Lenka Lenny Filipová

 

Lenny je jej umelecké meno, inak sa volá Lenka Filipová a – áno, je to dcéra svojej mamy. Hudba sprevádzala jej život odmalička, ako štvorročná sa začala učiť hru na klavíri, ktorý aj desať rokov študovala na umeleckej škole. Svoju prvú pesničku zložila v jedenástich, o pár rokov neskôr už stála na pódiu za klávesmi v kapele svojej mamy, ktorú sprevádzala na medzinárodných turné. Po mame zdedila pôvab i hudobné nadanie, ale keď otvorí ústa a začne spievať nádherne chrapľavým hlasom, poviete si: Toto nemôže byť dcéra tej nežne Lenky Filipovej! Dnes má Lenny 21 rokov, za sebou ocenenie Objav roku z českého Anděla a pred sebou tretí rok štúdia odboru songwriter (hudobná skladba) na hudobnom inštitúte v Londýne. A na jeseň tohto roku sa stala tvárou kozmetickej značky Garnier.

 

1

 

Čo si o vás ľudia zvyčajne rozprávajú a nie je to pravda?

Najviac sa asi chytajú na fámy s mojou mamou. Je to taká najlákavejšia téma, čo sa dá rôznymi spôsobmi „znetvoriť“. Tak napríklad, že spolu bojujeme, nebavíme sa a hádame, že mi mama nechce požičiavať svoje gitary, a čo už je dosť extrémne, že nechce, aby som mala deti a vydala sa… Ale všetky tieto „zaručené správy“ prináša iba bulvár…

 

Téma vašej seminárnej práce sa točí okolo žien v pop music. Čo vás na nej zaujalo najviac?  

Čerpala som z knižky She Bop (A Definitive History of Women in Rock, Pop & Soul) od americkej autorky Lucy O‘ Brian, ktorá sama účinkovala v ženskej kapele. Je to trochu feministická téma, ale páčilo sa mi, ako všetky tie báječné ženy hnali vývoj dopredu, že to neboli len muži, ktorí určovali a tvorili dejiny pop music. Dnes mladé dievčatá poznajú Rihannu, Beyoncé, Adéle, ale málo sa vie o ženských hudobníčkach z minulosti, vďaka ktorým môže dnes taká Rihanna vystupovať a spievať tak, ako sa jej páči. Písala som napríklad o Billy Holliday, ako musela, keď nespievala, odísť do zákulisia, lebo ľudia boli pohoršení, že na pódiu stojí žena. A navyše černoška – z toho dôvodu ani nesmela ísť na toaletu, lebo tá bola len pre bielych… Ako žena a speváčka si považujem tak trochu za povinnosť vedieť niečo o koreňoch toho, čo robím. Prečo mám možnosť robiť to, čo sa mi páči – a úplne slobodne!

  

Študovať na British and Irish Modern Music Institute v Londýne bol vraj váš sen…

U nás sa vezieme v dosť zastaraných koľajách a škatuľkách, učíme sa jedno a bokom robíme druhé, poznám školu, na ktorej ak študujete, nemôžete vystupovať, čo mi príde postavené úplne na hlavu. Takže moje dôvody, prečo ísť študovať do zahraničia, tkveli hlavne v túžbe uchopiť predmet štúdia inak, slobodne a tvorivo. Chcela som to skúsiť aj s Berklee, tiež som sa hlásila do Austrálie, tam ma aj zobrali, ale napokon ma odradila vzdialenosť, asi by mi bolo smutno za rodinou. Londýn je kultúrne a umelecké zrkadlo sveta a ja bývam celkom v jeho srdci, v umeleckej štvrti Camden.

 

Spomenuli ste, že na škole vás učitelia cielene vedú k tomu, aby ste boli lepší, ako oni…

Dokonca nám to prízvukujú celkom otvorene, lebo v tom vidia zmysel svojej práce. A sú to všetko rešpektovaní hudobníci, ktorí spolupracujú s takými hviezdami ako napríklad Paul McCartney. Takýto prístup som z môjho predošlého štúdia nepoznala.

 

Keby ste sa mali rozhodnúť, komu prejaviť hlboký rešpekt, ktorú zo žien by ste si vybrali: kráľovnú Alžbetu II., alebo princeznú Dianu?

Kráľovnú. A asi by so mnou súhlasilo aj množstvo ďalších ľudí. Alžbeta vládne neuveriteľných 63 rokov – čoho všetkého sa musela za ten čas vzdať, čo všetko si uprieť!  Možno na niekoho pôsobí ako suchár, ale ona nastúpila na trón, keď mala 25 rokov a dnes má skoro 90! Diana sa ľudí síce dotýkala viac srdcom, ale zároveň sa nedivím, že niektoré jej činy sa kráľovnej nepáčili – predsa len za Diany bol v monarchii asi až príliš veľký rozruch…

 

Dal vám Londýn v niečom poriadnu príučku?  

V Británii sa nesmiete hanbiť ukázať, čo viete. Mne sa to už párkrát stalo – že som sa ostýchala, na niečo sa neprihlásila, bolo mi to trápne, blbé… a potom som iba nemo sledovala, ako mi príležitosť uniká pomedzi prsty. V Londýne je zásadné prísť a povedať: Som Lenny a toto a toto viem. Nehanbiť sa. U nás máte stále strach, aby si ľudia o vás nemysleli, že ste „horenos“, ale v Anglicku nikto nemá čas čakať, kým sa osmelíte. Chvíľu mi trvalo to pochopiť, ale dnes som už oveľa priebojnejšia a viem sa aj sama ponúknuť…

 

All my Love je názov vášho prvého singlu, ale zároveň aj značka oblečenia, ktorú ste založili…

Zatiaľ sú to len tričká, ale plánujem kolekciu AML rozšíriť. V Anglicku je veľmi módne, že si interpreti zakladajú vlastnú odevnú značku. Chcela som začať jednoducho a pomaly, urobiť pár kusov, zistiť, čo sa páči a potom pokračovať ďalej…

 

Čo by ste robili, keby ste sa nestali speváčkou? Študovali by ste paleontológiu a dinosaurov, ako ste o tom snívali ako malé dievča?

To bol detský sen, ktorý neskôr vystriedal ďalší: diplomacia. Veľmi obdivujem Madeleine Albright a Margareth Thatcher. O diplomacii som však vždy snívala hlavne ako o veľkej a ušľachtilej filantropickej práci, nie však ako o každodennej politike so všetkými jej tienistými stránkami. Obliekla som si mamkin kostým a hrala som sa, že vystupujem na medzinárodnej konferencii a prednášam nejaký návrh, ktorý spasí svet (smiech).

(Celý článok si prečítajte v septembrovom vydaní MIAU)

 

Simonetta Zalová

foto Garnier