Martin Repka – Povolanie som neriešil, bolo mi dané

 

Už v ranom detstve sa preháňal na bicykli s namontovanou videokamerou. Ako jedenásťročný zasadol do poroty detského filmového festivalu. Jeho celovečerný debut Návrat bocianov bol za Slovensko nominovaný na Oskara. Martin Repka, filmový režisér, ktorý o sebe hovorí, že mu v hrudi bijú dve srdcia – jedno nemecké a jedno slovenské.

 

Vaša mama je prekladateľka, otec básnik, vy ste v škole zrejme nemali problémy so slohmi…

Jazyky boli na škole moje slabšie predmety, hlavne pravopis. Všetko je otázka zvyku, trpezlivosti alebo aj nadšenia. Po maturite som sa veľa stretal s nemčinou aj angličtinou, a keďže som tie jazyky stále používal, zdokonalil som sa v nich. Dnes žijem a pracujem v nemčine, slovenčine aj angličtine, každý jazyk má ale pre mňa odlišnú funkciu. Slovenčina je podľa mňa úžasný jazyk na rozprávanie rozprávok, nemčina zasa na filozofovanie a angličtina na obchodovanie a manažovanie.

 

martin repkaBásne ste nikdy nepísali?

Nie, ale snažím sa písať príbehy – scenáre, a to robím veľmi rád, lebo mám potrebu rozprávať príbehy a dávať ďalej to, čo v sebe nosím. Na začiatku som považoval scenár len za nutnosť, ktorú som možno čiastočne aj podcenil, ale život ma naučil, že scenár je veľmi dôležitý, ba kľúčový, bez dobrého scenára neviete urobiť dobrý film. Niekedy sa mi dokonca zdá, že písať scenár jeťažšie, než písať román. Scenár má veľa obmedzení, lebo veľa vecí, ktoré možno opísať slovami, sa nedá vyjadriť na plátne. Napríklad v knihe napíšete, že sa hlavný protagonista cíti zle, ale v scenári to tak nemôže byť. Pocity musíte vyjadriť obrazmi alebo zvukmi. A takisto aj časové obmedzenie – príbeh treba porozprávať v 90 minútach, takže musíte veľmi dobre zvážiť, čo tam môže byť a čo nie.

 

Váš otec Peter Repka založil v roku 1963 spoločne s Ivanom Štrpkom a Ivanom Laučíkom básnickú skupinu Osamelí bežci. Pokračovali kontakty tejto skupiny aj po otcovom odchode zo Slovenska?

Zvykne sa písať, že otec emigroval, ale nie je to tak, on sa do Nemecka oženil. Počas novinárskej cesty sa v Taliansku zoznámil s mojou mamou, ktorá vždy mala sklony k jazykom. Keďže túžila naučiť sa po slovensky, prišla na polroka študovať do Bratislavy. Zobrali sa v roku 1972, sobášil ich Tonko Srholec v Blumentáli. Keby sa brali v Taliansku alebo Nemecku, tak by to komunisti nemuseli akceptovať. Sobáš na Slovensku však bol právoplatný a oni nemohli otcovi zakázať odísť z krajiny. Mohli sme tiež cestovať do Československa, počas komunizmu sme tam chodili pravidelne, väčšinou dvakrát do roka – na letné či veľkonočné prázdniny alebo na Vianoce. Od mala som chodil do Bratislavy, do Vysokých Tatier, kde žije môj strýko, veľakrát sme navštívili rodinu Ivana Laučíka v Mikuláši a takisto sme sa stretávali aj s Ivanom Štrpkom v Bratislave. Boli ako naša rodina, mám na to veľmi krásne spomienky. Okrem toho si otec s nimi stále písal, bolo jedno, či bol, alebo už nebol komunizmus… Systém nezmenil ich vzťahy, ich priateľstvo. Chystám sa urobiť dokumentárny film o tejto trojici, v ktorom by som chcel zobraziť zázrak ich priateľstva. Veľmi výnimočného priateľstva, pretože sa počas 50 rokov vôbec nezmenilo.

 

Kedy ste si po prvýkrát uvedomili rozdiel medzi Západom a Východom?

