Mária Miklošková – Taliani sú majstri komplimentov

 

Je paňou dvesto rokov starého domu na kopci v toskánskom mestečku Vicopisano. Stará sa asi o tisíc olivovníkov, vlastne celý jej rok sa točí okolo práce v olivovom sade. Z roboty si však spravila hobby, naučila sa variť toskánske jedlá a vydala knižku o pôžitkoch toskánskej kuchyne Oliwood party. Ona, rodená Bratislavčanka a vyštudovaná výtvarníčka, ktorá sa roky pohybovala v módnej branži ako redaktorka, styliska a make-up artistka, teraz s miestnymi farmármi vedie zasvätené reči o najvhodnejšom reze olivových stromov či ako ich ochrániť pred škodcami. Má jemné výtvarné cítenie a krásu dokáže vyhmatať aj v tých najobyčajnejších veciach každodenného života – tak vznikla séria jej aktuálnych fotografií Oliwood compost.

 

1. Čo na inak ťažkej práci vo vašom olivovom sade milujete najviac?

Každodenné prechádzky sadom s Roccom, našim Jackom Russelom, je to taký môj očistný rituál. Najradšej mám kľukatú prašnú cestu od nášho domu, ktorú z oboch strán lemujú rady olivovníkov, tie mi dávajú pocit ochrany. Najviac ma fascinujú všetky tie odtiene zeleno-šedo-striebornej farby kožovitých listov, ktoré ostanú také po celý rok. Oliva neopadáva, je to úplne dokonalý strom, pre mňa asi esteticky najkrajší. V máji začne ísť do kvetu, kvitne malinkými bielymi kvietkami (na ktoré má môj starší syn, žiaľ, alergiu), tie pomerne rýchlo opadajú a z niektorých sa vytvorí malilinký plod, ktorý potom až do októbra rastie svojím tempom a čaká, až príde čas na zber. Naše stromy majú asi 150 rokov. Nie sú príliš mohutné, skôr subtílnejšie a z jedného koreňa niekedy rastú aj dva kmene. Jeden strom vydá v priemerne tak liter oleja, závisí to od sezóny, a tá býva každý rok iná.

 

2. Poznáte históriu vášho domu vo Vicopisane?

Náš dom a ja, to bola láska na prvý pohľad. Je to asi dvestoročný kamenný farmársky dom, v ktorom bývalo aj niekoľko rodín naraz. Zakaždým, keď nás v ňom niekto miestny navštívil, sa rozrozprával, ako tu žil, alebo sa tu narodil, až mám niekedy pocit, že v ňom žila celá naša dedina (smiech). Dom patril bohatým Pisánom, ktorí ho dávali do správy poľnohospodárom a pastierom, a tí sa im za to starali o pozemky a hospodárske zvieratá. Pred olivami tu vraj boli nasadené gaštany, ale nemali z nich až taký úžitok ako z olív. Dom sme začali rekonštruovať hneď v prvé leto 2010 a doteraz sme neskončili. Mali sme to vymyslené ako celoživotný projekt. Vymenili sme všetky okná, lebo unikalo teplo. V zime kúrime väčšinou vlastným drevom v kotle, ktorý ohrieva aj vodu, ale nedá sa vykúriť na viac ako 18 – 20 stupňov. Niekedy sa v zime ráno budíme do 15 – 16 stupňov, nie je to síce veľmi príjemné, ale zasa sa takto zdravo otužujeme. Mne sa najviac páčila poloha domu – v kopci s úžasným výhľadom do krajiny, často sme tu vystavení divokým vetrom a vtedy tu všetko lieta a hučí…

 

3. Ktoré ročné obdobie vo Vicopisane máte najradšej?

Jeseň. Je to pre mňa svieži nádych a zároveň výdych, že sa skončili trojmesačné prázdniny. Opadnú horúčavy, ale ak priložím ruku na kamennú stenu domu, cítim, aký je ešte presiaknutý teplom. V noci sa už dá normálne spať, farby listov na stromoch sa červenajú, olivy dozrievajú a my sa pomaly chystáme na zber. Jeseň je veľmi aktívna a zároveň prívetivá, svetlo sa podvečer opatrne vytráca, začne sezóna pálenia a z dolín sa nadránom šíri dym. A ja mám chuť grilovať, lebo sa ešte dá sedieť vonku a pozorovať oblohu pri zapadajúcom slnku. Náš dom je plný brigádnikov, ktorí prídu zbierať olivy, v kuchyni im vyváram lokálne dobroty a potom všetci spolu u nás obedujeme alebo večeriame a vymieňame si zážitky. Ochutnávame nový olej, pijeme nové víno a jeme pečené gaštany. Začínam kúriť v krbe.

 

4. Elizabeth Gilbert v knihe Jedz, modli sa a miluj, hovorí: „Taliančina – to je nádherný jazyk. Krajší ako ruže.“ Jej najobľúbenejším slovíčkom je „attraversiamo“ (prejdime na druhú stranu). Máte aj vy v taliančine obľúbené slová či frázy?

