Margaret Humphreys – Stratené deti impéria

 

Každé dieťa si zaslúži bezstarostné detstvo a každý dospelý vlastnú identitu. Tisíckam ľudí ale boli tieto základné práva pod taktovkou vlády odopreté. Bez vedomia vlastných rodín ich posadili na loď do Austrálie a s prísľubom lepšieho života vohnali do náručia tyranov a pedofilov. Myslíte, že hovoríme o zlom sne alebo veľmi dávnej minulosti? Omyl, takíto ľudia na opačnej strane Zeme stále žijú. A svet o nich vie len vďaka obrovskej snahe jedinej ženy.

 

Margaret Humphreys hrôzy druhej svetovej vojny šťastlivo obišli. Keď prišla v roku 1944 na svet, mnohé rodiny v anglickom Nottinghame síce oplakávali svojich mužských členov, no jej otec sa bojov nezúčastňoval a krajine pomáhal „len“ ako šofér sanitky. Na miestne futbalové a kriketové ihrisko občas padli nemecké bomby, ich neďaleký dom s terasou na dlhej ulici pri rieke však zostal neporušený. A tak sa malá Margaret narodila do bezpečného domova, kde jej napriek udalostiam, ktoré otriasali okolitým svetom, v podstate nič nechýbalo. Rodičia si boli veľmi blízki. Ich životy sa sústreďovali okolo dvoch dcér v puberte a benjamínka Margaret. Pevný bod pre nich predstavovala aj viera. Ako oddaní metodisti pravidelne navštevovali kostol, kam ich najmladšia dcéra chodila s radosťou. Často písala slohy o škodlivosti alkoholu a hazardných hier a v obálke nikdy nezabudla nechať zopár mincí z vreckového pre deti, ktoré nemali toľko šťastia ako ona. Pomoc blížnym bola v ich rodine samozrejmosťou. Matka vlastnila galantériu a k neveľkej radosti otca dávala tunajším ľuďom neraz na (nekonečný) dlh. K službe verejnosti viedla Margaret aj stará mama; tá celé roky slúžila v zbore sv. Jána a vnučku často brávala so sebou. Prísne od nej vyžadovala „dokonale čistú uniformu, vyleštené topánky a bielu čiapku tak tuho naškrobenú, že by sa na nej dalo porezať“, no vnučka svoju starkú s láskavým srdcom zbožňovala a chcela byť stále pri nej.

Kľúčovou postavou, ktorá ovplyvnila jej názory v detstve aj v neskorších rokoch, bol napokon aj rodinný lekár a priateľ George O´Gorman. Jeho otvorená myseľ a zvláštny zmysel pre humor jej otvárala ďalšie obzory.

 

Koniec radosti

Jej svet mal silné piliere: pohodlný dom, kostol, škola, knižnica (všetko pár minút od seba) a predovšetkým milovaní rodičia. To bola istota, vďaka ktorej jej detstvo plynulo pokojne a ničím nerušene. Keď však mala dvanásť rokov, všetko sa začalo rúcať. Najskôr si všimla, že otec, inžinier v miestnej elektrárni, býva doma čoraz častejšie aj cez pracovnú dobu. Keď prichádzala popoludní zo školy, neraz ho nachádzala unaveného oddychovať na pohovke. Posledné sily vždy vložil do učenia sa s ňou a keď sa jej do niečoho nechcelo, neustále opakoval, že nič nie je nemožné a ku všetkému treba pristupovať pozitívne. Sám život mu ale onedlho dokázal, že sa mýli a nie všetko je v rukách ľudí. Čoskoro si brával voľno z práce na celý deň a diagnostikovali mu rakovinu. Matka odmietala, aby šiel do nemocnice a rozhodla sa oň starať doma. Na radu doktora O´Gormana poslala najmladšiu dcéru k svojej sestre a prísne jej zakázala zastavovať sa doma počas cesty do školy alebo popoludní, keď sa z nej vracala. Až oveľa neskôr si Margaret uvedomila, že to zrejme robila v nádeji, že si jej dcéra otca zapamätá takého, akým bol ešte pri plnom zdraví. Otcov odchod na večnosť všetko zhoršil. Matka jej nedala možnosť rozlúčiť sa s milovaným rodičom v jeho posledných dňoch a nepustila ju ani na pohreb. Nik s ňou o tejto obrovskej strate nehovoril a vyrovnať sa s ňou bolo pre malé dievča neskutočne ťažké. Keď sa po dvoch týždňoch konečne mohla vrátiť domov, našla tam matku, ktorá prišla o všetky nádeje a sny.

