Mária Danthine Dopjerová – Domov sú ruže, ktoré sa mi tlačia do okna

 

Čítať jej knihu v čase korony je doslova mučenie – tak veľmi by ste chceli v jej stopách prechodiť Francúzsko krížom-krážom, koľko malebných mestečiek na vás čaká a vy ste sa vďaka jej knihe o nich dozvedeli toľko pôvabných drobností: že v mestečku Rocamadour treba ochutnať orechový koláč s modlitbičkou, že najväčšie pieskové duny ležia v Arcachonskej zátoke, kto vynašiel modrý syr z Auvergne, čím lákajú kamenné dedinky v kopcoch Pyrenejí a že Vichy je tak trochu ako jej rodné Piešťany. Mária už takmer polovicu svojho života žije v Paríži a hoci študovala prekladateľstvo z angličtiny a ruštiny a pracuje v nadnárodnej poisťovníckej spoločnosti, mesto nad Seinou ju inšpiroval k písaniu. Ku dvom knižkám o Paríži pribudlo koncom minulého roku ďalšie šarmantné dielko s názvom Francúzsko krížom-krážom.

 

  1. Žlto-biely calisson z Aix-en-Provence, tmavosivé guľôčky grisettes z Montpellieru, kamienky z Nice, , lyonský vankúšik coussin de Lyon… Zdá sa, akoby každé francúzske mestečko spomínané vo vašej knižke malo svoj ikonický bonbónový príbeh… Aký je váš najobľúbenejší?

Asi ten o anízkach z Flavigny-sur-Ozerain, sú to maličké nepravidelné guľôčky, páčia sa mi ich kovové škatuľky a ako v nich tie cukríky hrkajú, a tiež legenda s nimi spojená (o mladom pastierovi, ktorý popýta dievča o ruku a ponúkajúc jej anízový cukrík, tŕpne: Prijme ho?), továreň, kde sa vyrábajú podľa nezmenenej receptúry od roku 1591, ako i dedina Flavigny-sur-Ozerain, jedna z najmalebnejších vo Francúzsku, so svojimi starými kamennými domami. V mojej knižke som každé mesto, dedinu či región chcela opísať cez symboly, architektonické, prírodné, gurmánske, ktoré ich reprezentujú. Fakt, že cukrovinky a bonbóny prevládajú, som si uvedomila, až keď bol text vcelku. Lákavejší ako ich chuť je častokrát príbeh, ktorý so sebou nesú. História ich výroby a balenie, to sú kuriozity, ktorú pomáhajú dostať miesto ich zrodu do povedomia celého sveta.

 

  1. V Montpellieri, kde ste ochutnávali bonbóny grisette, sa počas vašej návštevy konal Svetový deň štrikovania. Máte v talóne aj iné kuriózne udalosti?

Chcela by som zažiť napríklad Sviatok citrónov (Fête du Citron) v Mentone a Les Mondées v Dauphiné, keď ľudia lúskajú orechy a pri tom si rozprávajú príbehy. Z tých, ktoré som zažila, boli pre celú rodinu asi najpamätnejšie konské dostihy v Chantilly, na ktorých sa každoročne vyhlasuje súťaž o najkrajší dámsky klobúk „Prix de Diane Longines“. Sú to veľkolepé dostihy a tam medzi státisícmi ľudí, pod tou záplavou klobúkov, sa nám stratil trojročný syn. Nekonečnú pol hodinu sme nevedeli, kde je, až potom z tribúny zahlásili, že našli blonďavého chlapca, ale rodičia si ho budú môcť vyzdvihnúť, až keď skončia dostihové preteky. O tejto historke sme nikdy doma spoločne nehovorili.

 

  1. Villages de caractère, teda „dedinky s charakterom“, tie ste si na potulkách po Francúzsku zrejme vyberali najradšej… Na čo všetko má tento názov návštevníka nalákať?

Pojem „villages de caractère“ vznikol v 70. rokoch minulého storočia s cieľom uchovať kultúrne dedičstvo francúzskeho vidieka, dedín, ktoré boli kedysi dôležitými administratívnymi, politickými, náboženskými a priemyselnými centrami. Aby sa dedina mohla takto nazvať, počet jej obyvateľov nesmie presiahnuť 3.500, musí mať architektonické bohatstvo, byť vo výnimočne peknom prírodnom prostredí, ponúkať kvalitné reštauračné a hotelierske služby, podporovať umeleckú výrobu, remeslá i kultúrne podujatia.

 

  1. Čitateľom prezrádzate, že máte slabosť na „trompes-lceil“, očné klamy. Aké sú vaše najcennejšie úlovky?

Najkrajšie boli v Montpellieri, hoci aj v Paríži je ich veľa a stále vznikajú nové, a tak ich človek objavuje ako prekvapenia. V Montpellieri na námestí Place Saint Roch sme sedeli v kaviarni, ktorej terasu obklopujú budovy s pomaľovanými fasádami, vytvárajúcimi optickú ilúziu schodiska, s palácovými piliermi, fotografom na rohu budovy, ktorý na vás mieri objektívom, chvíľami strácate prehľad, čo je na tom námestí skutočné a čo len namaľované.

