Knick, lekári bez hraníc

 

„Páni, táto operácia opäť ukázala, ako vysoko môžeme zamieriť na krídlach vedy.“

     Doktor John Thackery, The Knick, II. séria

 

Dejiny modernej chirurgie sa začali písať len nedávno, približne pred 150 rokmi. Medzi ctihodnými lekármi bolo toto povolanie dlho zaznávanou profesiou. Bodaj by aj nie, keď prví chirurgovia vzišli z cechu holičov, vyzbrojených britvami a nožmi, ktorí svoje poznatky namiesto univerzít a učených kníh získavali manuálnou prácou v remeselníckych cechoch. Hippokratova prísaha dokonca obsahovala stať, v ktorej mladí lekári sľubujú, že sa nikdy neznížia k praktikovaniu chirurgie.

 

V stredoveku chirurgovia-samoukovia putovali z mesta do mesta, rozložili sa na trhu a ponúkali svoje služby: trhanie zubov, naprávanie zlomených končatín či odstraňovanie močových kameňov. Najviac cviku získavali na bojiskách – bolo treba ošetrovať bodné či strelné rany, rezať ruky a nohy, zastaviť krvácanie vypaľovaním rany vriacim olejom či plameňom… Uznanie chirurgov ako rovných doktorom medicíny (a chirurgie ako lekárskeho odboru) prinieslo až osvietenstvo. Ale aj tak to bola práca ako na bitúnku. Do konca 19. storočia neexistovala anestéza, pacienta chirurg operoval spôsobom, že ho pripútal alebo si na pomoc prizval niekoľkých statných chlapov, ktorí držali nešťastníka kričiaceho ako tur. Na prahu 20. storočia už lekári mali v rukách aké-také zbrane, lebo aj do medicíny dorazili rôzne výdobytky techniky: striekačky a podkožné ihly, stetoskopy, oftalmoskopy, röntgen, začali sa robiť transfúzie… Čo však chirurgiu posunulo obrovský krok dopredu, bolo zavedenie anestézie a dôraz na antisepsu v praxi. To bol skutočný triumf medicíny!

A práve do obdobia prevratných zmien v medicíne zasadili tvorcovia dej amerického televízneho seriálu The Knick. Je o lekároch, ktorí rúcajú hranice tradičnej medicíny. Hoci v origináli výraz The Knick znamená skratku pre newyorskú nemocnicu Knickerbroker Hospital, český distribútor k nej pridal ešte podnázov „Lekári bez hraníc“. A v mnohých ohľadoch tomu tak skutočne je. Lebo doktori z The Big Four, takzvanej Veľkej štvorky, Thackery, Gallinger, Chickering a Edwards idú až za hranice možného. Na operačnej sále v tvare amfiteátra, s hľadiskom plným kolegov doktorov a študentov, sa hrajú na bohov. Občas to tam vyzerá ako na bitúnku, výhry striedajú prehry, jeden život sa končí a druhý začína, ale každá smrť znamená krok vpred, každý koniec nový začiatok.

Seriál The Knick šľape závratným tempom, ponúka vzrušujúci thriller s množstvom surových, drsných scén, pri ktorých sa slabším povahám môžu obracať žalúdky. Okrem pútavého deja však odráža aj množstvo javov, súvisiacich nielen s medicínou, ale i dobovými spoločenskými zmenami: rasizmus, nelegálne potraty, boj za ženskú rovnoprávnosť, prisťahovalectvo a s ním šíriace sa choroby, zrod eugeniky ako učenia o nadradenosti silných jedincov nad slabšími, nechýba Týfová Mary, ktorá nakazila desiatky newyorských domácností baktériou brušného týfu; zlodeji mŕtvol, ktoré putujú na stoly poznania chtivých chirurgov; Clarence Dally, prvý muž, ktorý doplatil životom na röntgenové žiarenie; prví výrobcovia liekov, ktorí v snahe podplatiť lekárov prekrucujú fakty… a nad všetkými tými skutočnými či vymyslenými hrdinami sa vyníma postava doktora Johna W. Thackeryho, ústrednej postavy filmu, impozantnej fascinujúcej osobnosti, vytvorenej po vzore skutočného doktora, amerického chirurga Williama Stewarda Halsteda. Tak sa teda poďme pozrieť, čo má a nemá filmový „Thack“ spoločné so skutočným doktorom Halstedom. A nielen s ním…

 

 

William Steward Halsted (1852 – 1922)

Lekárska špecializácia: Do dejín USA sa zapísal ako „otec americkej chirurgie“. Lekár, ktorý spôsobil revolúciu vo svojom obore, bol zároveň nevyliečiteľný narkoman, po celý život závislý na kokaíne a morfiu.

