Matej Drlička

 

 

Mnohí ho poznajú ako šarmantného umelca, ambiciózneho organizátora a zakladateľa skvelého festivalu Viva Musica! Nepretržité nápady, efektívny manažment a schopnosť predviesť nášmu publiku to najlepšie zo sveta klasickej hudby príťažlivou formou mu otvorili dvere do Slovenského národného divadla, kde od januára pôsobí ako nový generálny riaditeľ. Navyše, jeho profesionálne úspechy sa snúbia s tými osobnými – po boku opernej divy Adriany Kučerovej…

 

Okrem bohatých manažérskych skúseností spojených s festivalom Viva Musica! máte v portfóliu i ďalšie projekty. Taktiež ste pôsobil ako aktívny hráč Orchestra Opery SND. Ktoré pracovné skúsenosti považujete za kľúčové pre nasledujúce pracovné obdobie na poste generálneho riaditeľa SND?

Všetky. Každá životná skúsenosť z nás robí to, čím sme. Aj tie dobré, aj tie zlé. Aj úspechy, aj neúspechy. Život hudobníka, najmä tá časť, ktorú som prežil v zahraničí, ma naučila, čo je to excelentnosť. Konkurencia je v našej branži, myslím tým oblasť klasickej hudby, skutočne obrovská. Vyspelé krajiny majú množstvo vynikajúcich škôl, ktoré chrlia fantastických hudobníkov. Svet je dnes prepojený, hranice neexistujú a talentu dnes nič nestojí v ceste. Počas môjho pôsobenia vo Francúzsku som absolvoval veľa konkurzov do orchestrov, kde sa v priemere zúčastnilo okolo 80 klarinetistov z celého sveta a všetci bojovali o jedno miesto v orchestri. Pri iných nástrojoch bolo adeptov často aj viac. Úroveň bola veľmi vysoká. Nič také som pred tým na Slovensku nezažil. Uspeli iba najlepší. Excelentnosť je jediná cesta. A to platí aj v oblasti manažmentu, ktorému sa venujem ostatných 16 rokov môjho života.

 

Kto vás priviedol k hudbe a konkrétne ku klarinetu? Zahráte si ešte? 

Môj otec. Sám bol celý život aktívnym klarinetistom a dnes ešte stále pôsobí ako pedagóg na Konzervatóriu v Bratislave. Vychoval niekoľko skvelých klarinetistov. Jeho nedávny absolvent Martin Adámek patrí medzi európsku špičku a momentálne pôsobí v Paríži. Ja už dlhé roky nehrám. Nie je na to čas.

 

Oscar Wilde prirovnal život ku stavebnici. Odoberieme jedinú kocku a všetko sa nám zrúti, no až neskôr pochopíme, že zrútenie bola vlastne šanca postaviť niečo ešte krajšie… Stotožňuje sa s touto myšlienkou? 

Určite áno. Mne nové začiatky nikdy nevadili. Neúspech alebo zlyhanie vždy zabolí, ale dôležité je poučiť sa a ísť ďalej ešte húževnatejšie ako pred tým.

 

V čom spočívajú úskalia organizácie festivalu klasickej hudby? Z čoho sa financuje takýto festival?

Najväčším úskalím je presne to, na čo pýtate v druhej časti otázky – financovanie. Pri veľkých halových koncertoch popových hviezd alebo aj pri koncertoch našich lokálnych mainstreamových kapiel v kulturákoch je vysoký predpoklad, že pri plnej vypredanosti sály sa vám vrátia náklady a ešte aj zarobíte. Pri klasickej hudbe je to trochu zložitejšie. Klasika, aj keď ju celosvetovo počúvajú desiatky miliónov ľudí, nie je mainstream a náš divák je veľmi špecifický. Rovnako špecifické sú aj koncertné priestory, ktorých hlavným predpokladom nie je počet sedadiel, ale akustika, keďže klasika by sa správne mala interpretovať akusticky, teda bez ozvučenia. Poviem to stručne – klasický koncert alebo opera na seba zo vstupeniek nevie zarobiť. Bez dotácií či partnerstiev to nejde. A nie je to iba lokálne špecifikum. Všetko ostatné je už iba otázkou tvrdej práce, správnych rozhodnutí, dobrého tímu, trpezlivosti a načasovania.

 

Keď budeme robiť to, čo nás baví, nebudeme pracovať celý život (Konfucius)… Súhlasíte? Čo máte na svojej práci rád?

