Lucia Jang – Väzenkyňa z krajiny utrpenia Čoson

 

Knihu, ktorú napísala o svojom živote a úteku za hranice, venovala všetkým „bezmenným Severokórejcom, ktorí sa pokúsili utiecť za slobodou a životom a zahynuli skôr, než dosiahli svoj cieľ. Príbeh každého z nich je plný zármutku a bolesti.“ Presne ako ten jej. V Kanade, svojej novej vlasti, používa meno Lucia Jang, v knihe sa volá Sonwha. Ani jedno meno však nie je jej pravé. Svoju totožnosť tají kvôli rodine, ktorá stále žije v starej vlasti a ktorá by mohla byť kvôli nej prenasledovaná, mučená, väznená či zabitá. Taká je realita v Severnej Kórei v 21. storočí.

 

 

Z matkinej strany bola celá ich rodina poškvrnená: mamin starý otec a jeho syn utiekli na konci vojny do Južnej Kórey. Dedo cez vojnu pomáhal americkým vojakom, keby zostal v Severnej Kórei, popravili by ho. „Mať príbuzného, ktorý odišiel z Čosonu do Južnej Kórey, bolo to najhoršie, čo môže rodinu postretnúť,“ glosuje tvrdú realitu Lucia. Svoju vlasť nazýva Čoson (Krajina tichého rána) podľa cisárskej dynastie, ktorá vládla od 14. storočia až do roku 1910, keď Kóreu (ako jej hovoria ľudia zo Západu) ovládli Japonci.

Za útek príbuzných Luciina rodina kruto pykala: tlačili sa v malom betónovom domčeku, ktorý vyzeral ako kupé, ďaleko od hlavného mesta, nemali kúrenie, dostávali obmedzené prídely potravín a ošatenia, Lucia a jej sestra mohli zabudnúť na výhodný sobáš. A čo bolo najhoršie, človek, ktorý mal príbuzného na juhu, sa nemohol stať členom Strany. Malej Lucii pri tejto myšlienke zovrelo hrdlo. Byť v Strane a slúžiť veľkému otcovi Kim Ir-senovi bolo najvrúcnejší prianím každého obyvateľa Čosonu.

 

 

Večný plameň Kim Ir-sen

Ak by mala spomienky na detstvo zhrnúť do jediného slova, stačili by jej na to štyri písmená: hlad. V žalúdku jej neprestajne škŕkalo, nemohla kvôli tomu ani spať. „Brucho som mala nafúknuté hladovaním.“ Štátny prídel určoval 300 gramov jedla denne a päťčlenná rodina mala nárok na 4 kilá ryže na dva týždne. A keďže Luciina mama ešte dojčila mladšiu dcéru, dostali dve kilá múky navyše. Prídely, ktoré obsahovali bielu a hnedú ryžu, obilniny, cukor, rezance a zeleninu, však nikdy nestačili na zasýtenie. Lucia bola taká hladná, že keď mama doniesla domov rezance, pohltala ich na holej dlážke surové, ani ich nestačili uvariť. Občas k ryži dostala na prilepšenie kapustu, zemiaky či uhorky, ktoré s mamou chodili hľadať na polia, keď bolo po zbere úrody.

Malá Lucia nemala žiadne hračky, spomína si na kúsok špagátu, ktorý zdvihla na ceste a s tým sa hrala, kým sa nepretrhol. V Čosone, najmä na vidieku bolo bežné, že elektrina nefungovala aj niekoľko týždňov, alebo ju kvôli šetreniu na noc vypínali. Neskôr našla spoločníčku na hranie v mladšej sestre. Ležali spolu pod dekou a hrali sa prstové divadlo, zatiaľ čo mama sedela na dlážke a čítala knižku o živote veľkého vodcu Kim Ir-sena. Alebo počúvali rádio, v ktorom známa dvojica Čonbok a Manghil informovali ľud Čosonu o tom, ako pokračuje celoštátna akcia siatia ryže. (Čonbok: „Myslíte, že to dnes dokončíme?“ Manghil: „Samozrejme, zvládneme to všetko za pol dňa.“)