Scéna z Knick: John Thackery je prírodný úkaz. Idú o ňom chýry ako o najlepšom chirurgovi v New Yorku. Mimoriadny talent, vizionár s úžasnou charizmou a prudkou, výbušnou povahou. Ale aj zvodca žien, narkoman, do seba zahľadený egoista, hnaný veľkými ambíciami, ktorý sa rád hrá na boha. Rasista a pozér. Jednoducho, originál. Tak ako jeho excentrické šnurovacie topánky, ktoré nosí zásadne naboso.

 

V dejinách medicíny

Už od malička mal neskrotnú povahu. Jeho otec, ktorý v New Yorku šéfoval veľkej poisťovacej spoločnosti, svojho protežovaného synáčika dotlačil na Yale, ale sprvu mu mladý muž nerobil veľkú radosť. Na univerzite skôr oslňoval športovými výkonmi vo veslárskom klube či v baseballovom tíme ako štúdiom anatómie. Po prestupe na Fakultu lekárov a chirurgov Kolumbijskej univerzity sa však jeho vzťah k medicíne radikálne zmenil – skončil s vynikajúcimi výsledkami, pripravený dobyť svet chirurgie. Vybral sa na dlhú cestu po Európe, kde naberal lekárske skúsenosti pod vedením významných chirurgov vo Viedni, Paríži či Londýne. Za operačným stolom doslova čaroval, ale bol aj úžasne opatrný a precízny. Dĺžka jeho operácií sa stala predmetom vtipkovania medzi kolegami, no vyplatila sa. Halsted zahájil novú etapu v chirurgii: presadzoval čo najšetrnejší prístup k operačnému výkonu, presnejšie a jemnejšie rezy, kontrolu krvácania, nový spôsob šitia, a to všetko vo finále viedlo k lepšiemu a rýchlejšiemu hojeniu pooperačných rán. Mnohé z jeho pamätných operácií vošli do dejín, či už preto, že sa na daný zákrok podujal ako prvý, alebo že vynašiel, zdokonalil či inovoval operačný postup. Vyvinul metodiku operácie slabinovej prietrže (ľudovo „pruh“), mal iba tridsať, keď sa mu podarila jedna z prvých úspešných operácií žlčníka v USA – pacientom bola jeho matka, ktorej doma na kuchynskom stole vyoperoval sedem žlčových kameňov. Zastával názor, že rakovina sa šíri cez lymfatický systém, a tak zaviedol do praxe radikálnu mastektómiu: 38-ročnej pacientke, matke desiatich detí, amputoval celý prsník spolu s prsným svalom a ešte aj lymfatickými cievami v podpazuší. Podľa jeho vzoru sa takto operovalo nasledujúcich vyše 50 rokov. S nadšením sledoval vedecký pokrok v používaní anestetík a veľký dojem naň urobili nové poznatky týkajúce sa asepsie (metóda, ako sa vyvarovať pôsobeniu mikróbov), ktoré rozpracoval rakúsky lekár Joseph Lister. Sám tieto dve disciplíny posunul o veľký krok vpred.

 

Vynálezca gumených rukavíc

Po tom, čo sa vrchná sestra Caroline Hamptonová sťažovala, že dezinfekčný prostriedok na umývanie rúk jej spôsobuje kožný zápal, Halsted sa spojil s gumárňami Goodyear, ktoré podľa jeho požiadaviek vyrobili prvé tenké chirurgické rukavice. Gavaliersky doktor a jeho múza sa vzali a žili spolu vyše 32 rokov. Na rozdiel od filmového Thackeryho, doktor Halsted nebol sukničkár, s Caroline síce žil v dosť neštandardnom zväzku (každý z manželov vraj býval na inom poschodí domu), ale inak si boli oddaní, zdieľali spoločnú vášeň pre záhradu a pestovali georgíny. Oboch uchvacovala etymológia, nad pôvodom rôznych slov dokázali spolu špekulovať celé hodiny. Doktor Halsted uchvacoval aj excentrickým šatníkom. Nespokojný s práčovňami v meste posielal svoje košele prať a žehliť do Európy. Obliekal sa ako dandy, obleky si zásadne kupoval v Londýne a topánky na mieru mu šil parížsky obuvník.

