Ľadové obrázky

 

Kde sú všetky tie staré vianočné ozdoby, ktoré sme si s mamou chodievali pozerať pred Vianocami do sklenárstva na modranskom námestí? Gule, komináriky, vtáčiky, šišky? Povinná jazda pred Vianocami. Niečo ako dnes návšteva vianočných trhov, hoci tú vynechávam. Žiadne vianočné osvetlenie, v obchodoch urobili vianočnú výzdobu, v potravinách vyložili salónky a vianočné kolekcie.

 

Zavše prišla naša mama skôr z práce, obliekli sme sa a šli sa prejsť po modranských obchodoch, pozrieť na vianočné ozdoby do sklenárstva, do potravín, zastaviť sa v detskom tovare, v metráži, v galantérii, hovoriť si o Vianociach, čo musíme stihnúť a čo by sme chceli pod stromček. Výlet do Pezinka bol slávnosť. Dodnes, keď vidím vianočné ozdoby, lietajú mi v bruchu exotické motýle.

Napokon sme obyčajne mali stromček bez pozlátka, mama kúpila vianočné ozdoby v ÚĽUVE, slamené hviezdičky, slamené krúžky s fazuľou, modrotlačou, zvieratká, vtáčiky, k tomu jabĺčka a medovníky. Pod stromčekom v koši urobila zo šúpolienok betlehem. A my sme stáli pri nej, podávali a radili… mamin slovenský stromček!

Inokedy sme ju prehovorili a urobili si klasiku – salónky, farebné svetielka a ozdoby z fúkaného skla, fúkané čokoládové figúrky. Najradšej som mala snehulienku, sedem trpaslíkov a vianočnú rybu. Najradšej očami! Na dračku šli plnené autíčka a raky vo farebných stanioloch a salónky. Krásne slová: fondán a staniol! Fondán bol biely ako sneh, salónky v strieborných „zlatkách“, ostatné maškrty vo farebných. Zlatkách. Zlatko bol staniol. Po rozbalení čokolády sme sedeli so sestrou za stolom a nechtom vyrovnávali farebné papieriky – zlatká! Vkladali sme si ich do kníh. Podobne sme vyrovnávali a odkladali hodvábne papieriky, v akých bola z času na čas zabalená niektorá z mandarínok či pomaranč. To bolo niečo! Niektorí spolužiaci zbierali nálepky z banánov. My nie, my sme zbierali zlatká!

Učiteľky zbierali výkresy s vianočnými stromčekmi. Rozpité, domachlené, škaredé ako počasie pred Vianocami. Napadol sneh, na ručných prácach sa vyrábali vtáčie búdky a vianočné darčeky. Mame som na dečku vyšívala tank, prišila som si panamu aj s výšivkou na nohavice. Tatovi som stĺkla čosi, čo pripomínalo šibenicu. Babičke krém Nela Gold, ujovi Ilečkovi, čo býval s nami na Vianoce, tiktaky, susedovi Jankovi, ktorý býval tiež, obrázok. Tomu naša babička pekávala kugluf. My sme ho položili na rohožku, zazvonili a utiekli.

– A vedel si, od koho to máš? – pýtali sme sa ho každý rok.

– Nevedel, odkiaľ som to mal vedieť!

Celý december nám chodili pohľadnice. Tie s obrázkom od Josefa Ladu som zbierala. Koledníci pod rozsvietenými oknami, korčuľovačka na zamrznutom rybníku, starenka vo fertuške a starček bafkajúci fajku pri peci, na peci kocúr, možno Mikeš, sánkovačky, zabíjačky, vianočná rybačka, vianočný večer pri stromčeku, vodník pri zamrznutom rybníku a hlavne sneh. Veľa snehu. Na niektorých nežne bodkovano padal. Pred Vianocami málokedy snežilo, ale na Ladových pohľadniciach snežilo vždy. Dlho som nevedela, že maliar sa volal Josef Lada, myslela som si, že mama obrázkom hovorí ľadové obrázky, pretože je na nich tak zima. Hoci, pred Veľkou nocou chodievali tiež, ale s jarnými motívmi. Odkladala som ich všetky do škatule od bonboniéry s názvom Maryša. Pred Vianocami sme si ich s kamarátkami pozerali.

– Poď si k nám pozerať ľadové obrázky, – vravievala som, keď som k nám ťahala Gabiku, Elenu, alebo Mariku. Aj oni dáke dostali, niekedy sme si ich vymieňali.