Keď sestra trochu podrástla, mama sa vrátila k práci učiteľky v materskej škôlke a ony zostávali celé dni samé a zamknuté doma. Otec pracoval v horách v elektrárni ako technický inžinier, kreslil sústavu tunelov, vedel konštruovať rôzne stroje, napríklad na praženie kukurice. Čas, kým začala chodiť do školy, trávila s otcom v jeho práci. Na ceste do fabriky si natrhala pažítku, a tú potom zobkala celý deň. Inak sedela celé hodiny na stoličke a čakala, kým otcovi skončí smena. Prestávka, keď si chlapi mohli ísť pofajčiť, to bol čas na debaty. Hovorilo sa o Strane a vláde. Jeden muž povedal: „Kim Ir-sen je ako večný plameň v našich pieckach. Plameň, ktorý nikdy nevyhasne a navzdory počasiu je stále silný.“ Druhý muž na to rýchlo odvetil: „Ďakujeme, generál,“ a poklonil sa smerom k portrétu Kima, ktorý visel na stene. Počas jednej mimoriadne vzrušujúcej debaty medzi susedmi Lucia prvý raz začula slovo špión. Najprv sa dospelí rozprávali o dobrodeniach, za ktoré môžu ďakovať otcovi národa Kimovi, potom si však začali čosi šepkať. O susede špiónke, ktorú odviedla štátna bezpečnosť, lebo posielala tajné správy na juh. Lucia nemohla zaspať, na rohoži sa prevaľovala z boka na bok, trasúc sa od strachu. Mali medzi sebou zradkyňu, ktorá chcela zapredať obyvateľov Čosonu, tej najlepšej krajiny na svete, nepriateľom!

Každú sobotu rodičia odišli na stretnutie pouličného výboru, na ktorom sa verejne hodnotil uplynulý týždeň. Presnejšie, čo kto urobil zlé a akých prehreškov sa dopustil. Napríklad Luciin otec sa priznal, že jeho fajčiarska prestávka trvala dlhšie, ako mala. Potom prišiel trest (hanby) v podobe dlhého státia čelom k stene so sklopenou hlavou.

 

 

Ďakujem ti, drahý otec

V škole sa učili matematické príklady typu: keď udatní vojaci Čosonu zabijú 25 špinavých Američanov v prvej bitke a potom ešte 30 v druhej bitke, koľkých sa im ich podarilo zabiť dokopy? Veľký otec Kim Ir-Sen bol permanentne prítomný v Luciinom živote. Školské vyučovanie sa každý deň začínalo prísahou poslušnosti večnému prezidentovi. Učiteľky žiakom rozprávali príbehy z jeho života, ako putoval cez hory a doly, aby našiel ovocie, vďaka ktorému sa jeho chorá matka vyliečila. Tieto príbehy na ňu silne zapôsobili. Chcela byť ako on, ich veľký otec, túžila mať všetky jeho cnosti. Pred každým jedlom vyriekla úprimne a nahlas: „Ďakujem ti, drahý otec.“ Nestalo sa, aby prešla okolo Kimovej podobizne, neuklonila sa a plná citu nepredniesla: „Ďakujem ti, drahý otec.“ Každý večer špeciálnou handričkou na to určenou poutierala Kimov obraz, ktorý u nich doma (tak ako v každej kórejskej domácnosti) visel na čestnom mieste.

V škole to však nebola žiadna sláva. Bola stále hladná, malátna, bolela ju alebo sa jej točila hlava. Nešli jej domáce úlohy, zaostávala v matematike. Zato prehreškov, ktoré si zapisovala do zápisníka, aby v sobotu, podobne ako jej rodičia, mohla o nich informovať v škole, bolo neúrekom. „Tento týždeň som mala pokrčenú uniformu… Ráno som nemala čas, aby som si vyžehlila sklady na sukni… Dvakrát som prišla neskoro do školy… Musím sa snažiť, aby som bola lepším človekom.“ V dvanástich začala písať básne. Všetky boli o veľkom otcovi Kim Ir-senovi, všetky venovala veľkému otcovi Kim Ir-Senovi. Spomína si, aký veľký dojem v nej vyvolal film, ktorý videla v kine. Volal sa Oheň, ktorý sa šíri po celom svete. Hlavným hrdinom bol Kimov strýko, ktorého mučili Japonci. Lucia zo školy vedela, že Japonci okupovali Kóreu 36 rokov. „V tej dobe kórejskí kapitalisti zotročili robotníkov a kórejskí statkári ťažili z krvi a potu roľníkov. Učili sme sa, že statkári a kapitalisti sú najhorší ľudia na svete. Kapitalisti sú ako pijavice, ktoré vysávajú krv z robotníkov,“ opakovala si Lucia so spolužiačkami cez prestávku v škole. „Len my, Severokórejci, máme čistú dušu a myseľ. Ostatní ľudia sú zvieratá,“ pritakávala spolužiačka Mihwa. Školáčky neminuli ani povinné brigády, každý rok na jar a na jeseň. Deti odchádzali do vidieckych fariem aj na niekoľko týždňov a bývali v rodinách alebo v štátnych ubytovniach. Lucia bola taká hladná, že z poľa ukradla kukuricu, ale dozorkyňa na to prišla a s krikom ju hnala preč. Kto kradne, zrádza ideály nášho vodcu!

