Lenka Lutonská – Preprogramujte si myseľ na spokojný život

 

Príbeh Lenky Lutonskej by mohol poslúžiť ako námet na hollywoodsky trhák s hlbokými pádmi a napínavými vzostupmi. Striedal by témy poruchy príjmu potravy, rodinné problémy aj rebelantský útek do veľkomesta a s ľahkosťou by sa prehupol do série scén o tom, ako sa z upratovačky v „mekáči“ stala úspešná koučka, ktorú vyhľadávajú vedci, manažéri, lekári aj podnikatelia z vyše 30 krajín sveta. Dokonalý americký sen, s tým rozdielom, že úspešná Slovenka si ho splnila v Londýne. Dnes pravidelne pomáha podobné ideály plniť druhým, vďaka čomu jej život aj bez rýchlych strihov a emotívneho soundtracku je ešte pútavejší. Navyše má jeden bonusový aspekt: zavedie nás do zákutí neurolingvistického programovania mysle.

 

Názov neurolingvistické programovanie (NLP) znie ako zo sci-fi filmu či Orwellovho románu. Čo sa pod ním skrýva?

V skratke sa dá povedať, že je to manuál pre ľudskú myseľ. Ide o rôzne procesy, ktoré robievame aj podvedome, NLP však učí, ako ich rozpoznať, aby sme ich vedeli použiť vedome, keď sa nám to hodí. Vďaka nim dokážeme dosiahnuť čo najlepšie výsledky v oblasti komunikácie, vzťahov, biznisu či osobného rozvoja.

 

Vlastne „programujete ľudské mozgy na úspech“. Aká je to práca?

Fascinujúca a plná výziev aj zadosťučinenia. Ako NLP kouč som trénovala ľudí z celého sveta, od univerzitných vedcov až po podnikateľky z rôznych svetadielov, ktoré neskôr dosiahli šesťciferné tržby v biznise. Je to však najmä splnený sen. Vždy som chcela pracovať s ľuďmi. NLP mi pomohlo zmeniť život od základov.

 

Patríte ku štyrom kvalifikovaným koučom na svete, ktorí získali akreditáciu ABNLP so 100% hodnotením. Vybudovali ste vlastný úspešný biznis, cesta nahor však bola kľukatá. Začala sa v malom slovenskom meste, odkiaľ ste v devätnástich utiekli s tisíckorunáčkou vo vrecku. Čo ste dúfali, že v Londýne nájdete?

Bolo to najmä rebelstvo. V tom čase som bola problematická tínedžerka. Otec bol na mňa veľmi prísny. Vybral mi strednú školu – bankovníctvo, povedal, ideš robiť toto a hotovo, hoci ja som cítila, že chcem niečo iné a v prvom rade pomôcť sama sebe. Trpela som bulímiou, bola som zo seba nešťastná. Keď sa mi naskytla príležitosť robiť au-pair, využila som ju. O Londýne som v škole počula, že je to mesto, kde sa plnia sny. Tak som sem ako naivné devätnásťročné dievča prišla. A zostala.

 

Ako ste si privodili bulímiu?

Neverila som si, nemala som sa rada, chcela som chudnúť. Taktiež sme mali s otcom komplikovaný vzťah. Naučil ma ísť si za svojím, mal však veľmi vysoké očakávania a ich plnenie bral ako samozrejmosť. Ak sa tak nestalo, prišlo aj k bitke. K tomu sa pridala moja prvá láska. Raz, keď odišiel na týždňovku, ma pri lúčení chytil za pás a povedal „tuto schudnúť, kým prídem“. Stačil len jeden moment a bolo. Dnes viem, že aj opačná zmena vie prísť takto jednoducho – jedným okamihom.

 

Ako ste sa v Londýne prebíjali životom?

Najprv ako au-pairka, po troch týždňoch ma však vyhodili. Ani sa nečudujem, šlo mi to hrozne. Potom som len kráčala z obchodu do obchodu a pýtala sa na prácu. Mala som pár brigád, až som prišla do McDonaldu. Začala som ako upratovačka, ale rýchlo som sa vypracovala na manažérku. V tom období som začala študovať psychoterapiu a poradenstvo, hľadala som, čo chcem robiť dlhodobo.

 

Od hamburgerov k mentoringu? Čo vás ťahalo ku psychoterapii?

