Malá žena Louisa May Alcott

 

„Vianoce bez darčekov by ani neboli Vianocami,“ hundre Jo a jej sestry súhlasne prikyvujú.  Každá z nich po niečom túži, šikla by sa kniha, noty, škatuľka pasteliek… Ale sestry Marchové prežívajú krušné časy, a tak by nemali míňať peniaze pre vlastné potešenie, keď ich ocko znáša útrapy vo vojne… Dokáže Meg, Jo, Beth a Amy priniesť takúto obeť a prežiť Vianoce bez darčekov? „Ale veď máme mamičku, otecka a samy seba,“ utešuje sestry Beth a štyri mladé tváričky sa vzápätí rozžiaria šťastím. Žiadne darčeky predsa nemôžu pretromfnúť rodinnú idylku, keď sú všetci pekne doma a spolu…   

 

Moje malé ženy, tak osloví svoje štyri dcéry ocko March v liste, ktorý im píše na Vianoce z vojnovej línie. Dievčatám v ňom pripomína, „aby si statočne plnili svoje povinnosti, aby premáhali svoje chyby a správali sa tak vzorne, aby som mohol byť, až sa vrátim, na svoje malé ženy pyšnejší než kedykoľvek predtým.“

Akoby pán March týmto jemným moralizovaním pánovi Alcottovi, skutočnému otcovi autorky Malých žien z oka vypadol! Ba čo viac, školské výchovné experimenty tatka Alcotta by stáli za samostatnú štúdiu (a páni pedagógovia také aj spísali) a keďže jeho osobnosť so všetkými kladmi aj zápormi ovplyvnila celú rodinu budúcej slávnej spisovateľky, musíme si aj my tohto svojrázneho pánka vziať na mušku ako prvého.

Amos Bronson Alcott (narodil sa v Connecticute na sklonku roku 1799) bol popredným pedagógom a reformátorom svojej doby a popri tom vyznával ešte transcendentalizmus, abolicionizmus, veganizmus, feminizmus a mnohé ďalšie -izmy. Po celý život vymýšľal spôsoby, ako prebudovať súdobý vzdelávací systém a hoci sú z dnešného pohľadu mnohé jeho nápady osvietené a pokrokové, vtedy sa stretali skôr s výsmechom a odsúdením. Pravda, občas to Bronson riadne prepískol, inak ale ťal do živého. Odsudzoval prázdne memorovanie učiva a hlásal to, čomu dnes hovoríme učenie s porozumením. Dať žiakovi poza uši považoval za neprípustné, bol striktným nepriateľom (v tých dobách celkom bežných) fyzických trestov. Ak žiak zlyhá či neprospieva, je to chyba učiteľa, nie žiaka-neboráka, tvrdil.

Amos Bronson vyštudoval pedagogiku, ťažko si však hľadal prácu, ako podomový obchodník si zarobil sotva na slanú vodu, až sa mu podarilo upichnúť za učiteľskou katedrou v mestečku Cheshire v štáte Connecticut. Tam stretol Abby May, svoju budúcu manželku a veľkú obdivovateľku. Kým väčšina obyvateľov mesta na jeho excentrické pedagogické postupy hľadela cez prsty, Abby sa zdali „veľmi atraktívne“. Žiaľ, bola jedna z mála, cheshirskí rodičia nejavili pochopenie pre Alcottov „revolučný“ spôsob výučby a keď im došla trpezlivosť, radšej svoje deti preložili do inej školy. A rovnako reagovali rodičia aj v ďalších školách (v Bristole, Bostone…), až sa konečne našiel zámožný sponzor, pomocou ktorého pán učiteľ založil experimentálnu školu v Germantown (Philadelphia). Ako na potvoru ale štedrý mecenáš náhle zomrel a Amos so ženou a prvou zo štyroch dcér, Annou, sa ocitli na prahu chudoby: „Jeho smrť pochovala všetky naše nádeje. Ledva zarobíme na chlieb a o masle sa nám môže len zdať,“ odhalila krutú pravdu Abby v liste bratovi.

