Lýdia Sirotová – Povolanie: Iniciátorka šťastia v práci

 

Jej dream job je šťastie v práci. Dokonca prednáša tento predmet na vysokej škole. Čo to všetko znamená? Napríklad aj to, že si šťastnú prácu sami vymyslíte. Lebo ako hovorí Lýdia Sirotová, koučka, lektorka a šéfka spoločnosti Happy Company, dnešní mladí ľudia už nie sú ochotní vymieňať svoj život v práci len za plat. Práca im musí prinášať radosť, naplnenie a to, čomu sa dnes moderne hovorí: work life balance.

 

 

Tento rozhovor robíme v piatok. Je to najšťastnejší deň v práci?

Pre mňa osobne áno, pretože počas letného semestra každý piatok od ôsmej ráno učím na Univerzite Komenského predmet Šťastie v práci a harmónia v živote. Začala som s tým pred šiestimi rokmi a aj keď som pôvodne vymýšľala rôzne krkolomné názvy, ako by sa ten predmet mal volať, aby pôsobil dostatočne odborne, napokon som zostala pri tom pôvodnom a najjednoduchšom názve Šťastie v práci. Časom som k tomu doplnila aj harmóniu v živote, nech je to  kompletné. Sama som bola zvedavá, ako ho študenti prijmú a či ma po roku škola nezruší. Mám šťastie – nestalo sa tak (smiech).

 

Čo považujú vaši študenti na tomto predmete za najzaujímavejšie?

Vždy na konci semestra si nechám napísať hodnotenie od každého jedného študenta. To, čo  oceňujú, sú v zásade jednoduché veci: že sa na hodinách dozvedeli niečo o sebe a niečo aj užitočné do života, že niekoho zaujímal ich názor, že cítili radosť a zábavu. Lebo v učení by mala byť hra, zvedavosť, zmysel a učiteľ by nemal učiť len z kníh, ale hlavne zo srdca. Pracujeme aj formou projektov, ktoré by ich mali osobnostne obohatiť. Sami si ich vymýšľajú, vymyslia projekt, aby po nich zostala nejaká zmysluplná pozitívna stopa. Napríklad sa pýtali ľudí od škôlkarov po seniorov, čo je podľa nich šťastie v práci a urobili z toho video. Alebo sa zaviazali počas 21 dní každý deň vyskúšať niečo nové a potom z toho urobili prezentáciu, aký to malo dopad na nich a ich okolie, vzťahy v rodine a podobne. Ide mi o to, aby sa učili tak, že si posúvajú hranice a boli zvedaví a odvážni.

 

Odvaha, to je veľké slovo…

Áno, ľudia naň veľmi silno reagujú, najmä v dnešnej dobe, testovala som to na mojich študentoch i klientoch. Viete, ako sa to hovorí: Zlé veci sa dejú, keď dobrí ľudia neurobia nič. Preto sme si toto slovo zvolili aj za hlavnú tému našej tohtoročnej konferencie, ktorú organizujeme pod hlavičkou Happy Company už šiesty rok. Slovo odvaha, v angličtine courage (po našom aj guráž), je odvodené z latinského slova cor, srdce. Ak si uvedomíme jeho pôvodný význam tohto slova, vráti nás to k podstate. Lebo pravá odvaha je vždy a predovšetkým vecou srdca, a nie rôznych racionálnych kalkulácií. My však odvahu zvykneme vnímať skôr vonkajškovo, zamieňame si ju so silou či veľkými hrdinskými činmi.  Odvaha však môže byť aj celkom nenápadná, napríklad keď dokážeme vydržať v úsilí aj napriek tomu, že sa nedostavujú žiadne výsledky. V súvislosti s témou šťastia v práci je to aj odvaha pomenovať si, čo chcem robiť a potom si za tým aj ísť, realizovať svoje sny, odvaha vzdorovať rodičom či partnerovi a ich predstavám o tom, kým by som mal byť, ale aj rôznym stereotypom, ktoré vládnu v rodine či v spoločnosti.

 

Zdá sa však, že dnes sa nosí skôr „digitálna“ odvaha, veď koľkí z nás odvážne prejavujú svoje názory či postoje najmä na internete a nie v reálnom živote.

Áno, virtuálny svet je plný hrubých, odmietavých či nenávistných reakcií ľudí, ktorí si tam „odvážne“ ventilujú svoje ego, ale akonáhle sa im niečo znepáči a minú sa im argumenty, tak jednoducho stlačia delete. Alebo sa odpoja či zrušia si účet. Internet je dnes čosi ako úľavové pracovisko. Hromadná skládka všetkých možných frustrácií. Dnes sa už nevykričíte v krčme alebo v lese, ale na internete. Je však dokázané, že keď niekomu poviete do očí, čo vás na ňom štve, tak sa vám reálne uľaví. Na internete to tak nefunguje.

