Martin Štefanovič – Pedálujeme na storočnom stroji

 

Kristína je kreatívnym mozgom tímu, Martina vidno viac pri stroji. Obaja svorne tvrdia, že jeden musí mať ruky čisté a druhý robí „špinavú prácu“, spolu im to však mimoriadne dobre klape. Vlastne tlačí, pretože Martin Štefanovič a Kristína Uhráková oživujú vo svojom dizajnovom letterpressovom štúdiu Pressink pôvodnú techniku tlače. A keďže sa jej venujú ako jediní na Slovensku, ich návštevu sme si nemohli nechať ujsť. Spovedali sme prevažne mužskú časť dvojice, tá ženská sa nenápadne utiahla k počítaču a kým sme boli s debatou na konci, objavila v kohosi zbierke ďalšie staré, takmer zabudnuté drevené písmená…

 

 Pre prípad, že niekto o slovíčku letterpress nikdy nepočul, mohli by ste vysvetliť, čo vyjadruje?

Martin: Letterpress je anglický výraz pre kníhtlač – najstaršiu techniku tlače, ktorá bola vo svete aktívna a takpovediac „komerčne efektívna“ asi do konca 20. storočia. Letterpress alebo kníhtlač pochádza z Číny a v Európe ju spopularizoval nemecký vynálezca Johann Gutenberg. Jej princíp bol v zásade jednoduchý: do rámov sa manuálne písmeno po písmenku vysádzal text, a ten sa potom strojom vytlačil na podklad. Dnes sa pôvodná technológia tlače dá prepojiť už aj s moderným prístupom, čo sa deje najmä vďaka akejsi renesancii kníhtlače, ktorá nastala po útlme v 80. a 90. rokoch.

 

Kto letterpress opäť prebral k životu?

Martin: Najmä umelci, dizajnéri, ilustrátori a nadšenci, ktorí trpeli absenciou kontaktu s materiálom. Jednoducho povedané, chýbal im dotyk s papierom, starou technikou a drevenými či olovenými písmenami – fontami. Žiaľ, na Slovensku a v bývalom Československu sa remeslo kníhtlačiarov nededilo z generácie na generáciu, ako tomu bolo vo svete zvykom, a keď sa rušili staré fabriky, zanikalo všetko zhurta a hromadne: kníhtlačiarske stroje putovali do šrotu alebo si ich potajomky rozobrali ľudia, ktorí ich ukrývali niekde v garážach, na pôjdoch… Remeslo kníhtlače sa u nás prakticky nezachovalo.

 

Kde sa u nás kníhtlači počas „starého režimu“ darilo? 

Martin: Toto remeslo prekvitalo v martinských tlačiarňach a my dnes máme nadviazanú priateľskú spoluprácu so skalickou tlačiarňou, ktorú ešte v roku 1663 založila rehoľa jezuitov. Slávne obdobie zažívala kníhtlač v Skalici počas éry rodiny Škarniclovcov, ktorá viedla tlačiarne viac ako sto rokov, vtedy sa tu vytlačilo i jedno z prvých vydaní Kollárovej Slávy dcéra. Dnes je tu stála expozícia venovaná kníhtlači, nájdete tam kníhtlačiarske stroje, lisy, gilotíny a my od nich máme dokonca požičané drevené písmo.

 

Kam sa v 80. a 90. rokoch podeli všetci kníhtlačiari?

Martin: Vystriedala ich ofsetová a neskôr digitálna tlač. Modernizácia znamenala oveľa väčšiu rýchlosť a efektivitu, nielen časovú, ale aj finančnú. Letterpress bol v porovnaní s nimi oveľa drahšou technológiou a spolu s modernými technológiami dostal zelenú i dizajn, v ktorom pôvodná kníhtlač takisto zaostávala. Digitálna tlač prevalcovala úplne všetko, čo tu bolo dovtedy, odrazu nebolo potrebné, aby starý stroj obsluhovali tlačiar, mechanik a sadzač, keď nové tlačiarenské stroje ovládal jediný človek kdesi za počítačom. Zanikli špecializované profesie, zanikli cechy a odbory, v ktorých sa títo ľudia združovali.

 

Kde ste sa po prvýkrát zoznámili s letterpressom?

Martin: Prvá k nemu „pričuchla“ Kristína, je grafická dizajnérka a svoj odbor študovala v Anglicku. Funkčnú kníhtlačiarsku dielňu videla po prvýkrát tam na univerzite. Zásadnejším zážitkom však pre nás oboch bola dovolenka na Islande, kde sme boli svedkami nádhernej práce dvoch majiteliek lettepressovej dielne, ktoré pôvodnú techniku prepojili s modernou a tvorili všetko, od svadobných oznámení cez pohľadnice až po postery, všetko veľmi vkusné a vysoko dizajnové kúsky.

