Líštičky majú radi teplo

 

Jar prišla už v zime. Ale opatrne a pomaly, ako slimák. Len zrazu hocičo pod spod listov z lanskej jesene lezie a vystrkuje zelené rožky, a konáre začínajú puchnúť, ozve sa hrdlička, ale inak, a drozd, pravdaže, ten by sa s vami rozprával úplne do večera, toť sused jedného vycvičil, Deep Purple mu pískal a ten jeho drozd vraj vždy priletel. Chcel mi to ukázať, lebo veď iba vtedy to platí, no drozd už bol unavený a nepriletel, alebo priletel inde, inému, na iný nápev. 

Šli sme do Brna. Nie po diaľnici, čo najpomalšie, cez dediny a dedinky, nech vidíme krajinu. Rádio blbne, ale dlho sme s mužom spolu nikde sami neboli, a tak nehovoríme nič, len akoby mi niekto vyťahoval z jamôk oči po krajine. Ešte je sivá a hnedá, piesková a trochu akoby ju zastrel dym, toto všetko sa však onedlho zmení, najskôr slimačím tempom, predstavujem si v zemi všetky tie cibule, tie hľuzy, tie korene, tie prepletiny, uzly a uzgy, vtlačené do ílu, hliny a piesku, do zeme, to biele plesnivé, to hrdzavé a to hnedé, ako sa mení na zelené, larvičky, chrobáky, červíky, aké majú lesklé a hnedé nožičky, aké sú usilovné a statočné a koľko ich v tej zemi je, ešte je studená, keď som hrabala, všelikde som načrela prstami, cítila som, aká je studená, aj ako vonia, hnedá a čierna spolu, to zelené, čo ešte nie, to mäkké aj tvrdé, rozmočené, bruškami prstov, ukazovákom, prostredníkom, prstenníkom v zemi, vzorky za nechtami, v aute sme ticho ako vo vajci, obloha sa farbí, deň je hneď a hneď bude aj večer, už sme v Čechách, krajina nevie, že tu má byť hranicou. Vravel syn, že raz v Brne do noci uprostred rozhovoru s kamarátmi zakašľal, z okna zakričala teta, choď si kašľať na Slovensko, poďte si k nám niekto zakašľať, spomeniem si na tú tetu, tie koláče mám porátané, nejedz ich, smejeme sa s mužom, daj si minerálku, zaspávať za volantom ako kocúr, keď je takéto slnko a medená krajina, myslím na tú tetu, čo rozozná slovenský kašeľ od českého, usmievam sa, no výhľady sa menia, sme v meste, sivá a medená a biela, taká mestsky sivá, kostýmová, chcelo by to novú kabelku…

Vo štvrti Veveří okolo baráku, na ktorom bola kedysi menovka Jan Skácel, a suseda, čo umývala schody – možná někdy řekla hostům, že básník není doma, šel se projít, teď sem s ním mluvila, ale jo, paní doma je, před chvíli jsem jí viděla věšet prádlo… 