Tento citát na mňa platí úplne. Či už ako hudobník, alebo neskôr ako manažér, vždy som vnímal svoju prácu ako zábavu a vášeň súčasne. Doteraz som na svojej práci mal rád slobodu a možnosť byť kreatívny.  Uvidíme, čo mi prinesie nová skúsenosť v SND. Už po prvom týždni vidím obrovské limity, neslobodu a iracionalitu spôsobenú faktom, že divadlo je štátna inštitúcia. Tu platia iné pravidlá ako v súkromnom podnikaní. Procesy sú tu pomalé, zložité a často nelogické.

 

Učiť sa umeniu znamená zjemňovať mravy a nedopustiť, aby ostali hrubé (Ovidius). Aký je váš pohľad na súčasnú úroveň kultúrneho povedomia a na jeho presadzovania u nás v porovnaní s inými krajinami Európy?

Zmeškali sme vlak. Slovensko začína vykazovať všetky znaky nekultúrnej krajiny. Štát na kultúru jednoducho zabudol. A proces zabúdania začal hneď po Nežnej revolúcii. Treba tiež povedať, že sme nemali rovnakú štartovaciu pozíciu ako bratia Česi alebo naši maďarskí a poľskí susedia, ktorí boli pred vstupom ruských vojsk kultúrne mimoriadne vyspelí. Komunisti v týchto krajinách síce napáchali hrozné škody v oblasti umenia, ale po ich odchode mali naši susedia na čom stavať. My sme mali klásť základy našej národnej kultúry v momente, keď sme sa stali samostatnou republikou. Ale vtedy mali naši vládcovia iné priority. V kontexte našich kolegov, ostatných členských krajín EÚ, sa už 26 rokov správame ako nevyspelí puberťáci. Ja však stále verím, že sa veci zmenia k lepšiemu, že dospejeme. A snažím sa k tomu každý deň prispievať.

 

V repertoári Viva Musica! nájdeme špičku klasickej hudby a jazzu, od výnimočne talentovaných detí po zrelých muzikantov, spevákov, skladateľov, umelcov z rôznych kútov sveta. Aké kritériá ste volili pri výbere účinkujúcich a aké najjagavejšie hviezdy sa vám podarilo prilákať na javisko?

Za tých 16 rokov sme mali na Vive veľa úžasných umelcov. Medzi najzvučnejšie mená určite patria Philip Glass, Dmitry Hvorostovsky, Michael Nymann, John Malkovich, Ramon Vargas alebo Nigel Kennedy. Svetové hviezdy však máme aj doma a som šťastný, že naše pozvanie prijali Edita Grúberová, Pavol Bršlík, Štefan Kocán, Juraj Valčuha a mnohí ďalší. Jedným z najsilnejších zážitkov pre mňa osobne bol večer venovaný Pavlovi Barabášovi s názvom Symfónia o Zemi.

 

Keď sa poohliadnete za začiatkami festivalu, ako by ste zhodnotili jeho vývoj? Odvážili by ste sa – so súčasnými skúsenosťami – rozbiehať podobný projekt znovu? 

Samozrejme. Pred dvoma rokmi som sa pustil do podobného dobrodružstva s technologickým festivalom IXPO. Prvý ročník nedopadol vôbec najhoršie, za jeden víkend nám prišlo 15.000 návštevníkov. IXPO malo veľký potenciál rastu, ale potom prišla Corona. Teraz je mojím projektom SND. Veľmi sa na túto životnú etapu teším.

 

V istom magazíne pred mnohými rokmi zaznelo konštatovanie, že „Matej Drlička u žien nemá šťastie“… Už ste ho našli?

To konštatovanie bolo dosť prehnané, ale isté je, že v Adrianke som našiel ženu svojho života.

 

Ste energický manažér, platí to aj u vás doma?

Asi áno. Adrianka ma musí často krotiť a pripomínať mi, že už nie som v práci a môžem zvoľniť tempo. Ona je veľmi pohodový človek, ktorý hľadá v živote iba pekné veci. Vyhýba sa konfliktom a okolo seba šíri pohodu a úsmev. Má na mňa veľmi pozitívny vplyv a vytvára ideálne zázemie pre celú našu rodinku.

 

Starorímsky historik Tacitus vravel, že v deťoch sa odráža sila rodičov…Vy máte 4 deti – ako s nimi najradšej trávite čas? Vediete ich k hudbe?