Kristína: Na škole držal dielňu „pod kontrolou“ starší pán, ktorý nás k ničomu nepustil, vraj v rámci bezpečnosti, takže to bol len taký dotyk na diaľku. Po návšteve Islandu sme však už tak trochu vedeli, že sa letterpressu chceme venovať aj sami, otázkou bolo už len načasovanie návratu domov na Slovensko.

 

Nechceli ste ostať žiť a tvoriť v Londýne?

Martin: To vôbec nebola téma. Vždy sme sa túžili vrátiť domov, rozhodovali sme sa len vo dvoch otázkach: kedy sa vrátime a čo budeme robiť? Kristína navrhla, že by to mohol byť práve letterpress a medzitým sme sa o našich plánoch zdôverili kamarátovi žijúcemu v Holandsku. A ten, ako sa tak vŕtal v umení a starožitnostiach, narazil kdesi na starý letterpressový stroj. Slovo dalo slovo a my sme vyrazili do Amsterdamu, odkiaľ sme si priniesli staršieho anglického „Araba“, stroj, ktorý ešte rok oddychoval u nás v sklade, pretože sme sa sťahovali a hľadali preň to najsprávnejšie miesto. Medzitým sa spúšťala do života Nová Cvernovka a my sme vedeli, že naša profesia sa medzi ostatnými umelecky zameranými profesiami bude veľmi pekne vynímať.

 

A že sa pokúsite „oživiť“ niečo, čo tu už nejaký čas nie je. Nebáli ste sa, že to nemusí „klapnúť“?

Martin: Cvernovka v nás vyvolala veľké odhodlanie a keď sme prvýkrát videli ten priestor plný slnka, vedeli sme, že do toho pôjdeme. Inde si to už ani nevieme predstaviť, otvorili sa nám tu navyše aj možnosti vzájomnej spolupráce s ďalšími ľuďmi. A strach? Nemali sme žiadny podnikateľský plán, ale ani pochybnosti.

Na úplnom začiatku nás naštartoval aj workshop u pána, ktorý mal ešte staršieho Araba, ako je ten náš. Bola to malá ochutnávka toho, ako sa na takom stroji pracuje, a to nás nakoplo. A potom našla Kristína na eBay starý drevený kabinet s písmom (skrinka s množstvom úzkych drevených priečinkov na uloženie písma), ktorý k nám prišiel z Barcelony aj s rôznymi inštrumentmi a písmenkami – a bolo rozhodnuté…

Kristína: Rozhodli sme sa robiť niečo, čo bolo súčasťou grafického dizajnu, v ktorom som doma. Pozerala som sa na to inak, vedela som, že ak by to aj nevyšlo, poradili by sme si. Samozrejme, ak by bol Martin dajme tomu ekológ a ja vodička trolejbusu, pričom spolu by sme sa chceli pustiť do oživovania letterpressu, riziko sklamania či neúspechu by bolo oveľa vyššie.

 

Ďalší stroj k vám dorazil z Berlína. Ako sa také staré, zabudnuté „poklady“ objavujú?

Martin: Na internete už dnes existujú rôzne diskusné fóra, na facebooku skupiny, stačí len vedieť, čo hľadáte. Náš „starý nový stroj“, ako voláme FAG Standard, sme však našli náhodou. Keď bola Kristína na workshope u svetoznámeho typografa Erika Spiekermanna v jeho berlínskom štúdiu p98a, dala s ním reč o strojoch. Erik zbiera staré tlačiarenské stroje a má ich požehnane a hoci si majitelia takéto skvosty vážia a málokedy ich ponúkajú na predaj, jeden nám prisľúbil. Problém bol iba dostať sa do skladu a vybrať taký, aký potrebujeme, taktiež sme rozbehli finančnú zbierku cez Startlab, ktorá trvala dva roky. Čakanie sa však oplatilo, stroj priamo od pána Spiekermanna, resp. od jeho spolupracovníka Daniela Klotza zo štúdia vo východnom Berlíne, už máme doma.

 

Západný a východný Berlín… toto rozdelenie stále funguje?

Martin: Erik a Daniel spolu veľmi úzko spolupracujú, jeden však vedie štúdio v západnom Berlíne a druhý vo východnom. Je zaujímavé sledovať rozdiely medzi nimi, pretože západné štúdio vedené Erikom je výstavnou skriňou nemeckého dizajnu a tlačiarenských strojov, všade na stenách visia typografické postery, je miestom workshopov a ukážok letterpressu a cítiť z neho nemeckú pedantnosť a dôslednosť. Východné štúdio vedie Daniel, je trošku „špinavšie“, ale vlastní unikátny stroj, z ktorého sú na svete vraj už iba dva funkčné kusy, druhý je niekde v Brazílii. V dielni má dokonca aj dva stroje Grafopress československej výroby. Vtipný je možno i fakt, že s Erikom sa dá baviť po anglicky a s Danielom po rusky.