 

Večne tmavé dni

Nasledujúce tínedžerské roky pripomínali anglické počasie – veľa tmavých ťažkých oblakov a len letmé záblesky slnka. Zopár rokov po otcovi prišla aj o ďalších vzácnych ľudí, keď v krátkom slede za sebou zomrela mama aj stará mama. Bolo to príliš veľa smútku za príliš krátky čas a nešťastná Margaret sa pýtala: „Kedy to už skončí? A prečo sa to deje práve mne?“ Jedinú útechu nachádzala v klasickej hudbe, ktorá ju v mysli prenášala do šťastných čias, keď počúvala rádio spolu s rodičmi. Po smrti najbližších sa rozhodla opustiť školu. Mala sladkých šestnásť a žiadne plány. No svet sa zdal byť absurdným miestom, kde nič netrvá veľmi dlho, tak načo premýšľať o budúcnosti? O peniaze sa starať nemusela, a tak míňala občasné zárobky z rôznych prác na cesty do zahraničia a staré autá. S podporou rodiny a priateľov sa postupne učila znova radovať z bežných dní. O niekoľko rokov sa (zrejme aj kvôli strate najbližších, ktorej musela v mladosti sama čeliť) rozhodla pre prácu sociálnej pracovníčky. Najskôr pracovala na niekoľkých pozíciách na Sociálnom oddelení pre deti a mládež nottinghamskej radnice, potom tento odbor vyštudovala aj na univerzite, aby sa s diplomom v ruke vrátila späť ku starým kolegom. Čas v práci plynul pomaly, no bola úplne oddaná ľuďom, ktorým sa venovala – či už šlo o deti, ktoré museli opustiť domov, kde im ubližovali, alebo o rodičov, ktorí sa nedokázali o svojich potomkov postarať a hľadali pre nich lepšiu alternatívu.

 

Rodina a práca

S kolegami pracovali dlho do večera a potom spolu neraz zašli na pohárik. Tam jeden z nich Margaret obzvlášť zaujal: Mervyn Humphreys pochádzal z Londýna a do Nottinghamu ho zavialo štúdium sociálnej práce na tunajšej univerzite. Čoskoro obaja zistili, že ich okrem práce spája aj porozumenie v iných oblastiach, zamilovali sa, zosobášili a Margaret porodila dcérku. Ako jedna z prvých na oddelení odišla na materskú dovolenku a po pár mesiacoch sa do práce vrátila s malým bábätkom. „Bola som súčasťou novej vlny žien, ktoré mali deti a pokračovali v kariére,“ spomína. Pracovala na plný úväzok, čo neraz znamenalo aj víkendy a pohotovostné služby. Veľa voľného času jej nezostávalo, spolu s Mervynom venovala každú chvíľu dcére Rachel a synovi Benovi, ktorý prišiel na svet v roku 1980. Na nič ďalšie už energiu nemali. Mnoho ľudí okolo nich sa sťahovalo za lepšou prácou a príležitosťami, Humphreysovci však zostali v Nottinghame. Práca s deťmi a rodinami sa v tom období stala zrejme najdôležitejšou a tiež najrozsiahlejšou oblasťou sociálnej starostlivosti. Nešlo pritom len o odoberanie maloletých z rodín, kde by im mohlo byť ublížené alebo o hľadanie nových domovov pre deti zo sirotincov. V roku 1974 sa zmenila legislatíva a adoptovaní dostali právo nazrieť do svojich rodných listov. Mnohí z nich sa pri hľadaní vlastných koreňov obracali s prosbou o pomoc práve na Margaret.

