Lars von Trier – Enfant terrible filmového umenia

 

Trpí fóbiami, nedáva si servítku pred ústa, pije (ako Dán) a fetuje. Na pľaci je nevyspytateľný a niektoré z herečiek si spoluprácu s ním už nikdy nechcú zopakovať. Iné sú mu však, naopak, verné až za hrob a v jeho dielach sa objavujú pravidelne. Filmy kontroverzného režiséra vyvolávajú rovnaké reakcie – niektorí ich milujú, iní nenávidia. Jedno je však isté, Larsa von Triera nik neignoruje. A presne o to mu ide.

 

 

Na svet prišiel 30. apríla 1956 v dánskom Kongens Lyngby na bohatom predmestí Kodane ako Lars Trier. Jeho matka Inger Høstová vyhľadávala miesta, kde by mohli zriadiť ústavy pre mentálne postihnutých, otec Ulf Trier tiež pracoval na Ministerstve sociálnych vecí. Obaja holdovali nudizmu, takže ich syn často trávil prázdniny v naháčskych táboroch. „Ak ste boli v stane a obliekli si sveter, keď vám bolo zima, hneď, ako vás niekto prišiel navštíviť, museli ste ho dať dole. Nik vás nemohol vidieť v oblečení. Bolo to fér,“ vyhlásil neskôr Lars. Obaja rodičia mali titul z politickej ekonómie, progresívne sociálne názory a hlboký záujem o umenie. Patrili k politickým radikálom a syna často brávali na demonštrácie. Ulf bol židovského pôvodu a podporoval umiernených sociálnych demokratov. Inger sa zasa pohybovala v spoločnosti ľavicových intelektuálov, bola zanietená komunistka a feministka.

V ich výchove neexistovali žiadne pravidlá, povolené bolo všetko okrem „citov, náboženstva a radosti“. Veľký dôraz kládli na pravdu a v jej záujme boli k synovi neraz až surovo úprimní. „Keď som bol veľmi malý, často som sa vystrašený pýtal matky, či dnes večer zomriem. A ona odpovedala, ´Nemyslím. Štatistiky jasne vravia, že nezomrieš, ale, samozrejme, nemôžem si byť istá, lebo v tomto svete sa môže stať čokoľvek.´ Ja svojim deťom hovorím: ´Nie, to sa nestane. Spite.´ Je to otázka, koľko si toho nabrať na ramená. Lebo ak moje deti zomrú, vezmem to na seba. Ak nie ste ako rodič ochotný urobiť ani len toto, obetovať túto malú lož pre svoje dieťa, potom ľahko získa pocit, že ho v skutočnosti neľúbite, hoci dnes už verím, že ma moji rodičia milovali.“

Ako sa ukázalo, príliš liberálna výchova nebola tou správnou voľbou. Chlapec musel sám rozhodovať úplne o všetkom (vrátane toho, kedy a či vôbec pôjde k zubárovi) a v škole mal potom problém pochopiť, prečo sa odrazu musí hlásiť trebárs vtedy, keď chce ísť na toaletu. To všetko ho extrémne zaťažovalo a trpel úzkosťou. „Bol som prinútený vytvoriť si vlastnú vnútornú autoritu, a to pre dieťa nie je vôbec jednoduché. Myslel som si, že som zodpovedný za celý svet,“ priznal po mnohých rokoch muž, ktorého dodnes trápia viaceré psychické problémy. Najznámejšia je jeho fóbia z lietadiel a metra, hypochondria, depresie, ale aj posadnutosť vytvárať sebe aj ostatným množstvo komplikovaných pravidiel. „Vlastne sa bojím všetkého v živote, okrem nakrúcania.“

 