 

Kto vás na strojoch naučil pracovať?

Martin: Trochu nám pomohli workshopy, ale z väčšej časti je to ako so šoférovaním auta: dajú vám do rúk oprávnenie a vy musíte čo najviac sedieť za volantom a nebáť sa jazdiť, lebo len tým nazbierate skúsenosti. Postupne sme „vychytávali všetky muchy“, čítali sme aj fóra, kde to funguje veľmi jednoducho a kde v prípade potreby možno nájsť aj bývalého majiteľa nášho stroja. Stačí mu poslať foto s detailom, kde to „škrípe“ a on pošle odpoveď s tým, že môžeme vyskúšať tri možnosti, ako problém vyriešiť. A jedna z nich bude určite fungovať…

 

Niekedy stroj obsluhoval mechanik, sadzač a tlačiar, dnes všetko robíte sami…

Martin: Sme samoukovia a sme všetko v jednom. Našťastie, tieto stroje nie je potrebné nejako špeciálne „ofukovať“, nekazia sa a v podstate sa ani veľmi nemá čo pokaziť. Stroje ako náš FAG boli vychýrené enormnou hmotnosťou, všetko bolo urobené tak, aby to vydržalo desaťročia. A práve kvôli veľkej hmotnosti bolo zvykom postaviť ich na jedno miesto a tam stáli bez pohnutia „naveky“ (smiech). Dnes ich nik už takto nevyrobí, alebo ak by sa o to aj pokúsil, boli by tie stroje mimoriadne drahé. Náš FAG pochádza z 50. rokov minulého storočia, Arab je ešte starší a myslíme si, že nás oba hravo prežijú. Aj Erik Spiekermann vravieva, že sa nebojí o stroje, lebo tie vydržia celé veky. Bojí sa o to, že ich nebude mať kto obsluhovať.

 

Keď sme pri Spiekermannovi, kdesi som čítala, že digitálny dizajn prirovnal k rýchlemu občerstveniu.

Kristína: To je celkom trefné, venujem sa aj digitálu a viem to celkom porovnať. V prípade manuálnej tlače sú možnosti obmedzené a človek vždy pracuje len s tým, čo má reálne poruke. V prípade digitálu je možností toľko, že sa nedajú porátať: výber písma, veľkosť písma a jeho typ, farba, riadkovanie, kombinácie veľkostí, písmo uložené napravo, naľavo alebo v strede, atď. Áno, digitál je fastfood.

Martin: Manuálna kníhtlač je navyše o dotyku s materiálom, o zašpinení rúk, o plánovaní, rozmýšľaní nad možnosťami, o improvizácii. Samozrejme, mohli by sme byť aj klasickým digitálnym tlačiarenským štúdiom, akých je veľa, ale toto je niečo celkom iné. Ručná práca mi ponúka únik od monitoru. Na tomto mieste je čas nepodstatný, má to tu typickú vôňu po čistiacom oleji a atramente. Občas sa pristihnem pri myšlienke, aká je to nádherná rarita, že si tu pedálujem na storočnom stroji. To si nemôže povedať ktokoľvek…

 

Je v niektorom kúte sveta ukrytý kníhtlačiarsky stroj, po ktorom ešte piští vaše srdce?

Martin: Obrovský stroj Korrex nemeckej výroby zo 60. rokov, oveľa väčší ako náš FAG, akurát preň by naše priestory už boli limitujúce, nezanedbateľná je i nosnosť podlahy. Takéto stroje sú uložené v suterénoch, kde sa už niet kam prepadnúť (smiech). Nemecká kvalita a precíznosť strojov FAG či Korrex je výnimočná, tieto dve značky väčšinou v Európe rezonujú.

 

Na čo vaše stroje využívate?

Martin: Momentálne ešte stále tlačíme na revanš rôzne väčšie formáty – postery ľuďom, ktorí prispeli v kampani na nákup nášho „nového starého“ stroja. Jeden poster vzniká – od výberu písma, poskladania písmeniek do rámu a tlače až po zaschnutie farby – aj celý deň, záleží nám, aby bol výsledok rovnomerný a reprezentatívny. Vznikajú u nás aj rôzne pohľadnice, oznámenia, svadobné oznámenia, veci na zákazku, ktoré tlačíme firmám a dizajnérom, všetko v malom množstve, vlastne „limitky“. Zatiaľ najväčšou výzvou, zároveň však najzaujímavejšou zákazkou bol obal cédečka, ktorý sme tlačili v počte 500 kusov, pričom každý prešiel strojom dovedna šesťkrát. Bolo to doteraz asi najťažšie, čo sme kedy robili a museli sme na to „dospieť“. Čím dlhšie sa však letterpressu venujeme, tým viac prichádzame na to, čoho sme schopní.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2019)