Lily-Rose Depp – Melódia Čistej Lásky

 

Vždy, keď sa na filmovom orbite objaví nová hviezda a navyše, keď ide o dieťa slávnych rodičov, začne sa všeobecné špekulovanie. Čo zdedila po rodičoch? Démonov po otcovi? Flirtovanie po matke? No, zdá sa, že dieťa lásky zo vzťahu Vanessy Paradis, ktorú si Francúzi pestujú ako národný poklad od chvíle, keď svojím štrnásťročným hláskom naspievala hit Joe le Taxi a Johnnyho Deppa, ktorý to rozbehol s Nožnicovorukým Edwardom, má zatiaľ všetky tromfy v rukách.

 

Keď sa na ňu bližšie pozrieme, nie je to žiadna výnimočná krásavica. Na sochu Marianne by ju asi nikdy nenavrhli. Lebo na rozdiel od Brigitte Bardot, Catherine Deneuve či Laeticie Casta je tak trošku nesúmerná. Môžu za to indiánske gény, ktoré má po otcovi, ale práve v tom spočíva jej pôvab. Kým uzrela svetlo sveta, udiali sa nasledovné veci. Príbeh lásky Vanessy a Johnnyho sa začal v Los Angeles, v bare Viper Room na Sunset Boulevard niekedy v roku 1993, keď Johnny spoluvlastnil tento rockový undergroundový klubu. Ona tam vtedy prišla s Lennym Kravitzom, s ktorým v tom čase tvorili pár a on v sprievode Kate Moss. Vanessa vo svojich memoároch na túto chvíľu spomína ako na okamih, ktorý sa zažíva len veľmi vzácne a iba niekoľkokrát za život. V tom bare, kde sa dal dym krájať a hudba bola taká hlučná, že nikto nikoho nepočul, stačil pohľad očí, dotyk dlaní a Vanessa sa zaľúbila. Na prvý pohľad. Osudovo. S ľahkým srdcom, ktoré bilo odvtedy už len pre Johnnyho, opustila Lennyho, vrátila sa do Paríža a nespustila svoj nový objekt túžby z očí. A keď sa dozvedela, že sa rozišiel s Kate Moss, vyrazila do útoku. Príležitosť sa naskytla vo chvíli, keď Johnny v Paríži nakrúcal film Deviata brána. Sledovala každý jeho pohyb a vypátrala, že pozýva úzky okruh hostí na večeru do hotela Costes. Nik nevie ako, ale čuduj sa svete, meno Mademoiselle Paradis sa ocitlo v poslednej chvíli na zozname pozvaných hostí… V tom čase pracovala na filme Dievča na moste a mala šik účes z krátkych vlasov, v ktorom vyzerala ako dievčatko. A keďže jej šlo skutočne o veľa, na garderóbe si dala zvlášť záležať. Na večeri sa objavila v šatách s hlbokým výstrihom na chrbte, ktorý nebolo možné prehliadnuť. Ako neskôr Johnny porozprával v televíznej show Oprah Winfrey, stál asi dvadsať metrov od Vanessy a nemohol od nej odtrhnúť pohľad. A keď sa otočila, podišla k nemu, pozdravila ho a usmiala sa, vedel, že pozerá do očí žene svojho života. Spýtala sa ho, či si na ňu pamätá spred niekoľkých rokov v L.A. a on nemohol odpovedať ináč, iba zdvorilým – samozrejme! Všetko, čo malo nasledovať, prišlo spontánne a odohralo sa veľmi rýchlo. Vanessa našla citlivého, milujúceho muža, s ktorým sa cítila v bezpečí a Johnny v nej spoznal ženu, ktorá mu spĺňala predstavu o partnerke, čo mu zaplní prázdnotu, keď ho prepadnú jeho démoni. Nový život začali žiť v Los Angeles a Vanesse ku šťastiu nechýbalo nič, len byť s ním, dýchať spoločný vzduch, tešiť sa z jeho hviezdy na hollywoodskom Chodníku slávy. Aj Johnny, ktorý mal za sebou jedno uletené manželstvo v čase, keď nakrúcal mládežnícky seriál 21 Jump Street s maskérkou Lori Anne Allison a potom randil s herečkami Sherilyn Fenn, Jennifer Grey či Winonou Ryder, aby na dlhší čas spojil svoj život so supermodelkou Kate Moss, žiaril šťastím. Vanessa totiž na rozdiel od svojich predchodkýň mala osobitý dar: poznala umenie „savoir vivre“, to tajomstvo Francúzov, ktorí nebazírujú na nedôležitých maličkostiach, drobné hriechy života berú ako jeho esenciu a užívajú si deň od úsvitu do súmraku. Alebo aj v opačnom garde…

