Marek Pažitný – Kopyto je duša topánky

 

Vyštudoval stolárstvo, ale vždy ho to ťahalo k umeleckej tvorbe. Napokon spojil všetko, o čom kedy sníval: pracuje s drevom, venuje sa dizajnu, používa vlastné ruky, oživuje staré remeslo a pritom komunikuje so zákazníkmi. Marek Pažitný je totiž obuvník, ktorý ručne šije dokonalé topánky na mieru.

 


Vraj z vás mohol byť nádejný futbalista, keby…

… keby som sa dobre učil (smiech). Chcel som ísť na športovú školu, lenže okrem talentu boli potrebné aj výsledky v učení. A mne učivo nešlo veľmi do hlavy. Dnes si tak trochu myslím, že ako mnohým malým chlapcom, aj mne by prospel ročný odklad školskej dochádzky, bol som asi trochu nezrelý a príliš detský. Ale bol som najmladší zo šiestich detí a rodičia napokon boli šťastní, keď sme už všetci chodili riadne do školy. Všetko však nakoniec dopadlo dobre, školami som prešiel, spravil som si maturitu, dokonca aj obuvnícku školu a športu sa môžem venovať doteraz. Mám s kým, veď mám sedem detí…

 

Sedem? To je teda ozaj neúrekom…

Pri nich sa teraz rád realizujem, môžem im odovzdávať svoj talent a keďže prišli na svet jeden po druhom, môžem sa im venovať všetkým naraz. Máme tri dievčatá a štyroch chlapcov, najstarší bude mať jedenásť a najmladšie dieťa rok. Ďalšie deti by však už boli pomerne veľké riziko, musel by som si spraviť vodičák na autobus a šiť topánky iba na to, aby som ich všetky uživil (smiech).

 

Topánky vraj o človeku prezradia viac, ako oblečenie či účes. Všímate si, čo majú ľudia na nohách?

Priznávam, že ako prvé mi na ulici, alebo u mňa v predajni, padne pohľad na nohy okoloidúcich. Nie však preto, že by som vďaka tomu, čo majú obuté, mal schopnosť odhadnúť, čo sú zač, akú majú povahu alebo čím sa živia. Mám na to celkom prozaický dôvod – okamžite tipujem, akú majú veľkosť topánok. A väčšinou sa vždy trafím. Keď sa už u mňa vyzujú, nadväzujeme vlastne špecifický vzťah, pretože zobúvať si topánky pred neznámym človekom nie je práve bežná vec. U mňa si však môžete pokojne nechať na nohách ponožky, a to mnohým klientom situáciu celkom uľahčuje. V ponožkách sa totiž dá celý proces príprav u obuvníka nejako ľahšie vydržať.

 

Stáva sa, že keď je človek odrazu bosý, ľahšie si otvorí dušu?

Isteže, neraz sa cítim ako amatérsky psychológ, vypočul som si tu všelijaké príbehy, zažil vylievanie duší, stal sa svedkom čohosi, čo prežíva niekto iný. To je ale asi tak všetko, čo môžem – počúvať. Lebo mojou úlohou je hlavne vyrobiť zákazníkom topánky. Keby som sa k tomu nemal a bol by zo mňa iba dobrý poslucháč, ľudia by odchádzali bosí. Samozrejme, nikoho nevyháňam domov, ak má chuť sa aj porozprávať…

 

Ste na všetko sám? Od prijatia zákazníka, pomerania nôh až po šitie obuvi?

Kedysi som všetko robieval sám, ale dnes mám v dielni kolegyňu a kolegu. S kolegom robíme na „full time“, kolegyňa k nám chodieva na tri dni: dva dni sa učí a jeden deň mi pomáha. Končí vysokú školu a ja verím, že keď doštuduje, plnohodnotne sa zaradí do nášho tímu, lebo je veľmi šikovná. Obaja sú akoby mojimi učňami, všetko som ich naučil a všetko, čo viem, im odovzdávam.

 

Šitie topánok na mieru je pomerne bežné v Taliansku či Anglicku, u nás táto tradícia zoslabla, ba skoro zanikla. Od koho ste sa učili?

