Lekárky bez hraníc

 

Pomáhajú tam, kde ich najviac potrebujú. V krajinách, kde im nad hlavami burácajú vojenské lietadlá, kde ľuďom pod nohami vybuchujú míny, na miestach, ktoré sužuje hladomor a nedostatok liekov, ale i tam, kde sa príroda vzbúrila proti bežným pravidlám a človeku ukázala svoju ničivú silu. Organizácia Lekári bez hraníc od svojho vzniku zachránila desiatky miliónov ohrozených ľudí. A medzi ženy, ktoré pocítili potrebu pomáhať ľudským  bytostiam v núdzi, patria i slovenské lekárky. 

 

 

Eva Kušíková

V rodnej Banskej Bystrici pracuje ako lekárka na II. Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny SZU a FNsP F. D. Roosevelta a je aj členkou transplantačného tímu banskobystrického Transplantačného centra. Od roku 2012 spolupracuje s medzinárodnou humanitárnou organizáciou Lekári bez hraníc na pozícii vedúcej lekárky JIS, urgentného príjmu alebo ako anestéziologička.

 

Z gauča do terénu: Myslím, že každý má svoju jedinečnú kôpku dôvodov, prečo sa rozhodne pre prácu na zahraničnej misii. U mňa na začiatku prevažovala chuť posunúť sa ďalej a skúsiť po odbornej stránke niečo nové. Zároveň som pociťovala zodpovednosť použiť svoje lekárske znalosti a schopnosti na pomoc ľuďom, ktorým sa nedostáva. A tiež to bol môj detský sen. V priebehu rokov a po skúsenostiach z misií sa k nim pridáva aj iná motivácia – dať ľuďom v krízových oblastiach najavo, že svet na nich nezabudol. Precestujem tisícky kilometrov, aby som počas niekoľkých týždňov pomohla desiatkam ľudí, v krajine, kde ich na takúto pomoc čakajú desiatky tisíc a zrejme väčšina z nich sa jej nedočká. Ale vďaka našej nemocnici majú aspoň nádej. Má teda takáto kvapka v mori zmysel? Pre mňa áno.

Činy, čo zachraňujú iných: Zatiaľ som bola na piatich misiách, prvé dve boli v afganskom Kunduze, kde som pracovala v úrazovej nemocnici na „jiske“ a na urgentnom príjme. Znamenali pre mňa akýsi úvod do práce s Lekármi bez hraníc, musela som si napríklad osvojiť a do podvedomia zapracovať bezpečnostné pravidlá a prvýkrát, som sa tu aj ocitla na pozícii šéfky tímu. Na štvrtej misii v Iraku počas Bitky o Mosul som bola konfrontovaná s nesmierne tragickými osudmi ľudí, ktorí v Mosule prežili niekoľkoročnú vládu skupiny Islamského štátu a následne jej ostré boje s federálnou armádou a spojencami doslova o každú ulicu mesta. Piatu misiu som absolvovala na jar tohto roku, keď som sa vrátila do Iraku, tentokrát do oblasti Sinjar. Tamojšia populácia Jezídov, etnicky, kultúrne aj nábožensky odlišných od majoritného irackého obyvateľstva, má vo svojej histórii nesmierne traumatizujúcu kolektívnu skúsenosť viacerých období útlaku a násilia. Počas prítomnosti skupiny IS v tamojšom regióne zažili hromadné vyvražďovanie aj sexuálne otroctvo, ktoré sa v súčasnej dobe stalo veľmi efektívnym a obludným nástrojom vedenia vojny v mnohých oblastiach sveta…

Tretia misia ma asi zmenila najviac. Na jeseň v roku 2015 ma z Port-au-Prince na Haiti odvolali späť do Kunduzu, kde sa vystupňoval konflikt a bolo treba prepracovanému tímu v nemocnici pomôcť. Dozvedela som sa však, že nemocnica bola pri  útoku zničená a mnohých mojich kolegov a priateľov zabili spolu s pacientmi a ich príbuznými. Ukrutnou smrťou zomrelo 42 ľudí, desiatky ďalších boli zranení a napriek tlaku medzinárodného spoločenstva nie je táto udalosť dodnes nezávisle vyšetrená. Stalo sa, že pravidlá, ktoré majú vo vojne chrániť civilistov a zdravotníkov obzvlášť, je možné beztrestne ignorovať. Zasiahlo ma to, veľmi hlboko a veľmi osobne.