 

Jablko nepadlo ďaleko
Vanessa ani nie dva mesiace po večierku v hoteli Costes zistila, že je tehotná. Stalo sa to v čase, keď prežívala najkrajšie chvíle svojho života a svoj stav brala ako dar. Detstvo si veľmi neužila. Odmalička, odkedy ju strýko Didier Pain uviedol do sveta showbiznisu, prestala byť dieťaťom. V šestnástich, keď sa zamilovala do hudobníka Florenta Pagnyho, už pomýšľala na rodinu a dieťa. Musela si však počkať do 27. mája 1999, keď dala život Lily-Rose Melody. Šťastná udalosť sa odohrala za prítomnosti jej najbližšej rodiny v Neuilly-sur-Seine. Meno jej rodičia vyskladali z nevinného kvetu ľalie, kvitnúcej v máji a symbolizujúcej čistotu a z mena ruže, symbolu lásky. No a Melody je sentimentálna spomienka na Sergea Gainsbourga, francúzsku hudobnú ikonu, ktorý mal pre Vanessu slabosť a napísal texty pre jej album Variations sur le meme t´aime (Variácie na stále tú istú tému: láska). Dievčatko zdedilo oči po otcovi a po mame mala páperie blonďavých vláskov. Johnny sa vyznal zo svojich citov slovami: „Tridsaťšesť rokov som žil akoby v hmle. Nič pre mňa nebolo dôležité. Potom som sa zaľúbil do Vanessy a ona otehotnela. S narodením Lily-Rose som sa i ja druhýkrát narodil. Dala mi šancu žiť ináč.“ Stal sa iným človekom, vnímal Lily-Rose ako zázrak, ktorý mu zoslalo nebo a vyžíval sa v každej činnosti, ktorú mohol pre ňu urobiť. Prebaľoval ju, kŕmil, kúpal a bol najšťastnejší vtedy, keď ju rozosmial. Johnny mal štrnásť, keď sa mu rodičia rozviedli a na obdobie, v ktorom jeho mama zostala sama so svojimi depresiami a on práve začal dospievať, si nespomínal najlepšie. Lily-Rose mu dala novú nádej. Jej meno si dal vytetovať nad srdce.
Rodičia si po narodení Lily-Rose určili pravidlá: nikdy nebudú od seba dlhšie ako dva týždne a Johnny nebude pracovať viac ako štyri dni v týždni, aby sa mohol venovať rodinke. „Deti zmenia všetky priority v našom živote. Zmenia náš egoizmus a urobia nás lepšími. Už máme dôvod ráno vstávať z postele…“ okomentovala príchod nového človiečika Vanessa. Dievčatko vyrastalo ako v bavlnke a rodičia ju strážili pred objektívmi paparazzov. Ale nie vždy úspešne. Celý svet bol zvedavý na malú princeznú, na koho sa podobá, aká je… A ako rástla, bolo to jednoznačné – áno, Lily-Rose je celý Johnny. Avšak krehkosť, držanie tela, chôdza, šarm Francúzky, to všetko má po mame. Obdivovala svojich rodičov, hlavne mamu. Napodobňovala ju, chcela sa stať speváčkou a keď svet obletela fotka, ako si ešte s plienkami obula mamine lodičky, bolo každému jasné, že jablko nepadlo ďaleko od stromu…

 