Vždy, keď sme prešli z Rakúska cez hranice, zdalo sa mi, akoby zmizli farby. Bratislava, na rozdiel od súčasnosti, keď je pestrofarebná a rozkvitnutá, bola vtedy šedivá. Ako by som z farebného filmu prešiel do čierno-bieleho. Možno som to vtedy nevnímal negatívne, lebo dieťaťu sa všetko zdá zaujímavé a pozitívne, ale uvedomoval som si to. Na Bernolákovej ulici, kde žili starí rodičia, sa vtedy ešte kúrilo uhlím, na uliciach boli veľké kopy uhlia, asi aj z toho bolo všetko také šedivé.

 

martin repka 2Vravíte, že slovenčina sa hodí na rozprávanie rozprávok. Na akých rozprávkach ste odrástli?

Verejnoprávna televízia v Nemecku robila veľakoprodukcie so socialistickým Československom. Za všetky tie úžasné detské programy spomeniem aspoň Arabelu či Pána Taua… My sme ich mohli pozerať v nemeckej televízii síce snemeckým dabingom, ale boli to české a slovenské rozprávky a ja som za ne nesmierne vďačný, lebo mali kvalitnú hudbu a kvalitné herecké obsadenie, remeselne výborne urobené. V spolupráci so Švédskom zasa vznikli vynikajúce detské seriály na motívy kníh Astrid Lindgrenovej. Dnes je bieda, čo sa vyrába pre deti. Pozerá sa len na to, ako sa dá čo najlacnejšie vyrobiť nejaký program a ako ho maximálne zužitkovať…

 

Vedeli ste už v detstve, že chcete stáť za kamerou?

S filmovaním som začal skoro. Otec požičal prvé videokamery, keď som mal 7 – 8 rokov, s bratom sme ich montovali na bicykle, všelijako sme experimentovali a potom sme strihali film na dvoch videorekordéroch. Bol som tiež v skupinke, čo robila kurz vo filmovom múzeu, nakrúcali sme nemé filmy. Všimla si nás riaditeľka detského filmového festivalu vo Frankfurte nad Mohanom, a tak som sa ako 11-ročný ocitol v porote tohto festivalu. Jednu časť tvorila detská porota a druhú dospelácka, v ktorej zasadali profesionálni filmári. Už vtedy som mal možnosť vidieť kvalitné filmy, príbehy z Iránu a podobných krajín, ktoré sa ťažko dostávajú do distribúcie. Pamätám si, ako sme bojovali proti tým profesionálom, ktorí chceli dať cenu nemeckému filmu. Tak sme im povedali, že je to iba z protekcie, lebo je to nemecký festival a dosiahli sme aspoň to, že ten film, čo sa páčil nám, detskej porote, dostal čestné uznanie.

 

Prečo ste sa rozhodli študovať na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave?

Odmalička som chodil na Slovensko, poznal som a obdivoval východoeurópsku tvorbu – poľských filmárov ako Kieślowski, Wajda alebo z Československa – Formana, Hanáka, Havettu a ďalších. Nová vlna v 70. rokoch vyprodukovala úžasné kinematografické diela. Okrem toho sa mi páčil koncept východoeurópskych filmových škôl, kde sa štúdium od začiatku delí po profesiách: réžia, kamera, produkcia, strih. V nemecky hovoriacich krajinách sa najprv študuje všetko a až potom sa špecializuje. Ja som od začiatku vedel, že chcem robiť réžiu, systém vo východnej Európe mi osobne vyhovoval viac. A tiež som chcel viac spoznať Slovensko, rodnú krajinu otca, odkiaľ pochádza polovica mojej rodiny. No a napokon zohrala úlohu ešte aj rovina politická. Vyrástol som v Západnom Nemecku, kde bol akoby odjakživa pri moci Helmuth Kohl, a to bolo hrozne nudné. Zo zjednotenia Nemecka boli ľudia na Západe skôr otrávení alebo videli len problémy. Intenzívne som prežíval, čo sa deje na Slovensku a v Čechách, hovoril som si wau!, to je úžasné, to je zázrak! Cez našu obývačku prechádzali ľudia z VPN, keď sa mohlo cestovať, prišli mnohí k nám, bolo to fantastické!

 

Potom však prišlo rozdelenie Československa. Ako ste naň reagovali?  

