Maratónkyne

 

Kathrine Switzer bola prvou ženou, ktorá sa „prepašovala“ v roku 1967 na maratón v Bostone, kde dovtedy pretekali iba muži. Počas behu sa ju snažil usporiadateľ z trate doslova „odsotiť“, ale Kathrine sa nedala a dobehla do cieľa, čím zmenila históriu behania, teda predovšetkým toho ženského. Dobehla s časom 4 hodiny a 20 minút a jej číslo 261, ktoré mala na hrudi, sa stalo slávnym. Ale i symbolom sily žien, ich nezlomnosti a odhodlania, ich odvahy pustiť sa do čohokoľvek, čo si zaumienia. Aj my sme našli ženy – maratónkyne zo Slovenska, ktoré sa nezľakli, odbehli niektorý z „veľkých“ mestských maratónov a ktorým behanie zmenilo život.

 

 

Alena Kuišová

 

Venuje sa komunikačnému poradenstvu a PR, spolupracuje s Občianskym združením Slniečko na ceste. Zabehla maratón v Berlíne.

 

42.195 km: Ako sa začalo moje behanie, to si pamätám celkom presne. Úplne na začiatku bola – aké otrepané – nešťastná láska a jedna z mojich najlepších priateliek, ktorá už vtedy mala v nohách zopár polmaratónov. V jeden pekný deň mi Janka oznámila, že sa nebude viac dívať na moje systematické samoničenie a že teda začíname spolu behať. V tom čase som beh úprimne neznášala a prišiel mi ako úplne nepochopiteľný šport. Ale keďže ma poznala tak, ako sa na naozajstné kamošky patrí, umne brnkla na moje ego a súťaživosť. Podarilo sa a mne sa to všetko zapáčilo. Prekonávať samu seba, spoznávať nových ľudí, miesta, zlepšovať si časy, snívať o nových cieľoch, tá atmosféra na pretekoch a pri euforických dobehoch do cieľa… Nie som jediná, kto hovorí, že ja som maratóny behať nechcela, že to maratón si našiel mňa. V partii bežeckých priateľov vznikla klasická hecovačka, až si v jeden deň uvedomíte, že vás na ten maratón naozaj prihlásili, a že vy už tak akosi prirodzene nabehávate potrebné objemy. To bolo po troch rokoch môjho behania. Tak som si teda skombinovala overené tréningové plány a rady skúsenejších priateľov spolu s tým, čo som už vedela o behu aj o sebe, tempách, záťaži… a pustila som sa do systematického trojmesačného maratónskeho tréningu. A keďže tým prvým vyvoleným bol rovno jeden z najväčších na svete, teda Berlínsky maratón, pozerala som si snáď všetko a všade, čo s ním len trochu súviselo.

Čo beh spojil, človek nerozdelí: Beh ma spojil s mojím budúcim manželom a verím, že nás veru nikto a nič nerozdelí. Okrem neho som za tých niekoľko rokov spoznala aj niekoľko skvelých ľudí, z ktorých sa postupne stali blízki priatelia. Takí, s ktorými toho prežijete veľa a nemusíte sa na nič hrať. A ani sa nemôžete, keďže sa poznáte aj v tých najťažších chvíľach, veľkých krízach, celý víkend v jednom aute unavení a spotení pri štafetových behoch… Toto sú práve tie priateľstvá v dobrom aj zlom. A už celkom prirodzene pri sebe stojíme aj v „civilnom“ živote, pomáhame si, vytiahneme sa von „rozbehať to“, presne vieme, kedy beh prekecať a žartovať, a kedy úplne stačí bez slov iba byť vedľa seba. Čím viac beháme a za behaním cestujeme, tým viac spolu zažívame. Títo priatelia plnia ešte jednu obrovskú úlohu: šetria duševné zdravie vášho nebehajúceho okolia, ktorému vaše nekonečné rozprávanie o behu, teniskách, pretekoch, hodinkách a tempách už poriadne lezie na nervy. Aj keď ja mám to obrovské šťastie, že sme doma obaja rovnako bežecky strelení (smiech).

