Mária Demitrová – Svojím spôsobom som samotárka

 

Veterníkovo bolo zakliate preto, lebo ľudia v ňom začali byť rozmaznaní. Iba jedli a vylihovali. Sužovaní tmou, vetrom a zimou, lebo slniečko do Veterníkova nechodilo, zabúdali na pekné veci, dokonca aj na Vianoce! Odkliať svoje mesto znamenalo pre Veterníkovčanov objaviť znovu radosť zo života, milo sa k sebe správať a opäť oslavovať sviatky, ktorých čaro je také mocné, že môže privolať slnko… Najhoršia vec pre človeka je, keď žije smutný, pochmúrny, veterno-upršaný život bez tepla a svetla a keď, ako ľudia vo Veterníkove, prestane vnímať to pekné a vidí všetko čierne. Mária Demitrová dobre vie, o čom hovoria Amélia a Rozália, hrdinky jej knižky Príbehy z Veterníkova. Možno aj preto, aby do svojho života opäť vrátila slnko, začala písať. Básne svojmu mužovi do neba a rozprávky na dobrú noc pre svoje dve deti, dnes už štrnásťročného Lucasa a dvanásťročnú Zaru.  

 

 

1.Ktorej rozprávkovej bytosti ste chceli byť najviac podobná?

Keď som bola malá, najradšej som počúvala Snehovú kráľovnú z vinylovej platne. Obdivovala som Gerdu, ktorá sa vydala hľadať svojho kamaráta Kaja a musela zdolať veľa ťažkých skúšok, aby ho nakoniec zachránila. Chcela som byť taká odvážna a nebojácna ako ona. Neskôr Gerdu vystriedala Anna zo Zeleného domu, s ktorou ma zoznámila moja babka Pavlína. Na Anne sa mi páčila jej poetickosť, hrdosť, temperament a dramatickosť. V ďalšej etape mi vošla do života iná Anna, tentoraz Karenina. Nie preto, že sa hodila z nešťastnej lásky pod vlak, ale preto, že sa nebála postaviť tvrdým spoločenským pravidlám a nasledovala svoje city. Bola silná a krehká zároveň. Cez tieto postavy som sa vedela lepšie identifikovať a pochopiť. Každú vlastnosť, ktorú som na nich obdivovala, som v sebe našla a rovnako ako ony, i ja som svojím spôsobom samotárka.

 

2.Čím ste chceli byť ako dieťa? V akej profesii ste sa videli, keď dospejete?

V detstve som vôbec nesnívala o tom, čím budem, keď budem veľká. Bola som veľmi dobrá žiačka, ale nič ma poriadne nebavilo. Keďže som sa v ničom nevedela nájsť, šla som automaticky na gymnázium, ale ani po štyroch rokoch som nevedela, čo chcem robiť. Tak mi vysokú školu vybrali rodičia. Z lásky k nim som vyštudovala Ekonomickú univerzitu, ale nič ma tam nechytilo za srdce. Nasledoval odchod do USA, tam som na univerzite začala intenzívne študovať anglický jazyk a po úspešnom zvládnutí testov som si ako odbor štúdia vybrala psychológiu. Úplne som sa v nej našla… Po druhom semestri som ale porodila syna a všetko ostatné prestalo existovať. Ku psychológii som sa po rokoch vrátila a dnes ju študujem v Bratislave.

 

3.Trdelníkovo a Veterníkovo sú názvy mestečiek, v ktorých sa odohráva dej vašich rozprávkových kníh. Ako vám napadli?