 

Otec šarlatán a táraj

Louisa May sa narodila ako druhá dcéra Alcottovcov, 29. novembra 1832. Keď mala dva roky, jej otcovi sa podarilo nadchnúť ďalšieho mecenáša a s jeho podporou otvoril v Bostone Temple School, školu pre deti z bohatších rodín, kde naplno realizoval svoje idey: namiesto memorovania gramatických pravidiel a poučiek usiloval o rozvíjanie subjektívnych schopností každého žiaka, na hodinách slohu podnecoval študentov, aby prejavili svoje emócie, písali o vlastných zážitkoch, a tým spoznávali samých seba, aby namiesto drilovania naspamäť sa radšej učili umeniu viesť dialóg a schopnosti klásť otázky tak, aby odhaľovali pravdu. V jeho praxi hrali dôležitú úlohu aj rôzne vizuálne pomôcky, ktoré mohli inšpirovať žiakov: obrazy, busty velikánov, Sokrata, Platóna, Ježiša… Mimochodom, s tým posledným mali problém viac rodičia, než Alcottovi žiaci. Keď sa dozvedeli, že pán učiteľ s deťmi diskutuje o evanjeliách, preberá také chúlostivé témy ako narodenie či obriezka a na dôvažok všetkého im vtĺka do gebuliek nezmysly typu: „všetci sme súčasťou Boha, Boh je všadeprítomný, prebýva tak v prírode ako aj v nás,“ usúdili, že tomuto chlapovi prinajlepšom straší vo veži. Nehovoriac o incidente, keď Alcott prijal do školy čierneho chlapca a odmietol ho po protestoch rodičoch prepustiť. Výsledok? Nedopustíme, aby naše deti vzdelával šarlatán a táraj! A bolo po škole, Bronson tak musel svoj chrám vzdelania ani nie po troch rokoch zavrieť.

Po Louise prišla na svet ešte Elisabeth a po nej Abigail. Keď mala Louisa jedenásť, rodina (vtedy už kompletná) sa presťahovala do Fruitlands, utopickej komúny, ktorú ich neúnavný tatko založil spolu s ďalšími šiestimi rodinami. Tam chcel uviesť do praxe jednu zo základných ideí transcendentalizmu: „žiť prostý život plný ušľachtilých myšlienok“.

K transcendentalizmu sa v polovici 19. storočia hlásila skupinka amerických intelektuálov, medzi ktorých patril aj v tom čase najoslavovanejší spisovateľ Ralph Waldo Emerson a najvýstrednejší básnik Henry David Thoreau. Bronson Alcott bol dobrým priateľom oboch ospevovaných mužov. Transcendentalisti usilovali o obrodu spoločnosti, ktorá vraj v dôsledku rôznych výdobytkov civilizácie stratila kontakt s prírodou. Lebo len život v súlade s prírodnými zákonmi môže človeku prinavrátiť dušu, čistotu a schopnosť konať dobro. Aj preto sa Thoreau rozhodol žiť ako pustovník na samote pri jazere Walden…

 

Utópia menom Fruitlands

Fruitlands bola od začiatku do konca čistá katastrofa. Dokonca aj pani Alcottová, čo ako podporovala svojho muža, mala života na farme plné zuby. Do svojho experimentálneho raja v mestečku Harvard Alcottovci prišli v júni 1843. Názov Fruitlands mal evokovať budúcu hojnosť daného miesta (v skutočnosti na pozemku rástlo zo desať jabloní), jeho obyvatelia plánovali žiť iba z plodov okolitej krajiny a toho, čo si sami dopestujú. Peniaze prestali existovať, spoľahnúť sa mohli iba na svoje mozole a občasný výmenný obchod. Iba tak sa priblížia k bránam Edenu – že nájdu dokonalý vzorec, ako fungovať, bývať, pracovať, živiť sa a množiť v komúne plnej šťastných, od vonkajšieho sveta nezávislých ľudí. Svojou troškou do mlyna mali prispieť aj deti, Alcott veril v ich prvotnú neskazenú čistotu a obrodzujúci účinok, aký budú mať na každého dospeláka v komúne. Pravda však bola taká, že obyvatelia raja takmer hladovali. V lete to ešte ako-tak šlo, živili sa hlavne ovocím a niektorými druhmi zeleniny, ale mrkva, repa či zemiaky, teda všetko, čo rástlo pod zemou, boli zakázané (ako „málo oduševnené“). Mäso takisto (z etického dôvodu), vrátane všetkých produktov živočíšneho pôvodu ako maslo, syr, vajcia či mlieko. Káva i čaj (o alkohole nehovoriac) patrili do kolónky drogy, vrátane teplej vody (!), lebo všetky tieto stimulanty „znečisťujú naše stoly a korumpujú naše telá,“ napísala neskôr s uštipačným podtónom Louisa v spomienkovej knihe Transcendentálna divoká mladosť (Transcendental Wild Oats). Členovia Fruitlands verili, že duchovná regenerácia je spojená s telesným zdravím a že „vonkajšia abstinencia je znakom vnútornej plnosti“. A tak sa večné škŕkanie v žalúdku snažili utíšiť nekvaseným chlebom, ovsenou kašou, a to všetko radostne zaliali chladivou čistou vodou z potoka. Neprípustné bolo oblečenie z kože (lebo kvôli nej sa zabíjajú zvieratá), z vlny (ovce pri strihaní srsti trpia), ale aj z bavlny (na jej výrobe sa podieľa práca otrokov). Taktiež bolo zakázané používať na farme zvieratá. Kôň nemohol odviezť náklad a vôl, božechráň, aby ho niekto zapriahol do jarma, to by bolo čisté vykorisťovanie! Človek ako najmúdrejšia zo všetkých bytostí má za úlohu zvieratá chrániť, lebo sú menej inteligentné ako on, kázal Alcott. Tiež vydal zákaz sadiť semienka zeleniny či obilia príliš hlboko, aby  tým nerušili dážďovky. Ak ku tomu prirátame, že mužské osadenstvo sa radšej ako práci na poli venovalo vzdelávaniu detí a tatko Alcott v úsilí regrutovať ďalšie ovečky do svojho transcendentálneho košiara bol viac preč, než doma, skaza celého experimentu nenechala na seba dlho čakať.