Nie je to život v bavlnke: Na misiách som zažila rôzne stupne komfortu bývania. Od jednoduchej, ale samostatnej izby s kúpeľňou v spoločnej ubytovni až po maličkú miestnosť pre dvoch na základni nemocnice, kde som spávala na matraci a veci mala rozložené okolo neho, lebo tam nebola ani skriňa. Podmienky sú vždy jednoduché, niekde je k dispozícii televízor a filmy či knihy. Niekde sme hrali karty, futbal či stolný tenis a cvičila som aj jogu. Na poslednej misii sme dokonca na ubytovni mali niečo nevídané: biliardový stôl. Nezabudnem, ako sme pri výpadku elektriny hrali biliard s čelovkou na hlave. Aj počasie hrá, samozrejme, svoju úlohu. V Afganistane som sa len s najväčším sebazaprením zviechala uprostred noci k pacientovi z postele, kde som ležala v termo prádle a spacáku, prikrytá ťažkou dekou, lebo vonku bolo pätnásť, dvadsať stupňov pod nulou a malá piecka nedokázala izbu dostatočne vyhriať. O pár mesiacov na to som na tom istom mieste chodila v dlhých nohaviciach a tunike s dlhými rukávmi, navyše s vestou a šatkou na vlasy, keď sa teplomer v tieni šplhal k plus päťdesiatim stupňom. Ako sa to celé dá zvládnuť? V Kunduze som raz od miestnej afganskej sestričky, s ktorou sme sa ani nedokázali dohovoriť po anglicky, znenazdajky dostala poľskú krowku – vo chvíli, keď som od vyčerpania dokázala počas piatich minút voľna zaspať na úzkom vozíku v predoperačnej miestnosti. Energia, ktorou vás nabije podobná drobnosť, je nevyčísliteľná!

 

 

Veronika Polcová

Má za sebou misie v krajinách ako Kambodža, Papua Nová Guinea, Južný Sudán, Svazijsko, Uganda a momentálne sa nachádza na siedmej misii v Tadžikistane, kam odletela v júli 2019 a bude tam rok pôsobiť ako vedúca lekárskeho tímu v projekte zameranom na diagnostiku a liečbu detskej rezistentnej tuberkulózy.

 

 

Z gauča do terénu: Rozhodnutie totálne zmeniť svoj doterajší spôsob života, opustiť tzv. komfortnú zónu a odletieť do neznámej krajiny, nie je pre každého. Chce to veľa odvahy, odhodlania a trochu aj dobrodružnú povahu. Počas štúdia na lekárskej fakulte v Prahe som absolvovala mesačnú stáž v nemocnici v Sudáne a vnímala som to ako zaujímavý spôsob pomoci ľuďom. V roku 2013 som skončila atestáciu na pľúcnom oddelení v Thomayerovej nemocnici v Prahe a akosi sa mi žiadalo zmeniť pracovný stereotyp. Spomenula som si na mojich pražských susedov, zhodou okolností tiež mladých slovenských lekárov, ktorí absolvovali misie s Lekármi bez hraníc. Zaujali ma ich princípy a hodnoty práce, pretože poskytujú hlavne krízovú zdravotnícku pomoc ľuďom v najväčšom ohrození. Pomáhajú tiež pacientom s podvýživou či tým, ktorí trpia chorobami ako tuberkulóza či HIV/AIDS. Zároveň poskytujú psychologickú pomoc obetiam násilia či ozbrojených konfliktov a školia miestny zdravotnícky personál. Všetky informácie sa zhodovali s mojimi hodnotami, navyše milujem cestovanie a spoznávanie nových kultúr, tak som si podala prihlášku.

Činy, čo zachraňujú iných: Momentálne vám píšem z Tadžikistanu. Moje pracovné zameranie (tuberkulóza, HIV) má trošku výhodu v tom, že projekty sa nachádzajú väčšinou v stabilných kontextoch, kde sú trošku lepšie životné podmienky a väčšinou tam nezúri vojna, ale zažila som aj Južný Sudán, kde sme bývali v jednoduchých miestnych domčekoch z blata, bez ventilátora v 45 °C a vonku som denne počúvala streľbu. Človek sa tam stretol s prípadmi, ktoré sa u nás vďaka modernej diagnostike a liečbe už vôbec nevyskytujú. Keďže sme boli jediná humanitárna organizácia široko ďaleko, mala som tam naozaj silný pocit, že i to málo, čo poskytujeme pacientom, má veľký význam a bez našej pomoci by neprežili.