Nový rozmer

Niečo však jeho rodičia predsa urobili správne. Keď mal 10 alebo 11 rokov, kúpili mu prvú kameru, a tá dala jeho životu celkom nový rozmer. Chlapec nachádzal únik pred zodpovednosťou a obavami vo filme, to ho však ešte viac vzďaľovalo od okolia. Zo školy, kde učitelia bili deti, nakoniec o dva roky ušiel a strávil určitý čas v psychiatrickej liečebni. Možno na tom nebol až tak zle, podľa vlastných slov však tak trochu chcel byť „bláznom“, aby svoju výnimočnosť potvrdil aj formálne. Keď sa vrátil, začal experimentovať s maľovaním a písaním. Popritom tajne študoval, uspel v záverečných testoch a zapísal sa na filmovú teóriu na Kodanskej univerzite. Po troch rokoch ho prijali aj na filmovú réžiu na Dánskej národnej filmovej škole.

Prvé úspechy prišli veľmi skoro. S projektmi Nocturne a Drn sidste detalje (Posledný detail) triumfoval na Medzinárodnom festivale filmových škôl v Mníchove a jeho absolventský film Befrielsesbilleder (Podoby slobody) sa dokonca premietal v kinách. Pod príbeh z obdobia 2. svetovej vojny o nemeckom dôstojníkovi, ktorý navštívi svoju dánsku milenku pár dní po ukončení okupácie Dánska, sa však už podpísal novým menom Lars von Trier. K tomu pôvodnému si ako satirickú poctu režisérom Erichovi von Stroheimovi a Josefovi von Sternbergovi pridal slovíčko „von“, ktoré mylne evokuje režisérov šľachtický pôvod. „Mohli by ste to nazvať aj provokáciou, ja by som to však oveľa radšej vnímal ako vnútornú aristokraciu, ktorú vyžarujem…“

Podoby slobody síce boli prvým dánskym absolventským filmom, ktorý sa dostal na plátna kín, skutočný prelom však znamenal až ďalší Trierov projekt Forbrydelsens element (Prvok zločinu). Temný príbeh o detektívovi Fisherovi, ktorý sa nechá uviesť do hypnózy, aby si spomenul na svoj posledný prípad, získal dvanásť nominácií na siedmich medzinárodných festivaloch, vrátane Cannes. Na Azúrovom pobreží premietali aj ďalší jeho film Epidemic (Epidémia). Príbeh dvoch filmárov (jedného z nich stvárnil sám), pracujúcich na sci-fi projekte o morovej epidémii, však vyvolal len veľmi vlažné reakcie. Na neveľkú radosť režiséra sa omnoho väčšej pozornosti širokej verejnosti tešil videoklip Baker Man, ktorý nakrútil pre dánske duo Laid Back. Poznať ho môžete aj z našich obrazoviek.

 

Na nič sa nehrať

Už v tomto období sa začal formovať jeho invenčný umelecký prístup, keď v slede za sebou vytvoril tematicky a štýlovo príbuzné trilógie filmov. Tá prvá s názvom Europa zobrazovala traumatické obdobia z minulosti i budúcnosti starého kontinentu. Po snímkach Prvok zločinu (1984) a Epidémia (1987) veľkolepo vyvrcholila rovnomenným filmom Európa (1991), ktorý získal Grand Prix na filmovom festivale v Cannes a mnohé ďalšie ocenenia. Sleduje príbeh mladého naivného Američana (Jean-Marc Barr), ktorý v „roku nula“ cestuje do Nemecka, aby tunajšiemu ľudu „ukázal trochu láskavosti“. Krajina je však krátko po skončení 2. svetovej vojny ťažko traumatizovaná a väčšina ľudí naďalej skryto sympatizuje s nacistickými myšlienkami. V Američanmi okupovanej krajine začne Leo pracovať ako sprievodca v spacích vozňoch železničnej siete Zentropa, zamiluje sa do femme fatale Kathariny a postupne sa ocitá v sieti desivých udalostí. Čas a priestor sú však len kulisou, temný „kafkovský“ film podáva výpoveď o jedincovi, ktorého osudovo poznačia vonkajšie tlaky. Vypovedá nielen o strete humanistických ideálov s mašinériou smrti, manipulatívnej moci a deštrukcie, ale aj o európskych traumách a križovatkách.

