Kvetomilky

 

Fikusy, limonky, veternice, krasulky? S ktorou sa rozprávate najradšej? Ktorá už od vás dostala ľudské meno a ktorá je vašou najväčšou mičurinskou výzvou? Dnes kvety zažívajú veľký boom, izbové, rezané, záhradné i lúčne… sú v kurze ako nikdy predtým a my im chceme čo najviac rozumieť. Pomôžu nám v tom naše kvetomilky?

 

Roberta Horonyová

Vyštudovala medicínu, no vo voľnom čase sa začala venovať kvetom. Až sa raz karty obrátili a pediatria je dnes na vedľajšej koľaji, pretože Roberta kraľuje svojmu kvetinovému ateliéru Jarabina. Jej kytice sú netradičné, plné lokálnych kvietkov a nezabúda ani na ekológiu, kompostovanie a triedenie odpadu.

 

Môj voňavý zelený projekt: Láska ku kvetom vo mne niekde hlboko driemala od útleho detstva, kedy mi mamina s tetou predvádzali exkurzie po ich rozkvitnutých skalkách a starí rodičia po ich skleníkoch plných kaktusov a sukulentov. Na narodeniny som vždy dostávala kytice viazané z toho, čo záhrada v tom období dávala – voňavé pivonky, kosatce, zvončeky, astry a mnoho ďalších. Boli pre mňa omnoho cennejšie ako gerberové kreácie zabalené v celofáne. Nikdy som však neuvažovala nad vlastným biznisom v tejto oblasti. Vyštudovala som medicínu a zopár rokov som aj pracovala na klinike, avšak po istom zásadnom životnom zlome som sa rozhodla svoje smerovanie zmeniť. Nápad s kvetinárstvom nevznikol prapôvodne v mojej hlave, bol to nápad môjho priateľa. Postupne som ale v rámci tohto projektu preberala stále viac úloh a dnes vediem prvý kvetinový ateliér, ktorý pracuje s lokálnymi kvetmi a s rešpektom k prírode. Jarabina má v podstate dve sekcie: jednou je kamenná predajňa a druhou ateliér, kde pripravujeme výzdoby na svadby a rôzne eventy. Kompostujeme organické zvyšky, triedime odpad, používame čo najviac recyklovateľných materiálov.

O kvety sa treba starať: Od jari do jesene sa zásobujeme kvetmi od lokálnych farmárov pri Budapešti. Od začiatku sme si padli do oka, spriatelili sme sa a dnes sa spolu podieľame na tvorbe ich pestovateľského zoznamu. Tak sa každú sezónu môžeme tešiť na nové kvety podľa aktuálnych floristických trendov. Každá návšteva ich kvetinovej farmy je pre mňa zážitkom, prechádzať sa pomedzi rozkvitnuté polia kvetov a tešiť sa z nových druhov ma dobíja energiou a motivuje tam chodiť znova a znova. V zimnom období sa zásobujeme kvetmi z importu, snažíme sa ale vyberať európskych pestovateľov – aby mali kvety čo najmenej precestované, a teda za sebou čo najmenšiu uhlíkovú stopu. Starostlivosť o rezané kvety nie je nijako zložitá, ale ak chceme, aby nás tešili čo najdlhšie, treba dodržiavať zopár pravidiel: pravidelne im meniť vodu, zarezávať stonky a vopred uvážiť, do akého prostredia ich umiestnime. Zle tolerujú polohu na priamom slnku, necítia sa dobre v prehriatych priestoroch, to im výrazne skracuje životnosť. Ak majú ideálne podmienky, vydržia nám kvety vo váze čerstvé 5 až 7 dní. Veľmi záleží aj od druhu rastliny – iskerníky vydržia aj dlhšie ako týždeň, v kontraste k tomu čemerice môžu vädnúť aj po pár hodinách.

Večne živé evergreeny: Pre väčšinu ľudí sú evergreennmi fokálne kvety alebo aj takzvaní herci v hlavnej úlohe. Obvykle tie väčšie, ktoré zaujmú na prvý pohľad tvarom či farbou – napríklad rôzne ruže, dálie, pivonky. My nad kvetmi ale uvažujeme trochu inak. Treba ich brať ako súčasť väčšieho celku v rámci kytice alebo aranžmánu, kde obvykle na prvý pohľad nenápadné kvietky vedia s tým správnym susedom pekne vyniknúť a tvoriť harmonický celok. Dôležitá je vždy farba, každý prvok v rámci kompozície by sa mal farebne a tvarovo dopĺňať zo zvyškom. Baviť sa so mnou o obľúbených kvetoch je však na dlho (smiech). Mám ich mnoho a môj výber sa stále mení – podľa sezóny, farebnej nálady, trendov. Aktuálne sa teším z jarnej palety iskerníkov, fritilárií a tvarovo nadpozemských papagájových tulipánov. Cez leto mám silný vizuálny pôžitok z krasuliek a náprstníkov v jemných pastelových farbách, na jeseň z japonských veterníc. A takto by sme vedeli ešte dlho pokračovať. Je neskutočné, koľko rôznych tvarov a farieb dokázala evolúcia (a za posledné obdobie aj šľachtitelia) nakombinovať.