 

Svet naruby

Situácia však bol veľmi komplikovaná. Mnoho ľudí, čo za ňou prichádzali, bolo rozpoltených medzi potrebu pátrať po minulosti a strachom, že tým ublížia adoptívnym rodičom. Trápil ich aj strach z odmietnutia biologickými predkami. Margaret celkom nevedela, ako túto problematiku riešiť, preto v roku 1984 založila malý projekt s cieľom spájať ľudí, ktorí by spolu diskutovali o svojich skúsenostiach s adopciou z rôznych uhlov. Na inzerát sa jej ozvalo množstvo záujemcov a jej aktivita si získavala čoraz väčšiu pozornosť. Jedného dňa v roku 1986 dostala neobvyklú sériu listov. Istá Austrálčanka so pseudonymom Madeleine jej písala, že ako malá žila v Nottinghame. Keď mala štyri roky, vláda ju loďou poslala do Austrálie, kde jej zmenili meno aj dátum narodenia. „Neviem, kto som. Môžete mi pomôcť?“ Margaret k tomuto tvrdeniu spočiatku pristupovala skepticky a odpísala: „Pozrite, zrejme ste boli osvojená alebo adoptovaná. Museli ste tam ísť s niekým dospelým. Štvorročné deti nemôžu nasadnúť na loď a odviezť sa na druhú stranu sveta.“ Zhodou okolností ale vo svojej diskusnej skupine čoskoro stretla istú Marie, ktorej brata údajne tiež poslali do Austrálie. Margaret sa rozhodla tejto téme predsa len venovať a skutočnosti, ktoré zistila, obrátili jej svet úplne naruby.

 

Peklo u protinožcov

Rozbehla intenzívne pátranie a podarilo sa jej nájsť Madeleininu matku a zabezpečiť, aby sa po neuveriteľných štyridsiatich rokoch opäť stretli. Bol to však len vrchol ľadovca. O čo šlo? Prečo boli štvorročné britské deti posielané do inštitúcií v Austrálii a koľko ich vlastne bolo? Na tieto otázky Margaret musela nájsť odpovede. Najskôr dala do austrálskych novín inzerát, v ktorom hľadala ľudí s podobnými príbehmi. Ozval sa ich asi tucet, a tak si vzala ročnú dovolenku z práce a spolu s redaktorom novín Observer (vďaka ktorým získala potrebné financie) vyrazila k protinožcom. Hovorila s mnohými obeťami nútenej detskej migrácie a na jedno stretnutie spomínala obzvlášť dlho. „Aké počasie je v starej krajine?“ opýtala sa tá žena ako prvé. „Keď som v novembri 1955 z Anglicka odchádzala, mali sme rukavice a šály.“ Rodená Liverpoolčanka sa cez slzy v očiach postupne rozrozprávala o niečom, čo sa nikdy nemalo stať. Ako ich bolo na lodi asi 60 detí, ktorým sľúbili prázdniny za morom a až na palube sa dozvedeli, že v skutočnosti cestujú za novou rodinou, s ktorou zostanú navždy. Ako ich namiesto novej milujúcej matky a otca v Austrálii privítala extrémna horúčava a autobus, ktorý všetkých odviezol kilometre za hranice mesta vyprahnutou krajinou plnou múch do ďalšieho sirotinca. Ako si so sebou nemohla priniesť žiadnu zo svojich hračiek, žiadnu fotografiu ani list… Ako ju po dvoch dňoch nútili drhnúť dlážku sirotinca na kolenách… Ako jej ostrihali dlhočizné vlasy… Ako každú noc zaspávala s plačom, rovnako ako ostatné dievčatá vo veľkej spálni a dekou si zakrývala ústa, aby nebolo počuť jej vzlyky. „Je mi to ľúto, je mi to ľúto,“ plakala opäť po toľkých rokoch pred Margaret žena, ktorá až do svadby nemala ani vlastný rodný list. „Čo som urobila zle?“ pýtala sa stále znova.