Básnik už dávno nie je doma, len ja si tie rozhovory prehrávam, som ten aj iný hosť, naši v nájomnom byte s pavlačou sú doma, syn aj jeho kamaráti a je ich dosť, tak kladiem na stôl tie porátané koláče, chalani okolo stola ako vrabce, ako sa na mňa pozerajú, tí chlapci, čo tu nemajú teraz mamy a náš Vinco má, tie koláče, akoby som ich podala ich mamám, aj s receptami zapísanými na jazykoch tých chlapcov, detaily upresníme, hľadáme české a moravské ekvivalenty modranských fašiangových šišiek s marhuľovým lekvárom, prvú som včera ochutnala, nazrela dnu, či má vo vnútri bublinu, bez ktorej by to nebolo ono, bolo to ono, ale ono je to vlastne až dnes, s týmito chlapcami, čo majú pusy od cukru, v tejto bubline, smejeme sa, izba je plná neviditeľných mám, sedia tu na diváne vedľa nich, neviditeľne sa s nimi zhováram a potom na prechádzke mestom kráčam vedľa Vincovej milej, predstavujem si, ako tadiaľto idú spolu, aj čo si vravia, spomeniem útržky našich rozhovorov z detstva, vyťahujem to zavše v rozhovoroch ako fotografie, všetko stále nosím so sebou, neviditeľné plné vrecká, ako slimák dom to vláčim, kupujeme dve japonské autorky v kníhkupectve, vyťahujem verše Ivana Blatného a Petra Borkovca, milého básnika a kamaráta, spomeniem si, ako písal o chrobákoch, zabudla som to spomenúť chlapcom, keď sme hovorili o Karafiátovej knižke Broučci a „filutovi“ a fiškusovi Ferdovi Mravcovi v izbe s divánom, na ktorom sedeli neviditeľné mamy, spomeniem si na Petrov posledný text o včelách, s ruským až romantickým prídychom, na všetky jeho prozaické texty plné drobností, to nie sú odrobinky z chleba, tie maličkosti, to sú semienka, z ktorých sa ten chlieb pečie, pohladkám knižku a na inom mieste rovnako medenú brošňu, bodliak, ktorý mi podá syn, nádherná vecička, ale ide tá jar a bodliak je skôr jesenná ozdoba, toto tu nevonia a prstene sa mi nepáčia, patény sú plné tovaru, je mi ľúto dievčaťa v červenom svetri, že nič nepredá, vychádzame na námestie, chcela by som niečo povedať o krajine a tomto meste, no ukladá sa to všetko na akési tiché miesta, kde sa o tom, čo vidíš, nehovorí, neskôr v spomienke by to mohlo figurovať ako tichá radosť či šťastie, predjarný výlet za synom, dovoľovať si očami po krajine, myslieť na Skácela, ako si tu chodil, na básnika Petra, ako si chodí niekde inde a napokon je z toho záznam, takmer ako mapa, tej časti vnútornej krajiny, kde vzniká prienik s reálnym naozajstným svetom, len ide o to, ako sa to povie či napíše, lebo hovorí sa ťažko, možno by som mu mala povedať, že je to lepšie, ako sa na prvý aj druhý pohľad zdá, napísať o tom, že sa mu niekedy podarí v jednom odstavci román, to má z tých básničiek, v próze to môže vyzerať ako romantická skratka, taká, v akej sme sa v mladosti všetci bozkávali… Vidieť a dotýkať sa očami sveta, kde je syn doma, zhovárať sa s jeho dievčinou, kamarátmi, potom si v kúpeľni, ktorá mi, pravdaže, nepatrí, prezerať osamote drobnosti, uteráky, tégliky s krémami a vodičkami, zubné kefky a pasty, všimnúť si malý fliačik na stene, mapka neznámeho, no existujúceho svetíčka, zazrieť synov uterák visieť na vešiaku medzi ostatnými, ako si tam visí ako naša zástava, ovoňať ho, potom ovoňať ďalší, cudzí, chlapčenský, ktosi ho zašil, ten kto sa stará, čo perie posteľnú bielizeň, všetko tu inak vonia, utrieť umývadlo, opäť mapka a posadiť sa k mamám na diván, nechať sa obslúžiť jedlom, ktoré som priniesla, som tu naša, len nie som doma, hoci som všade, kde prídem, očami dobyjem dáke územie, obľúbim si kút, kvet, strom za oknom alebo aj vázičku a v nej potom bývam ako džin, niekedy si obľúbim slovo, a to je potom návodom na použitie aj prežitie, kľúčom od dverí, podnikám výlety po miestnostiach, uliciach, námestiach… 

Čítať Lištičky mají rády teplo, vravieť o Exupéryho líške, ktorá bola iná ako tie z bájok a rozprávok, romantická dobráčka, líška je symbol čohosi prefíkanejšieho, ten rozdiel tam je, znovu spomenúť nádherné české slovo filuta, odomknúť ním dvere a nazerať dnu, podobné hudobnému nástroju, jemnejšej flaute, čomusi medzi flautou a pikolou, malo by v tomto hudobnom parte zaznieť stretnutie s líškou na predmestí francúzskeho mesta v Alpách, západ slnka, ktorý mal rovnakú farbu ako obilie a tu ti kráča jej veličenstvo so sliepkou v papuľke, tón v tóne to tam je, skryte si tú fotografiu do vrecka, pani, divákov niet, líška je filuta aj fiškus, je fikaná aj prefíkaná, v Modre by povedali „trochu kurvisko“, a Exupéry vám ju núka za kamošku, ale nie o tom som chcela hovoriť, že dobrý názov pre knižku by to bol. 

Domov ideme cez Bielu horu a stmieva sa už na českej strane, na Morave, pravdaže, Nesvačilka, Zelničky, Těšany, Šaratice, Borkovany, znovu básnik Petr, vľavo Kašnice,  Valihrach, Terezín, Čejč, Hovorany, Mutěnice, takéto názvy, to musel vymyslieť niekto, kto sa tešil odniekiaľ domov, obzerám si tie miesta s ľuďmi, v oknách zažínajú lampy a mamy ohrievajú večere, z komínov stúpa k nebu dym a slnko zapadá, všetko je zrazu červené, v Čechách tomu vravia červánky a u nás zore, slnko zapadá, akoby sa rozlievalo po oblohe, ale len sprava, zľava je medená hora, a potom Biela hora, a sme doma. 

„Lištičky mají rády teplo, stateční a hbití jsou broučci i když jsou v zemi,“ spomeniem si na chlapcov a dievča, ako si tam bývajú, ako sa tam tisnú ako chrobáčiky, v byte, v domčeku s pavlačou, ako sedia na diváne so svojimi neviditeľnými mamami, možno práve dojedajú šišky, ktoré som priniesla, a v kúpeľni na vešiakoch visia tie uteráky ako nejaké rodinné zástavy…

U nás v Modre sa vraví, uderilo jaro. Voňavé predjarie vám všetkým želám, vaša Veve 

 

 

Veronika Šikulová