Na mieste činu: Nič lepšie sa mi nemohlo stať, ako to, že si ma ako môj prvý vybral práve Berlínsky maratón, jeden z veľkej šestky alebo World Marathon Majors. Kozmopolitná metropola, kde to žije, beží sa iba jeden okruh, krásna slnečná septembrová nedeľa. Cestovali sme tak akurát namiešaná partia – zopár maratónskych nováčikov aj skúsenejších maratóncov. Viac ako 40.000 bežcov si vyžaduje postupný blokový štart, a tak sme mali dosť času až do špiku kostí precítiť tú úžasnú atmosféru… Bol to jeden z mojich najkrajších behov. Mala som poctivo natrénované, užila som si každý jeden meter, doslova prehliadku mesta, v každej štvrti iní ľudia, iná nálada, iná hudba, všade popri trati stovky povzbudzujúcich ľudí, kapely, program… Neskutočná atmosféra, energia. Počas mesiacov tréningu som si stále dokola predstavovala ten moment, keď sa priblížim k Brandenburskej bráne, čo bude znamenať, že cieľ je už na dosah. Ale realita prekonala všetko snívanie. Obrovské dojatie, až mi prišlo ľúto, že sa to celé krásne dobrodružstvo už končí. A potom samotný dobeh do cieľa, na ktorý nikdy nezabudnem! Nabitá neskutočnou energiou som si najskôr z plných pľúc zakričala a potom sa slzy striedali so smiechom a nekonečným opakovaním: dala som to, som naozaj maratónkyňa, ja som to dala…

 

 

Nina Kuklišová

 

Pracuje ako Risk manažérka v banke. Odbehla maratón v Chicagu a New Yorku.

 

42.195 km: Ku koncu strednej školy, ešte v roku 2009, som zvykla behávať, len tak na odreagovanie sa od stresu. Začala som s pár minútami, postupne som si zvykla behať dlhšie, niekedy až hodinu. Keď som prišla študovať na University of Chicago, naďalej som behávala, no stále najviac hodinu denne a iba rekreačne. V treťom ročníku som si povedala, že po záverečných skúškach skúsim bežať ďalej, aby som otestovala, ako dlho vydržím. Bežala som vtedy štyri hodiny a keď som to spomenula rodičom cez Skype, povedali mi, že to je ako maratón – a vtedy som si uvedomila, že by som asi zvládla aj maratónsky beh. Rozhodnutie ale prišlo náhodou. V januári 2017 nám v práci oznámili, že kto bude chcieť bežať New York City Marathon, tomu firma zaplatí štartovný poplatok. Tak som sa zapísala. Potom som to ale trochu prehodnotila – chicagský maratón by mal byť predsa môj prvý oficiálny maratón, tam som začala s behom na ozaj dlhé trasy. Skontrolovala som, kedy sa konajú maratóny a zistila som, že Chicago Marathon sa beží mesiac pred NYC Marathon. Tak som sa zapísala aj na ten. Na maratón sa dá dostať tak, že sa človek upíše tomu, aby vyzbieral určitú sumu pre vybranú charitatívnu skupinu. Banka, v ktorej pracujem, spolupracuje s charitatívnou organizáciou Team for Kids, ktorá sa podieľa na výstavbe telocviční alebo organizácii programov behania pre deti, no táto organizácia združuje i trénerov, ktorí pomáhajú bežcom. Keď som sa zapísala a začala chodiť na skupinové behy, TFK mi poslali tréningové plány na oba maratóny. Pri nich som si uvedomila, aký náročný je rýchly beh na kratšie vzdialenosti, aký ťažký je beh do kopca, ale i to, že beh v horúčave je náročnejší, než v normálnom počasí.

Čo beh spojil, človek nerozdelí: V New York City, kde momentálne žijem, je beh dosť populárny. Keď som sa pripravovala na NYC Marathon, zistila som, že zopár mojich známych, kamarátov a priateľov, ktorých poznám z celkom iných oblastí, tiež bude stáť na štarte. Bolo to milé, pretože som sa predtým nikdy s nimi nezvykla rozprávať o behaní. Teší ma, že som bežala so spomínanou charitatívnou organizáciou, lebo mi to prinieslo aj pekné kamarátstva. Dokonca viem, že sa tam vďaka behu spoznali aj dva manželské páry…