 

Nepopísaný hárok

„Ešte nikdy som nevidela takú bolesť a stratu. Keby som mala dať tejto žene hárok papiera a povedala, aby naň napísala všetko, čo o sebe vie, vrátila by mi ho prázdny,“ píše Margaret vo svojej knihe Prázdne kolísky (Empty Cradles, 1994). Tejto žene aj ostatným, ktorí ju v Austrálii kontaktovali, sľúbila, že sa v Anglicku pokúsi vyplniť riadky ich životov a nájsť informácie o ich predkoch alebo príbuzných. Pustila sa do pátrania, ktoré rozhodne nebolo jednoduché. Úrady sa zjavne snažili zahladiť akékoľvek stopy po malých migrantoch. Prehľadávala cirkevné záznamy, telefónne zoznamy, matriky a archívy, pátrala po ľuďoch, ktorí mohli žiť v rovnakom dome ako niekoho matka. Vo všetkom jej pomáhal Mervyn. Počas jej neprítomnosti sa staral o deti a domácnosť a navyše sa na Nottinghamskej univerzite zapísal na doktorandské štúdium, aby mal ľahší prístup do archívov. Manželia čoskoro k obrovskému úžasu zistili, že rodičia údajne osirelých detí v skutočnosti nezomreli. Za 23 rokov Margaret zaznamenala len jeden jediný takýto prípad. „Strávila som veľmi dlhý čas hľadaním úmrtných listov rodičov a, samozrejme, žiadne som nenašla, lebo neboli mŕtvi.“

V júli 1987 vyšiel v Observeri článok o týchto odhaleniach a Margaret predpokladala, že sa jej ozve mnoho ďalších ľudí. Založila preto Nadáciu detských vysťahovalcov (Child Migrants Trust), ktorú spočiatku financovala nottinghamská radnica a neskôr jej úlohu prebrala britská a austrálska vláda. O prácu mala postarané. Dostala stovky žiadostí, a tak vo svojej práci dala výpoveď. Keď navyše v roku 1989 televízie odvysielali dokument Stratené deti impéria (Lost Children of Empire) a v roku 1992 dramatizáciu príbehu Odchod z Liverpoolu (The Leaving of Liverpool), nadáciu doslova zaplavili záujemcovia o kontakt. Len v Británii prijali desaťtisíc telefonátov a v Austrálii linky horeli ešte viac.

 

Organizovaná deportácia

Vysvitlo, že po druhej svetovej vojne mnohí rodičia neboli schopní postarať sa o svoje deti, preto ich zverili do starostlivosti štátu, aby si ich neskôr opäť vyzdvihli. K nim často pribudli aj bábätká slobodných mamičiek, ktoré nedokázali čeliť odsúdeniu spoločnosti a dali ich na adopciu. Celá generácia tak zostala odkázaná na dobročinnosť a vojnou vyčerpanému štátu visela na krku ako mlynský kameň. Riešenie poskytla deportácia detí z jednej krajiny do druhej. Lístok na loď a náklady na život v Austrálii boli neporovnateľne lacnejšie ako dlhoročná starostlivosť v Británii a krajina u protinožcov navyše chcela viac „bielych“ obyvateľov a takéto deti vítala. Podľa oficiálneho listu, ktorý v roku 1945 zaslal austrálsky premiér šéfom jednotlivých štátov, boli britské deti obzvlášť atraktívnou kategóriou migrantov, „keď vezmeme do úvahy ich ľahšiu asimiláciu, adaptibilitu, dlhý pracovný život a menej náročné ubytovanie“. Organizovaná migrácia detí nabrala obrovské rozmery. Okrem vlády sa do nej zapojili  špecializované agentúry, rešpektované charitatívne organizácie – Armáda spásy, ale aj anglikánska, metodistická či katolícka cirkev – a z Anglicka do Austrálie vzali odhadom sedem až desaťtisíc detí. Ďalšie tisíce putovali do ďalších krajín. Najmladšie dieťa malo tri roky, najstaršie štrnásť, väčšina mala sedem a desať rokov. Posledný detský vysťahovalec opustil Britské ostrovy v roku 1970.

 

 

Alexandra Kochová

foto archív Child Migrants Trust, foto z filmu Prázdna kolíska (Oranges and Sunshine)

 

Celý článok si prečítate v aprílovom čísle MIAU (2019)