 

 

Zuzana Gašparovičová

Trojicu dievčat, známych vďaka zelenému projektu Pokojovky, zviedla dohromady láska k izbovým rastlinám, dizajnu a dobrej káve. Aneta a Rozi sú Češky, Zuzka Slovenka, ktorá o sebe tvrdí, že ráno miluje viac ako večer a nič ju nepoteší väčšmi, ako večera s priateľmi, teplý croissant a nový lístok na fikuse. A spoločne s izbovými kvetmi rozzelenajú každý interiér.

 

Náš voňavý zelený projekt: Pokojovky vznikli veľmi prirodzene a mne ešte stále celkom nedochádza, že je to niečo, čím sa môžem živiť. Projekt sa nabaľoval a postupne rástol (a stále rastie) ako samotné Pokojovky samotné (schválne používam tento český termín, Pokojovky sú totiž český projekt a my to slovo používame tak často, že mi slovenský preklad „izbovky“ nijako nejde na jazyk). Zelené rastliny sme mali doma odjakživa, zámerne píšem „zelené“, moja mamina totiž nikdy nebola zástancom orchideí a iných kvitnúcich druhov, čo napokon prischlo aj mne. A keď začalo vo svete všetko to haló okolo blahodarných účinkov rastlín na našu psychiku a okolie, v ktorom žijeme, vlastný zelený projekt na seba nenechal dlho čakať. Všetko, čo o rastlinách vieme, sme sa naučili samé, ani jedna z nás na to nemá odborné vzdelanie, čo však nie je v dnešnej dobe internetu žiaden problém. Všetko sme si odskúšali a musím povedať, že učiť sa na vlastných chybách má obrovské výhody. Dnes sa, okrem predaja rastliniek, venujeme hlavne edukácii ako takej – usporadúvame workshopy, denne odpisujeme na množstvo otázok na našich sociálnych sieťach a pred Vianocami sme vydali vlastnú knihu o pestovaní rastlín.

O kvety sa treba starať: Láskavé prihováranie sa k veciam a pozitívne účinky tohto činu už dokázali mnohí, takže áno, robím to i ja – najčastejšie, ak sa udeje niečo zlé (čo je dokonalý priestor na zlepšenie). Naposledy som sa intenzívne prihovárala rastlinke, keď mi spadla na zem. Nič sa jej nestalo, ale keďže verím, že rastliny cítia, určite utrpela šok. Zdvihla som ju, narovnala do pôvodného tvaru a čo najúprimnejšie sa jej ospravedlnila. Vždy však, keď som dlhšie mimo domu, alebo sa domov vraciam, vítam a lúčim sa s rastlinami. Len prihováranie sa však rastlinkám nestačí, je to skôr taký milý ľudský bonus, bez ktorého by sa zaobišli. Čo sa nedá povedať o adekvátnej dávke svetla, vody a živín. Mnoho ľudí sa o rastlinky stará so všetkou láskou a aj tak im po čase umrú, dôvodom je často prílišná starostlivosť. Až 80 % rastlín umrie na preliatie? Starostlivosť o rastlinky nie je náročná, stačí im nájsť vhodné stanovisko, polievať tak často, ako si pýtajú (rastlinky si to často „vypýtajú“ sami), ak treba, zvyšovať vzdušnú vlhkosť sprchovaním alebo rosením, počas vegetačného obdobia im dodať hnojením živiny, ktoré vo vode nenájdu a občas im handričkou očistiť listy. Možno to takto rozpísané vyzerá komplikovane, ale verte mi, nie je.

