Lucia Labuzíková – Učiteľka šarmu

 

Charizma má tisíce tvárí, desiatky definícií a jednu záruku: ten, kto ňou oplýva, má vyhraté. Lucia Labuzíková, ambiciózna Slovenka, ktorá takmer polovicu života prežila v zahraničí, túto jednoduchú rovnicu objavila už v ranom detstve. Po rokoch štúdií od piky vybudovala Labuzik Institute – dynamickú školu šarmu a etikety. Osobné kúzlo pomohla objaviť mnohým ambicióznym ženám – podnikateľkám, političkám či umelkyniam z rôznych kútov sveta. A hoci má pravidlá v malíčku, na tretine stoličky s chrbtom vystretým ako pravítko pri nej sedieť nemusíte, ako sama hovorí, to dôležité leží niekde inde.

 

 

Známy český popularizátor spoločenskej etikety Ladislav Špaček hovorí, že na takúto profesiu treba mať predispozície už od detstva. Bolo to tak aj u vás?

Súhlasím s pánom Špačekom. Mňa k záujmu o etiketu a šarm priviedlo niekoľko kľúčových okamihov. Už v ranom veku ma upútala estetika spoločenského rodinného stolovania a na naše zemepisné šírky málo tradičné popoludňajšie čaje o piatej, ktoré sme doma mávali. Pamätám si, ako som sa mamy pýtala, prečo dáva mlieko do čaju, ako aj ďalšie „prečo“, ktorými sa v tom veku začínali mnohé moje otázky. Svoju úlohu zohrali aj časté návštevy veľkolepých priestorov Európskej komisie v Bruseli, ktoré som mala možnosť od detstva navštevovať. Kontrasty prostredí, v ktorých som sa pohybovala, mi umožnili vnímať nedostatok etikety na medziľudskej i medzinárodnej úrovni.

Nomádsku krv som zdedila po predkoch. Moji starí a prastarí rodičia veľa cestovali po Európe a žili v zahraničí. Taktiež boli polygloti a zaujímali sa o iné kultúry. Aj dnes viacerí členovia našej rodiny žijú v zahraničí a od detstva sme k nim chodievali na návštevu. A keďže strýko žije v Bruseli a pracuje pre Európsku komisiu, aj vďaka nemu som mala možnosť spoznávať zahraničné kultúry a rôzne inštitúcie.

 

Aké ste boli dieťa? Tiché a poslušné, alebo ste zvykli rebelovať?

Asi oboje vo vyváženej miere. Bola som tvrdohlavá a stála si za svojím, určite som zvykla aj odpapuľovať, ale len doma, v rodine. V spoločnosti som ako dieťa bola vždy veľmi slušná, nekonfliktná a disciplinovaná. A to až do takej miery, že sa mi učitelia snažili umelo vytvoriť nejaký ten menší problém, aby som sa naučila, ako takéto situácie zvládať, obhájiť si vlastný názor a aj pod stresom vedieť komunikovať s človekom, ktorý mi je postavením nadradený a ktorého musím ako dieťa počúvať. Doteraz sa na tom s mamou smejeme – aj ona v tom totiž mala prsty.

 

Využívali sa u vás doma netradičné výchovné metódy?

Slušné správanie bola báza, no mali sme aj úplnú slobodu prejaviť sa a byť kreatívni. Okrem detských izieb na spanie sme s bratom mali ešte jednu izbu, v ktorej sme sa mohli plne realizovať. Mali sme tam ozaj všetko – farby, šijací stroj, plastelínu, kladivá, vrtáky, kružidlá… Mohli sme maľovať po stenách, nabíjať do nich klince, jednoducho, celý priestor bez akýchkoľvek obmedzení využívať. Bolo to veľmi podnetné a pomáhalo nám to nasýtiť našu zvedavosť. Je to niečo, čo určite dovolím aj ja svojim deťom.

 

Na Slovensku ste vyštudovali medzinárodné vzťahy, dlho ste tu však nezostali…

V štúdiu medzinárodných vzťahov som pokračovala v Barcelone a po škole som sa rozhodla do Španielska presťahovať. Učila som sa jazyk, hľadala sa, cestovala a pomaly rozvíjala ideu školy šarmu. Zvedavá myseľ ma zaviedla do desiatok krajín, momentálne je mojím domovom Veľká Británia.