Von Trier v túžbe po finančnej nezávislosti a úplnej umeleckej voľnosti založil v roku 1992 spolu s producentom Peterom Aalbækom Jensenom vlastnú filmovú spoločnosť Zentropa Entertainment. Na nič sa nehral, pod hlavičkou Zentropy vznikali jeho umelecké počiny a niekoľko televíznych seriálov, ale aj tvrdé porno (zamerané údajne na ženského diváka). Filmoví milovníci však určite omnoho viac ocenili dvojicu minisérií Riget (Kráľovstvo), ktorú najmä pre temnú atmosféru často prirovnávajú ku kultovému americkému seriálu Mestečko Twin Peaks. Dej Kráľovstva je však odlišný. Príbeh sa odohráva na neurochirurgickom oddelení hlavnej kodanskej nemocnice Rigshospitalet, ktorú prezývajú „Riget“. Hoci tento výraz v prvom pláne poukazuje na význam „kráľovský dvor“ či „kráľovstvo“, v tom druhom odkazuje na slovo „dødsriget“, teda „kráľovstvo mŕtvych“. Dvojzmyselnosť je zjavná aj v postavách, dej sa sústreďuje na lekárov aj pacientov, múdrych aj hlúpych, deti i dospelých, pričom ich osudy sa prelínajú v takej hustej sieti, že nie je jednoduché ju sledovať a chápať.

 

Život naruby

To už sa v pavučine komplikovaných vzťahov zmietal aj Lars. V roku 1989 bol jeho otec už jedenásť rokov po smrti a matka zomierala na rakovinu. Na smrteľnej posteli synovi prezradila, že jeho skutočným otcom nebol Ulf Trier. Svojmu potomkovi vraj chcela zabezpečiť umelecké gény, a tak úmyselne počala dieťa so svojím šéfom, úradníkom Fritzom Michaelom Hartmannom, ktorý bol vnukom najslávnejšieho hudobného skladateľa v Dánsku. Jej plán bol taký chladnokrvný, že by sme Inger Høstovú pokojne mohli označiť za autorku unikátneho genetického projektu, ktorého výsledkom je Lars von Trier. „Nový“ otec sa režisérovi vôbec nepáčil, no fyzická podoba (aj neskoršie krvné testy) nedala priestor na akékoľvek pochybnosti. Hartmann bol nadšený ešte menej, údajne žil v domnení, že matka použila ochranu. Synovi povedal, že ho nikdy neprijme a akýkoľvek kontakt medzi nimi bude prebiehať len protredníctvom právnikov. „Moja matka povedala, že dúfa, že sa po jej smrti stretneme, lebo je to ten najúžasnejší muž na svete. Ale ja som si to vôbec nemyslel. Možno zo svojho otca Ulfa robím väčšieho svätca, akým bol, ale musím povedať, že ho veľmi milujem. A ak sa ma spýtate práve teraz, tak svoju matku veľmi nemilujem. Zasraná štetka (Fucking bitch). Keby som bol býval vedel o tomto jej pláne, stal by som sa niečím iným,“ zúril a po matkinej smrti šiel upratať jej dom – všetky vzácne sklené misy a dekorácie s potešením roztrieskal o zem.

 