A potom mama kúpila časopis Televízia s vianočným programom. Zavše sa minul, vtedy sme mali Život, Slovenku alebo Svet socializmu. Najlepšia bola Televízia, lebo v nej boli obrázky z filmov a rozprávok. Libuška Šafránková, Popoluška, Pavel Trávniček, princ, Jan Werich, smiešny rozprávkový kráľ, smiali sme sa, už keď sme ho videli na fotografii, Vlasta Burian, Naďa Konvalinková, Jiří Korn, každý rok na Štedrý večer televízia odpremiérovala rozprávku. Na tú sme čakali, sediac v mikulášskom pyžame medzi vianočnými darčekmi v obývačke pred televízorom. Naši debatovali v kuchyni s návštevou, tatko čakal na polnoc, chodieval z kostolnej veže zahrať Modranom Tichú noc.

Babička umývala riad. Ešte predtým však vyšla pred dvere, alebo na balkón a spievala starodávnu koledu, ako chodila Mária po širokém svece a hľadala nocľah. Našla ho u kováča, ale v noci v jeho dielni kuli klince na kríž jej synáčkovi, ktorého v noci porodila v maštaľke.

Na riad mala celkom osobitý „gríf“, vpratať čo najviac jedla do čo najmenšieho hrnca. Niekedy kapustnicu aj trikrát preliala, keď našla v kredenci menší, alebo onakvejší hrniec.

– Najradšej si to všetko urobím sama, – vravievala, keď jej chcela mama pomôcť.

A kopa riadu tak narastala na horu, zavše sa medzi hrncami ocitli aj také, v ktorých sa nevarilo, do ktorých babička na chvíľu naliala kapustnicu alebo naložila vianočný šalát, no potom našla lepší hrniec, tak kapustnicu preliala. Niekedy aj niekoľkokrát.

Potom odišiel Janko, babička došramotala v kuchyni a naši začali s nami pozerať rozprávku. Tie staré všetky tatko vedel naspamäť.

– Nevidelas moji dcerku, – povedal Werich.

– Že tu číháš na veverku, – povedal tatko.

– Že tu číháš na veverku, – povedala babka kořenářka.

– Ale né, dceru mojí, – povedal Werich.

– Že se lesní včely rojí, – odpovedal tato, znovu nie zároveň s babkou kořenářkou, vždy veľmi rýchlo, tak, aby ju predbehol, aby sme videli, že on vie rozprávku naspamäť.

– Tato!

– Nejeduj ich, ticho buď.

– Maruško! – povedal tato so smiechom.

– Človek si ani nemóže vypráfku kuknúť, – jedovala sa babička.

– A oné toto, nepáči sa mi tá rozprávka, je pomalá. Nie je to dobrá rozprávka!

– Buďte ticho, deti to pozerajú. Pán Ilečko, nie je pomalá, tá pomalosť tam má svoj význam, – poučovala pána Ilečka mama.

Pán Ilečko bol maliar. Chcela som ho nejako zabaviť, ukázala som mu ľadové obrázky.

Pán Ilečko, pozrite si moju zbierku pohľadníc.

– Proklínám tě hloupá květeno, – deklamoval tato.

– Čo je to květena? – pýtala sa sestra.

– Ništ z tej vypráfky nemám, idem sa modliť, – jedovala sa babička.

– Tento Lada, to nebol dobrý maliar, – mrkotal pán Ilečko.

– Prečo? – vyvalila som naňho oči.

– Deťom sa to páči, – ospravedlňovala zlého maliara Ladu naša mama.

– Deťom treba cibriť vkus, povedal pán Ilečko. – Viete o tom, že bol slepý?

– Jožo, neser do vody, ako mohol byť slepý? – pýtal sa tatko.

– Vypichol si jedno oko, padol v otcovej dielni na kneip. Videl len na jedno.

– To nebol slepý. Vy máte tiež okuláre, – povedala babička.

A deťom, teda mne skoro puklo srdce. Bolo mi ľúto toho Ladu, čo nevedel maľovať, ľudí, čo nám poslali tie „škaredé“ pohľadnice a nevedeli, že Lada nevedel maľovať, mamy, že nám necibrí vkus a hanbila som sa, že ľadové obrázky zbieram.

– Jeho kvalita spočívala v inom, podajte mi tie koláče, – usadil sa pohodlnejšie pán Ilečko v kresle a dobrá debata sa mohla začať. – Dám si aj koňak. Máte admirála, alebo generála?

Babička odišla do kuchyne.

– Ešte si bude hviezdičky vybírat. Pokazí deťom vánoce aj vypráfku a bude si vybírat, kocifír starý!