 

Už v pomerne mladom veku ste mali jasnú predstavu o tom, kam sa bude váš život uberať…

Na okamih, kedy sa moja škola šarmu a etikety zrodila na papieri, si spomínam veľmi živo. Pár mesiacov po mojich 21. narodeninách som sa v jedno zimné ráno zobudila veľmi skoro a začala spisovať predstavu o tom, ako by som si svoju školu predstavovala, ako by fungovala a kde. Bolo to veľmi detailné. Aj dnes ma často zaskočí, akú presnú a jasnú ideu som vtedy mala. Keď sa teraz obzriem späť, už od detstva malo veľa vecí súvis, ktorý som si vtedy neuvedomovala. Či už šlo o spomínané čaje o piatej, cestovanie, tanec od raného veku a lekcie správneho držania tela už od piatich rokov. Často som s mamou navštevovala rôzne kurzy, čo neskôr vyústilo do štúdia neurolingvistických vied v Londýne. K tomu štúdium medzinárodných vzťahov a diplomacie, neskôr spoločenskej etikety… Jasný cieľ som mala, ale nevedela som, ako na to. Nebolo to také jednoduché ako pri iných profesiách. Keď sa niekto chce stať napríklad právnikom, viac-menej pozná trajektóriu k úspechu. Od školy k úspešnej praxi ho vedie jedna priamka. Pri mojej profesii nič také neexistovalo. Vedela som, čo chcem, ale nevedela som, ako sa k tomu dostanem. Keďže recept na úspech mi nik nedal, mnohokrát som zišla z cesty, nevedela, ako na to, cítila sa stratená.

 

Nakoniec ste svoj sen dotiahli do úspešného konca. Čo vás poháňalo? Túžba šíriť vedomosti, alebo skôr chuť založiť niečo vlastné?

Skôr to prvé. Ako pätnásťročná som učila deti v škôlke angličtinu, popri vysokej škole som ju tiež učila Španielov. Vzdelávať a prezentovať pred publikom mi dáva energiu a pocit satisfakcie. To, čo je dnes mojím „hobby-biznisom“, ako to nazývam, bolo spočiatku len dobre plateným koníčkom. Ako biznis som to nevnímala, až kým ma na to neupozornil jeden môj známy. Pomohol mi uvedomiť si, že človek často zostáva len pri hobby, aby nemusel za prácu prebrať plnú zodpovednosť. Mať vlastný biznis nie je ľahké.

 

Spomínali ste štúdium neurolingvistických vied. O čo v ňom išlo?

Štúdium je zamerané na psychológiu ľudskej mysle. Cieľom je zlepšiť sa v medziľudských vzťahoch – naučiť sa čo najlepšie komunikovať s ľuďmi, s ktorými sa denne stretávame, bez ohľadu na to, z akého prostredia či kultúry pochádzajú. Techniky sú podložené vedou, čo je dôvod, pre ktorý som sa v tematike rozhodla vzdelávať. Rada prepájam emocionálne s racionálnym.

 

Sú podobné školy ako tá vaša v Británii bežné?

Londýn je veľká križovatka z ekonomického aj politického hľadiska, veľa klientov tu má svoju druhú rezidenciu. Etiketa a džentlmenstvo tu vždy boli veľmi dôležité, vyžadovala ich už kráľovná Viktória. Vo Veľkej Británii existujú dve školy etikety, ich zameranie je však iné ako to naše – venujú sa čisto etikete a vzdelávajú mužov aj ženy. V Labuzik Institute sa venujem výlučne ženám, ktoré sa tu okrem etikety naučia aj šarmu. Škola je postavená na báze viac ako tristoročnej kráľovskej tradície vzdelávania dievčat zo zámožných rodín. Tie  kedysi navštevovali tzv. finishing school, aby získali vedomosti z oblasti spoločenského správania, sociálnych a kultúrnych zručností a aby tak úspešne vstúpili do života v spoločnosti. Takúto školu absolvovala aj Diana, princezná z Walesu, vojvodkyňa z Cornwallu Camilla Parker Bowles, budúca prvá dáma Jacqueline Kennedy Onassis a mnohé ďalšie. Naša škola šarmu zachováva kvintesenciu tejto kráľovskej tradície, ale zároveň do nej vnáša moderný twist. Deň má 24 hodín a žena v ňom zohráva viacero úloh, preto sa venujeme životu ženy ako celku. Okrem spoločenskej oblasti aj biznisu, VIP životnému štýlu, medziľudským a medzikultúrnym vzťahom, vzťahu k partnerovi i vzťahu k sebe samej.

 

Veľa cestujete po svete. Zažili ste v zahraničí špeciálne tradície, ktoré by človek z našej kultúry považoval za veľmi zvláštne, možno až neslušné či ťažko stráviteľné?

V ázijských krajinách ako Čína alebo Japonsko je chlípanie polievky najväčším prejavom spokojnosti. Zaujímavé je aj jedenie rukami. Ľudia, ktorí sa v etikete vyznajú, si v našej časti sveta na spoločenských podujatiach vždy berú jednohubky ľavou rukou. Je to preto, aby mali pravú ruku stále čistú a vedeli ju podať človeku, ktorého stretnú. Na Blízkom východe, v častiach Afriky a Indii sa je opačnou, pravou rukou. Ľavá ruka tam ma svoje špecifické funkcie a je určená napríklad na hygienu.