Surovosť a úprimnosť

V jeho živote sa zmenilo úplne všetko a psychicky sa zosypal. Vo svetle nových objavov začal všetkých okolo podozrievať z klamstva. Matka zomrela, otec nebol pravým otcom a on už viac nebol Židom. V nádeji, že chýbajúcu istotu nájde v Bohu, konvertoval na katolícku vieru. (Oveľa neskôr však priznal, že možno ani nie je skutočným katolíkom a nevie, či vlastne vôbec verí v nadprirodzeno.) Všetky tieto zmeny sa nutne prejavili aj na jeho osobnosti a tvorbe. Viac sa otvoril, skončil s akoukoľvek štylizáciou a dôraz začal klásť na surovosť a úprimnosť. S kolegom Thomasom Vinterbergom predstavil 13. marca 1995 filmársky manifest Dogme 95, ktorý inšpiroval tvorcov na celom svete. Hlavnou myšlienkou bolo odstrániť z filmového umenia akékoľvek špeciálne efekty a postprodukciu, tvorcovia sa mali sústreďovať iba na príbeh a herectvo. Medzi desať pravidiel manifestu patrí napríklad používanie výhradne ručnej kamery a neprípustnosť obrazových efektov, úprav prostredia pomocou kulís aj dejového či miestneho posunu (vo filme existuje len „tu“ a „teraz“). Aj hudba, ktorá často výrazne dotvára atmosféru filmov, nemôže byť pri Dogme 95 dodatočne pridaná. Prípustná je len vtedy, ak hrá napríklad z rádia.

 

Zlaté srdce

Zaujímavé je, že všetky pravidlá nedodržal pri svojom ďalšom filme ani sám von Trier. Snáď aj preto, že v jeho súkromí nastali ďalšie výrazné zmeny – po deviatich rokoch manželstva opustil filmárku Cæciliu Holbek, ktorú spoznal počas štúdia na vysokej škole. „V mnohých ohľadoch som sa jednoducho bez slova vykradol z manželstva,“ priznal von Trier, ktorý odišiel v tom najnevhodnejšom čase. Cæcilia bola v zlom zdravotnom stave len tri týždne po pôrode  dcéry Agnes, keď si Lars uvedomil, že miluje Bente Frøgeovú, učiteľku ich staršej dcéry Selmy. Bez toho, že by si predtým vyznali lásku alebo vymenili čo len jediný bozk, Lars požiadal Bente, aby s ním žila. Keď súhlasila, prišiel domov a povedal manželke, že sa chce rozviesť. „Potom sme šli do hotela a zavreli oči a ústa.“ Na svoje správanie nebol hrdý, no bol si vraj úplne istý, že svoje manželstvo musí ukončiť. „Moja rodinná situácia bola na hovno. Všetko bolo na hovno. Bol som pripravený zomrieť,“ vraví o tomto životnom období režisér, ktorý sa po dvoch rokoch s Bente oženil a majú spolu dvojičky Ludviga a Benjamina.

Vášnivá láska ovplyvnila nielen jeho život, ale aj tvorbu. Film Breaking the Waves (Prelomiť vlny) patrí k tomu najlepšiemu, čo pod jeho taktovkou vzniklo.  

Príbeh o viere, sile lásky, sebaobetovaní a zázrakoch sa odohráva v 70. rokoch v odľahlej dedinke v severnom Škótsku, kde v komunite kalvinistov žije „čistá duša“ Bess. Mladá, naivná a hlboko veriaca dievčina sa zamiluje do cudzinca Jana, ktorý pracuje na naftárskej plošine v Severnom mori. Ich šťastie však trvá krátko, Jan nedlho po svadbe odchádza na more a Bess je zasa sama. Úpenlivo prosí Boha, aby jej milovaného muža vrátil, no jej túžba sa vyplní tým najkrutejším spôsobom. Jan pri explózii utrpí ťažký úraz a ochrnie na celom tele. Bess zo všetkého obviňuje seba, verí, že práve jej sebecké túžby spôsobili Janovo nešťastie. Keď ju teda manžel požiada, aby súložila s inými mužmi a doma mu sexuálne „hry“ podrobne popisovala, Bess neváha. Dúfa, že vlastným obetovaním „vykúpi“ Janovu bolesť a napriek varovaniam okolia sa vrhá do čoraz väčšieho nebezpečenstva. Výsledky sú fatálne. „Myslím si, že je neuveriteľne citlivý,“ spomína na spoluprácu s von Trierom Emily Watson, ktorej vraj ako prvé na pľaci povedal, že sa po prvý raz zamiloval a že chce všetko zmeniť. Ručná práca s kamerou a surová intimita vyplynula z jeho túžby „naučiť sa dojímať ľudí.“