Louisa si zo života vo Fruitlands písala denník. Vyznáva sa v ňom, ako miluje studenú vodu a aké osvieženie jej takýto kúpeľ každé ráno prináša. V zápiskoch ďalej opisuje, ako po statočne vykonanej práci behá so sestrami po kopcoch, večer si zborovo zaspievajú alebo diskutujú s otcom na rôzne témy, napríklad: Kto sme? Odkiaľ sme prišli a kam smerujeme? Zápis z 12. októbra odhaľuje, ako sa činila počas dňa: po vyučovaní žehlila, potom až do ôsmej večer lúpala kukuricu a pred spaním si ešte prečítala zopár kapitol z Plutarcha. Posledný zápis je z decembra, keď už pre tuhé mrazy väčšina Fruitlandčanov vzala nohy na plecia a vrátila sa do mesta. Tatko Alcott však zanovito odmietal opustiť svoj zbedačený raj, jeho žena však vzala rozum do hrsti, požičala si od brata peniaze a svoje štyri dcéry presunula do vykúreného domu, kde sa dala ohriať voda a uvariť čosi teplé a výživné pod zub. Alcott bol neúspechom Fruitlands taký zdrvený, že si ľahol do postele a niekoľko dní od žiaľu odmietal pochrúmať čo len ovsenú sušienku…

 

Sladký mier domova

Keď Louisa dovŕšila 13 rokov, ušla sa jej v novom dome v Concorde vlastná izba. Mala ju celú pre seba! Zápis v jej denníčku svedčí o tom, aká je šťastná a ďakuje mame, že jej izbičku tak krásne vyzdobila. V Malých ženách šibalka Jo, ktorej predobrazom je sama autorka, môže o vlastnej izbe len snívať. Jo sa rada zašíva na pôjd, kde v spoločnosti mierumilovného potkana prelieva slzy nad nejakou dojemnou knihou či sama sústredene kladie na biely papier vetu za vetou v nádeji, že sa raz stane slávnou spisovateľkou… Dni strávené v Concorde patrili k najšťastnejším v Louisinom detstve. So sestrami, najmä s najstaršou Annou, si krátila dlhé zimné večery nacvičovaním divadelných predstavení. Obe boli dobré herečky, aj keď Anna o čosi lepšia, najmä ak sa mal jej talent zaskvieť v srdcervúcich melodramatických scénach. Hrejivú atmosféru tých dní spisovateľka zachytila aj v Malých ženách. Štedrovečerné divadelné predstavenie za účasti priateľov a susedov dievčatá Marchové usporadúvali každé Vianoce. Autorkou vždy novej hry bola, samozrejme, Jo. Jej  talent obdivovali všetky sestry. „Neviem pochopiť, ako môžeš čosi také nádherné napísať a zahrať, Jo. Ty si hotový Shakespeare,“ chválila sestru mladšia Beth. Aktuálna hra sa volala Kliatba čarodejnice a vystupovala v nej striga Hagar, kotol variacich sa ropúch a záchranca Roderigo v podaní samotnej autorky, ktorá zásadne hrala všetky mužské role.