 

Šarm úzko súvisí s charizmou. Je aj charizma čosi, čo sa možno naučiť? Alebo nedostatok vnútorného vyžarovania už nezachráni ani sklopený malíček pri držaní šálky čaju či vzpriamený postoj?

Ja vnímam šarm a charizmu ako jedno a to isté. Charizma je osobné kúzlo a každá žena má svoje vlastné, osobité kúzlo – o tom som stopercentne presvedčená. Nie každá ho však vie prejaviť. Nie je to proces zložitý, ale určite je vždy iný, individuálny. Mám tým na mysli to, že žena sa nemôže stať charizmatickou, keď sa bude snažiť nasilu správať ako modelka alebo herečka, ktorú obdivuje. Tie ju môžu len inšpirovať, aby v sebe objavila niečo nové. Neexistuje univerzálny recept na to, ako charizmu naučiť. Šarmu sa však, prostredníctvom určitých overených metód, dá ľahko pomôcť, aby sa prejavil.

 

O akých metódach hovoríme?

Mnohé sú špecifikom nášho vzdelávania. Je to súčasť firemného tajomstva, takže ich nezverejňujem. Prezradím iba toľko, že sa držím motta: Dobrý učiteľ vám nepovie, čo máte vidieť, ale kam sa máte pozerať.

 

V Nemecku majú príslovie – keď prichádzaš, hodnotím ťa podľa toho, ako vyzeráš, keď odchádzaš, hodnotím ťa podľa toho, ako si sa správal. Súhlasíte?

Áno aj nie. Viete, koľko máte času na vytvorenie prvého dojmu? Asi 7 sekúnd. To znamená, že ľudia si ho o nás často vytvoria ešte pred tým, ako stihneme vysloviť prvé slovo. Pri každom stretnutí náš mozog analyzuje obrovské množstvo informácií. Napríklad, či je tento človek potenciálny priateľ alebo nepriateľ, aký má status, či má autoritu, či je to dôveryhodná, príjemná, sebaistá osoba… Táto analýza prebieha v mozgu rýchlosťou blesku. Takto si o človeku, ktorého sme práve stretli, stále vytvárame prvé dojmy, ktorým potom podvedome veríme. Výskum ukazuje, že tomu veríme tak veľmi, že dokonca neskôr sami seba podvedome presviedčame o tom, že sme v tomto prvotnom okamihu mali pravdu. Takže toto nemecké príslovie je z časti pravdivé, keďže na základe komunikácie človeka vnímame celistvejšie, ale silno prevláda prvý dojem, ktorý si človek vytvoril za pár sekúnd. A prvé dojmy sa netvoria len tým, ako človek vyzerá, ale i tým, ako gestikuluje, ako sa pohybuje, či sa usmieva – teda tým, čomu komplexne hovoríme neverbálna komunikácia.

 

Aké najväčšie chyby pri nej robíme?

Chyby robíme rôzne a záležia od kontextu aj lokality. Predstavte si napríklad gesto „ok“, keď spojíme palec s ukazovákom a zvyšné prsty sú vo vzduchu. U nás toto gesto znamená, že všetko je super. Keby vás však videl Japonec, tak by si myslel, že hovoríte o peniazoch. Vo Francúzsku alebo v Belgicku by si možno mysleli, že čosi bolo úplne nanič. V arabskom svete sa to môže považovať za nadávku a v Turecku toto gesto naznačuje homosexualitu. Jedným malým gestom tak môžeme komunikovať úplne inú informáciu, ako sme zamýšľali. Ovládanie reči tela je dnes dôležitejšie, ako kedykoľvek predtým – ľudia cestujú, kultúry sa stretajú a miešajú. Znalosti v tejto oblasti nám pomôžu priblížiť sa ľuďom v osobnom aj pracovnom styku.

 

Hovorí sa, že hlas je hudobný nástroj, na ktorý dokáže hrať každý človek, nie každý to však využíva. Čo by sme mali urobiť, aby to bolo inak, aby sme ho použili v náš prospech?

Pre mňa boli z hľadiska použitia hlasu veľmi dôležité recitácie, ku ktorým ma doma odmalička viedli. Učili ma pracovať s hlasom tak, aby som dokázala zvýrazniť určité informácie a udržať pozornosť poslucháča čo najdlhšie. Pomôcka, ktorá mi aj dnes veľmi pomáha, je čítanie nahlas.

 

 

Zuzana Zimermannová

 

Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2018)