Matej Tóth – Ešte Tokio a potom končím

 

Zodpovednosť je u Mateja Tótha priorita číslo jeden. Čo sľúbi, to aj do bodky splní a ak sa mu to náhodou nedarí, jeho svedomie dostáva poriadne zabrať. Nám prisľúbil rozhovor, v ktorom sme už nechceli otvárať pozadie krivého obvinenia z užitia zakázaných podporných látok. Koniec koncov, prípad je zavŕšený a Matejovo meno očistené. My sme chceli vedieť, aké je byť vrcholovým športovcom, známym človekom, aké je lámať rekordy, patriť k najlepším z najlepších a pritom sa z toho nezblázniť. A tušíte dobre, titulok prezrádza, že sme sa pýtali aj na koniec kariéry a čo bude potom…

 

Odchýlka je názov knihy, ktorá tlmočí nielen váš osobný príbeh, ale rozoberá aj takmer osudný moment vašej kariéry. Chce sa vám o tom ešte vôbec hovoriť?

Kniha nevznikla kvôli tomu, aby som niekomu dopodrobna vysvetľoval pozadie môjho prípadu, ale skôr, aby som čitateľom priblížil, ako som to celé osobne prežíval. Obvinenie z dopingu však bolo spúšťačom na jej napísanie, lebo dovtedy som všetky podobné ponuky zásadne odmietal. Vravel som si, že je to priskoro, načo písať o kariére, ktorá ešte nie je uzavretá… Potom však prišla tá kauza a ja som mal odrazu pocit, že je správny čas. Že nepôjde o typickú biografiu, a práve preto by mohla kniha niekoho inšpirovať ešte viac, ako len môj samotný príbeh. Každý z nás predsa zažíva v živote vážne problémy, neprávosti a krivdy, no ak sa nevzdáme a sme presvedčení o svojej pravde, má význam za ňu bojovať…

 

Odhalili ste svoje súkromie aj komplikované vzťahy s bývalými trénermi. Nebolo vám to nepríjemné?

Chcel som, aby moja výpoveď bola úprimná a komplexná. Všetky udalosti, každá skúsenosť, dokonca aj vzťahy z mladosti úzko súvisia s tým, kto som a kde som dnes. Nemohol som niečo z toho vynechať, hoci je mi jasné, že je to trošku zásah do súkromia. Dnes to však už beriem ako minulosť a skôr sa sústredím na to, aby som si dokázal uchrániť svoje súkromie teraz. Keď si ako jedna z prvých čítala knihu moja manželka, bál som sa, čo na to povie, úzkostlivo totiž drží ochrannú ruku nad deťmi a snažíme sa ich chrániť pred všetkým tým „humbukom“, čo je okolo nás, no prekvapila ma a s vydaním knihy súhlasila. Aj keď, jediná sa v knihe napokon nevyjadrila. Vraj je to o mne a všetko o nás som tam už aj tak prezradil ja (smiech).

 

Sláva je možno trochu ošemetný pojem, zvykli ste si na pozornosť, ktorú vám venujú cudzí ľudia? Na prosby o selfie?

Nikdy som nikoho neodmietol, mám ale svoje grify, ktoré sem-tam použijem, hlavne, keď sa ponáhľam. Dám si klapky na oči a prejdem medzi ľuďmi, preplyniem mestom, akoby sa nechumelilo. Viem, že Lenka pozornosť cudzích vníma oveľa viac ako ja, že je na ňu citlivejšia. Dá sa však povedať, že nás ani jedného neruší tak, aby sme ju neboli schopní prijať ako bežnú súčasť našich životov. Neraz ma pristavia ľudia, poprosia o fotku a kým sa ja snažím vyhovieť, Lenka s dcérkami pokračuje ďalej. No a potom je tu ešte môj otec a brat, tí sa z takýchto situácií doslova tešia, majú radosť, že ma ľudia vnímajú aj mimo športoviska.

 

Čudujú alebo tešia sa dcérky, keď vás vidia v televízii?

Vnímajú to celkom prirodzene, zrejme to súvisí s faktom, že moja popularita neprišla zo dňa na deň. Rástla postupne. Občas dokonca dievčatá iba myknú ramenami, keď sa objavím na obrazovke (smiech). S manželkou sa im snažíme vysvetľovať, že popularita nie je nič, na čo sa môžu spoliehať, že neprišla len tak znenazdajky a nevyplývajú z nej žiadne výhody. Snažíme sa, aby vedeli, že o všetko, čo chceme v živote dosiahnuť, sa musíme najskôr pričiniť a ich zásluha na tom všetkom je tá, že ich máme, že spolu s nami vytvárajú pohodový domov a ja aj vďaka nim a ich trpezlivosti môžem toľko trénovať.