Moje dve deti z prvého manželstva, Mateo a Kyara, sú už veľkáči, majú 16 a 17 rokov. Žijú s ich mamou vo Francúzskom Aix en Provence a k nám na Slovensko chodia počas školských prázdnin a sviatkov. Máme krásny a blízky vzťah. Hudbe sa chvíľku venovali, ale zjavne z toho nebude kariéra. Naši dvaja chlapčekovia, Ninko a Jonáško, ktorých máme spolu s Adriankou majú teraz 4 a 6 rokov a obaja chodia do škôlky a školy, kde má hudba podstatné miesto. Takže verím, že v kombinácii s nami sa hudbe budú venovať. Ak nie profesionálne, tak aspoň ako milovanému  koníčku. Obaja sa teraz venujú violončelu a ten starší sa zoznamuje s klavírom.

 

Vašou životnou partnerkou je svetová operná speváčka Adriana Kučerová. Ktorú pieseň / áriu máte v jej podaní najradšej? Spievate si doma?

Nemám jednu vybranú áriu alebo pieseň. Všetko, čo spieva, spieva nádherne. Doma však spieva, iba ak tam nikto nie je. V tomto je veľmi „špecifická“. Už od študentských čias má zvyk predstúpiť pred ľudí až vtedy, keď si je 100 % istá, že je pripravená. Dovtedy nechce, aby ju ktokoľvek počul. Ja to rešpektujem a vždy si rád počkám.

 

Čo vás čaká v roku 2021, aké máte pracovné, resp. osobné predsavzatia? 

V roku 2021 ma čaká Slovenské národné divadlo. Chcem mu odovzdať všetko, čo som sa za svoj život naučil.

 

Top 10

Najradšej počúvam: Viem, že to nie je to, čo by ste chceli počuť, ale ja počúvam takmer všetko. Som veľmi zvedavý poslucháč a napríklad počas mojej poslednej cesty do Prahy som si vypočul posledný album od nášho barokového súboru Solamente Naturali, nový album Melody Gardot, finále z Mahlerovej 2. symfónie a zopár piesní od Nicka Cavea. Takže asi tak.

Obľúbený hudobný interpret: Je ich veľa: Yo-Yo Ma, Martha Argerich, Bjork, AC/DC, Adriana Kučerová…

Obľúbená kniha/autor: Nemám obľúbenú, mám len poslednú: Liou Cch‘-Sin – Vzpomínka na Zemi.

Obľúbený film: detto: V hlave (Pixar).

Obľúbené výtvarné dielo: Salvator Dalí – Christ of Saint John of the Cross.

Životné krédo: Keby to bolo ľahké, tak by to robil každý.

Obľúbená osobnosť/profesijný vzor: Neprezradím.

Hobby: Čítanie.

Relaxujem pri: Rúbanie dreva.

Najviac ma rozosmeje: Náš 4 ročný Ninko.

 

Matej Drlička

Hudobník, hráč na klarinet, hudobný manažér a producent Matej Drlička sa narodil 30. mája 1976 v Bratislave. Študoval hru na klarinete na Konzervatóriu v Bratislave, získal štipendium na prestížnej Duquesne University v Pittsburghu a popri štúdiu na VŠMU sa stal členom Orchestra Opery SND rovnako ako aj Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Neskôr študoval vo Francúzsku na Konzervatóriu v Nice, kde získal zlatú medailu za hru na klarinete a komornú hudbu. Zvíťazil v súťaži Stredoeurópskeho festivalu koncertných umelcov v Žiline a v súťaži súčasnej hudby v Ríme (Concorso Internazionale de Valentino Bucchi). Ako orchestrálny hráč účinkoval v prestížnych európskych orchestroch (Bavorská štátna opera v Mníchove, Orchestre de la Suisse Romande v Ženeve, Parížska opera, Orchestre National v Paríži, Orchestre du Capitole v Toulouse, Orchestre Philharmonique de Monte Carlo, Orchestre de Cannes). Kvôli úrazu ukončil kariéru koncertného umelca a od roku 2005 sa venuje organizácii festivalu Viva Musica!, ktorý je najväčším a najnavštevovanejším letným festivalom klasickej hudby na Slovensku. Zastával funkciu riaditeľa Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu či funkciu projektového manažéra festivalu Abu Dhabi Classics v Abú Dhabí. Založil vlastnú umeleckú agentúru Viva Musica! Agency, ktorá realizuje veľké hudobné produkcie na Slovensku a v Česku, pričom má na svojom konte podujatia Expo 2015, Ples v Opere, Bratislavský bál, Ceny nadácie Tatrabanky, Novoročný hudobný ohňostroj k 20. výročiu SR, Medzinárodný summit NATO, zároveň spolupracuje s TV Markíza a RTVS a realizuje vlastné projekty (Under My Spell, Hrana Tour, Viva Cinema! Viva Zbor! Viva Ulica!).

 

 

Zuzana Bosá

foto Petra Lajdová, archív Mateja Drličku

 

Článok si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2021)