Chcela som pomáhať ľuďom. A zmeniť svet (smiech). Samozrejme, vôbec som nevedela ako. Hľadala som si to knižkami, štúdiom, kurzami. Dva roky som študovala psychologické poradenstvo a veľa som sa naučila, ale zdalo sa mi to pomalé, ako keď po vrstvách lúpete cibuľu. Až keď som našla NLP, tak sa mi cesta úplne otvorila. Absolvovala som prvý tréning a pokračovala ďalšími, potom som odišla do Sydney na najvyšší – trénerský level.

 

Aby ste mohli zaplatiť kurzy, predali ste dom, auto a väčšinu majetku. Čím si vás štúdium tak získalo?

Ohúril ma najmä fakt, že životná zmena môže nastať skutočne ľahko, rýchlo a bez plaču – že to ide aj inak. Vyskúšala som to na sebe, zbavila som sa bulímie, získala sebavedomie – videla som, že to funguje. Študovala som cez ABNLP, čo je najstaršia a najväčšia inštitúcia tohto druhu na svete. Ide o empirické vzdelávanie založené na teórii aj skúsenostiach. Po základnom stupni som sa rozhodla, že sa tomu chcem venovať profesionálne. Absolvovala som preto ďalšie nadstavbové kurzy, vrátane hypnózy či tréningu trénerov.

 

Používate aj hypnózu? Nemajú z toho ľudia obavy?

NLP z časti pochádza z hypnoterapie, používa sa však len do určitej miery. Využívame hypnotický jazyk, rôzne jazykové cvičenia na získanie nových vzorcov myslenia, tzv. reframing, alebo vizualizácie, aké používame aj bežne v živote, len si to neuvedomujeme. Niektoré techniky dokážu ľudí uvoľniť natoľko, že prejdú do hypnózy. Ani v hypnóze však človek nestráca nad sebou kontrolu, ako si ľudia často myslia. Naša podvedomá myseľ má tie isté hodnoty ako vedomá myseľ, vždy sme chránení. Niekedy môžeme pri javiskovej hypnóze vidieť, že človek sa na pokyn hypnotizéra začne správať napríklad ako kura. Je to však preto, že hypnotizér si pre pobavenie publika cielene vyberá extrovertov, ktorí by si tak či tak nemali problém zo seba vystreliť. Ak by však bol pokyn nevhodný, človek by okamžite prešiel do plného vedomia. Hlbokú hypnózu nerobíme.

 

Čo sa dialo po vašom návrate z Austrálie?

Než som odišla študovať, dala som výpoveď v práci, takže som stratila príjem. Navyše, auto a dom boli predané. Ani neviem, čo som si myslela. Ešte pred odchodom som si dala urobiť aspoň webstránku, teraz som mala v ruke aj certifikát, a to bolo asi tak všetko. Okamžite som si uvedomila, že ku mne nebude nikto chodiť ako zákazníci do McDonaldu. O podnikaní som nič nevedela, prišla som na to postupne. Robila som veľa jednodňových workshopov, najprv zadarmo, neskôr som za to začala pýtať symbolické ceny. Venovala som sa networkingu, lákala ľudí na plný kurz NLP a potom sa to už rozbehlo naplno.

 

Dnes sa o neurolingvistickom programovaní hovorí čoraz viac. Kedy a ako vzniklo?

Technika vznikla ešte v 70. rokoch minulého storočia, kedy sa psychológ Richard Bandler a jazykovedec John Grinder pokúšali vytvoriť model excelencie (model nastavenia mysle, schopností a hodnôt výnimočne úspešných ľudí). Študovali prácu slávnych dobových terapeutov ako Milton Ericcson či Virginia Satira, aby zistili, čo robia, že s klientmi dosahujú také výborné výsledky. Rozpitvaním ich práce dospeli k záveru, že mali vlastné prístupy k tomu, ako funguje zmena. Okrem toho vedeli vyvolať dôveru a všetko zakladali na komunikácii. Tieto tri prvky – vzťah, mindset (nastavenie mysle), komunikácia – tvoria hlavnú zložku NLP. Najprv ju využívali ako model rapídnej terapie (krátkodobá terapia s cieľom rapídnej zmeny), neskôr však prišli na to, že sa dá využiť úplne všade, kde je prítomná komunikácia – od športu až po vzťahy, a preto sa stala známa ako set transformačných techník.