Na mieste činu: Pri tréningu mi všetci vraveli, že hlavným cieľom prvého maratónu je dokončiť ho bez úrazu, veď si len spomeňme, že prvý maratónec svoj beh neprežil. Keď človek chce zlepšovať svoj čas, môže potom bežať ďalšie maratóny. Rozhodne som nebežala s tým, že zabehnem nejaký hviezdny čas a vravela som si, že by bolo fajn, keby sa mi podarilo dobehnúť za menej než 4 hodiny, ale hlavne v zdraví. Celkom som sa tešila, že si obehnem mesto, v ktorom som strávila štyri roky života a uvidím ho z novej perspektívy. Vedela som, že v deň chicagského maratónu má byť veľmi horúco, až 30 °C, našťastie, na každom kroku stáli organizátori, ktorí bežcom podávali vodu. Počas behu som videla okolo seba skolabovať a padnúť na zem troch ľudí, ale na všetko dohliadali zdravotníci, ktorí ihneď pomohli. Bežala som svojím pohodovým tempom a každú míľu som spomalila a dala si trochu vody. Ľudia, ktorí povzbudzovali a tlieskali, boli super, niektorí držali v rukách zábavné plagáty, napríklad mexickým bežcom kývali so sloganom „Bež, akoby ťa naháňal Donald Trump!“ Vďaka tomu, že som nebežala s predsavzatím dať do môjho behu všetky svoje sily, mohla som si napokon vychutnať trať aj pohodový dobeh do cieľa.

 

 

Zuzana Trnovcová

 

Pracuje ako softvérová inžinierka, venuje sa triatlonu a odbehla maratón v Bostone. Štyrikrát!

 

42.195 km: Behať som pravidelne začala až na univerzite v rámci tréningu na veslovanie a neskôr na triatlon. Beh na dlhšie trate sa mi spočiatku zdal relatívne ľahký – do takých 10 kilometrov som zvládla odbehnúť v podstate bez tréningu. Pred maratónom som mala ale vždy rešpekt. Trvalo mi tri sezóny kratších triatlonov (šprintov a olympijských vzdialeností), kým som sa odvážila na polovičného Ironmana a ďalšie dva roky, kým som sa odhodlala na maratón. Nebol to však úplne môj nápad. Kamarátka, ktorá už niekoľko rokov behala maratóny, ma presvedčila, aby som si jeden odbehla s ňou. Preposlala mi tréningový plán s tromi až štyrmi behmi do týždňa a ja som ho skoro do bodky dodržiavala. Bol to tradičný plán s pomaly sa zvyšujúcim objemom a najdlhším, 32-kilometrovým behom tri týždne pred pretekom. Asi najťažšie je pre mňa stravovanie pred a počas behu. Našťastie som počas pretekov nikdy nemala žalúdočné problémy, ale to isté sa nedá povedať o triatlone, najmä Ironmanovi a takisto o tréningových behoch. Väčšinou musím mať medzi jedlom a behom aspoň 1,5 hodiny prestávku, ideálne dve až tri hodiny. A pokiaľ beh trvá dlhšie ako hodinu, spravidla si k nemu zoberiem športový nápoj. Kedysi som pri dlhých behoch jedla gély, ale po rokoch pokusov a omylov som sa rozhodla prejsť na kompletne tekutú stravu.

Čo beh spojil, človek nerozdelí: Platí to stopercentne – väčšinu mojich kamarátov z univerzity som spoznala cez šport, cez cyklistiku alebo triatlon. Po univerzite som sa presťahovala do nového mesta a väčšinu nových kamarátov som spoznala takisto cez lokálny triatlonový klub. A napokon, aj môjho manžela som spoznala cez triatlon.