Hovoril som si, že je to jedinečná šanca byť pri zrode akoby novej krajiny a sledovať, čo sa deje. A nebol som sklamaný. Keď som prišiel na Slovensko študovať, v období najtvrdšieho mečiarizmu, demonštrovali sme pred parlamentom, policajti zbili našich kolegov študentov, nebolo na výplaty učiteľom… VŠMU bola na čiernej listine vlády, robili proti nej všetko možné, ale prežili sme a práve vtedy na našej škole vznikli aj výborné filmy. Cítil som tam silnú energiu a bol som jej súčasťou. Keby som študoval v Nemecku, možno by som mal viac technických možností, viac financií, lepších kontaktov a väčší potenciál zarobiť peniaze, ale určite by som nezažil takú vzrušujúcu dobu ako na Slovensku. Bol som tam doslova hodený do vody, škola nemohla skoro nič poskytnúť, natočiť film záviselo od vlastnej šikovnosti, čo si dokážeme vybaviť. Mám z tých čias zážitky, na ktoré nikdy nezabudnem. Dnes je všetko inak, je to už iná krajina, iný svet…

 

Ako ste sa zoznámili s manželkou, írečitou Slovenkou z Detvy?

To už som vedel, že chcem zo Slovenska odísť, a tak som si hovoril, že sa nebudem viazať na žiadnu Slovenku, ktorá bude chce zostať doma. A vtedy sa ma jedna kamarátka opýtala: A čo ak stretneš Slovenku, ktorá tiež nechce žiť na Slovensku? Takáto možnosť mi vôbec nenapadla, lebo zo skúsenosti mi Slováci pripadali strašne zameraní na svoju krajinu, akoby pri hraniciach končil svet. Vyrastal som v kozmopolitnom Frankfurte nad Mohanom, pre mňa hranice vlastne ani neexistujú… No a potom som stretol Elenu, ktorá študovala filozofiu a dejiny umenia a dostala štipendium pre zahraničných študentov od indonézskej vlády. Práve sa chystala odísť do Indonézie a spýtala sa ma, či nechcem prísť za ňou na Sumatru. Ona to možno povedala len tak, ale ja som to zobral vážne. (smiech) Tri mesiace sme cestovali po Indonézii, navzájom sme sa spoznávali a späť sme sa vrátili už ako pár.

 

Manželka je zanietená folkloristka, ale venuje sa aj indickému tancu. Trochu zvláštna kombinácia…

Ela stále robila niečo s tancom, účinkovala v mnohých folklórnych súboroch, skúšala rôzne tanečné štýly, robila si školu, aby mohla učiť tanec. Keď žila v Anglicku, našla si učiteľku klasického indického štýlu, a to ju úplne pohltilo. Aj v Indonézii sa popri štúdiu učila indonézske tance. Je to už pätnásť rokov… Dnes spolupracuje na rôznych produkciách s tanečníkmi vo Viedni. Mne sa celkovo v umení páči, keď človek robí niečo s nadšením a radosťou, keď sa dokáže do toho vložiť, dokáže to prežívať. A keď sa s tým spája ešte aj talent a schopnosť, tak vznikne magické dielo – nezáleží, či ide o je film, literatúru, hudbu alebo tanec. Ela sa dokáže do tanca úžasne vžiť, každé vystúpenie prežíva naplno a svoju energiu odovzdáva ďalej obecenstvu, a to je úžasné.

 

Čo vás viedlo k rozhodnutiu usadiť sa s rodinou vo Viedni?

Želal som si, aby sa deti naučili dobre po nemecky, tak som poprosil manželku, aby sme z Bratislavy odišli na rok-dva do Nemecka a potom sa prípadne zasa vrátime na Slovensko. Rozhodli sme sa pre Berlín, kde žije môj brat a je to aj filmová metropola. Ela sa však v Nemecku necítila dobre, bola ďalekood Slovenska i ja som cítil, že som v Berlíne tak trochu odrezaný od filmového sveta, v ktorom som vyrástol. Vtedy som dostal zaujímavú pracovnú ponuku z Viedne – starať sa o produkciu a postprodukciu pre jednu väčšiu rakúsku produkčnú firmu, ktorá robila veľa filmov. Ela sa potešila a tak sme sa presťahovali. Pred rokom som sa rozhodol, že pôjdem na voľnú nohu a svoje služby filmovej produkcie som začal ponúkať aj iným firmám.