Rýchly koniec detstva
Lily-Rose vyrastala obklopená ľuďmi zo sveta, ktorých nikdy nezväzovala meštiacka morálka, žila slobodne, bez príkazov a zákazov. „Moji rodičia nikdy neboli na mňa prísni. Verili mi a povzbudzovali v mojich rozhodnutiach. Nemala som vlastne proti čomu rebelovať.“ No a keď si v ranej puberte povedala, že chce ísť vlastnou cestou a škola jej nemá čo dať, súhlasili. Napokon, ani Johnny, ani Vanessa neboli študijné typy – obaja dali škole veľmi rýchlo zbohom. Keď mala Lily-Rose osem rokov, vážne ochorela na infekciu E.coli a museli ju hospitalizovať. Johnny prerušil nakrúcanie, aby mohol byť celé dni a noci s dcérou. Spočiatku to vyzeralo veľmi zle, ale vďaka starostlivosti lekárov sa ju podarilo zachrániť. Keď vyzdravela, Johnny londýnskej nemocnici Great Ormond Street Hospital veľkoryso daroval 2 milióny dolárov.
Rodina žila na osi Los Angeles – Paríž a keď jeden z rodičov nakrúcal alebo mal koncertnú šnúru, deti boli vždy pri tom. V čase, keď nesprevádzali svojich rodičov, chodili Lily-Rose a o jej o tri roky mladší brat John „Jack“ Christopher III. do prestížnych losangeleských škôl. Lily-Rose vynikala hlavne na hodinách hudby a tanca. Taktiež nemala problém púšťať sa do debát a šokovala učiteľov i žiakov svojím sarkastickým, na jej vek až dospeláckym čiernym humorom. No kým ostatní kamoši sa preháňali na skejtoch, šrotovali hamburgery a začínali randiť, ona žila celkom iný život. Musela s rodičmi chodiť na všetky tie ich filmovačky, koncerty, foto termíny, módne prehliadky, premiéry filmov. Občas jej to už dosť liezlo na nervy, ale keď prišiel čas a sama sa ocitla pred kamerou, nemala problém tváriť sa prirodzene…
Zdalo sa, že rodinné šťastie nič nemôže nenarušiť. Ale práve vtedy, keď už médiá začali prinášať správy o pripravovanej svadbe, prišiel film Rumový denník, kde Johnny stretol Amber Head a stratil hlavu… Lily-Rose mala trinásť a bola v najcitlivejšom veku. Nerozumela, čo sa deje. Ale chcela tomu porozumieť, nech si to v tej svojej hlavičke zrovná. Čím skôr dospieť, čím skôr preskočiť ten pomyselný plot medzi detstvom a dospelosťou. Zbaviť sa detských tukových vankúšikov, guľatej tváričky. Prestala jesť. Obdobie, keď mala potrebu byť stále štíhlejšia a štíhlejšia, trvalo dva-tri roky. Anorexiu síce prekonala, ale evidentne patrí k ženám, ktoré v nešťastí riešia problémy odmietaním stravy… Rozchod nebol ľahký pre nikoho z rodiny. Lily-Rose sa skrátilo detstvo, začala rýchlo dospievať. Uvedomila si, že bude musieť riadiť svoj život sama. Mala na to dobrý štartovací mostík, veď rodičia ju vždy viedli k tomu, aby bola samostatná a nezávislá vo svojich rozhodovaniach. Tak sa do toho vrhla…

 