Na mieste činu: Prvýkrát som v Bostone bežala v roku 2013. Bol to môj štvrtý maratón a mala som naň veľmi dobre natrénované. Boston má jednosmernú trať, takže je logisticky trochu zložitejší, ako iné maratóny, ktoré som zatiaľ absolvovala. Na štart sa ide autobusmi z cieľa a potom sa asi dve hodiny čaká v takzvanej athlete village (zhromaždisko pre bežcov), vonku na tráve s niekoľkými stanmi, jedlom, pitím a veľkým množstvom prenosných toaliet. Počasie v strede apríla väčšinou nie je najteplejšie, takže sa treba na to čakanie obliecť. Môj prvý rok sme si do autobusu mohli vziať igelitku s extra oblečením a v podstate hocičím na zábavu počas čakania na štart. Igelitky sme tesne pred štartom odovzdali dobrovoľníkom, ktorí ich doviezli do cieľa. Po bombovom útoku v roku 2013 ale túto službu kvôli bezpečnosti zrušili, takže teraz sa do autobusov nesmie ísť s extra vecami a odhodené teplé oblečenie spred štartu sa daruje charite. V roku 2013 som zhodou okolností v autobuse stretla kamarátku, ktorá so mnou aj bežala, tak sme sa pri čakaní na štart nenudili. Samotný maratón bol super, ľudia povzbudzovali od začiatku do konca trate, myslím si, že mi to pomohlo bežať ešte rýchlejšie, ako som očakávala. Dokonca sa mi podarilo zabehnúť druhú polovicu o pár sekúnd rýchlejšie. Dobeh do cieľa bol definitívne plný šťastia. Predsavzala som si zabehnúť čas 3 hodiny 20 minút a podarilo sa mi 3 hodiny 12 minút. Bostonský maratón som bežala štyrikrát, pričom zážitok bol zakaždým iný. Po veľmi dobrom prvom raze som si naivne myslela, že ďalší rok si čas vylepším o 15 minút. To sa mi nepodarilo, ale neodradilo ma to. A v roku 2015 napriek tomu, že bolo chladnejšie upršané počasie s protivetrom, podarilo sa mi zlomiť tri hodiny a dobehnúť v čase 2:56:51. Super pocit!

 

 

Jana Alezárová

 

V bežnom živote sa venuje účtovníctvu, pokiaľ ide o behanie, ako jediná Slovenka má „vo vačku“ účasť na všetkých maratónoch tzv. „veľkej šestky“. Bežala v Londýne, New Yorku, Chicagu, Berlíne, Bostone i Tokiu.

 

42.195 km: Behať som začala asi pred desiatimi rokmi, spočiatku len 1 – 2 krát týždenne, aby som si vyčistila hlavu od starostí, na zlepšenie postavy a ako doplnok ku spinningu, ktorému som sa intenzívne venovala. Takto zvoľna som behávala asi dva – tri roky, pričom som neuvažovala o žiadnej súťaži, nieto ešte o maratóne. Behávala som 6 – 8 km voľným tempom, len tak pre radosť. Po týchto začiatkoch som sa rozhodla zabehnúť Devín – Bratislava a bratislavský Night Run. Potom ma sestra nahovorila na rakúsky beh žien a vtedy sa to zlomilo. Vyskúšala som prvýkrát spoločný tréning, ktorý organizátor behu zabezpečoval v Bratislave, a tak som okúsila atmosféru bežeckej komunity. Po rakúskom behu žien, na ktorý sme sa spoločne pripravovali, ma kamarátka nahovorila na prvý polmaratón, ktorý som zabehla v Košiciach. A hneď po ňom mi skrsla v hlave myšlienka zabehnúť maratón. Stále som však behávala hlavne sama bez trénera či tréningového plánu. Takže sa mi nevyhlo vážnejšie zranenie a tri mesiace po mojom prvom polmaratóne som mala únavovú zlomeninu holennej kosti a nútenú niekoľkomesačnú prestávku v behu. Pochopila som, že takto sa na maratón nepripravím a skôr si ublížim. Rozhodla som sa teda nájsť si trénera, dostala som sa k Viktorovi Bielikovi, u ktorého trénujem dodnes a pod jeho vedením som sa pripravovala na všetkých svojich deväť maratónov. Popritom som čítala a zháňala informácie o vhodnej strave, technike behania, výživových doplnkoch a všetkom tom, čo bežcom napomáha splniť si bežecký cieľ.

Čo beh spojil, človek nerozdelí: V rámci bežeckej komunity som sa spoznala s množstvom ľudí s rovnakou záľubou a s viacerými z nich sme sa stali priateľmi. S niektorými dievčatami, ktoré som stretla na spoločnom tréningu v rámci rakúskeho behu žien, trénujeme spoločne u Viktora Bielika i dnes. Niekedy plánované víkendové  tréningy beháme v rámci partie spolu, pričom tieto behy sú občas viac „spoločenská udalosť“ ako tvrdý tréning. Ten si dávame dvakrát do týždňa pod vedením trénera. V rámci našej bežeckej partie si organizujeme aj spoločné bežecké výlety po Európe, spojene s polmaratónom – takto sme si spolu zabehali v Barcelone, Lisabone, Chamonix a Verone.