 

Na tvorbe vášho debutového filmu Návrat bocianov (2007) sa podieľal štáb ľudí mnohých národností…

Spomínal som už, že neznášam hranice – ani fyzické, ani hranice v kreativite či medzi kultúrami. Je predsa úžasné spoznávať iné kultúry a čerpať z talentu ľudí viacerých národností. Ono sa aj hovorí, že geneticky silnejšie a rezistentnejšie sú pomiešané národy. Rasizmus a fašizmus považujem za znak slabosti a strachu z vlastnej slabosti. Ľudia sa snažia odpútať pozornosť od vlastnej neschopnosti, je to skôr problém človeka so sebou samým. Bol som šokovaný, keď som sa teraz v správach dozvedel, že na Slovensku žije len 1,4 % cudzincov. Ako je to možné, že tak málo? Ak chce byť Slovensko v srdci Európy silné, musí sa otvoriť a byť krajinou, ktorú chcú ľudia navštevovať a chcú sa tam usadiť.

 

martin repka 3Vravíte, že nemáte rád hranice, ale práve hranica hrá vo vašom filme významnú úlohu. Ba už vtedy, pred ôsmimi rokmi ste sa dotkli témy utečenectva…

Áno, hranica tu hrá svoju rolu. S Eugenom Gindlom sme pochodili celé Slovensko, kým sme našli dedinu, ktorá vyzerá ako konečná, ako miesto, kde končí svet. V každom filme hráte s klišé, ktoré sa napokon rozbije. Na začiatku deja prídete do dediny a máte pocit, že ste našli vysnívanú idylku, čistú romantiku, koniec sveta… Vzápätí však zistíte, že za kopcami sa rozkladá Ukrajina, sú tam utečenci, pašeráci. V lese na pohraničí sa odohráva veľa osudov, ľudských i vzťahových drám, je v ňom silná dynamika. Utečenectvo bol problém už aj vtedy, ale ešte neprerástol do politickej témy, ešte sa dalzamietnuť pod koberec…

 

V jednom rozhovore ste povedali, že Návrat bocianov nie je len o prepájaní Východu a Západu, ale aj o hodnotách, ktoré už vymierajú…

Keď som prišiel na Slovensko, objavil som úžasnú kultúru a históriu – v jazyku, tanci, hudbe. Najvzácnejšie ale bolo priateľstvo – keď ľudia držali spolu a stáli pri sebe, pripadalo mi to naozaj ako niečo zázračné. Ale zažil som aj kapitalistické tsunami – prevalcovanie Slovenska západným životným štýloma produktmi – keď ľudia, obrazne povedané, namiesto zbierania húb v slovenskom lese idú radšej do shopping centra a tam sa „kochajú“ najnovšími kolekciami západných značiek. Ide mi o to, že neskôr možno budeme ľutovať, že sme sa tak ľahko vzdali toho vzácneho, čo nám bolo kedysi dané do vienka. Ale to platí asi všade…

 

Martin Repka  

Narodil sa 16. novembra 1975 vo Frankfurte nad Mohanom do rodiny básnika Petra Repku zo skupiny Osamelých bežcov a autorky/prekladateľky Angely Repka. Vyštudoval Filmovú a televíznu réžiu pod vedením Ľubomíra Fifika a Martina Šulíka na VŠMU v Bratislave. Po štúdiu pracoval ako filmový a televízny režisér, pôsobil aj ako scenárista, dramaturg a producent. Ako lektor dejín svetového filmu pôsobil na Univerzite v Pondicherry a na filmových školách LV. Prasad a SAE v Indii. Jeho filmy uviedli na mnohých prestížnych medzinárodných festivaloch (Cannes, Berlín, Toronto, New York, Oberhausen, Clermont-Ferrand) a získali viac ako 20 cien. Jeho prvý celovečerný film Návrat bocianov (2007) reprezentoval slovenskú kinematografiu vo výbere na Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Martin Repka žije s rodinou vo Viedni, kde popri autorskej tvorbe pracuje aj ako postproduction-supervisor a dramaturg v oblasti hranej a dokumentárnej filmovej tvorby. Momentálne pripravuje svoj nový celovečerný film Kerkár.

 

(Celý rozhovor nájdete v tlačenom MIAU, november 2015)

 

Ingrid Žalneva

foto Jozef Barinka