Večne živé evergreeny: Napríklad taká monstera alebo svokrin jazyk. Niet úradu alebo starej školy, kde by tieto krásky nerástli nerušene celé desaťročia, nehľadiac na to, že sa ich comeback udial len pred pár rokmi. Naspäť do módy ich však priniesla generácia, ktorá si ich existenciu na spomínaných úradoch a školách nepamätá, na rozdiel od dnešných päťdesiatnikov, ktorí im nevedia prísť na meno (smiech). Dnes sa najväčšej obľube tešia veľkolisté tropické rastlinky, ktoré nevyžadujú až toľko starostlivosti, napríklad monstery a fikusy. Z tých menej tradičných zaujímavejších a na pestovanie o trošku náročnejších rastlín sú to Begonia Maculata a Pilea Peperomioides.

 

 

Zuzana Mlynárová a Lenka Márföldy

Spojila ich láska ku kvetom, dizajnu a prírode, ako i nápad otvoriť si v centre Bratislavy „botanické laboratórium“ Botanical LAB. Spája sa v ňom upokojujúci svet rastlín s divokým mestským životom a výsledkom je priestor, kde nájdete izbové rastlinky, rezané kvety, mini teráriá, kozmetiku z rastlín a prírodou inšpirovaný dizajn.

 

Náš voňavý, zelený projekt: Naša cesta k zelenému svetu nebola priama. Obe sme sa donedávna venovali iným oblastiam, no tak, ako sa jedného dňa spojili naše cesty, spojila sa aj naša láska k dizajnu, prírode, k pekným, jednoduchým a prirodzeným veciam. Ja som vyrastala v Tatrách a odmala som milovala prírodu a trávila v nej všetok voľný čas. Spomínam si na krásne papradie, ktoré rástlo v lesoch, na vôňu a čistý tatranský vzduch. Krásna príroda bola a je všade okolo nás, preto na našom začiatku bola túžba vytvoriť priestor, kde by vynikla krása rastliniek sama o sebe, bez umelého prikrášľovania, lebo takú sme si ju obidve pamätali z detstva a taká sa nám zdala najprirodzenejšie krásna. V súčasnej dobe už vznikli a vznikajú kvetinárstva, ktoré razia podobnú cestu ako my, no na Slovensku zanikli obchody s rastlinami a v bežných kvetinárstvach sú dostupné len ako pridaný produkt. Preto sme sa rozhodli priniesť znovu na Slovensko viac zelene v podobe rastlín, rastlinných dizajnových doplnkov a rastlinných terárií, ktoré sa u nás stretli s najväčšou obľubou.

O kvety sa treba starať: Najdôležitejšie je hneď na začiatku rozpoznať, o akú rastlinku ide. Je to sukulent či rastlinka, ktorá má rada veľa svetla, alebo je to typ rastliny, ktorá radšej uvíta polotieň a neustále vlhký substrát? Základom je správne umiestnenie a identifikovanie podmienok, ktoré má rastlinka najradšej. Nie každý byt sa hodí pre každú rastlinku. Sú svetlé, presvetlené i tmavšie byty – podľa toho treba vybrať rastlinku a zabezpečiť jej tak spokojný a dlhý život. Najviac mýtov ohľadom rastlín sme počuli snáď o kaktusoch. Veľa ľudí si ich mýli s nezmarom, ktorý vyplní v miestnosti tie najtmavšie kúty. Opak je však pravdou. Ak sa hovorí, že obuvníkove deti chodia bosé, v našom prípade je to pravda, pretože obe máme doma iba akúsi „nemocnicu rastliniek“ – v nej zachraňujeme kvietky, ktorým sa nedarí v obchode alebo ich prinesú zákazníci ako nechcené či na „obnovu“.

Večne živé evergreeny: Áno, niektoré rastlinky či kvety asi nikdy nevyjdú z módy, napríklad Sansevieria (Svokrin jazyk), Potosovec (Divný Janko) či najviac obľúbené monstery alebo fikusy. Možno ich ľudia obľubujú kvôli menej komplikovanej údržbe. Sú to také stálice domov, bytov a školských chodieb (smiech). Pri našej práci sme však zistili, že existujú napríklad nespočetné množstvá rôznych druhov papradí, ktoré nás uchvátili farbami, tvarmi, krásnou rozmanitosťou. Nielen paprade, ale aj alokázie či kalatey nás neraz očarili kresbou listov, ktorá sa často zdá ako maľovaná štetcom.