Netreba chodiť priďaleko, silná tradícia ručne šitej obuvi stále pretrváva aj v Maďarsku a Rakúsku. Je až neuveriteľné, že kdekoľvek si obuvník vo Viedni otvoril svoju dielňu, mal o prácu postarané, pričom sa prakticky od rána do večera nezastavil. Títo obuvníci šili a stále šijú desiatky párov topánok mesačne, ich klienti neveria topánkam z obchodu a keď som sa vo Viedni priúčal obuvníckemu remeslu, často som si vravel, že by stačilo otvoriť si obuvníctvo aj na zelenej lúke a mal by som vystarané.

 

Všetko o obuvníctve sa na vás nalepilo vo Viedni?

Naučil som sa tam základy výroby ručne šitých topánok na mieru, ale nenaučil som sa všetko, lebo môj majster, starý pán už bol unavený a málo aktívny. Ale vzal ma a dodnes som za jeho ochotu vďačný. Aby to však nevyznelo príliš idylicky, vo Viedni som zistil aj, ako sa toto remeslo robiť nemá a v čom robia obuvníci najväčšie chyby. Mnohí totiž vravia, že zákazník je náš pán, ale správajú sa inak a nechávajú si zaplatiť ešte aj za extra šnúrky do topánok alebo za podlepenie podrážky.

 

Priťahoval vás šport a umenie, ako to, že ste napokon skončili pri topánkach?

Celkom na začiatku bol môj návrat z vojenčiny a otec, ktorý mi dal týždeň, aby som si našiel prácu. Býval som totiž u rodičov a nebolo nás tam málo, musel som na bývanie a stravu prispievať. Lenže na to, čo ma bavilo, som nemal školu, takže som chvíľu pracoval ako strechár, potom zasa ako stolár, vykladal som tovar v obchode, pracoval v sklade, na stavbe, na píle… Nič z toho ma nebavilo, no zakaždým som domov doniesol peniaze. Keď som raz na autobusovej stanici na bratislavských Mlynských Nivách našiel starú, zastrčenú opravovňu obuvi, opýtal som sa, či by ma nevzali do roboty. Ani neviem, čo mi to vtedy napadlo, vôbec za tým nebol žiaden zámer, ale asi to bolo riadenie osudu, alebo ma na tie Nivy dokopal sám pánboh. Pretože tam sa to vlastne všetko začalo.

 

Zamestnali ste sa v klasickej oprave, kde na čižmách menia opätky a podliepajú podošvy?

Presne tak, upozornil som majiteľa, že som síce stolár, ale chcem niečo robiť rukami a práce sa nebojím. Bol nadšený, vraj nepotrebuje vyučeného obuvníka a o človeku, ktorý pracuje s drevom, vždy sníval. Učil ma opravovať obuv, zahádzal ma topánkami v miestnosti, ktorá bola vlastne len akousi úzkou dierou a učil som sa za jazdy – opravil som aj 70 párov topánok denne. Keď sa potom otvorili hranice, šiel som to s mojimi chabými základmi nemčiny (vedel som možno tridsať slov) vyskúšať do Viedne.

 

Šli ste úplne naslepo?

Presne tak. Vystúpil som z autobusu uprostred Videne a pýtal sa sám seba, čo tam vlastne robím. Hneď vedľa stanice som zbadal krásny tehlový kostol a vravel si, že sa teda pôjdem najskôr pomodliť, ale do kostola som nakoniec ani nedošiel, lebo po ceste k nemu som objavil malú opravu obuvi. Vošiel som dnu a spýtal sa, či nepotrebujú pomocníka. Poslali ma do inej prevádzky, kde takisto neboli nadšení, vraj som cudzinec, neviem reč, darmo som im tvrdil, že som dobrý a že nebudú ľutovať… Majiteľ tej obuvi ma nakoniec odporučil kamarátovi, ktorý vraj má veľmi veľa roboty, dokonca ma k nemu cez celú Viedeň odprevadil, až to napokon všetko klaplo a ja som dostal prácu, za ktorú som mame na Slovensko nosil peniaze.

 

To ste však obuv nešili, ale iba reparovali…

Učil som sa opravovať, ale aj komunikovať a čítať po nemecky. Majiteľovi tej opravovne chodieval do schránky obuvnícky časopis, v ktorom som si sem-tam zalisoval. No jedného dňa som v ňom narazil na článok, že topánky sa dajú šiť aj ručne. Bol som tým unesený, predstava, že si môžem sám ušiť topánky, ma uchvátila a neustále som sa majiteľa vypytoval, ako sa to dá a ako sa k šitiu obuvi dostať. Asi to bol opäť osud – jeho otec vlastnil kľúče od obuvníckeho múzea, dovolil mi vojsť dnu, mohol som ostať, ako dlho chcem, vziať do ruky ktorúkoľvek knihu o obuvníckom umení, prečítať alebo prefotiť si obrázky a texty a vrátiť pekne všetko zasa na miesto. Medzitým som si už kompletizoval staré obuvnícke náradie a stroje, ktoré ľudia za odvoz alebo za malý peniaz radi darovali.