S láskou si spomínam na svoju prvú misiu v Kambodži, kde som pracovala ako pľúcny špecialista v rámci projektu zameraného na pľúcne choroby a tuberkulózu. Živo si pamätám na miestnych kolegov a pacientov, na ich výnimočnú dobrosrdečnosť a vďačnosť. V krajine stále výrazne cítiť následok genocídy spôsobenej režimom Červených Khmérov, ktorá sa tam odohrala v 70. rokoch 20. storočia (bolo vyvraždených takmer 25 % populácie). Tá chudoba, strach, ale na druhej strane aj nádej na lepšie dni sa vryli do tvárí ľudí ako pozostatok ťažkých čias a keď som sa započúvala do ich príbehov, často mi behal mráz po chrbte.

Nie je to život v bavlnke: Pracujeme v rôznych kultúrnych a bezpečnostných kontextoch, v cudzom jazyku a často v krajinách, kde sa hovorí množstvom iných, domácich jazykov a kde sme prakticky závislí na tlmočníkoch. V Papue – Novej Guinei, ktorá je jazykovo veľmi diverzifikovaná, bolo nesmierne ťažké od pacientov získať relevantné informácie. Keď som sa pacienta opýtala, ako dlho kašle, raz povedal dva mesiace a vzápätí jeden týždeň. Väčšinou som teda čakala na výsledky testov a podľa toho sa rozhodla o danej liečbe. Ďalšiu výzvu prinášalo samotné miesto, kde som pôsobila. Do odľahlých dedín sa dalo dostať len primitívnou loďkou cez oceán a rieku, alebo niekoľkodňovým prechodom cez prales. Toto bolo azda najfrustrujúcejšie z hľadiska monitoringu pacientov. Za normálnych okolností by si mal chorý chodiť každý mesiac pre lieky a zároveň nás informovať o tom, ako sa vyvíja jeho zdravotný stav. Počas liečby tuberkulózy treba testovať spútum 2, 4 a 6 mesiacov od jej začatia. Ľudia však najskôr museli pochopiť, čo sa s nimi deje, že ich choroba nie je z vody, aby tie lieky brali naozaj každý deň. A často tomu nerozumeli. Pacientovi, ktorý nepozná čas a ktorého približný vek zistíte otázkou, koľko má za sebou Vianoc, ťažko vysvetlíte, že musí brať lieky 6 mesiacov a chodiť na pravidelné kontroly. Nehovoriac o tom, že mnohí pochádzali z odľahlých horských oblastí a bolo pre nich zložité a nákladné dostať sa do mesta po nové lieky a na kontrolu. Niektorí k nám museli putovať pralesom aj týždeň.

 

 

Lenka Lesná

Pracuje na poliklinickom oddelení klinickej onkológie v Poprade, predtým od roku 2011 pracovala v Českej republike na internom oddelení v příbramskej nemocnici. K organizácii Lekári bez hraníc sa pridala v roku 2015, pričom počas štúdia na lekárskej univerzite s nimi spolupracovala ako dobrovoľníčka medička. Absolvovala jednu misiu v irackom Karkúku.

 

Z gauča do terénu: Pracovať s Lekármi bez hraníc bolo mojím snom, dokonca by som mohla povedať, že plánom už počas štúdia medicíny. Doteraz ich vnímam ako jedno zo silných „svedomí sveta“.  Práca lekárky pre mňa znamená robiť maximum po profesijnej aj ľudskej stránke pre dobro druhých. S Lekármi bez hraníc som sa zároveň veľa naučila o spolupráci s ľuďmi iných národností a kultúr, určite to zo mňa spravilo kultúrne senzitívnejšiu osobu.