 

Ako sa vy osobne vyrovnávate s internetom, sociálnymi sieťami?

Vo virtuálnom priestore sa pohybujem prísne účelovo, neodmietam ho, ale ani príliš nevyhľadávam. Na Pinterest si chodím pre inšpiráciu, na Facebooku som len veľmi občasný návštevník. Našťastie mám okolo seba stále dostatok reálnych ľudí, s ktorými som v živom kontakte. Vytváram si vlastnú sieť a do reality si púšťam minimum z internetu či správ, nebolo by mi z toho dobre. A ja chcem byť v pohode (smiech).

 

Poďme späť k odvahe. Bol to odvážny krok začať pred takmer dvadsiatimi rokmi s dulami na Slovensku? Ako vám to, vyštudovanej ekonómke, vôbec napadlo?

Popravde, ja som sa hodila na všetko iné, len nie na ekonómiu. Rozmýšľala som nad medicínou, ale moja babička lekárka mi to vyhovorila. Páčilo sa mi výtvarné umenie, dokonca ma lákalo aj herectvo. Ale v našej rodine nič z tohto nebola téma. Veľmi ma oslovovala psychológia, ale moja mama psychologička vravela, že mi idú jazyky a tie lepšie uplatním na ekonómii. Vyštudovala som teda obchod a marketing. Po škole som sa zamestnala v jednej eventovej agentúre, vtedy takéto podujatia prežívali boom, všetci „dôležití“ ľudia chodili po recepciách, ale mňa to veľmi rýchlo prestalo baviť, nezostávala po mne žiadna stopa, nevidela som v takejto práci pre seba zmysel. Potom som otehotnela a ako budúca mamička som začala zháňať informácie týkajúce sa tehotenstva i samotného pôrodu. Zlom prišiel, keď som v nemocnici absolvovala – vtedy ako jedinú možnosť – kurz prípravy na pôrod a materstvo. To ma úplne vydesilo a zlý sen pokračoval ďalej, lebo pôrod ma psychicky odrovnal. Začala som rozmýšľať, čo s tým, ako túto situáciu zmeniť. Dozvedela som sa, že v Čechách už bežia kurzy pre duly, tak som sa prihlásila.

 

A stali ste sa prvou certifikovanou dulou na Slovensku. V tom čase, keď ste začínali, o tomto povolaní u nás takmer nik ani nechyroval…

Spomínam si, ako sa ľudia čudovali: Čo to robíte? Aká dula, veď dula je ovocie… (smiech) Zo začiatku sme si nevedeli vôbec predstaviť, že by pôrod mohol prebiehať aj inak, ako len na nemocničnom lôžku a pod dohľadom lekára, ktorý sa k vám správa ako k chorej pacientke. Že po boku budúcej mamičky môže stáť žena, ktorá jej poskytne láskyplnú starostlivosť a psychickú i fyzickú podporu. Napriek všetkým prekážkam a nedorozumeniam, ktoré sme v začiatkoch zažili, to bola tá najúžasnejšia a najzmysluplnejšia práca, akú som si len mohla predstaviť. Veď sme vlastne na Slovensku vytvárali úplne novú profesiu! Zostavovali a kreovali sme študijný plán, založili sme profesijnú organizáciu Slovenské duly, hľadali cestičky, ako dať o sebe vedieť medzi lekármi aj v spoločnosti. Keď som na kurzoch sedela v kruhu s tehotnými mamičkami a ony sa „ladili“ na svoje bábätká, doslova som cítila posvätnosť tej chvíle. Bol to priam hmatateľný pocit, že ma niečo presahuje, na ten nikdy nezabudnem. Pociťovala som obrovskú úctu k ženám, ktoré mi vyjadrili dôveru, prišli a zverili sa mi. Že môžem prispieť k tomu, aby rodili vo väčšej pohode, lebo keď sa pôrod vydarí, žena tou skúsenosťou úžasne zosilnie, a to má vplyv aj na bábätko. Na rozdiel od pôrodu, ktorý ju zvalcuje a ona sa navyše musí vyrovnávať s myšlienkou, že zlyhala.

 

Je dnes, keď v každej domácnosti ordinuje doktor Google, materstvo náročnejšie ako za vašich čias?