 

 

Julius Wagner-Jauregg (1857 – 1940)

Lekárska špecializácia: Rakúsky lekár a neurológ, vynálezca tzv. Wagner-Jaureggovej malárioterapie, podľa ktorej mali horúčkovité malarické záchvaty vyhnať z tela pacienta syfilis.

Scéna z Knick: Ópiové brlohy sú druhým domovom doktora Thackeryho. Často tam mieri rovno po hektickom dni v nemocnici, aby sa rozplynul v drogovom opojení v náručí ázijskej prostitútky. Istý čas spáva aj so sestričkou Lucy, ktorú zbaví panenstva, ale v hĺbke srdca naozaj miluje len jednu ženu. Abigail sa však rozhodla pre bezpečný domov a pred impulzívnym doktorom dala prednosť inému mužovi. Keď po rokoch prichádza za bývalým milencom, musí si tvár skrývať závojom – chýba jej kus nosa, ako dôsledok ochorenia na syfilis, ktorým ju nakazil manžel. Thackery zohavenej Abigail najskôr zrekonštruuje nos, ale veľké finále má ešte len prísť: chce ju celkom vyliečiť zo syfilisu, ktorý vo svojom poslednom štádiu končí progresívnou paralýzou. V tej chvíli filmový Thackery berie na seba podobu skutočného doktora Juliusa Wagnera-Jauregga, profesora na psychiatrickom oddelení viedenskej univerzity.

 

V dejinách medicíny

Progresívna paralýza ako terminálne štádium syfilisu sa dostavuje po 10 až 20 rokoch od vypuknutia choroby a definuje sa ako ochorenie mozgu s rôznymi prejavmi: od krutých bolestí hlavy, porúch reči, depresií, citovej otupenosti, oslabenej súdnosti cez halucinácie, epilepsiu až po celkový rozklad osobnosti, demenciu a smrť. Na syfilis do začiatku 20. storočia neexistoval žiadny liek, jeho príznaky sa tlmili iba masťami na báze ortuti, tie však mali množstvo nežiaducich účinkov a zaberali len v skorej fáze ochorenia. Nakazeným na lepšie časy svitlo objavením lieku salvarzán v roku 1907, no skutočný prelom v liečbe priniesol až objav antibiotík. Vo Wagner-Jaureggových časoch boli nemocnice plné syfilitických pacientov, a tak sa stávalo, že sa tam nakazili aj inou infekčnou chorobou. Ak sa im ju podarilo prekonať (nie všetkým, samozrejme) a prežili aj záchvaty vysokej horúčky, lekári s prekvapením zistili, že sa uzdravili aj zo syfilisu. Tento „zázrak“ neušiel pozornosti doktora Wagner-Jauregga – aj na jeho oddelení sa vyskytovalo zopár syfilitikov, ktorých nečakane „vyliečila“ otrava krvi či dokonca nebezpečný týfus. Akoby tá obrovská imunitná reakcia organizmu, ktorá v podobe horúčky vzplanula v tele pacienta, dokázala zahlušiť aj baktérie Trepomena pallinum, spôsobujúce syfilis. Nápad s maláriou mu prihrala šťastná náhoda (vojak, ktorého ošetroval, sa nakazil maláriou ďalšieho pacienta so syfilisom) a do kariet mu hral aj fakt, že na maláriu (na rozdiel od týfusu) už existoval liek – chinín.

 

Film a skutočnosť

V Thackeryho podaní experiment s maláriou vyzerá ako vyháňanie diabla. Keď sa Abigail spýta: „Chceš ma uvariť?“ Thack odpovie: „V podstate áno.“ „A zaručíš mi,“ pokračuje Abigail, „že pri tom nezomriem?“ „Nie,“ sucho odpovedá Thackery. Keď jej vstrekne do žíl parazita spôsobujúceho maláriu, Abigail vystúpi horúčka na smrteľných 40, 41, 42 °C, ale stále to nie je dosť, baktérie syfilisu odolávajú, hmýria sa pod mikroskopom ako v predsmrtnom kŕči… A tak John nepopúšťa a horúčku vyháňa ešte vyššie. Kolega ho varuje, že pri takej teplote Abigail upečie mozog: „Zabijete ju!“ V stávke je Abigailin život, no Thackery radšej riskuje, ako by mala zomrieť v blázinci ako dementná troska… Nebezpečný experiment sa napokon končí happy endom. Vo chvíli, keď v mikroskop konečne spozoruje, že baktérie syfilisu „otrčili kopytá“, vstrekne polomŕtvej pacientke do žíl chinín…

 

 

Henry Cotton (1876 – 1933)

Lekárska špecializácia: Psychiater, ktorý zastával názor, že príčinou duševných chorôb je infekcia v tele postihnutého pacienta.