– Babka, keď stojíte, utrhnite mi tam vzadu tú červenú čokoládu, – jedoval babičku tatko.

– Mne môžete aj tie dve, čo sú vpredu, nebudem si vyberať, – pridal sa pán Ilečko.

– Jeho dcéra bola klaviristka.

– Bola maliarka! – vykríkla som.

– Nevedela maľovať, ale tá klaviristka zomrela pri Emauzskom kláštore…

A o poschodie nižšie jedol náš sused Janko babičkin kugluf , naša mama lietala medzi babičkou, tatkom, návštevou a nami, rozprávka skončila, ale debata o Werichovi, jeho politických názoroch a konfesii v izbe pokračovala, aj o Josefovi Ladovi, pán Ilečko s tatom pooberali stromček a ak čokoláda nevisela na stromčeku, ale bola pod ním v miske, čoskoro bolo cez zlatká vidieť jej dno. Minul sa generál, potom ubudlo aj z admirála, mama musela prihriať kapustnicu, servírovať koláče, babička musela znovu hľadať menšie a menšie nádoby a umývať riad, a my sme česali bábiky, skúšali šaty, hrali kloboučku hop.

Potom sme šli k tatkovej sestre tete Bete koledovať. V aute bola zima, na Dubovej veľa ľudí, veľký vianočný stromček. Dostali sme darčeky, pán Ilečko znovu všetko ofrflal, všetkých rozveselil, mama krásne spievala a babička doma umyla po svojom všetok riad a modlila sa, konečne si pozrela niečo v televízii.

Niekedy sa naši u tety Bety zabudli, lebo pán Ilečko a tato radi debatovali a teta Beta so strýcom Jurom tiež držali na vojenské hodnosti na fľaškách, zaspali sme so sestrou niekde na gauči a keď sme šli domov, prebrala nás zima, čo bola v aute, zachádzalo nám za nechty. Vždy mi bolo do plaču.

Mama s babičkou nás uložili do postele, chvíľu sme si so sestrou navzájom zohrievali nožičky, posteľné návliečky voňali čistotou, skoro ráno ich mama prevliekala. Tatko šiel odprevadiť pána Ilečka, pod pazuchou niesol lesný roh, šiel Modranom zahrať z kostolnej veže Tichú noc. Keď začal hrať, babička odchýlila okno. Ležali sme so sestrou v posteli, mama s babičkou stáli pri tom odchýlenom okne.

Na Vianoce málokedy sneží. Mne sneží len na ľadových obrázkoch. Tam sneží vždy. Dlho som sa na pána Ilečka hnevala, že sa mu nepáčia, lebo sa prestali páčiť aj mne. Ani neviem prečo. Zrazu som sa na ne pozerala omnoho menej a omnoho menej radšej.

Rehabilitovala som ho až neskôr. Dodnes patrí k mojim Vianociam ako milovaný Janko, pán Ilečko, ako tá Werichova rozprávka, ako babinka, mama a tato, ako teta Beta, strýco Juro… Detstvo sa minulo podobne ako ich životy. Na Vianoce málokedy sneží, ale mne, keď chcem, nasneží vždy. Vtedy si vytiahnem starú škatuľu od bonboniéry s názvom Maryša, porozkladám ľadové obrázky a sneží. Na obrázkoch v Ladových Hrusiciach pri potoku s vŕbou a mne v duši, znovu som malá, vyzeráme so sestrou pána Ilečka, ktorý si raz poplietol ponožky s rukavicami, natiahol si ich na ruky a ťapkal.

– Aké príjemné rukavičky, len škoda, že nie sú aspoň palčiaky, – a naša mama ho nechcela zahanbiť, tak mu nič nepovedala.

Zízame cez schodište o poschodie nižšie, čo urobí Janko, keď nájde babičkin kugluf. Zvonia mi babičkine riady v drese ako vianočné zvončeky. Padá sneh, mama sa smeje, Mária v pesničke líha na slamu, kováči kujú klince, tatko sa teší generálskym hviezdam a klope na sklo fľaše…

Všetkom som sa od nich naučila. Ešte aj rozprávku s Werichom naspamäť a dnes ma rovnako zahriakujú moje deti ako my so sestrou tatka.

Pokojné Vianoce, nech sa vám všetkým v domoch aj srdciach narodí Ježiško, nech sa vám podaria koláče, trochu snehu, trochu nehy a nejakú dobrú vianočnú rozprávku k tomu želá

vaša Veve

 

Veronika Šikulová