Školu skončila so zlými známkami, a tak na jediné lepšie povolanie, učiteľka v materskej škole, mohla zabudnúť. Vyučila sa za mechaničku a začala pracovať pri lisovacom stroji v továrni na spracovanie kovov. Po pár mesiacoch ju poslali na pobrežie, kde sa budoval tunel, mala tam obsluhovať vŕtacie stroje. Keď sa spýtala, ako dlho bude preč, dostala odpoveď, že aj celý rok. Bola súca na vydaj, tak sa rozhodla, že si v novom zamestnaní nájde manžela. A aj sa tak stalo.

 

 

Samé zlé znamenia

Volal sa Mjongin. Bol svalnatý a keď sa na ňu pozrel, v očiach mu tancovali plamienky. Pracovali spolu bok po boku, v čase voľna chodili na prechádzky, držiac sa za ruky. Keď brigáda skončila, každý sa musel pobrať domov. Dohodli sa, že sa opäť stretnú, Lucia prišla do jeho rodičovského domu, kde jej on dal misku cukru na znamenie, že sa chce s ňou oženiť. Mjonginova matka ju uistila, že obaja aj s mužom sú členovia Strany, otec vraj predtým pracoval v Pchjongjangu, takže to vyzeralo na skvelú partiu. Akurát bolo divné, že už v Pchjongjangu nebývajú. Pretože nikto, kto sa do hlavného mesta raz dostal, by sa len tak z vlastnej vôle nevrátil späť.

Otehotnela skôr, ako sa vydala. Dalo by sa povedať, že ju Mjongin znásilnil, aj keď sa nebránila. Mala strach kričať, bola ako omráčená. Rodičia prišli na to, že sa s niekým schádza a od straníckeho tajomníka sa dozvedeli nemilú pravdu. Že Mjonginovho otca vylúčili zo Strany a chlapec sám sedel rok vo väzení. Čo bolo horšie? Byť slobodná matka, alebo sa vydať za človeka, ktorého rodinu zavrhla Strana? Lucia si zvolila druhú možnosť. Rodičia so svadbou nesúhlasili, otcovi bolo podozrivé, prečo sa Mjongin chce tak rýchlo ženiť. Ako sa vzápätí ukázalo, nešlo len o to, že jeho nastávajúca bola vo štvrtom mesiaci. Kto nepozná kórejské reálie, sa teraz stratí v preklade. Ich svadobné rituály sú nám, západniarom, celkom cudzie. V prípade svadby Lucie a Mjongina bolo všetko zlé od úplného začiatku. Termín určil Mjongin na december, hoci sa v tomto mesiaci svadby nikdy nekonali. Ako zvyk kázal, otcov brat priniesol mladomanželom dve kurence – pre šťastie. Uvarené ich Luciina matka postavila zobákmi proti sebe, ale jedno stále padalo na stranu. Bolo to zlé znamenie, jeden zo snúbencov to nemyslí úprimne. A tak to pokračovalo: z jedla na stole, ktoré mal ženích zaniesť do domu svojich rodičov, si vybral len oné dve kurčatá, sladkosti a zákusky nechal tak. V dome svojho manžela si mladucha všimla cudzích mužov, ktorí postávali stranou. Neboli to príbuzní, ako jej neskôr povedal strýko, ale výbercovia dlhov, Mjonginov otec totiž načierno obchodoval s Číňanmi a bol zadlžený. Luciino veno – tak ťažko nahonobené, že aby bolo komplet, matka sa vzdala aj svojej posteľnej bielizne – padlo na splatenie dlhov Číňanom. Záhada, prečo sa Luciin nápadník chcel tak rýchlo oženiť, bola odhalená…

 

 

Sama, bez muža, bez syna

Mjonginova matka doma tajne pálila alkohol a čo-to sa ušlo aj jej synovi. Mjongin sa po dome ponevieral často opitý, ona hladovala. Od rodičov sa dozvedela, že jej muž sa vláči s inými ženami, vrátiť sa domov jej však nedovolili: „Musíš počúvať svojho manžela a jeho rodinu!“ Keď ju tehotnú opitý Mjongin zbil, kopal do chrbta a brucha, jeho matka sa zamkla v druhej izbe. Ráno bola taká dobitá, že nevládala ísť do práce. Za absenciu v továrni jej však hrozil znížený prídel jedla. Napokon Mjongin vyzval svokrovcov, aby si po Luciu prišli, že ju už nechce. Keď sa dieťa narodilo, rodičia ho uprosili, aby sa smela k nemu vrátiť. Súhlasil, ale bral to, že sa obetoval a chcel ďalšie peniaze. Podvyživená a dobitá sa napokon opäť vrátila k rodičom. Matka bola proti, aj keď vedela, že Mjongin sa pred manželkinými očami vodil s inou ženou. Napriek všetkému príkoriu však v Luciinom srdci horel plamienok šťastia: mala syna, ktorého milovala – a pssst, nepovedzte to nikomu – možno aj o štipku viac, ako veľkého otca, dobrotivého Kim Ir-Sena.