Scéna z filmu Knick: Keď maličká dcérka doktora Gallingera a jeho krásnej manželky Eleanor zomrie na zápal mozgových blán, Gallinger, aby ženu zbavil ťažkých chmúr, privedie domov malú sirotu v nádeji, že starostlivosť o ňu ju privedie opäť k životu. Osirelá matka si však bábätko vôbec nevšíma a naďalej pletie papučky pre svoju Lilly a rozpráva o nej, akoby kdesi iba spala v kolíske. Inokedy bez pohybu sedí v izbe a nepríčetne hľadí do diaľky. Keď napokon dievčatko usmrtí v ľadovom kúpeli (zdá sa jej, že má vysokú horúčku ako Lilly), Gallinger pochopí, že jeho žena stratila rozum a vyhľadá pomoc…

 

V dejinách medicíny

Doktor Cotton je vrchný psychiater v nemocnici pre duševne chorých v Trentone (štát New Jersey). Muž zapálený pre modernú medicínu sa hrdí, že „vynašiel“ spôsob, ako pomätených ľudí zasa vrátiť k rozumu. Psychiatria je podľa neho, tak ako hociktorá iná medicínska veda, záležitosťou fyziologických procesov v tele, a teda ako pri iných chorobách – je úlohou psychiatra nájsť ohnisko nákazy a po vzore chirurgov ho aj odstrániť. Skalpelom či kliešťami, jednoducho, šialenca „vysekať“ z jeho problémov. Cotton veril, že šialenstvo zapríčiňuje sepsa, infekcia ukrytá niekde v tele, hlavne v zuboch, mandliach či v hrubom čreve, ktorá znečisťuje mozog a robí z ľudí bláznov. Navonok jeho ústav vyzerá prívetivo: ako útulný penzión s veľkou spoločenskou miestnosťou. Útroby budovy však skrývajú operačné miestnosti, v ktorých doktor bez chirurgického tréningu vykonáva operačné zákroky. Keď Gallinger príde navštíviť svoju ženu, naskytne sa mu otrasný pohľad – Cotton jej vytrhal všetky zuby. A ak sa jej stav nezlepší, vysvetľuje šokovanému kolegovi, budú nasledovať mandle, poprípade slezina, žalúdok či hrubé črevo.

 

V službách vedy

Napriek faktu, že množstvo takto „liečených“ pacientov doktorovi zomrelo na chirurgickom stole alebo neskôr – v dôsledku rôznych pooperačných komplikácií (v tom čase ešte neexistovali antibiotiká), Henry Cotton, ako nevšedne zručný promotér vlastnej osoby (sám seba označoval za „priekopníka chirurgickej bakteriológie“) nemal núdzu o bohatú klientelu. Zúfalí klienti v nádejí, že doktor ich nepríčetného príbuzného zbaví démonov (aj hanby, ktorá stíha celú rodinu), súhlasili s jeho liečebnými postupmi: extrakciou zubov, rozpáraním brucha či ufiknutím sleziny. Mal toľko pacientov, že si napokon otvoril aj privátnu prax. Hoci sa medzi kolegami našlo zopár kritikov, ktorí poukazovali na zbytočnú smrť mnohých pacientov, Cotton mal dobré krytie – jeho tútor, prominentný psychiater Adolf Meyer, zahmlieval priateľovo mrzačenie pacientov, keďže akýkoľvek škandál by mohol poškodiť povesť psychiatrie ako nového medicínskeho odboru, ktorý práve vznikal.