 

Priznali ste však, že sláva vám v istom momente začala prerastať cez hlavu…

Áno, mal som takú chvíľku. Netrvalo to však dlho, lebo doma nie som olympijský víťaz alebo majster sveta, doma chcú, aby som sa zakaždým vrátil zdravý a aby sme zasa boli spolu. Aj za to som Lenke vďačný. Nik ma doma „neofukuje“, nenecháva oddychovať, dostanem do ruky vysávač a jednoducho musím fungovať ako otec a manžel. Lenka po minulých skúsenostiach vedela, že vždy po vzácnom titule či medaile nastane ošiaľ a že toho budeme mať vyše hlavy. Náš prvý spoločný telefonát po zisku zlata na olympiáde v Riu 2016 bol emotívny, plný sĺz šťastia, ale pamätám si jeho záver – vraveli sme si, že nás čaká brutálna jeseň. A že sa zasa nebudeme vidieť. Od začiatku cítime, že moje úspechy sú rodine na príťaž, a preto sa zakaždým rýchlo vraciam domov. Nestíham mať pocit, že som niekto výnimočný…

 

Stali olympijským víťazom a majstrom sveta? V čom ste oproti iným výnimočný?

Predovšetkým si nemyslím, že som niečím výnimočný a najlepší na svete v tom, čo robím. Iba som vyhral preteky, kde sa tí najlepší stretli. Vyšlo mi to (smiech). Na štarte stojí vždy minimálne desať atlétov, ktorí môžu byť prví a treba mať k tomu azda aj kúsok športového šťastia aj „dobrý deň“. Keď sa ma pýtali, čo je kľúčové, aby sa z atléta stal olympijský víťaz, odpovedal som, že nič. Len musí všetko do seba zapadať, aj tá najmenšia drobnosť: aby v klube nezabudol niekto objednať ubytovanie, na zväze vyúčtovanie, aby bola načasovaná forma, aby neškrípala spolupráca s trénerom, fyzioterapeutom, lekárom, aby bola pohoda v rodine, podpora, aby na trati nechýbalo fandenie… No a prečo práve ja? Verím, že za to môžu všetky tie roky skúseností a športové premýšľanie na tréningu i počas zápolenia.

 

Vaši tréneri však vedeli, že majú v rukách výnimočného športovca…

Možno preto, že som už ako malý zvládal väčšie tréningové dávky, ako ostatní. Bol som odolnejší a veľký „dríč“. Ale inak som nebol v žiadnej disciplíne ten najlepší v triede. Mal som asi talent na zvládanie veľkých dávok a som presvedčený, že keby každý z mojich rovesníkov vydržal trénovať toľko čo ja, dosiahol by také isté úspechy. Veľmi ma tešilo, keď som sa zlepšoval, na tréningy som sa vyslovene tešil a chôdzou žila celá naša rodina, otec so mnou chodieval na sústredenia aj na preteky. Ťažko by ste ma ako trinásťročného presviedčali na toľkú drinu, keby som odmala nepociťoval lásku k tomuto športu a nemal v sebe určitý fanatizmus. Odolnosť mi, našťastie, ostala doteraz, pretože som stále schopný odtrénovať mimoriadne náročný tréning a na druhý deň, bez toho, že by sa to na mne prejavilo, môžem ísť to isté znova.

 

Kto bol vašou modlou, idolom na plagáte v detskej izbe?

Veľkým vzorom mi bol v mladosti náš chodec Jozef Pribilinec (v roku 1988 sa stal olympijským víťazom chôdze na 20 km). Mohol za to aj tréner, ktorý nám ako chlapcom púšťal Jožkov neskutočný záver na olympiáde v Soule, nepamätám si však, že by som sníval sen o olympiáde alebo zlatej olympijskej medaile. Úplne mi stačili malé ciele, ktoré mi dával tréner, napríklad, keď mi po pol roku trénovania povedal, že ďalší rok by som mohol byť majster Slovenska v žiackej kategórii. Nerozumel som, ako to mám spraviť, ale odvtedy som tým žil, až kým sa mi to naozaj nepodarilo. Sníval som aj o tom, že budem profesionálny športovec, že raz budem trénovať na Dukle v Bystrici a že ma šport jedného dňa bude živiť…

 

S intenzívnym pravidelným trénovaním ste začali od trinástich. Nie je to neskoro?