Príbehy o Trdelníkove a Veterníkove sa mi zrodili v hlave v čase, keď moje deti hltali rozprávky a každý večer čakali nedočkavo pod perinou, čo im rozpoviem. Jedného dňa sa mi minuli zásoby knižiek, nebolo čo čítať, a tak som si začala vymýšľať príbehy. Samozrejme, v tom čase by mi vôbec nenapadlo, že z nich bude raz knižka. A už vôbec nie, že dve. Názov mestečka mi napadol v jeden deň, keď som šla okolo stánku s trdelníkmi a pani predavačka na mňa zvolala, či si neprosím posledný trdelník, lebo už zaviera. Držala som v rukách teplý voňavý vanilkový trdelník a zrazu som dostala nápad, že mestečko, v ktorom sa odohrávajú moje príbehy, sa bude volať Trdelníkovo. Keď som dopísala Príbehy z Trdelníkova, už som vedela, že tie ďalšie zo susedného mesta budú z Veterníkova. Som veľmi vďačná tej milej pani, lebo spolu s trdelníkom mi darovala nápad.

 

4.Amélia a Rozália sú dve veľké kamarátky, aj keď jedna pochádza zo slnečného Trdelníkova a druhá zo stále zamračeného Veterníkova. Ctíte aj vy takéto silné a verné priateľstvá?

Priateľstvá sú v mojom živote na piedestáli. Mám obrovské šťastie na priateľov, považujem ich za druhú rodinu, ktorú som si sama vybrala. Mám priateľov, s ktorými to ťahám od začiatku a viem, že budem ťahať až do konca a mám aj takých, ktorých som stretla neskôr, ale takisto cítim, že budeme spolu až do konca. No a potom sú ľudia, ktorí tu pre mňa boli iba na určité obdobie. Niečo sme si mali odovzdať, aby sme sa mohli posunúť ďalej, ale ja už bez nich a oni bezo mňa. Stalo sa mi aj to, že som musela ukončiť dve priateľstvá, ale príliš som z toho smutná nebola, pretože to neboli prajné a vzácne bytosti.

 

5.Na to, aby sa Veterníkovo zbavilo kliatby, bolo treba, aby jeho obyvatelia začali oslavovať sviatky, na ktoré zabudli. Napríklad narodeniny s tortou a sviečkami sa tam vôbec nekonali…

Keď som začala písať detské knihy, chcela som, aby boli zábavné, dobrodružné, čarovné, ale zároveň, aby niesli v sebe isté odkazy, ktoré si deti zapamätajú. A oslavy, tradície, sviatky, tie všetky nás predsa zbližujú. Vďaka nim komunikujeme, učíme sa, kto sme a kam patríme, uvedomujeme si lásku, ktorú dostávame od blízkych a po čase zistíme, že spoločné sviatky a oslavy boli tými najkrajšími okamihmi v našich životoch. Zároveň ukazujeme deťom pravé hodnoty. Mojimi obľúbenými sviatkami sú Vianoce a narodeniny blízkych. Veľmi rada mám aj „dušičky“, pre ich čarovnú atmosféru a jesenne obdobie.

 

6.Obe knižky ilustrovala vaša mama. Aké miesto má vo vašom živote?

Mama je môj vzor vo všetkom, čo robí. Máme krásny vzťah a nadovšetko ju ľúbim a obdivujem. Je to až neuveriteľné, ale skoro vo všetkom sa zhodujeme. V názoroch, postojoch, vnímaní a zmýšľaní. Odlišné sme možno v tom, že ja som temperamentnejšia, ona je vyslovená „pohoďáčka“. Každý rok spolu trávime aj dovolenku a je nám fantasticky. Čím som staršia, tým viac mám potrebu sa s ňou radiť a zdôverovať sa jej. Je neskutočne inšpiratívna. Keď som dopísala prvú knihu, vedela som, že to musí byť ona, kto vdýchne život mojim hrdinom a ich mestečku. Jej kresby a štýl presne vystihujú atmosféru mojich príbehov.

 

7.V knižke si Amélia dopisuje tajnou nebeskou poštou so svojou starkou, ktorá jej vždy dobre poradí. Mali ste aj vy babičku ako z Boženy Němcovej? 