Na mieste činu: Každý z mojich maratónov bol iný a celkový pocit a zážitky závisia od množstva faktorov. Spoločnú však majú počiatočnú nervozitu a otázky, či som do prípravy dala všetko, či si splním svoj bežecký cieľ, či vydrží počasie alebo keď je zlé, či sa zlepší. Mám rada, keď idem na maratón s priateľmi, pretože niekoľkohodinové čakanie na štart je hneď príjemnejšie. Keď sa však odštartuje, bežím už len za seba, sledujem čas a tempo, aby som neprepálila začiatok. Dávam pozor, aby som nezabudla dopĺňať energiu a tekutiny v pravidelných intervaloch. Do polovice pretekov, keď mám viac energie, sledujem okolie a davy, ktoré pri veľkých maratónoch vedia vytvoriť úžasnú atmosféru. Najlepšiu som zažila v New Yorku, kde diváci povzbudzujú takmer pozdĺž celej trate. Zväčša v druhej polovici sa už snažím sústrediť na beh, myslieť pozitívne, lebo maratónska vzdialenosť je i o hlave, prípadne si dám do uší slúchadlá s obľúbenou hudbou. Typické „nabúranie do steny“, ako sa v bežeckej komunite hovorí maratónskej kríze, som našťastie zatiaľ nezažila, ale po 30. kilometri som už viackrát musela motivovať samú seba a hlavne svoju hlavu. Na niektorých maratónoch som sa i vytrápila, napríklad v Bostone, na ktorý som sa veľmi tešila, keďže je to najstarší z mestských maratónov a kvalifikovať sa na naň je snom väčšiny maratóncov. Bola som vystresovaná, celú predmaratónsku noc sa mi nepodarilo zaspať, tak moja hlava počas behu nefungovala, ako mala a bežalo sa mi celý čas veľmi ťažko. Dorazil ma obávaný kopec Heartbreak Hill na 34. kilometri, kde ma pri pokuse o jeho vybehnutie predbehla rýchlo kráčajúca pani kyprých tvarov. Ešte šťastie, že to do cieľa už nebolo ďaleko. Najsilnejšie momenty mi priniesol dobeh do cieľa v Tokiu, lebo sa mi podarilo zabehnúť čas, o ktorom som ani nesnívala a tiež dobeh v New Yorku, keďže tam som zabehla posledný maratón zo série World Maraton Majors, a teda okrem maratónskej medaily som dostala i medailu za absolvovanie všetkých 6 najväčších mestských maratónov sveta.

 

 

Lenka Čičatková

 

Na konte má päť maratónov v New Yorku a okrem nich ešte dva polmaratóny v Central Parku. V bežnom živote riadi obchodné oddelenia zahraničných firiem na Slovensku.

 

42.195 km: Nikdy som nebola na behy. Od detstva som tancovala, mala som rada dlhé prechádzky, lozila som a keď som spoznala súčasného priateľa, začala som sa aktívne venovať jachtingu. Ale beh? Mala som pocit, že sa mi trasú vnútornosti, nikdy som nevedela, kde sa pozerať, či pred seba, alebo pod nohy. Prvý maratón bola vlastne úplná náhoda. Dva týždne pred maratónom som sa vybrala do New Yorku a so mnou aj môj expriateľ a jeho tatko. Dvaja rekreační bežci a ja. Mojím cieľom bolo aspoň z recesie sa postaviť na štart, odfotiť sa, povedať si, že som bola na najväčšom maratóne sveta, odbočiť doprava a ísť nakupovať. No dopadlo to úplne inak… Patrične som sa na to dva týždne pripravovala. Presunula som peniaze na kreditku, nech mám z čoho míňať, vytiahla staré tepláky z Ukrajiny značky Adihas, pribalila klasické biele bavlnené tielko od babky, nech mi nie je zima na kríže. Kde schovať kreditku, kľúče od hotela, kartičku na metro a telefón som vyriešila jednoducho. Našla som doma starú komunistickú ľadvinku po otcovi. Účel splnila. Vedela som, že maratón je beh niečo okolo 42 km, že ten v New Yorku je najväčší na svete a… že je to ťažké. Pár dní pred odletom som chytila ešte črevnú chrípku. Dnes už sa smejem, že to bol detox môjho tela pred výkonom. Odvtedy som zabehla, resp. odchodila ale hlavne dokončila 5 NY maratónov a dva polmaratóny v Central Parku.