Športoval som už skôr, denne som trénoval atletiku a bol som žiak športovej školy, kde boli tréningy na dennom poriadku. V siedmej triede som sa však oveľa viac začal venovať chôdzi. Je to dobrý vek, predsa len ide o špecifický pohyb a kĺby treba pri chôdzi zaťažovať postupne. Pritom ako dieťa som nebol úplne štíhly, dokonca som si v atletickej triede, kde boli samí „chrti“, vypočul zopár posmeškov, že mám väčšie bruško alebo zadok. Traumu som však z toho nemal, začal som sa zlepšovať a postupne sa menila aj moja postava, dokonca si myslím, že sa vďaka vlastnej skúsenosti dokážem oveľa empatickejšie pozerať na tých, ktorí nemajú na šport práve „ideálnu“ postavu. Často deťom na školských besedách vravievam, že aj zo silnejšieho dieťaťa môže vyrásť olympijský víťaz. Len treba chcieť a niečo pre to urobiť.

 

Tušili ste, do čoho idete, keď ste vstupovali do profesionálneho športu?

Myslím, že som to vedel celkom presne. Od 15 – 16 rokov som pravidelne chodieval na sústredenia a stretával sa tam s profíkmi, veľa sa od nich učil, na množstvo vecí som sa ich pýtal. Imponovalo mi, že šport je ich práca a chcel som to mať rovnako. Splnilo sa mi to a život športovca si dokonale užívam, za každým rekordom alebo titulom sú však hodiny a hodiny tvrdej práce. Státisíce kilometrov, ktoré som odchodil. Profesionálny šport je krásny, ale súčasne náročný. Športovcom som 24 hodín denne, aj cez víkendy, kedy sa mi prispôsobuje rodina, dokonca aj počas dovoleniek, ktoré plánujeme spoločne s trénerom a na ktorých si takisto nedovolím leňošiť. Stále myslím na to, čo ma čaká ďalší deň, o týždeň, o mesiac. Nevnímam to však negatívne, šport mi stále prináša obrovskú radosť.

 

Viete vôbec leňošiť?

(smiech) Najviac si viem voľno užívať s rodinou, niekde na prechádzke so psom alebo len tak, keď spolu sedíme pred telkou. Sú to pre mňa zakaždým veľmi vzácne chvíle. Oddychujem aj v aute počas dlhších ciest, keď som sám, dokážem si triediť myšlienky a väčšinou mi napríklad cesta z Bratislavy do Bystrice postačuje na to, aby som si v hlave všetko zrovnal. Na šport som schopný celkom zabudnúť hlavne s deťmi, pri nich ide všetko ostatné bokom.

 

Niekedy bokom pôjde aj vaša vrcholová športová kariéra. Ako zistíte, kedy bude správny čas vzdať sa jej?

Čím je človek úspešnejší a čím dlhšie to ťahá, tým je to rozhodnutie ťažšie. Ale svoj koniec viem odhadnúť už teraz, rátam s tým, že budem športovať ešte maximálne dva roky, do olympiády v Tokiu 2020. Ak mi však telo naznačí, že má toho dosť, že nestíha tréningy a nevládze sa regenerovať, skončím hoci aj zajtra. Nemám už komu čo dokazovať a proti svojmu zdraviu určite nepôjdem. Mám však stále úžasnú podporu verejnosti a ľudí, ktorí si želajú, aby som ešte pokračoval, kvôli nim som to ešte nezabalil a kvôli nim to ešte chvíľočku potiahnem, aj keď ma každá ďalšia päťdesiatka stojí nesmierne množstvo úsilia. Už to nie je to, čo to bývalo (smiech).

Možno mi chvíľu potrvá, kým sa zaradím do bežného života. Mám svoje vízie, čo bude ďalej, možno by som mohol pomôcť Dukle s riadením športu, možno by som mohol pomôcť v olympijskom výbore alebo by som mohol pracovať v nejakej redakcii, prípadne pri vojsku. Možností je veľa. Uvidíme, ako sa zaradím, ale tuším, že to bude ťažšie, ako si teraz dokážem predstaviť. Pravdepodobne prídem o možnosť riadiť si svoj čas celkom podľa seba, aj o kus slobody, keď budem ráno chodiť na siedmu do práce. Mám trochu strach, či to budem zvládať a hlavne, či ma to bude uspokojovať tak ako teraz.

 

Aké vzťahy vládnu medzi chodcami? Predsa len, ste individualisti, každý ide sám za seba…

Chôdza je síce individuálny šport, ale ja ju vnímam inak. Sme kolektív 6 – 7 chodcov zo Slovenska, ktorí spolu trávia sústredenia, je s nami tréner, fyzioterapeut a aj keď si na tréningu každý musí odrobiť to svoje, počas dňa sme stále spolu ako jeden tím. Ani vo svete to nie je inak. Keď sa stretneme na veľkých pretekoch, panuje medzi nami veľká žičlivosť a nikto si nič nezávidí. Po pretekoch sa vieme objať, zagratulovať si a porozprávať sa. Neviem o žiadnom prípade, že by chodci medzi sebou riešili nejaké veľké spory.

 

 

Gabina Weissová

foto Gabina Weissová

 

Celý rozhovor si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2018)