Činy, čo zachraňujú iných: S Lekármi bez hraníc som bola zatiaľ na jednej misii v irackom Karkúku v roku 2015. Ako prvomisionár som bola plná nadšenia a očakávaní, splnil sa mi sen  – stala som sa súčasťou jednej z najprestížnejších humanitárnych organizácií sveta. Vedela som, že to nebude čisto práca v teréne, ale až na mieste som zistila, čo znamená manažovať tím. Bolo veľmi náročné skĺbiť koordináciu niekoľkých miestnych zdravotníckych tímov, vrátane psychologickej intervencie a zároveň byť v teréne spolu s nimi. Projekt ani zďaleka nebol rozbehnutý, viac menej sme ho na mieste vytvárali, a to v čase frontovej línie so skupinou Islamský štát cca 50 km od Karkúku. Chodili sme na denné výjazdy s mobilnými jednotkami (miestni lekári, sestry, psychológ, bezpečnostní experti, tlmočníci) do okolia frontovej línie a do tábora pre vysídlené osoby. Ľudia v ňom sa nemohli voľne pohybovať, často nemali ani doklady, bývali v rozostavaných stavbách alebo v tábore, nemali dostatok jedla, skoro žiadne lieky, prikrývky, oblečenie… Mnohí prekonali traumy zo strát najbližších, museli zanechať všetok svoj majetok, niektoré deti boli podvyživené. Nestretávali sme sa so zraneniami z bojov, robili sme viac prácu obvoďákov, detských lekárov, internistov a trochu aj gynekológov. Manažovala som hlavne lekárov, zabezpečovala, aby naša starostlivosť mala najvyššiu možnú úroveň. Komunikovala som s lokálnymi zdravotníckymi autoritami, ktoré sa snažili situáciu v krajine zvládnuť. Túto náročnú výzvu sprevádzali aj ťažké chvíle, kedy som pochybovala o zmysle našej pomoci v takej zničenej krajine…

Nie je to život v bavlnke: Miestni obyvatelia nás prijímali veľmi pozitívne. Pre projekt v krajine býva veľmi dôležitá komunikácia navonok, aby všetci účastníci konfliktu o nás vedeli – že sme nestranní a pomôžeme všetkým bez rozdielu. Ak toto miestni pohlavári chápu, býva projekt úspešný. Kultúrne či náboženské bariéry ma nijako neobmedzovali, skôr naopak, bolo to obohatením pre všetky strany. Náš tím sa skladal zo všetkých etník a náboženských skupín. Čo sa týka životného štýlu, v Iraku som mala veľmi luxusné podmienky (klimatizáciu, teplú vodu, murovaný dom). V rozvojových krajinách sa väčšinou býva v stanoch alebo hlinených domčekoch, niekedy treba pomôcť vo veľmi nedostupných oblastiach. V oblastiach prírodných katastrof taktiež bývajú podmienky práce ťažké. Rovnako obdobia dažďov, keď sa vám nohy v čižmách zabárajú na nespevnených cestách po kolená do blata, alebo naopak obdobia horúčav a sucha, keď teplota vystúpi aj do 50 °C, to všetko vie odolnosť človeka poriadne preskúšať. Mne, našťastie, takéto podmienky nevadia ani po zdravotnej stránke, a tak dúfam, že v budúcnosti sa mi podarí vycestovať na ďalšiu misiu.

 

 

Zuzana Šebíková

Zuzana je gynekologička a pôrodníčka, ktorú môžu ženy a budúce mamičky stretnúť v bratislavskej súkromnej Gynekologicko-pôrodníckej nemocnici Koch. Pre Lekárov bez hraníc pracovala takmer päť rokov, pričom svoje poslanie vykonávala v Afrike, Afganistane a Pakistane. 

 

Z gauča do terénu: Po získaní atestácie prišiel čas, keď som si povedala, že možno som už schopná samostatne pracovať a môže byť zo mňa nejaký „osoh”. Myslím, že princíp, štýl a význam práce lekára je všade rovnaký, ale pre mňa rozdiel oproti práci na misiách a na Slovensku spočíval hlavne v tom, že  tam vonku musí človek riešiť situácie, ktoré doma bežne rieši niekoľko lekárov a sestier spoločne. Že tam vonku stojíte vedľa kolegu, ktorý vám robí asistenta, upratovača a sanitára v jednom a zrazu pochopíte, že aj vy musíte spraviť prácu za troch lekárov a ste to vy, kto bude rozhodovať, operovať a naozaj „zachraňovať” životy. Áno, chcela som pomáhať v núdzi, ale až na misii som videla, v akej núdzi môžu ľudia žiť. A žijú. Dobrodružstvo? Nemyslím si, že zažívať utrpenie druhých je dobrodružstvo…