Dom v Malých ženách dýchal príjemne domáckou atmosférou. Aj keď zariadená obyčajným nábytkom a vyblednutým pokrovcom, izba, kde sa všetci schádzali pri veľkom jedálenskom stole, pôsobila útulným dojmom: „Na stenách viselo niekoľko pekných obrazov, police zapĺňali knihy, v oknách kvitli chryzantémy a mexické ruže a všade panovalo príjemné ovzdušie domova.“ To ešte umocňoval tíško padajúci sneh za oknom, z kuchyne sa rinúca vôňa ovsenej kaše a čerstvo upečených šišiek a plápolajúci oheň v krbe, pri ktorom jedna z dcér nahrievala papuče pre „najnádhernejšiu mamu na svete“. Pani Marchovú totiž ani treskúca zima neodradila od pochôdzky po chudobných rodinách v meste, ktorým bolo treba pomôcť.

 

Upätá ako čínska astra

Dokonca aj vyučovanie sa u Alcottovcov nieslo v radostnej atmosfére. Najmä ak mali dievčatá, samozrejme, okrem tatka, takých učiteľov, akými boli Ralph Waldo Emerson či Henry David Thoreau, blízki susedia Alcottovcov. Amos Bronson nikdy nevyhnal dcéry od stola, keď sa v dome objavili jeho vzácni priatelia, práve naopak, dievčatá mali dovolené zúčastňovať sa debát dospelých, lebo v takejto inšpiratívnej spoločnosti sa najlepšie cibril ich intelekt a kreativita. Louisu obaja muži fascinovali a neskôr vzdala jednému z nich hold poémou Thoreauova flauta, lebo básnik skutočne chodil po svete s malou flautou vo vrecku a ceruzkou zastrčenou za uchom. Často brával deti z mestečka na exkurzie do prírody a učil ich poznávať stromy, kvety, vtákov či chrobáky. S Emersonom sa Louisa ponárala do tajov literatúry, spisovateľ malej knihomoľke umožnil neobmedzený prístup do svojej knižnice a dievčina sa mu za to odvďačila srdcom otvoreným dokorán: písala mu milostné listy, ktoré nikdy neodoslala, a po večeroch za svitu mesiaca sa zasnene obšmietala okolo jeho domu. Mala osemnásť, keď vydala útlu knižku rozprávok Kvetinové bájky (Flower Fables). Venovala ju malej Emersonovej dcére Ellen, pre ktorú si tieto príbehy vymýšľala, keď ju chcela zabaviť.

Louisa od útleho veku zastrešovala rodinný rozpočet ako učiteľka, guvernantka, vychovávateľka či dokonca krajčírka. Svojmu denníku sa posťažovala, že otec je absolútne neschopný zarobiť čo i len groš. Jej matka neúnavne pracovala v  dobročinných organizáciách a rovnako tak sa museli obracať aj sestry. Ako mladá spisovateľka rástla, napätie medzi otcom a dcérou sa stupňovalo. Pán Alcott využil každú príležitosť, aby svojmu potomstvu udelil nejakú dôležitú morálnu príučku, poučoval, konštantne sledoval a kritizoval najmä Louisu, ktorej prudkú, výbušnú povahu (vraj po matke) neskrotila ani sparťanská vegetariánska strava (mäso údajne robí ľudí agresívnymi), ani ranný kúpeľ v ľadovej vode. Aj Jo v Malých ženách úporne zápasí so svojou prchkou povahou: „Keď sa nazlostím, som schopná vykonať hocičo,“ kajá sa mamke, ktorá jej však prezradí, že v mladosti bola taká istá, ale roky tvrdého tréningu a to, že sa stala matkou, pomohli skrotiť jej výbušnosť. Jo je unesená, že sa jej milovaná mama zdôverila so svojimi chybami a prosí, aby ju vždy napomenula a zadržala, keď ide zasa vybuchnúť. Stačí iba, keď jemne stisne pery alebo si položí prst na ústa a ona sa už (hádam) upokojí…

V šestnástich Louisa skonštatovala, že sa cíti na svoj vek stará a dievčenské záležitosti, prislúchajúce zmäteným tínedžerom, ju vôbec nezaujímajú. Musela som byť v minulom živote kôň alebo jeleň, keď tak rada behám, uvažovala. Žiaden chlapec nemohol byť jej kamarátom, kým si s ním v šprinte nezmerala sily, ani žiadne dievča, ak s ňou odmietlo liezť po stromoch. Podobne aj Jo trpí pri pomyslení, že z nej má vyrásť spôsobná slečna, „že mám nosiť dlhé šaty a tváriť sa upäto ako čínska astra. Už to je dosť zlé, že som dievča, hoci sa mi páčia chlapčenské hry, práca i spôsoby,“ horekuje Jo, ktorá si najviac zo všetkého želá ísť do vojny a bojovať s ockom po boku. Namiesto toho musí sedieť doma „a štrikovať ako unudená stará baba“.

 

 

Simonetta Zalová

foto archív

 

Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2018)