Aby žena bola v tehotenstve šťastná a spokojná a aby sa jej dobre rodilo, mala by svoju pozornosť upriamiť predovšetkým na seba. Ako sa cítim, čo sa mi chce robiť, kam sa mi chce chodiť, čo ma baví, čo mi robí dobre, na čo sa mi príjemne pozerá, čo mi chutí… Presedieť celé hodiny na internete, donekonečna prechádzať diskusné fóra, to znamená sústrediť sa na život tam vonku, so všetkými jeho ruchmi a šumami, a nie na ten, ktorý rastie vo mne, v mojom vnútri. Znamená to dať prednosť hlave pred bruškom, ale naša hlava nie je tehotná (smiech). Čím viac žena špekuluje, premýšľa, analyzuje, tým horšie sa jej rodí. Keď žena rodí s pocitom dôvery a bezpečia, jej telo vyplavuje endorfíny, ktoré, ako je známe, majú schopnosť bolesť tlmiť. Avšak čím viac podlieha stresu, tým viac adrenalínu produkuje, a ten ju ešte viac „stiahne“, vďaka čomu sa jej rodí horšie…

Tehotnú ženu by mali živiť predovšetkým pozitívne emócie, príjemné dotyky, mäkké objatia – tie jej internet nemôže dať. Kedysi boli ľudia prirodzene účastní na zrode i zániku života, rodilo sa doma, doma sa zomieralo, žili sme obklopení prírodou a jej kolobeh sme zažívali na vlastnej koži. V dnešnej dobe nič z toho zažité nemáme, ale sme „preinformovaní“. Preto je pre budúcu mamičku veľmi dôležité, koho si k sebe pustí, koho bude počúvať, koho vylúči, lebo cíti, že ju oslabuje a koho si vyberie, aby z neho čerpala silu, nádej a radosť. Veď ako niekto múdry povedal, sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa najčastejšie stretávame. A to, že v takejto rozhodujúcej chvíli selektujem a prečisťujem svoje vzťahy, treba brať ako prirodzený, prospešný proces na ceste vlastného sebapoznania. Lebo čím viac nachádzam samú seba, tým viac ľudí, takzvaných priateľov, čo do kvantity, strácam. A to platí vlastne v hociktorej životnej etape.

 

Túžia ženy mať dnes deti? Mnohé materstvo odkladajú aj kvôli práci, v ktorej sa cítia šťastné a naplnené. S príchodom dieťaťa sa od nich však automaticky očakáva, že hodia všetko za seba a že materinská láska prekryje všetky iné podoby šťastia…

… a ak sa na materskej cítia frustrovane, často narazia na tvrdú kritiku, najmä ak túžia čo najskôr sa vrátiť do práce. Žiaľ, myslenie v stereotypoch človeku bráni pozrieť sa na svet inými očami ešte aj vtedy, keď už aj samotný svet je dávno iný, ako býval kedysi. Vznikajú nové spôsoby práce, ako príklad spomeniem model, ktorý u nás nie je ešte veľmi známy, ale v zahraničí sa už ujal – jeho názov v angličtine znie „results only working environment“ a trochu nešikovne by sme ho mohli preložiť ako „výsledkové pracovisko“. Čo to znamená? Zjednodušene povedané: je jedno kedy a kde svoju prácu urobíš, dôležité je, aby si ju odovzdala v stanovenom termíne. Pracuj na dovolenke v Honolulu alebo pri malom dieťati na pieskovisku, ak si to dokážeš zariadiť, nás zaujíma jedine tvoj výsledok. Koľko žien by na takýto typ práce kývlo! Lebo každý, ak má tú skúsenosť, vám povie, že niet na svete efektívnejšieho človeka, ako žena s malým dieťaťom!

 

Máte dve dcéry, aká bola vaša materská?

Ja som počas materskej robila kurzy pre tehulky a duly (smiech).

 

O tom, že podoby práce môžu byť v dnešnej dobe rôzne, podávame svedectvo aj v našom časopise. Viackrát sme už uverejnili príbehy mladých žien, ktoré počas materskej našli svoj „dream job“, založili si malú firmu, šijú, pečú, píšu knihy, blogujú… Povedala by som, že si svoju prácu doslova vymysleli.

To je vynikajúce, to často odporúčam i ja. Neviete si nájsť prácu, ktorá by vám vyhovovala, prinášala uspokojenie, v ktorej by ste sa cítili šťastní? Tak si ju vytvorte! I ja som si to tak zariadila. Po niekoľkých rokoch práce ako dula som pocítila isté naplnenie. Profesia duly sa už etablovala, už nás púšťali s mamičkami do pôrodníc, doktori nás viac-menej akceptovali, jednoducho, svet dúl už žil vlastným životom. Ale priviedol ma k myšlienke, že tak, ako sa mi darilo viesť a podporovať budúce mamičky, možno by som na ceste životom vedela pomôcť aj iným ľuďom…

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

Celý rozhovor si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2018)