Maroš Ihnát – Nenosím vo vrecku nožničky a britvu

 

V jeho kresle sedel prezident, známi raperi, ale aj chalani, čo si na holiča našetrili z letnej brigády. „Je mi úplne jedno, či je človek známy, alebo neznámy. Ak ma pozdraví a je ku mne slušný, správam sa k nemu rovnako,“ hovorí jeden z najlepších barberov na Slovensku Maroš „Benzo“ Ihnát. Spolu s kamarátom Woodym a tímom prvotriednych barberov otvára mužom svet, kde sú vítaní, obskakovaní a uctievaní, kde sa cvengot nožničiek mieša so zvonivým smiechom, hlasnou hudbou a vôňou tabakového olejčeka…

 

Spomeniete si ešte na deň, keď ste do holičstva vošli prvý raz?

Vidím to celkom ako dnes, po prvý raz ma strihala pánska kaderníčka Zdenka vo Svite, kde som vyrastal. Zdenka je už určite na dôchodku, ale aj vďaka nej som sa rozhodol, že remeslo holiča v našej krajine jednoducho musí prejsť nevyhnutnou zmenou a malo by vyzerať inak. Prečo? Nech som si v tých časoch chcel na hlave nechať spraviť čokoľvek, z kaderníctva som vyšiel vždy s rovnakým hríbikom. Hríbik sa so mnou ťahal celé detstvo (smiech). Doteraz si však pamätám, ako sa mi páčilo, keď mi Zdenka cvakala okolo hlavy nožničkami, ten zvuk mi znel pri uchu ako dáke čarovné zaklínadlo.

 

A čary, zdá sa, zabrali…

Rozhodnutie stať sa holičom sa podľa všetkého zrodilo už skôr. Kedysi som hrával basketbal a ani neviem ako, ale skúsil som ostrihať jedného z odvážnejších spoluhráčov, no a potom mi moja sestra, ktorá sa venuje vizáži a kozmetike, navrhla, aby som to šiel študovať. Veľmi som proti tomu protestoval a doteraz vlastne nerozumiem, prečo som na ten nápad nakoniec pristúpil. Trochu sa mi zdá, že pre mňa sestra hľadala nejaké rozumné uplatnenie, lebo to, čo som dovtedy robil, bolo len obyčajné pubertálne ničnerobenie a poflakovanie sa. Keď som nastúpil na školu, veci sa rýchlo zmenili, hoci mamina neskákala od radosti, lebo si predstavovala, že zo mňa bude mať prinajlepšom nejakého „ajťáka“.

 

Boli ste pozorný študent?

Skôr si myslím, že sme učenie poňali po svojom, v zmysle hesla „škola hrou“ (smiech). Uľahčoval som si to, lebo učenie nikdy nebolo mojou silnou stránkou a do školy som chodieval len nerád. Dokonca si ma tam nechali o jeden rok dlhšie, musel som totiž opakovať ročník, dôsledok, že som už v tretej triede robil vedúceho kaderníctva v bratislavskej Rači. Jednoducho, radšej som pracoval, ako sa učil. Už vtedy sme s kamarátom Martinom Sabom alias Woodym chceli strihať inak, ako nás učili na škole, šli sme svojou cestou a vymýšľali si pánske strihy, ktorým sme dávali vlastné mená. Účes s ofinou sme napríklad volali „Viedeň“ a po Bratislave behal nejeden „Splašený kojot“, vyčesaný v našom kaderníctve. Na pánskych strihoch sme sa neskutočne bavili a, našťastie, mali sme v našom okolí dostatok hláv, na ktorých sme si ich mohli skúšať. Keď nás v poslednom ročníku oslovil prvý bratislavský barber shop Gentleman´s World, vedeli sme, že tomuto sa chceme venovať a na čo sme sa pripravovali.

 

Chceli ste miesto, kde bude muž obskakovaný?   

Naše majsterky v škole nám neustále tvrdili, že strihať prevažne mužov je bláznovstvo, lebo ženy sú tie, ktoré nám dajú zarobiť, inak sa neuživíme. Stredná Európa bola dlho izolovaná v nejakom zvláštnom matrixe socializmu, kde do kaderníctiev chodievali len ženy a muži sa strihali za pár minút v rýchlych prestávkach medzi farbením a strihaním dám. Veľa som si o tomto fenoméne zisťoval a nikde inde to nebolo také zjavné ako u nás. Vo zvyšku Európy, v Amerike, Ázii i v arabských krajinách muži o seba, čo sa týka zovňajšku, dbali omnoho viac. Začínali sme teda podnikať v ére zmiešaných kaderníctiev, do ktorej sme chceli vniesť celkom iný prístup: ukázali sme mužom, ako by to malo vyzerať, ako sa môžu starať o svoj výzor, vlasy i bradu, koľko času môžu návšteve holičstva venovať… A tí, čo to okúsili, sa už viac do klasického kaderníctva nevrátili. Lebo vedeli, kam naozaj patria.

 

Ako by to teda malo v holičstve podľa vašich predstáv vyzerať?