Mala som starkú, ktorá pre mňa dodnes symbolizuje bezpodmienečnú lásku a detstvo. Neskutočne mi chýba každý deň, a tak som Amélii dopriala to, po čom túžim ja. Písať si so starkou listy…

 

8.Poďme z vymysleného Trdelníkova do skutočného Trenčína. Ako sa vám žije v tomto meste?

Začnem od začiatku. Narodila som sa v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ pochádza moja mama. Prežila som tam nádherné letá a zimy so starkou a rodinou. Toto mesto je v mojom srdci zapísané ako domov číslo jeden. Môj otec pochádza z Dubnice nad Váhom, tam sme sa neskôr presťahovali a žili do mojich osemnástich rokov. To je domov číslo dva. Po maturite som sa s rodičmi a bratom presťahovala do Bratislavy. Nemôžem povedať, že aj to bol môj domov, ale páčilo sa mi tam, len puto s Bratislavou nebolo až také silné. Po živote v USA a Kanade, kde som sa ako doma nikdy necítila, som zakotvila v Trenčíne. Je to momentálne môj domov číslo tri. Trenčín mám veľmi rada a je mi tu dobre. Vyhovuje mi jeho poloha, jeho veľkosť i atmosféra. Žije tu celá moja rodina, moji priatelia a toto mesto je domovom mojich detí, ktoré sú tu šťastné. Milujem trenčiansky hrad, vždy, keď ho zbadám, híkam od úžasu! Mojou veľkou láskou je les Brezina, tiahnuci sa ponad mesto. Chodievam tam tak často, ako sa len dá, vždy ma nabije energiou. Momentálne sa v Trenčíne veľa buduje, stavia, prerába, veľmi sa teším na jeho nový šat. A či sa cítim s Trenčínom emocionálne zviazaná? To áno, ale či je to môj posledný domov, to odpovedať neviem.

 

9.Hovorí sa, že ak človek necíti pevne pod sebou rodnú zem, je neistý a stráca pôdu pod nohami všade inde vo svete…

Keď som mala osemnásť, svet bol gombička, chcela som preč z domu, cestovať, objavovať. Asi je dôležité sa v istom veku odstrihnúť od rodičov, aby sme sa neskôr, už ako dospelí, vedeli vrátiť. Cestovanie a spoznávanie iných krajín nás rozvíja a posúva vpred. Avšak dnes, keď si predstavím, že moje deti raz vyletia z hniezda, budem za nich šťastná, no zároveň sa budem báť a budú mi chýbať. Je dôležité, aby vedeli, že pre nich navždy zostanem ako bezpečný prístav a dúfam, že s tým pocitom sa im bude ľahšie odchádzať aj prichádzať. Domov – prístav je nevyhnutný, lebo svet nám otvorí oči, dá krídla, nové priateľstvá a skúsenosti, ale zároveň musíme srdcom cítiť, že niekde v diaľke je domov, kde si tie krídla môžeme zložiť a osušiť.

 

10.Lucas, váš starší syn, už asi dávno nečíta rozprávky. Hovorí sa o ňom ako o veľkom futbalovom talente. Ako vidí synovu kariéru jeho mama?

Lucas ma 14 rokov a futbal je jeho vášeň. Veľmi sa teším, že športuje, pretože šport je úžasná príprava do života. Od malička pestuje v dieťati disciplínu, pohyb, fungovanie v kolektíve, rešpektovanie autorít, túžbu byť lepším, víťaziť, ale aj vedieť prehrávať. Vidím, ako sa to premieta do jeho každodenného života a ako poctivo pristupuje ku tréningom a zápasom, tak poctivo berie aj školu. Celá rodina ho podporujeme a tešíme sa z neho, ale berieme to triezvo, lebo vieme, aký náročný je život vrcholového športovca. Pokiaľ ho to bude baviť a napĺňať šťastím, budem šťastná aj ja. Veľa sa rozprávame, Lucas vie, aké je to v športe vrtkavé. Je to múdry a šikovný chlapec, ak by mu futbal nevyšiel, vôbec sa o neho nebojím…

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2017)