Mediálni magnáti

 

 

Už v 19. storočí označil Otto von Bismarck noviny za siedmu veľmoc, keďže sa svojím vplyvom vyrovnali vtedajším šiestim najmocnejším krajinám. Často sa však tlač považuje za štvrtú veľmoc – popri moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Úlohou médií je prinášať aktuálne a relevantné informácie, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v súčasnom dianí. Tak sa médiá stávajú prostredníkom medzi vládnucou politickou zložkou a spoločnosťou. Kto ovláda médiá, ovláda aj myseľ. To platilo v období vzniku masových médií a platí to aj dnes. Preto sa mediálni magnáti zaraďujú k najvplyvnejším osobnostiam na svete.

 

 

Joseph Pulitzer (1847 – 1911)

 

Na začiatku boli: Nocľahy na lavičkách v parku a sľúbený džob na neexistujúcej plantáži.

Čo nám zanechal: Pulitzerovu cenu, najvyššie novinárske ocenenie v USA. Po Pulitzerovej smrti bola tiež založená Kolumbijská škola žurnalistiky na Kolumbijskej univerzite.

 

Ako to všetko začalo

Jeho predkovia žili v ghette v Polici (Poullitz) na Morave, odtiaľ pochádza i jeho priezvisko. Narodil sa v malom maďarskom mestečku Makó. Matka Elize bola katolíčka, otec Fülöp vážený, židovský obchodník. Rodina sa presťahovala do Pešti, ich obývačka bola plná kníh, deti dostávali súkromné vyučovanie a Joseph sa učil nemčinu a francúzštinu. Po smrti otca však na rodinu doľahli ťažké časy. Deväť detí z jedenástich zomrelo. Joseph si nerozumel s otčimom, pokúsil sa uniknúť z domu tak, že sa hlásil do armády, ale kvôli krátkozrakosti ho neprijali. V tom čase však v Európe regrutovali mladých mužov do americkej občianskej vojny. Sedemnásťročný Pulitzer presvedčil zástupcov Union Army, aby ho prijali, nastúpil na loď a ocitol sa v Bostone. Po demobilizácii sa potĺkal po New Yorku, bez práce a jedla, noci trávil na lavičkách v parku. Potom sa načierno odviezol nákladným vlakom do St. Louis, kde žila veľká nemecká komunita. Bral akúkoľvek prácu, ktorá sa mu ponúkla, robil čašníka i drevorubača… a všetok voľný čas trávil v tamojšej knižnici, kde čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku, zdokonaľoval sa v angličtine a samovzdelával v práve. Čoskoro sa začal zaujímať aj o mladú americkú demokraciu. V roku 1867 získal americké občianstvo, mal 20 rokov a hľadal si zamestnanie. Vybral si ponuku práce na plantáži, uprostred noci ich však podvodnícka firma doviezla na miesto, kde nebolo absolútne nič, žiadne plantáže. Keď o tomto zážitku rozprával priateľom, nahovorili ho, aby o tom napísal pre miestny nemecký denník Westliche Post. Príbeh redakciu natoľko zaujal, že ho zamestnali ako reportéra. Kolegovia si robili posmešky z jeho prízvuku i výzoru – bol vysoký, chudý, s bledou tvárou a krátkozrakými očami, nosil ošúchaný kabát a nohavice nad členky. Ale on to ignoroval, záležalo mu len na správach a novinách a na Republikánskej strane. Ako neúnavný, iniciatívny reportér pracoval v plnom nasadení, rýchlo a presne, niekedy aj 16 hodín denne. Čoskoro sa stal hlavným editorom a vďaka investíciám a známostiam napokon tieto noviny kúpil. Keďže chcel napredovať ďalej, Westliche Post predal a v roku 1878 kúpil anglické noviny St. Louis Dispatch a St. Louis Post.

 

Zrod impéria

Pulitzer oboje zakúpené noviny spojil a vytvoril denník St. Louis Post-Dispatch, ktorý odštartoval jeho hviezdnu kariéru vydavateľa a novinára. V roku 1883 kúpil krachujúce noviny New York World, ktoré premenoval na World a zmenil nielen názov, ale aj obsah a štruktúru. Stal sa priekopníkom investigatívnej, ale aj bulvárnej žurnalistiky. Jeho noviny sa venovali odhaľovaniu korupčných škandálov a rozkrádaniu štátnych fondov, začal používať farebné titulky, komiksy, kombinoval agresívny bulvárny štýl, písal o senzáciách, pouličnom násilí, katastrofách, ale aj o problémoch bežných ľudí, ako napríklad zvyšovanie nájomného či znečistená pitná voda. Týmito témami oslovoval čoraz väčšie publikum, v priebehu piatich rokov stúpol náklad denníka z pôvodných 15.000 desaťnásobne, o ďalších päť rokov vychádzal už v 600-tisícovom náklade a keď dosiahol milión, stal sa najväčšími novinami a Pulitzer najsilnejším vydavateľom periodickej tlače v USA. Práve tieto noviny uverejnili prvý celostránkový kreslený seriál Yellow Kid. Pre Pulitzera pracovali najlepší reportéri. Jednou z nich bola i mladá reportérka Nellie Bly, ktorá sa vydávala za psychiatrickú pacientku, aby sa dostala do liečebne a mohla tak získať autentické informácie o hrozných pomeroch a neľudskom zaobchádzaní s pacientmi. Jej rešerše šokovali Ameriku a viedli k reformám v psychiatrických liečebniach. Nellie sa tiež stala vyvolenou reportérkou, ktorá na podnet knihy Julesa Vernea cestovala okolo sveta a zvládla to v novom svetovom rekorde za 72 dní.