 

Film a skutočnosť

Filmová Eleanor v ústave doktora Cottona prišla „len“ o zuby. Horšie dopadla jedna z jeho skutočných pacientiek, dievčina menom Margaret Fischer, dcéra významného profesora ekonómie z Yale, ktorej bola diagnostikovaná schizofrénia. Cotton ju vyšetril a prišiel na niekoľko podozrivých zistení: jej hrubé črevo zadržiavalo výkaly a na istom mieste bolo výrazne rozšírené, jej krček maternice bol narušený a nepáčili sa mu ani jej dve príliš vypuklé stoličky. Od otca si vyžiadal povolenie otvoriť pacientke brucho a preskúmať vnútorné orgány. Po extrakcii zubov prišla na rad maternica. Margaret dostala zápal pľúc a na ľavej strane pod rebrami sa jej vytvoril veľký absces, v ktorom doktor objavil baktérie streptokokov, tie vraj pacientka mala aj v zuboch a v žalúdku. Kým sa podujal na ďalší chirurgický zákrok, zdevastovaná Margaret zomrela. Napriek tomu Cotton veril (a presvedčil o tom aj otca dievčiny), že zdroj choroby jeho dcéry tkvel v ťažkých telesných infekciách, ktoré ju napokon zabili. Doktor nevšedných ambícií vraj počas svojej lekárskej praxe pacientom vytrhol cca 11.000 zubov! Aby ochránil pred nákazou (a možným šialenstvom) svojich dvoch synov, obom preventívne vytrhal všetky zuby a jednému odstránil aj kus hrubého čreva. Obaja synovia ako tridsaťroční spáchali samovraždu. Keď Cotton niekoľkokrát po sebe ochorel na angínu, zostal aj on sám bezzubý. Zomrel ako 57-ročný na infarkt.

 

 

Evan O’Neill Kane (1861 – 1932)

Lekárska špecializácia: Americký chirurg, ktorý sa špecializoval na železničné nehody. V tom čase to bol masaker, a tak nečudo, že našiel guráž a operoval samého seba, a to hneď trikrát!

Scéna z Knick: Roky užívania kokaínu mu celkom zdevastovali črevá. Keď raz v ópiovom brlohu Thackery skolabuje, kolegovia ho podrobia dôkladnému vyšetreniu a endoskopia ukáže, že niektoré časti čriev sú neprechodné. Do úvahy pripadá resekcia, počas ktorej chcú lekári odstrániť nekrotické časti, a tie zdravé nanovo spojiť. Thack súhlasí pod jednou podmienkou. Vlastne dvoma. Prvá: operácia sa udeje bez celkovej anestézie, lebo chirurg chce použiť svoj spinálny blok, povie ohromeným kolegom. Tí však tvrdia, že spinálna anestéza je nespoľahlivá, veď už má na svedomí niekoľko trvalých paralýz. „Zjavne zapríčinených lekárovou neschopnosťou,“ odsekne Thack. Éter u neho nepripadá do úvahy, ten zabil Abigail (áno, vyliečená syfilitička napokon zomrie pri ďalšej plastickej operácii nosa) a nebol by to slávny doktor Thackery, aby sa z tejto tragickej udalosti nepoučil. Vynašiel techniku spinálnej anestézie a hodlá ju na sebe vyskúšať… V deň D mu kolegovia Gallinger a Chickering aplikujú dvojpercentný roztok kokaínu priamo do miechového kanála, čo zablokuje bolesť dolnej časti tela. A to je aj to jediné, na čo tých dvoch Thack potrebuje. Lebo sa chystá podať „výkon, aký nikto z vás ani nikto v dejinách ľudstva ešte nevidel.“ Bude operovať sám seba!

 

V dejinách medicíny

Hoci to znie ako číra fantazmagória, naozaj sa to stalo – muž, ktorý operoval sám seba, sa volal Evan O’Neill Kane a podobne ako John Thackery presadzoval lokálnu anestézu. Načo nechať pacienta vdychovať éter a uspať ho (niekedy) tak silno, že sa už nikdy nezobudí? Okrem hrozby predávkovania boli s éterom aj iné problémy: občas sa stávalo, že chirurgovia zahájili operáciu ešte skôr, ako začal pôsobiť. A mal aj nepríjemné vedľajšie účinky: kruté bolesti hlavy, vracanie, nevoľnosť, zápal pľúc… Vo filme to bol John Thackery, v reálnom živote nemecký lekár August Bier, ktorý sa podpísal pod vynález spinálnej anestézy. Práve on ako prvý vstrekol malé množstvo kokaínu do miechového kanála svojho asistenta, ktorému následne pálil kožu cigaretou a nohy stláčal kliešťami, aby sa presvedčil, že nič necíti.