 

Neskúšali ste vyhľadať žijúcich majstrov obuvníkov?

Isteže mi to napadlo, dokonca ani nebol problém ich objaviť, pretože v spomínanom obuvníckom časopise boli inzeráty a kontakty, stačilo len na vlastnú päsť chodiť po Viedni a nájsť ich. Vo Viedni bolo vtedy takýchto starých obuvníckych majstrov asi dvadsať a do práce ma vzal až ten posledný, všetci pred ním ma odmietli. Bol to staručký pán a naučil ma základy. Vyťahoval som z topánok klince, naťahoval kožu na kopytá a keď sa mi zdalo, že to všetko trvá pridlho, sám som sa začal priúčať, ničil som kože, trénoval každý úkon, každý pohyb. Zdokonaľoval som sa, spoznal som ďalších obuvníkov, pochytil všetky grify tohto krásneho remesla, až nastal čas vrátiť sa domov.

 

Ušiť topánku, to znie tak jednoducho. Ale na kolene to asi nedokážeme, však…

Veľakrát som o sebe pochyboval, sám som sa pýtal, ako to robia iní, ako je možné, že ich topánky vyzerajú tak dokonale. Ale každý majster je skúpy na slovo, a tak som sa učil na vlastných chybách, ničil som metre koží, robil som si poznámky, značil postupy, kreslil, premietal v hlave a zaspával i vstával s myšlienkami na šitie topánok, na vrchné a spodné nite… Boli to dlhé mesiace „tréningu“, lebo nestačí ovládať iba šitie, ale aj výrobu strihu, výrobu dreveného kopyta, musíte vedieť, ako ušiť pánske topánky, ako vyrobiť dámske, elegantné, športové, golfové, jazdecké…

 

Neobávali ste sa, že na Slovensku nebudete mať komu šiť obuv na mieru?

Vrátil som sa domov a otvoril si tu živnosť, býval som v Dunajskej Lužnej u mamy, rozdával som letáky po dedine a dúfal, že sa ozve niekto, kto bude potrebovať kvalitnú obuv. Ozval sa jeden záujemca. Kamarát mi potom spravil internetovú stránku, skúšali sme toto remeslo trochu spropagovať, prihlásili sa médiá a klientela postupne narastala. Sprvoti som šil topánky v garáži, potom som si zriadil dielňu doma v izbe, ale zákazníci prechádzali cez predsieň plnú topánok, čo asi nemalo príliš vysokú úroveň. Mal som už rodinu, štyri deti a veľkú chuť robiť. Dnes mám dielňu i predajňu v centre Bratislavy a zákazníci ma hľadajú sami, dokonca i tí zo zahraničia. Aj z Viedne, lebo ručne šité topánky tam síce stoja tak isto ako u mňa, ale Viedenčania vravia, že kvalitou sa tým mojím málokto vyrovná…

 

Pamätáte si na prvý pár topánok, ktorý ste pre niekoho ušili?

Prvé pokusy nosili na nohách kamaráti a kamarátky, boli to kadejaké vibramy, ktoré mali dlhú životnosť, no priznávam, že začiatky boli príšerne ťažké, pretože tu neexistovala tradícia tohto remesla. Dnes sa už situácia oveľa zlepšila a môžem povedať, že sa o seba nebojím, ani keby si nejaký obuvník otvoril dielňu priamo oproti mojej. Klienti sa sem vracajú, pretože je to o vzťahu, ktorý sa buduje na základe dôvery a ľudia sa naučili, že nielen oblek alebo zariadenie auta na mieru, ale aj dobre padnúce, individuálne vyrobené topánky sú investícia, ktorá za to stojí. A moja skúsenosť je taká, že za dobre oblečeným a obutým mužom vždy stojí žena, ktorej na mužovi záleží.

 

 

Gabina Weissová

foto archív Mareka Pažitného

 

Celý rozhovor si prečítate v marcovom čísle MIAU (2019)