Film zožal obrovský úspech, získal Hlavnú cenu na festivale v Cannes aj Cézara pre najlepší cudzojazyčný film. Hlavná predstaviteľka Bess, dovtedy neznáma britská herečka Emily Watson, bola nominovaná na Oscara, Zlatý glóbus aj cenu BAFTA. To predznamenalo úspech celej trilógie, ktorú film Prelomiť vlny otvoril. Guldhjerte (Zlaté srdce) dostal názov podľa detskej knihy, v ktorej režisér čítal príbeh o malom dievčatku. To sa stratí v lese a bez váhania rozdá všetko, čo má – tým, ktorí to potrebujú viac. A presne také sú aj hrdinky z tejto trilógie – dobré ženy v zlom svete, ktoré si napriek tragédiám dokážu zachovať svoje „zlaté srdce“.

 

Idioti

Takou je aj Karen z druhého titulu série Idioterne (Idioti). Životnou traumou zdrvená žena sa náhodou spoznáva so skupinkou mladých intelektuálov, ktorých spája zvláštna zábava – hrať sa na telesne a duševne postihnutých ľudí a sledovať pri tom reakcie okolia. Na prechádzke, v reštaurácii, v bazéne, ba aj na exkurzii v továrni ľudí obťažujú a šokujú, čo vedie k úplnej anarchii. Kríza nastáva, keď sa členovia spolku majú predviesť ako mentálne postihnutí aj pred vlastnou rodinou a kolegami. Ako sa dalo predpokladať, verejnosť sa hneď po premiére v Cannes rozdelila na dva nezmieriteľné tábory. Jedni velebili autorovu odvahu a kreatívne majstrovstvo podľa pravidiel Dogme, iní film zatracovali ako „vyhodené peniaze“. Okrem spôsobu nakrúcania (vrátane explicitného zobrazenia skupinového sexu) vyčítajú autorovi najmä námet, ktorý je na hranici akceptovateľnosti a vkusu. Pravdou však je, že sám von Trier vraj v detstve holdoval podobnej zábave ako hrdinovia Idiotov. Na výletoch zvykol so spolužiakmi vykláňať hlavy z autobusu a predstierať, že je retardovaný. Idioti dnes patria do zlatého fondu európskej kinematografie, pozornosť komerčných divákov však autorovi priniesol až film Dancer in the Dark (Tanečnica v tme), ktorá trilógiu Zlaté srdce uzavrela. Pri nej sa von Trier úplne odklonil od pravidiel Dogmy, vytvoril nákladný štylizovaný muzikál a po prvýkrát siahol aj po hviezde svetového formátu. Islanďanka Björk bola síce verejnosti dovtedy známa len ako excentrická speváčka, von Trier jej však zveril hlavnú rolu československej emigrantky Selmy Ježkovej, ktorá stráca zrak. Aby slepota nepostihla i jej syna, prišla s ním do USA, kde mu chce zabezpečiť operáciu. Lepšej budúcnosti svojho dieťaťa však musí obetovať veľa a v novom svete jej najväčšiu radosť prináša hudba. S amatérmi nacvičuje muzikál Za zvukov hudby a scény z neho často prenáša aj do reálneho prostredia.

 

Mizogýn

Risk s oslovením Björk sa mu vyplatil, speváčka získala v Cannes spolu s filmom (na veľké prekvapenie všetkých prítomných) aj ocenenie pre herečku. Nakrúcanie však bolo pre oboch veľkým utrpením. V jednom z rozhovorov von Trier prirovnal svoju prácu s hercami k tomu, „ako kuchár pracuje so zemiakom alebo kusom mäsa“ a medzinárodná hviezda, ktorá bola dovtedy zvyknutá rozhodovať o všetkom sama, sa takémuto režírovaniu podvoľovala len s veľkými ťažkosťami. Je známe, že sa pokúsila zjesť svoj kostým a viackrát bez vysvetlenia opustila nakrúcanie. Po jeho skončení zverejnila blog, kde Triera obvinila z „pojedania jej duše“. „Existuje zopár sexistických režisérov ako napríklad Woody Allen alebo Stanley Kubrick, ktorí však dokážu dať svojim filmom dušu. V Larsovom prípade to tak nie je a on to vie. Potrebuje ženu, ktorá by dala jeho dielu dušu. A on im závidí a nenávidí ich za to. A tak ich musí počas filmovania zničiť. A ukryť dôkazy.“