Taliančina je veľmi chytľavý jazyk. Tá hovorová sa dá naučiť pomerne ľahko a rýchlo. Až keď zabŕdnete hlbšie do gramatiky, pochopíte, že majú veľa časov a tie použiť správne nie je jednoduché. Milujem toskánčinu, hneď ju rozpoznáte, lebo miesto „c“, hovoria „h“, čiže napríklad namiesto coca-cola povedia hoha-hola. Vďaka Dantemu sa hovorí, že práve florentská toskánčina je tou pravou taliančinou. Blízke mi je príslovie „Dalle stalle alle stelle“, teda „Zo stajní až ku hviezdam“. Môj prípad je však presne opačný, tak som si ho prehodila „Dalle stelle alle stalle“, čiže „Od hviezd do stajní…“ (smiech)

 

5. Taliani sú majstri v „il bel far niente“ teda v kráse ničnerobenia. Alebo sa to len tak hovorí?

Talianov považujem za pracantov. Samozrejme, líšia sa aj podľa regiónov. Dole na juhu, kde veľká časť roku býva veľmi horúca, mávajú dlhšie siesty. Čiže to tak vyzerá, že nepracujú. Ale potom sú niektoré kancelárie otvorené aj do ôsmej večer. Okrem toho sa v Taliansku pracuje a chodí do školy aj v sobotu.

 

6. Na ktoré z miestnych slávností sa počas roka tešíte najviac?

Taliani milujú oslavy. Dokážu oslavovať čokoľvek a kedykoľvek. V dedine máme permanentne nejakú oslavu, napríklad v apríli oslava prechádzok, vtedy je náš kopec Monte Pisano plný ľudí všetkých vekových kategórii, prechádzajú sa, zbierajú kvety, piknikujú, cvičia jogu, potom sa večer všetci zídu dole v bare a popíjajú aperitív. V máji tu máme oslavu kvetín, tú obzvlášť milujem, lebo dedina sa premení na jeden veľký okrasný sad. V lete to potom bývajú rôzne hody spojené so sezónnym jedlom. V septembri je Vicopisano známe organizovaním stredovekej oslavy, ľudia sa obliekajú do historických kostýmov, všade horia fakle, starosta dediny aj so svojimi kolegami prezlečenými za hodnostárov organizujú pod Brunelleschiho vežou obrovskú stredovekú večeru. Uličky sú preplnené remeselníkmi, ohňohltačmi, môžete si zastrieľať z luku, z kuše, povoziť deti na koňoch. Platí sa len fiorinami, ktoré si vymeníte za eurá. Vtedy má Vico úplne filmovú atmosféru.

 

7. Dá sa Talianov, čo sa týka jedla a kuchyne, vôbec niečo naučiť?

Mám pocit, že v Taliansku vedia variť všetci. Recepty sa prenášajú z generácie na generáciu a menia sa z dediny na dedinu, Taliani sú na svoju kuchyňu právom pyšní. Medzi priateľmi si organizujeme večere doma. Vždy navarí jeden z nás a ostatní prinesú víno, prosecco alebo dezert. Ak by som mala povedať, či som ich niečo naučila, možno je to spôsob, akým servírujem a organizujem večere u mňa. Nachystám si menu a varím a pečiem aj dva dni. Jedlo servírujem na porceláne, k tomu nesmie chýbať dobre namixovaná hudba, tlmené svetlo, sviečky a kvety na stoloch… Oni to takto nerobia. Často šunku servírujú priamo z obalu, je a pije sa z plastových pohárov, namiesto obrusu im stačí igelit, hrozné neónové svetlo, jednoducho, pristupujú k tomu oveľa rurálnejšie ako ja…

 

8. Má Toskánsko aj odvrátenú tvár?

Prekvapila ma tunajšia špina. Na jednej strane krásne kopčeky, výhľady na olivové a vínne sady, cestičky lemované cyprusmi a potom hocikde popri ceste vidíte vyhodené odpadky. Bordel okolo smetných košov. Koľkokrát som zbierala odpadky, keď som šla behať a na druhý deň tam boli zasa. Otvoria napríklad krásnu novučičkú reštauráciu a na toaletách zúri úplne peklo. Všeobecne sú čisté toalety vo verejných priestoroch problém. U nás v dedine sa ale, našťastie, zmobilizovala skupinka dobrovoľníkov, ktorí niekoľkokrát za rok čistia okolie, volajú sa „Vico verde“, zelené Vico.

 

9. Aké témy preberáte s vašimi toskánskymi priateľmi?

V poslednej dobe som s mojimi susedmi riešila najmä problém požiaru, ktorý tu v obrovských rozmeroch vznikol v septembri 2018 a ani nie po piatich mesiacoch opäť, keď zasiahol aj nás. Ale debaty sú viac-menej stále tie isté. V čase olivobrania sa všetko točí okolo toho, koľko kto vylisoval, akú mal výťažnosť, či olivu nenapadla olivová muška. No a potom politika, téma utečencov, ale veľa sa bavia aj o jedle, o futbale a o miestnych klebetách.

 

10. Ľudia si väčšinou myslia, že „Taliansko = pizza a špagety“. Ale Toskánci milujú fazuľu, aj preto si vyslúžili prezývku „magniafagioli“…

Pre mňa je talianska kuchyňa všeobecne top. Je zdravá, rešpektuje sezónne a lokálne potraviny a regionálne recepty. Je v nej zastúpené celé spektrum potravín, ktoré naše telo a chuťové bunky potrebujú. Áno, Toskánci milujú fazuľu a strukoviny vôbec – husté polievky alebo krémy z fazule, cíceru, šošovice. Len taká fazuľa tu má aj 20 druhov a každý je určený na konkrétny recept, či už ako antipasto, ako prvé jedlo s pastou, ako polievka, alebo ako príloha k pečenému mäsu či rybám. Toskánska kuchyňa a jej rôznorodosť ma neprestáva prekvapovať, ešte je veľa receptov, ktoré by som sa chcela naučiť, snáď sa mi podarí o ne podeliť v ďalšej mojej knihe.

 

 

Simonetta Zalová

foto Anna Kovačič

 

Druhú desiatku otázok a odpovedí si prečítate v júnovom čísle MIAU (2019)