Uplynulo niekoľko mesiacov a potom sa to stalo… Matka Lucii stále opakovala, že ako osamelá žena s dieťaťom nemá žiadnu budúcnosť, nenájde si žiadnu prácu, a teda nebude dostávať žiadne jedlo. Odlákala Luciu k sesternici a kým bola preč, malého Songmina predala. Mjongin bez zaváhania podpísal papiere a kým sa Lucia vrátila domov, bolo všetko vybavené. Na železničnom nástupišti ešte zazrela svojho muža, matku, nejakú úradníčku a neznámy manželský pár, ako nastupuje s jej synom na vlak. Vrhla sa na nich, Mjongin ju však odkopol a keď sa pozviechala, vlak sa dal do pohybu. „Chytila som kľučku od dverí a snažila sa naskočiť, vlak naberal rýchlosť a ja som bežala vedľa neho. Potom som ucítila, ako ma niečia ruka schmatla zozadu za košeľu. Zakopla som a padla na zem. Môj milovaný synček bol preč.“

 

 

Strastiplný pochod

Po synovom únose takmer prestala rozprávať. Už necítila nič, ani zimu, ani hlad, ani lásku, ani nenávisť. Na stavbe miešala betón a pomaly sa menila na prízrak. Nebolo to len bolesťou zo straty Songmina. Prídely potravín sa postupne znižovali. Prichádzali raz za mesiac, potom už len raz za dva mesiace, za tri, až  úplne prestali. „Všetkým členom našej rodiny, od najmladších po najstarších, sa pod bavlnenými košeľami rysovali rebrá. Lícne kosti nám vyčnievali z tváre ako paličky. Jedli sme hlavne stonky púpavy a trávu so sójovou omáčkou. A neboli sme sami.“ V Čosone vypukol hladomor. Lucia spomína, že aj v časoch najväčšej biedy nikomu nenapadlo obviňovať vládu. Na vine boli Američania, tí chcú ľud Čosonu vyhladovať k smrti, informoval ich na schôdzi stranícky tajomník s vypaseným bruchom. Mal na sebe čisté oblečenie, to jej bolo špinavé, samá diera. Keď sa rozhliadla okolo seba, všade videla ľudí s prepadnutými tvárami, kosť a koža, ledva sa vlečúcich na vratkých nohách. A do toho zomrel veľký otec Kim Ir-sen. Ako sa to mohlo stať? Kim bol predsa boh a bohovia sú nesmrteľní! „Bolo mi, akoby mi zomrel vlastný otec. Na uliciach som stretávala ľudí, ktorí plakali rovnako ako ja,“ vrhali sa na zem pred Kimovou fotkou a bedákali. Ich drahý otec, čo si bez neho teraz počnú?! A hladomor pokračoval. Lucia videla deti, ako sa prehrabujú v psích výkaloch a hľadajú tam zrnká kukurice, aby ich zjedli… „Ľudia boli obsypaní vyrážkami, v ktorých sa množili červy. Mali stále nádchu, chrípku a chronický kašeľ… Všetci vyzerali o desať rokov starší, než skutočne boli. Umierali sme. Všetci.“

Po Kimovej smrti sa stal najvyšším vodcom Čosonu jeho syn Kim Čong-il. Povzbudil svoj ľud, vyzval ho, aby vytrval, hladomor nazval strastiplným pochodom a prirovnal ho k tomu, ktorý musel prekonať jeho drahý otec, keď bojoval proti Japoncom. Nepriatelia si prajú pád Čosonu, ozývalo sa z rádia, dokonca aj Sovietsky zväz sa už stal kapitalistickou krajinou a to isté hrozí aj našej vlasti, opakovali donekonečna rozhlasoví a televízni hlásatelia. Ľudia vyšli do ulíc, hrozili do vzduchu päsťami a kričali: „Ak prídu Američania, budeme pripravení!“

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita

 

Celý príbeh Lucie Jang si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2017)