Činy, čo zachraňujú iných: Na prvú misiu som šla do Arménska, k jazeru Sevan, kde som sa naučila veľa o organizácii a o fungovaní misií ako takých. Prakticky priamo odtiaľ ma presunuli do Pakistanu, do oblasti Azad Kašmír, ktorú koncom roka 2005 postihlo zemetrasenie. Pracovala som deväť mesiacov v kontajnerovej nemocnici v provinčnom meste Bagh, postavenú Lekármi bez hraníc. Bývali sme v stanovom tábore, v službe som bola 24 hodín denne, sedem dní v týždni, okolo seba som mala tím domácich pôrodných asistentiek a dvoch lekárok, ktoré mali záujem stať sa gynekologičkami. Po skončení misie som odchádzala z nemocnice, v ktorej ženy lekárky a sestry sa stali sebavedomými a mužmi akceptovanými osobnosťami. Po tejto misii nasledovala jedna kratšia v Lubutu v Demokratickej republike Kongo. Šlo o malú nemocnicu podporovanú Lekármi bez hraníc uprostred pralesa, kde v každej druhej chatrči niekto liečil a aj operoval bez anestézie, takmer bez dezinfekcie, po tom, ako príbuzní nakúpili na trhu nejaké lieky a silony na šitie. Niektorým ženám bolo potrebné urobiť cisársky rez, trvalo neskutočne dlho, kým som sa dostala vôbec cez všetky jazvy do brucha… Z Konga som cestovala do Burundi, kde neďaleko Bujumburi v meste Kabezi Lekári bez hraníc vybudovali od základov nemocnicu pre pôrodnícke komplikácie, takže ženy z okolia privážali sanitky s problémami, s ktorými si neporadili v menších, lokálnych centrách. Po mesačnom oddychu doma som odišla do pohraničnej oblasti Pakistanu s Afganistanom, na odľahlé miesto v kopcoch, kde v tom období začínala vojna v údolí Swat a kde som zažila svoju prvú evakuáciu. V takých situáciách si človek najviac uvedomí, aké dôležité je pracovať každý deň na misii tak, aby jedného dňa, keď musí odísť, všetko fungovalo ďalej. Z Pakistanu som sa vrátila do Afriky, do mesta Bo v Sierra Leone. Medicínsky a fyzicky to bola pre mňa najnáročnejšia misia, zovšadiaľ zaznieval neustály nárek matiek, ktorým na detskej intenzívke zomierali deti, rodičky k nám privážali mŕtve, nosili nám ženy s komplikáciami po potratoch vykonávaných rôznymi spôsobmi, podvyživené rodičky s viacerými ochoreniami… Vlhkosť, typický pach z kuchyne, kde sa neustále varili sušené ryby… všetka táto zmes rôznych vnemov vo mne doteraz rezonuje. Poslednú misiu s Lekármi bez hraníc som absolvovala v meste Lashkar Gah na juhu Afganistanu, v skutočnej vojnovej zóne. Tri mesiace som sa autom presúvala len medzi ubytovaním a nemocnicou, kam prichádzali zúbožené ženy po niekoľkodňových tortúrach. Väčšina sa ale do nemocnice aj tak nedostala pre boje a uzávery ciest…

Nie je to život v bavlnke: Misia, to je veľké kolektívne dielo, logistika, a, samozrejme, spolupráca s domácimi, bez nich by to v žiadnej krajine nešlo. Podmienky na misiách sú rôzne, niekde som žila v meste, v dome, mohla som sa voľne pohybovať, večer ísť do reštaurácie, ale takisto som žila deväť mesiacov v stane bez kúrenia, napojená na vysielačku a okrem cesty autom do nemocnice som poznala iba tábor a monotónne jedlo. Vďaka tímu sa však dá vždy všetko zvládnuť. V Sierra Leone bola mojou oporou veselá detská lekárka Kat z Filipín, pôrodná asistentka z Kene, logistik z Pakistanu a ďalší kolegovia z Mozambiku a naše večerné varenia. Po návrate z nemocnice vždy niekto na mňa čakal, aby sa ma spýtal, ako to dopadlo, aby ma povzbudil…

 

 

Gabina Weissová

foto archívy

 

Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2019)