela by som osloviť nesmierne veľa ľudí. Zatiaľ sme mali šťastie a nik z oslovených spisovateľov účasť neodmietol. V spolupráci s mestom Oslo a s knižnicou New Deichmanske Library v Bjørvike pripravujeme aj diskusie zamerané na diela vybraných autorov a, samozrejme, špeciálny program pri príležitosti odovzdávania každej novej knihy.

 

Ako prebieha tento ceremoniál?

Ideme do lesa, na miesto, kde rastú smreky pre budúce knihy. Vládne tu magický, hĺbavý duch a pridať sa môže ktokoľvek. Pozývame ľudí, aby sa s nami vydali na túto malú cestu, aby sledovali, ako náš lesík rastie a mení sa. Tu autor odovzdá svoje zapečatené dielo a má krátky príhovor.

 

Čo sa deje, keď oslovený autor prikývne na ponuku? Má 365-dňový termín alebo iné obmedzenia?

Spisovateľa pozveme na návštevu do Osla, aby si pozrel les aj novú mestskú knižnicu. V nej bude jedna miestnosť, Silent Room, vyhradená nášmu projektu. Zároveň môže využiť ponuku zostať písať v chatke v lese, ak si to želá. Výsledný rukopis knihy musí odovzdať do roka od pozvania. Nesmie byť nikde publikovaný ani šírený. Nadácia sa postará o jednu archívnu kópiu, ktorú zapečatí a v roku 2114 budú knihy vytlačené na papieri z vysadených stromov.

 

Kto ich stráži odovzdané rukopisy?

Momentálne sú texty v trezore Mestského archívu v Osle. Neskôr budú presunuté do „Tichej miestnosti“, ktorú práve navrhujem v novej mestskej knižnici a ktorá bude prístupná v roku 2019.

 

Jediné informácie, ktoré sa o odovzdaných knihách dajú vypátrať, sú názvy: Scribbler Moon (Margaret Atwood) a From Me Flows What You Call Time (David Mitchell). Viete ako členka nadácie a autorka projektu niečo viac? Mali ste pokušenie do nich nahliadnuť?

Som nesmierne zvedavá, to je bez debaty, ale nikdy by som to neurobila. Nik tie texty nemôže čítať, ani správcovia či lesníci. A ani im na tom nezáleží. Záleží na prítomnosti, na budovaní diela, ktoré sa odhalí v budúcnosti. Všetci sme sa zhodli, že jediní ľudia, ktorí si knihy prečítajú skôr, sú autor a jeho editor či korektor. V knižnici bude zatiaľ vystavené len meno autora a názov knihy. Čítať rukopisy je lákavé, ale šlo by to proti etike projektu, a tou je nechať knihy generácii, ktorá sa ešte nenarodila. Margaret Atwood si vyžiadala špeciálnu voskovú pečať, aby nik nemohol otvoriť jej schránku. A Davidovi Mitchellovi navrhol klenotník krásnu drevenú debničku so strieborným odtlačkom ruky.

 

Ako to bude všetko fungovať, keď nastane správny čas?

Naplánovala som aj samotný proces tlačenia kníh, budeme spolupracovať s tradičnými výrobcami, ktorí navrhli aj moje certifikáty. Vytvorila som edíciu tisíc certifikátov, ktoré oprávňujú majiteľov k vlastníctvu celej zbierky – aj tieto knihy budú vytlačené na rovnakom papieri zo stromov, ktorý práve rastie, vlastníci sa k nim rovnako ako všetci ostatní dostanú až v roku 2114. Knihy z knižnice si bude môcť požičať ktokoľvek, kto bude mať záujem. Všetky informácie sa budú posúvať ďalším členom našej nadácie, aby vedeli, čo robiť, keď tu nebudem. Je ťažké odhadnúť, ako to všetko bude fungovať. Nik nevie, čo sa dovtedy stane. Možno už ani Nórsko nebude existovať v takej podobe, ako ho poznáme. Aj topograficky sa planéta o jedno storočie môže výrazne zmeniť, klimatické zmeny sú čoraz výraznejšie. Zhltne časť krajiny fjord? Zasiahne náš les požiar? Určite však urobíme všetko pre to, aby sme rukopisy udržali v tlačenej podobe na papieri. Tlačiarenský lis uchováme v Osle a plánujeme začleniť aj remeselné dielne na kníhtlač a viazanie, aby toto remeslo nevyhynulo. Už Umberto Eco prirovnal knihu k vynálezu kolesa a ja súhlasím – ako by sa vôbec dala vylepšiť? Keďže slová sú čoraz neuchopiteľnejšie, chcem zachovať ich jednoduchosť na papieri.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Giorgia Polizzi

 

 

Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2017)