 

 

Barbora Nováková a Veronika Gálovičová

Barborka a Veronika sú sestry, ktoré veľkými, nádherne uvitými vencami doslova prevalcovali sociálne siete. A nielen tam robia radosť svojim fanúšikom. „Veniec od sestier“ sa stal dekoráciou, ktorú by chcel doma každý…

 

Náš voňavý zelený projekt: Kvety sme milovali od malička, ako deti sme si vili venčeky na hlavy nielen z púpavy, ale aj margarétok a iných lúčnych kvetov, robili sme si mini kytičky a nosili ich mamine do vázy, hrali sme sa na lúčne víly… Spomíname si, ako sme s ocinom behali po záhrade, kde rástlo ovocie a zelenina a kde stála asi najväčšia čerešňa na svete, ktorá keď zakvitla, bola nááádherná. Pracovať s kvetmi, to nás vždy bavilo, všetky dekorácie, ktoré sme kedy mali doma, sme si vyrábali samy: venčeky, vianočné aj veľkonočné výzdoby, výzdobu pred domom, atď. Milovať kvety nie je nič výnimočné, myslíme si totiž, že asi každý musí mať rád ich rozmanitosť a vôňu. Prinášajú radosť, najmä nám, ženám. Nikdy sme si však nemysleli, že sa kvetom raz budeme venovať naplno. Obe máme vysoké školy, avšak ani jedna z nás nemá nič spoločné s dekorovaním kvetov, nikdy sme sa to veľmi neučili a našťastie nám to šlo akosi samo. Musíme to mať v sebe, inak si to nedokážeme vysvetliť (smiech). Vence začala najskôr sama od seba vyrábať Veronika a keď ich bolo už doma toľko, že nebolo kam stúpiť, nafotili sme ich a dali na sociálne siete. To boli naše začiatky. Naša rodina nie je veľmi „podnikavá“, avšak rodina Barborkinho priateľa je presným opakom, a práve tá nás dotiahla až k podnikaniu s vencami. Vycítili, že by to mohol byť dobrý nápad. A dnes sa z toho nápadu obe veľmi tešíme…

O kvety sa treba starať: Pracujeme s rôznymi druhmi zelene, hlavne s eukalyptom, to je láska sama o sebe: má toľko neskutočne nádherných druhov, ktoré krásne voňajú a ešte krajšie zoschnú. Využívame aj iné trvácnejšie kvietky, po zoschnutí vkusné a krásne, napríklad limonka, bodliaky, hortenzie, akácie, slamienky, gypsomilky a mnohé iné. A starostlivosť? O kvety sa treba starať predovšetkým s láskou. Je to ako pri práci s ľuďmi – ak s nimi máte dobrý vzťah a vychádzate, celková atmosféra je perfektná a spoločne dosahujete aj lepšie výsledky. Ak sa ku kvetom správate s citom, určite vám to vrátia (smiech). Ľudia sa nás často pýtajú, koľko živé venčeky vydržia, a to je pre nás ťažká otázka. Samozrejme, živé kvety časom nie sú také isté, ako na začiatku, ale ide aj o uhol pohľadu. Nám sa zdajú niektoré zoschnuté kvietky ešte krajšie. Doma máme vence dovtedy, kým nás neomrzia, v izbách visia aj dva roky a v rodine máme jeden venček, ktorým sme niekoho obdarovali pred tromi rokmi. Najskôr bol zelený, počas jari sa sfarbil farbami slamy, na jeseň šiel do červena a ešte stále je nádherný!

Večne živé evergreeny: Náš obľúbený kvet? Milujeme ruže, ich rozmanitosť a veľkosť, krásu, vznešenosť a hlavne vôňu. Naše srdcovky sú aj pivonky, anemonky, iskerníky, tie však používame vo svadobných výzdobách, keďže len ruže sa dajú najlepšie vysušiť. No náš evergreen je eukalyptus, predovšetkým eucalyptus cinerea, ktorý má nádherne tvarované zelené lístky a po zoschnutí sa ich tvar mení iba minimálne. Je krásnym doplnkom, dekoráciou do spálne, obývačky i do predsiene. Stačí ho iba nechať zosušiť, najlepšie na tienistom mieste, aby z neho slnko nevytiahlo farbu a bude super určite aj za sto rokov (smiech). Avšak každý kvet má svoje čaro a aj navonok menej vábivý kvietok dokáže byť v celom aranžmáne, v kombinácii s ostatnými kvetmi, plnohodnotnou a krásnou súčasťou.

 

 

Gabina Weissová

foto Veniec od sestier (foto Barbory Novákovej a Veroniky Gálovičovej), Janca Korcek (foto Roberty  Horonyovej), Alex Kinova Photography (foto Zuzany Mlynárovej a Lenky Márföldy), Igor Zacharov (foto Zuzany Gašparovičovej)

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle MIAU (2019)