 

  1. Vo vašej knižke, ktorá sa dá čítať aj ako malý poetický bedeker, sa však čitatelia – cestovatelia nemôžu spoliehať na žiadne fotky. Prečo?

Myslím si, že spomienky z ciest sú oveľa bohatšie ako fotografie, treba si predstaviť aj zvuky, vône, chute, rôzne textúry, a to fotky nezachytia. Bola som nadšená, keď vydavateľstvo Slovart oslovilo Tinu Minor, aby k textu spravila ilustrácie, a tie svojou umeleckosťou, jemnosťou a citom napomáhajú predstaviť si atmosféru opisovaných miest. Fotografovanie je pre mňa výzva skúšať zachytiť to, čo vidím, tak, ako to vidím. Ale nedarí sa mi to, hoci fotím rada a veľa. Fotografia zachytí záblesk svetla, moment dňa, detail architektúry, ale nezachytí všetky tie okolité vnemy okolo.

 

  1. Máte osvedčené cestovateľské rituály?

Všade, kam prídem, si potrebujem vytvoriť zázemie, hoci len na dva – tri dni, musím si nájsť záchytné body. Napríklad v talianskej Verone sme na raňajky chodili do kaviarne na rohu ulice, kam si miestni robotníci prichádzali vypiť k pultu kávu. Páčilo sa mi, ako robotníci povedali pri vstupe „ciao!“ a ako tú kávu na pár dúškov vypili. V Cambridgi som si hneď po príchode vyhliadla pekáreň niekoľko ulíc od nášho ubytovania, každé ráno som sa tam sama vybrala a pri drevenom pulte vypila kávu, sledovala som, ako sa malí školáci cestou do školy zastavujú kúpiť si bacon rolls (slaninkové žemle). Na tretí deň sa ma predavačka spýtala, či mi tú kávu má, ako zvyčajne, posypať čokoládou. To jej „as usually“ mi tam vtedy v tom novembrovom sychravom ráne veľmi dobre padlo.

 

  1. Máte pre nás nejaké spoľahlivé „desatoro“ cestovania s deťmi?

Nemám žiaden dobrý praktický návod, u mňa to vždy bolo tak, že nejako impulzívne na poslednú chvíľu zvládnuť balenie, cestu a potom sa niekde zložiť. Odmietam si robiť stresy z balenia, vždy si poviem, že ak bude niečo v batožine chýbať, nejako si určite poradíme. Keď boli deti malé, najpohodlnejšie dovolenky boli na Slovensku alebo v Belgicku, kde sme mohli deti zveriť starým rodičom.

 

  1. Ste rovnako nadšenou cestovateľkou po exotických krajinách ako po Francúzsku?

Ďaleké exotické destinácie ma nelákajú, mne by skôr niekto musel zaplatiť, aby ma dostal do Dubaja alebo na Maldivy. Ja neviem, čo skôr od radosti tu vo Francúzsku, milujem Taliansko a túžim spoznať španielsky i portugalský vidiek a taktiež Škótsko. Mám pocit, že na polostrove Giens na juhu Francúzska je všetko, ba možno i viac v porovnaní s tým, čo vidím na fotkách z exotických ostrovov. Ani na svadobnej ceste sme neboli pod palmami, ale na bicykloch sme prešli celé juhozápadné pobrežie Írska.

 

  1. Píšete, ako vás po potulkách francúzskymi dedinkami podchvíľou roznežnili dávno zabudnuté slová z vášho slovenského detstva prežitého v Piešťanoch…

Moji rodičia aj svokrovci si potrpia na rodinnú históriu a s ňou aj na predmety, ktoré sa dedia z generácie na generáciu. Tak aj na cestách, keď vidím predmety prenášané storočiami, vychádzajú na povrch aj slová, ktoré sme často počuli ako deti – fritovaný porcelán, látka esterházy, kotlíky so slivkovým lekvárom či poniklované čajníky. Mám rada, ako po slovensky znie napríklad slovo škridla. Keď sa dívam na strechy starých domov francúzskeho vidieka, nevnímam ich ako francúzske „tuiles“, ale oranžovo červené škridly.

 

  1. Ste Slovenka vydatá za Belgičana, ako rodina žijete vo Francúzsku, kde sa vám narodili aj vaše tri deti… Presadzujete doma dvojjazyčnú výchovu?

Musím sa priznať, že naša bilingválna výchova nie je príliš úspešná, deti majú slovenčinu na rôznej úrovni, dcéra hovorí lepšie ako synovia, ale ani jej slovenčina nie je na úrovni materinského jazyka, majú v slovenčine cudzinecký prízvuk, robia veľa gramatických chýb. Teším sa však, že 17-ročná dcéra mi teraz hocikedy povie, nech na ňu hovorím slovensky, akoby si začínala uvedomovať, že dodatočne sa to už získať nebude dať. Niekedy prechádzame v diskusii do slovenčiny aj kvôli atmosfére, akoby sme sa chceli ocitnúť v Piešťanoch…

 

 

Simonetta Zalová

foto archív M.D.Dopjerovej

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2021)