Režisér sa však proti akémukoľvek týraniu na pľaci ohradil. „Bolo to divoké. Každý deň sa vyhrážala, že opustí nakrúcanie. Samozrejme, že sa naštvete v obave, či všetko nestratíte, či ten film vôbec niekedy dokončíte… Doriti, ako sme sa len hádali. Ale nemyslím si, že to zo mňa robí sadistu. Je to len veľmi prirodzená reakcia na stres, no nie?“ vysvetľoval neskôr v jednom z rozhovorov, ktorý zaklincoval vyhlásením: „Ľudia z Islandu sú jednoducho šialení. Všetci do jedného. A to je fakt.“ Rozporuplné reakcie vyvolal aj samotný film. Hoci ho niektorí kritici označovali za „majstrovský kúsok“, čo potvrdila aj porota festivalu v Cannes, iní mali opačný názor. The Guardian napríklad napísal, že príbeh pripomína „domácu úlohu 12-ročného dieťaťa“ a film je „Kilimandžárom absurdnosti“.

 

Krajina možností

Hoci Lars nelieta a nikdy nebol v zámorí, v USA sa odohrávajú i jeho ďalšie dva filmy Dogville (2003) a Manderlay (2005). Tie sú súčasťou trilógie s názvom Krajina možností, ktorej záverečná časť Washington ešte stále chýba. Obe nakrútené snímky spája nielen americké prostredie, ale aj rovnaké kulisy – celý dej sa odohráva na prázdnom javisku, kde sú budovy len naznačené čiarami na zemi.

Dogville je bohom zabudnuté mestečko kdesi v americkom Colorade, kam prichádza krásna Grace. Hľadá úkryt pred gangstrami, ktorí ju chcú zabiť. Nájde ho u miestneho intelektuála a spisovateľa, ktorý presvedčí ostatných obyvateľov, aby neznámu ženu prijali a poskytli jej ochranu, za čo sa im ona odvďačí domácimi prácami. Spočiatku to vyzerá ako obojstranne výhodná dohoda, keď však gangstri zachytia Graceinu stopu, obyvatelia Dogville s rastúcim nebezpečenstvom zvyšujú nároky na jej vďaku a pomoc sa postupne mení na zneužívanie obludných rozmerov. Hlavnú postavu Grace stvárnila hollywoodska hviezda Nicole Kidman, ktorú neodradil ani list, v ktorom ju Björk pred spoluprácou s von Trierom varovala. Neskôr to Austrálčanka možno oľutovala; bielizeň z nakrúcania síce na verejnosti nikdy neprala, no vyhlásila, že s von Trierom už nikdy pracovať nebude.

Neobjavila sa ani v pokračovaní príbehu Grace v druhej časti americkej trilógie, kde ju nahradila Bryce Dallas. Vo filme Manderlay sa Grace a jej otec presunuli na starú alabamskú plantáž, kde sú konfrontovaní s desivou krutosťou a nespravodlivosťou otroctva. Grace po predchádzajúcich trpkých skúsenostiach prirodzene nemôže tieto skutočnosti len tak ignorovať a rozhodne sa zasiahnuť. Cestu do pekla však často dláždia dobré úmysly a narušiť celé desaťročia zaužívaný systém nemusí vždy skončiť dobre.

 

 

Alexandra Kochová

foto Sita

 

Celý článok si prečítajte v novembrovom čísle MIAU (2017)