V barber shope vás už pri dverách privíta niekto, kto má s vami spoločné záľuby, alebo je vám blízky z hľadiska veku, názorov či vizáže. Podá vám ruku, pozná vás po mene, vie, čo sa vám páči, ponúkne kávičku, pivko, pohár vína alebo vodu, a potom vás usadí do kresla. Ak čakáte, môžete sa pripojiť na internet, zahrať si playstation a v piatok po záverečnej sa atmosféra holičstva mení na klubovú, kde sa oživujú vzťahy a podporuje život komunity. V takomto holičstve osloví klientov aj interiér, ktorý môže zľahka dýchať čímsi mužským, ale byť pritom blízky aj ženám. Existujú priestory, ktoré sú doslova nasiaknuté tým, čo je mužom blízke: benzínom, motorkami, drevenými sudmi, whisky, koženými gaučami, cigarami a podobne. Keď si v barbershope sadne muž do kresla, mal by na vlastnej koži spoznať, že nie je iba bod v programe, ktorý trvá desať minút. Stáva sa stredobodom vesmíru, v ktorom sa niekto skúsený venuje iba jemu, jeho účesu a brade.

 

Hodinu? Nie je to priveľa?

Mali sme klientov, ktorí sa v kresle po chvíli mrvili, lebo boli zvyknutí na rýchle jednanie a vždy rovnaký strih. Barber však neponúka len strihanie, ale aj zážitok, niečo komplexné, čo by sa nemalo odfláknuť. Koľko času strávite na kozmetickom ošetrení, ktoré je takisto súborom nejakých procedúr a na ktorom si zakaždým dobre oddýchnete od bežných starostí? Slovenským mužom teda netrvalo dlho pochopiť, že návšteva holiča je niečo výnimočné. Veľmi rýchlo sa z toho stal trend, ktorý sme síce nevymysleli, ale otvorili sme tento svet pre našich mužov a zároveň sme pomohli oživiť remeslo, ktoré patrí k najstarším na svete a ktoré v našich končinách pomaličky kráčalo na ceste do záhuby.

 

Existujú vo svete barberov trendy, ktoré sa každoročne zjavia a potom nejaký čas rezonujú?

Každý barber je vlastne svojím spôsobom trendsetter. Máme radi, keď nás navštívi človek, ktorý sa úplne odovzdá a povie nám, že necháva všetko na nás. Niektorých sa dokonca už ani nepýtame a oni nám zasa nevysvetľujú, ako chcú byť ostrihaní. Funguje to aj bez slov a hlavne na báze dôvery. Trendy tu vždy boli a budú, ale najväčším trendom je nekopírovať a strihať najlepšie, ako vieme a podľa seba. Dnes muži radi nosia crop, ofinku strihnutú dopredu, stále sa nosia side party, teda vlasy vyčesané nabok s cestičkou, fade je zasa účes s krátkymi až vyholenými bokmi a rôzne dlhou hornou časťou vlasov. Do módy prichádza éra dlhších strihov, trochu šialených farieb na vlasy a brady, zaujímavý je možno aj fakt, že sa končí éra strojčekov. Barber by mal totiž vedieť perfektne pracovať s nožnicami a hrebeňom.

 

Sú v barber shope vítaní aj muži s plešinkou?

Určite áno, pretože keď mužom ubúdajú vlasy na hlave, spravidla si nechávajú podrásť bradu a tá si takisto ako vlasy zaslúži pozornosť. Sú teda muži, ktorí chodia k barberovi „na bradu“, krásne si ju nechávajú oholiť a absolvujú všetky tie potrebné rituály, ktoré si brada vyžaduje. Doba sa mení a ak pred piatimi rokmi boli muži s bradou hipsteri, dnes je to už niečo úplne normálne. Trochu neskromne si myslím, že za brady môžeme aj my, barberi. Naučili sme mužov, že si ich môžu nechať narásť, ukázali sme im, ako ich možno upravovať a že aj o brady sa treba starať.

 

Akí muži k vám chodievajú?

Barber shopy nemajú svoju cieľovú skupinu, našou cieľovkou sú jednoducho muži. O desiatej k nám príde syn, o jedenástej strihám jeho otca, po ňom príde ich poisťovák a nakoniec pán farár. Chodia mladí aj zrelí muži, chalani, ktorí si na barbera odkladajú z vreckového alebo z letnej brigády a aj páni, ktorí peniaze nepočítajú, lebo sú už dávno „za vodou“. Chýba mi tu však generácia starých pánov, tých, čo zažili klasické holičstvá, ale dnes si takúto pravidelnú starostlivosť nemôžu dovoliť. Naštartovalo ma, keď som zistil, aký dôchodok dostáva moja mama, ktorá celý život poctivo pracovala. Mrzí ma, čo všetko si starí ľudia musia odopierať, aby nejako prežili a štve ma, ako sa správame k našim seniorom. Rozbehol som preto projekt, vďaka ktorému chcem strihať aspoň jedného seniora týždenne zdarma a rád by som to v budúcnosti rozbehol do takej miery, že budem starým ľuďom venovať špeciálne jeden celý deň. Naši dedkovia a babky predsa nie sú o nič horší ako starší ľudia v Rakúsku alebo vo Švajčiarsku…

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2019)