S vôňou Chanel vo vzduchu
Keď jej Vanessa darovala prvý kúsok oblečenia od Chanel, cítila sa v ňom výnimočne i veľmi sebaisto. Odkedy si spomenie, vždy sa doma potkýnala o túto značku: „Chanel vnímam ako niečo, čo patrí k mojej rodine. Keď som bola malá, snívala som o tom, že budem modelka a tento sen sa mi splnil.“ Mala šestnásť, keď sa stala najmladšou ambasádorkou značky a tvárou nového parfumu Chanel No.5 L´eau: „Môj prvý dotyk so svetom módy predstavoval Chanel. Skúšala som si mamine šaty, môj prvý make-up aj špirála boli od Chanelu. Keď som začala pracovať pre túto značku, ako keby som sa vrátila do detstva. Vyrastala som s vôňou Chanel No.5, stará mama aj mama ju používali a ja som sa ňou vždy potajomky navoňala,“ priznala.
Lily-Rose sa na červenom koberci pohybuje s ľahkosťou, akoby sa na ňom narodila. Ako pre Vanessu, aj pre ňu bol Karl Lagerfeld ako druhý otec, muž, ktorý mal nos na modelky. „Karl bol výnimočný. Pracovať s ním bol zážitok. Naše prvé stretnutie sa odohralo, keď som mala asi osem rokov. Je to niekto, koho som obdivovala a rešpektovala pre jeho kreativitu a genialitu, ale aj pre jeho láskavosť a inteligenciu. Žiaľ, už mu nikdy nebudem môcť prejaviť dosť vďaky za to, že som ho mohla zažiť a pracovať s ním. Nikdy však na neho nezabudnem, na to, že moje sny premenil na realitu.“ Týmito slovami vyjadrila Lily-Rose svoju osobnú kondolenciu pri odchode veľkého mága módy.

 

Umenie = osobný zážitok
Netrvalo dlho a Lily-Rose sa objavila na plátne. Prvým krôčikom bola malá postava vo filme Mroží muž, ktorú pre ňu špeciálne napísal otec jej kamarátky, filmár Kevin Smith a ich spolupráca pokračovala aj vo filme Yoga Housers. Lily-Rose sa pred kamerou cíti sebavedome. Tvrdí, že tomuto pocitu ju naučila Vanessa, tá sama musela v sedemnástich vo filme Sobáš bez domova bojovať o svoje miesto pod slnkom. Nik ju nebral vážne, nik jej neveril. Počas nakrúcania sa viac naplakala, ako hrala, ale vôľa uspieť bola silnejšia ako pochybnosti. Stálo za to vydržať, lebo prišla satisfakcia: Vanessa získala Césara pre najsľubnejšiu herečku. História sa zopakovala, keď vo filme Tanečnica hrala Lily-Rose Isadoru Duncan a vzápätí sa tešila z nominácie na cenu César pre najsľubnejšiu herečku. V tom istom roku si zahrala s Natalie Portman vo filme Planetarium. Podporená prvými úspechmi, vyhlásila: „Keď hrám, som šťastná a spokojná. Vždy som si chcela užívať samú seba a byť šťastnou. A herectvo ma šťastnou robí. Viem, že je to pre mňa tá najlepšia cesta ako pochopiť samú seba.“
V roku 2018 sekundovala Laurentovi Lafittovi vo francúzskej hororovej snímke Šelmy v réžii Vincenta Marietta. A v tom istom roku si zahrala aj vo skvelom filme Louisa Garrela Verní neverní, kde stvárnila mladé dievča, ktoré sa zaľúbi do staršieho zadaného muža. Lily-Rose sa páčilo, že sa film elegantne a s humorom dotýka vážnych tém, práve takých, ktoré sama v rodine prežívala a pokúšala sa im porozumieť: „Je to jednoduchá romanca, ktorá úprimne rozpráva o tom, ako prežívame lásku. Spoznávame sa, rozchádzame a znovu schádzame, najprv sme šťastní a potom nešťastní. Všetci si to musíme v živote odžiť…“ Vo svojej postave bola taká prirodzená, samozrejmá a presvedčivá, že nominácia na Césara v kategórii na najsľubnejšiu herečku ju opäť neminula. A hoci mala devätnásť, správala sa bez zábran aj v najintímnejších scénach: „Vyrastala som s francúzskou mamou, ktorá mi vždy hovorila, že nie je nič, za čo sa mám na svojom tele hanbiť. A tak som nikdy nemala problém s nahotou – ako na pláži, tak ani na plátne.“

 

 

Andrea Miková

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v marcovom čísle  MIAU (2020)