 

Svet je plný motivačných a transformačných kurzov a manuálov, mnohým pritom „nefungujú“…

Existujú také, ktoré vás na pár dní namotivujú a potom všetko spadne do starých koľají. To sa stáva, keď sa urobí zmena na povrchovej úrovni. Osobný rozvoj nie je otázkou niekoľkých dní, je to každodenná otázka. S klientmi pracujem najmä na rozvoji biznisu pomocou NLP techník, no nerozprávame sa len o obchodnej stratégii, ale vždy aj o stratégii denného tréningu a nastavenia vlastnej mysle. Život ponúka veľa prekážok a výziev, ide však o to, ako sa na ne pozrieme, ako s nimi rastieme. A to záleží najmä od skutočnosti, ako máme vytrénovanú myseľ. V našich najslabších chvíľach totiž vždy spadneme na tú úroveň, ktorú sme si vytrénovali. Cvičenie vlastnej mysle preto musí byť každodennou otázkou.

 

NLP ste prirovnali manuálu k ľudskej mysli, to však môže byť nebezpečné, keď ho v rukách drží cudzia osoba. Nemôže skĺznuť k neetickým a nemorálnym praktikám, k manipulácii?

Pomocou týchto techník možno druhých aj zmanipulovať, treba si však uvedomiť, že to nerobí samotná technika, ale človek, ktorý ju používa. Človek, ktorý nemá dobré úmysly, na to ani nepotrebuje NLP, ale akékoľvek komunikačné techniky. Aj NLP je ako nôž – môžeme ním vyrezať krásnu sochu, alebo ublížiť. Ja si dávam pozor na to, koho vezmem do poradne. Vždy sa najprv porozprávame, aby som sa uistila, či má dobré úmysly a ak nie, na tréning ho nepustím. Táto téma mi je totiž dôverne blízka, sama som padla do rúk manipulátora. Bolo to hrozné – kvôli tomu som prišla o roky budovaný biznis. Dostala som ponuku rozšíriť svoje pôsobenie, ísť viac do korporátneho smeru. Obchodné partnerstvo však bolo ako zo zlého filmu. Z toho človeka sa vykľul psychopat, ktorý ma chcel zlomiť. Sledoval ma na internete, vedel o mne všetko. Nabúral sa mi do mailovej schránky, zmizla mi databáza klientov, prišla som o roky budované sociálne siete, odhováral mojich klientov. Trvalo to desať mesiacov a ja som nevedela, čo sa robí. Pripravil ma o všetko, čo som takmer osem rokov budovala, ťažko som sa z toho dostávala. Rozhodla som sa však začať znova, od nuly.

 

Dokážete rozpoznať a obrniť sa voči takýmto neprajným či manipulatívnym ľuďom?

Po tejto skúsenosti už viem, ako sa brániť. Neviem však, či na to existuje univerzálny návod. Sama som vtedy nespoznala, čo sa dialo, trvalo mi to celé mesiace. Úspech nie je vždy pozitívne vnímaný, a to ani najbližšími. Ak na nás niekto negatívne pôsobí, môžeme sa na to pozrieť zvonku. Rešpektovať iný model sveta, ale zároveň sa dištancovať a nenechať sa do neho vtiahnuť. Bublinu, v ktorej rástol, nezmeníme. Ak nám na danom človeku záleží, môžeme sa učiť lepšie ho chápať, spýtať sa, ako k daným záverom prišiel, prečo im verí, prečo koná tak, ako koná – vybudovať mostíky medzi našimi bublinami. Ľudia nám často reflektujú aj to, čo sa deje v nás samotných, a práve preto to na nás tak zle pôsobí. Okúsila som to aj ja.

 

Pri akej príležitosti?

Keď som rozbiehala druhý biznis, ovplyvnilo ma to aj finančne, ale odmietla som ísť do práce. Držala som sa svojho sna. V tom čase som však už mala aj dve deti. Môj manžel, s ktorým som už veľmi dlho, ma pri prvom projekte podporoval, ako len mohol. Pri novom štarte mi však hovoril, že vôbec nemyslím na deti. Veľmi ma to bolelo a odrádzalo. Uvedomila som si však, že reflektuje moje vlastné strachy. Ja sama som sa bála, že sa mi to na druhý raz nepodarí. Keď som si to v sebe vyjasnila a odstránila pochybnosti, hneď sa všetko rozbehlo. Keď si človek verí, inak sa vyjadruje, inak sa cíti, aj pôsobí na ľudí – všetko ide lepšie.