Čo beh spojil, človek nerozdelí: Každý rok sa ku mne na maratóne v New Yorku niekto z kamarátov pridal. Až na jednu výnimku to všetko boli rovnakí amatéri ako ja. Prischlo nám už aj heslo, ktoré sme nosili na tričkách – ucekame jak šaleni. Zhodli sme sa na tom, že trénujeme dvojfázovo. Myslíme na beh ráno aj večer. Spoločnou témou boli a sú pesničky, ktoré si môžeme natiahnuť do MP3, aby nás ťahali vpred. A verte mi, čím väčšia absurdita, tým lepšie. Tak sme behali NY maratón a v ušiach nám hral Kája Gott a jeho Včielka Mája, či slovenské klasiky ako kapura kapura, na kapure ráče. A zdieľame svoje absurdné zážitky. Napríklad Fero si podľa jeho slov na 9.  kilometri myslel, že zomrie. Ťahal ho vpred len fakt, že Lukáš mal so sebou gopro kameru a nemôže to predsa „pred kamerami“ vzdať. Na 30. kilometri tancoval odzemok. O rok som behala s mojím školníkom zo strednej školy. Najväčší športovec, akého poznám, behá ultramaratóny či maratóny komandosa (s 10 kg ruksakom a v plnej vojenskej výstroji). Gejza si pred maratónom v pohode zapálil cigaretku. Smial sa, že keď dobehne, pôjde mi naproti. O rok neskôr Roman išiel zo začiatku takým tempom, že som myslela, že predbehne aj Keňanov, na 30. kilometri ho to však zlomilo a už len kráčal. Jedna noha pred druhú. Ale dal to, dokončil, a preto som na neho hrdá. Stretli sme sa v cieli, kde mi povedal, že mi nevie prísť na meno. Vraj za to, že som ho tam dotiahla. Ale s úsmevom. Tak ako vám to povie len najlepší kamarát. Samozrejme, za tie roky stretnete aj profíkov. Pred nimi mám brutálny rešpekt. Hlavne pred chalanmi z bratislavského triatlonového klubu Trinity. Sú to pre mňa malí bohovia, ale neprezraďte im to (smiech).

Na mieste činu: Asi najintenzívnejšie spomienky mám na ten prvý rok. Ráno nás vyzdvihol autobus, ktorý nás odviezol do maratónskej dediny. Užívala som si všetky vymoženosti tamojšieho pohostenia, kávu, horúcu čokoládu, ochutnávala všetky druhy energy tyčiniek, pečiva baggels, ovocie… Postavila som sa na štart spolu s ďalšími 70.000 bežcami. Hrdá, že tam stojím, som si vychutnávala atmosféru naživo spievanej hymny, štartového výstrelu, hudobného pozadia v tónoch Franka Sinatru a aj som sa rozbehla. Po pár metroch mi došlo, že vlastne musím prebehnúť minimálne most, aby som sa dostala na druhú stranu. A potom odbočiť doprava, na metro. Prebehli sme most a zrazu po každej strane stáli fanúšikovia. Burácali, jasali, akoby som bola mega star na červenom koberci. Vravím si, toto musím ešte vidieť a cupitobežala som ďalej. Prisahám, že ani neviem ako a vedľa mňa bola značka označujúca 15 km. Tak si vravím, že dám aspoň polmaratón. A pri méte 25 km mi prvýkrát napadlo, že toto by som mohla aj dokončiť. V hroznom čase. Niekde úplne na chvoste. V tesnom závese s tou slepou pani, ktorá bežala s vodcom. Tam, kde šiesti bežci bežali s kamarátom na nosidlách. Nakoniec som za šera dokráčala do cieľa, no s obrovským úsmevom na tvári. A v ušiach mi hrala slovenská ľudovka. Mamine som zavolala, že som práve dokončila newyorský maratón a prvý raz som ju počula zanadávať. No, do riti!, ale tvrdšie. S hrdosťou. Na svoju dcéru. Aspoň si to myslím.

 

 

Gabina Weissová

foto archívy bežkýň a Sita

 

Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2018)