Podobne ako Thackery aj doktor Kane sa riadil heslom „to, čo chceš urobiť svojim pacientom, vyskúšaj najprv na sebe“ a na oltár vedy položil svoj  apendix. Von s týmto červom, čo robí len problémy, ale ďakujem pekne za pomoc, vážení kolegovia, obslúžim sa sám! Operáciu, ktorú Evan O’Neill Kane vykonal v roku 1932, poňal ako veľkú show, vďaka prítomnosti novinárov a fotografov sa z nej dodnes zachoval aj obrazový záznam. Na historických snímkach vidíme postaršieho sympaťáka s briadkou v slušivej čiapočke, v záhlaví s vysoko nastlanými vankúšmi a sestričkou, ktorá ho podopiera, ako sústredene hľadí do svojho rozpáraného brucha. To už bol doktor Kane v sebaoperovaní starý macher, na fotkách zdokumentovaná operácia hernie bola už jeho tretia, hoci najťažšia – v blízkosti, kde šibrinkoval skalpelom, sa totiž nachádza stehenná tepna a keby tú prerezal, amen, tma. Desať rokov pred týmto vrcholným číslom si sám vyoperoval slepé črevo a predtým, samozrejme vo vlastnej réžii, amputoval prst na svojej ruke. Podobne ako filmový Thackery vo všetkých prípadoch použil zrkadlo, takže musel operovať vlastne naopak!

 

 

Joseph Lister (1827 – 1912)

Lekárska špecializácia: Vynašiel zásady antisepsy. V jeho nemocnici, kde uplatňoval prísne pravidlá dezinfekcie, úmrtnosť pri amputáciách klesla z 50 na 5 %.

Scéna z Knick: Pred každým operačným zákrokom vidíme, ako si doktor Thackery a jeho kolegovia drhnú v hlbokých umývadlách ruky. Ba v istom momente si doktor Christiansen vnorí dlhú bradu do kyseliny karbolovej, aby ju dezinfikoval. Doktori z Knicku prísne dbajú na čistotu a dezinfekciu vo všeobecnosti, veď pracujú v jednej z najpokrokovejších nemocníc v meste.

 

V dejinách medicíny

Nebolo tomu tak vždy, ešte v 70. rokoch 19. storočia platilo, že pacient, ktorý podstúpil operáciu, bol viac ohrozený na živote, ako vojak v bitke pri Waterloo. Chirurgické nástroje šli z ruky do ruky, od pacienta k pacientovi a žiaden doktor sa neunúval ich umývať (tobôž dezinfikovať!), ihly sa používali opakovane, šijací materiál sa predával nebalený a chirurgovia operovali v civilných šatoch, cez ktoré mali prepásané zástery alebo prehodené plášte – a čím viac ich mali zašpinené od krvi, tým väčšia bola ich prestíž. Chorí v nemocniciach umierali ako muchy, často aj keď sa operácia podarila, pacienta zabila pooperačná infekcia, otrava krvi či gangréna. Bralo sa to ako fakt, ako riziko, ktoré operácia so sebou prinášala… Predchodca Josepha Listera, maďarský lekár Ignaz Semmelweis vošiel do dejín medicíny ako „záchranca matiek“. Semmelweisovi totiž nedalo spať, prečo v nemocniciach tak veľa rodičiek zomiera na tzv. horúčku šestonedielok, nebezpečné infekčné ochorenie, ktoré zaviňujú streptokoky. Jeho pozorovania odhalili šokujúci fakt: smrť rodičkám prinášajú na svojich rukách samotní lekári. Tí často prichádzali do pôrodných sál z pitevne alebo iných oddelení, kde prichádzali do styku s chorými pacientmi. A práve ich neumyté ruky prenášali baktérie, ktorými nakazili rodičky, keď ich vyšetrovali. Ani Semmelweiss, ani jeho anglický kolega Joseph Lister, ktorý tvrdil, že na otvorené rany útočia patogénne mikroorganizmy, a preto musia byť dokonalé čisté, nemal u kolegov sprvu veľký úspech. Lekári nedôverovali Listerovým tvrdeniam a obviňovali ho z „nevedeckého“ prístupu. Búrili sa aj ošetrovateľky – dodržiavanie prísnej hygieny pre ne znamenalo prácu navyše…

 

 

Simonetta Zalová

foto archív HBO

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2019)