 

Ako sa dá dospieť k takejto sebaistote a sebavedomiu?

Často ideme dopredu a neuvedomujeme si, čo sa nám v hlave deje. Jedna z metód, ako vidieť strachy z inej perspektívy, začína uvedomením si toho, čo nás brzdí v úspechu. A to vždy cítime niekde v tele. Táto nepríjemná emócia je zároveň signálom zastaviť sa uvedomiť si príčiny, prípadne si ich aj spísať. Ďalším krokom je pozrieť sa na ne s odstupom a logicky ich spochybniť. Keď si napríklad povieme, že na niečo nemáme, nie je to automaticky pravda. Je to pravda preto, že sme sa s tým identifikovali. Preto začneme hľadať dôvody, prečo by pravdivým mohol byť práve opak tohto tvrdenia. Keď sa pýtame „prečo?“ a za tým stojí pozitívna výpoveď – prečo môžem byť úspešná, prečo sa to podarí – zapojíme v mozgu retikulárny aktivačný systém, ktorý slúži na vyhľadávanie podobných vecí. Poznáte to – keď si chcete kúpiť istý typ auta, zrazu ho vidíte úplne všade. To preto, že táto časť mozgu nám pomáha, aby sme si všimli to, čo nám pasuje k vízii v našom prednom mozgu. Rovnako nám pomôže čoraz intenzívnejšie hľadať dobré dôvody na to, prečo niečo vyjde, prečo na to máme. Takto si môžeme prestaviť rebríček hodnôt a vybudovať sebavedomie.

 

Odmalička vyrastáme v istých naučených vzorcoch, ktoré nie sú naše, len ich preberáme od rodičov alebo od okolia. Nakoniec sa však podľa nich správame takmer celý život, aj keď si to nie vždy uvedomujeme. Ako zmazať neželané vzorce naprogramované výchovou?

Vzorce, ktoré sme získali do veku siedmich rokov, kým sa nám začala vyvíjať logická myseľ, naozaj sajeme ako špongie bez toho, aby sme sa tomu vedeli ubrániť. Tvoria sa neurologické chodníčky, ktoré sú nakoniec veľmi „vykráčané“ a úplne sa s nimi identifikujeme. Je ale dôležité si uvedomiť, že nový chodník si aj v aktuálnom veku vieme vytvoriť veľmi ľahko, len to musíme urobiť tak, aby sme ho aj používali. Toho starého sa totiž nikdy nezbavíme, nevieme ho zničiť, len ho prestaneme používať. Preto si treba stanoviť, čo chceme používať namiesto neho. Nemusí to byť vôbec ťažšie ako pri zmene zvyku či hodnoty, ktoré sme nadobudli pred týždňom. Existujú na to aj vizuálne či hypnotické techniky, no stále je to len o tvorbe nových rozhodnutí. Aj starý vzorec, ktorý sme používali 30 rokov, bol vytvorený na základe jedného rozhodnutia a na podobnom princípe sa dá zmeniť.

 

Znie to jednoducho, no prax je asi zložitejšia…

Podobný vzorec som si v detstve vytvorila i ja – nie som dosť dobrá, to, čo robím, nie je dosť dobré. Podarilo sa mi ho zbaviť, no vždy, keď robím veci mimo komfortnej zóny, tak mi znova napadne to isté. To je ľudská myseľ – nie je stvorená na to, aby sme najmä veľké zmeny robili ľahučko – vyhodnocuje ich ako niečo nebezpečné. Dôležité je byť si vedomý, čo sa deje v každom momente a nenechať sa opantať strachom, ak nejde o skutočné nebezpečenstvo. Potom sa od toho ľahko môžeme dištancovať. Ide však o pravidelný tréning – vytvorenie stratégie pre myseľ. Najmä ženy si veľakrát povedia, že pracovať sama na sebe – to predsa nie je práca. Naopak, to je tá najdôležitejšia práca. To, čo budujeme, nás nemôže nikdy prerásť.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Gabriela Teplická

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2019)