V decembri 1890 bol Pulitzer na vrchole svojej moci. Redakcia denníka World otvorila nové kancelárie vo vtedy najvyššom mrakodrape na Park Row na Dolnom Manhattane. Celkom blízko od lavičiek, na ktorých kedysi jeho zakladateľ trávil noci. Teraz bol z neho najväčší vydavateľ v Amerike. Zdravotne ale nebol na tom dobre, oslepol, trpel depresiami a patologickou precitlivenosťou na zvuky. Novým redakčným priestorom sa vyhýbal, utiahol sa na svoju jachtu Liberty, odkiaľ komunikoval s redakciou, nechával si predčítať hlavné články a hádal sa so šéfredaktorom. A taktiež musel zvádzať neustály boj so svojím najväčším rivalom Williamom Randolphom Hearstom, majiteľom novín New York Journal.

Pulitzer zomrel vo veku 64 rokov na svojej jachte, ktorá kotvila pri Charlestone v Južnej Karolíne. V testamente určil finančnú čiastku na založenie školy pre novinárov na Kolumbijskej univerzite a tiež udeľovanie novinárskych cien s fondom 2 milióny dolárov. Šlo o štyri ceny za žurnalistiku, štyri za umenie v kategóriách: americký román, americká dráma, kniha o histórii USA a životopis amerického občana. Neskôr pribudlo aj ocenenie za poéziu a literatúru faktu, v súčasnosti je to až 14 cien, pričom od roku 2009 sa o ceny môžu uchádzať aj príspevky publikované na internete, bez tlačovej formy.

 

 

William Randolph Hearst (1863 – 1951)

 

Na začiatku boli: Použité pudingové misky, slávni spisovatelia a konkurenčná vojna s Pulitzerom.

Čo nám zanechal: Bulvárnu tlač. Vytvoril najväčší národný mediálny reťazec, do ktorého patria časopisy vychádzajúce aj v súčasnosti: Cosmopolitan, Good Housekeeping, Harper‘s Bazaar.

 

Ako to všetko začalo

William sa narodil v San Franciscu v roku 1863 do rodiny milionára, majiteľa zlatých baní, v ktorom kolovala írska krv. Navštevoval výberovú prípravnú školu v meste Concord a potom študoval na renomovanej Harvardskej univerzite. Jeho pivné párty boli povestné, no keď začal posielať profesorom ich podobizne namaľované vnútri misiek od pudingov, ktoré sa predtým použili na vykonanie malej potreby, tak ho z univerzity vyhodili. Každé zlo je však na niečo dobré. Aby sa nejako zamestnal, otec mu v roku 1887 prenechal vedenie bulvárneho listu San Francisco Examiner, ktorý vyhral v pokri. Ambiciózny syn dal novinám veľkolepé motto „Monarcha všetkých denníkov“ a ako dopisovateľov najal najtalentovanejších spisovateľov tých čias: Jacka Londona, Marka Twaina či Ambroseho Biercea, ale aj politického karikaturistu Homera Davenporta. Neskôr odkúpil krachujúci New York Morning Journal, a tým sa v roku 1895 začal jeho neľútostný boj o prvenstvo v New Yorku s Josephom Pulitzerom a jeho novinami World. Keď Hearst znížil cenu na jeden cent, jeho noviny získali prezývku „penny paper“ a čítal ich každý štvrtý Američan. To Pulitzera donútilo ísť tiež s cenou dolu. Hearst čoraz viac presadzoval metódy bulvárnej žurnalistiky, vymýšľal si niektoré interview, príbehy opisoval nie celkom pravdivo a manipuloval s fotkami. Novinám dominovali nápadné titulky oznamujúce zločiny, korupciu, sexuálne škandály, intrigy, aféry a podobné senzácie. K jeho zásadným heslám patril napríklad výrok: „Nikdy nedovoľte, aby vám pravda pokazila príbeh!“ Keď sa jeho korešpondent na Kube pri dokumentovaní španielsko-americkej vojny sťažoval, že sa tam nič nedeje, Hearst ho požiadal, aby ostal a predniesol vetu, ktorá vošla do dejín: „Vy sa postaráte o obrázky, ja sa postarám o vojnu.“

 

Zrod impéria

Hearst preťahoval do svojej redakcie skúsených reportérov, vyplácal im štedré honoráre a pokiaľ mali skutočný talent, dokázal im tolerovať bohémske maniere, opilstvo aj excentrické správanie. Získal dokonca aj Richarda Outcaulta, autora komiksového seriálu Yellow Kid. Čoskoro založil pobočky v Chicagu, Bostone a Los Angeles. Vlastnil už 28 novín a začal vydávať časopisy, z ktorých niektoré vychádzajú dodnes. V roku 1924 pribudli bulvárne noviny New York Daily Mirror. So zväčšovaním impéria rástli i jeho politické ambície. V politike bol však menej úspešný. Dvakrát sa síce dostal do Snemovne reprezentantov za demokratickú stranu, ale nepodarilo sa mu získať post starostu mesta ani guvernéra štátu New York. Bol tiež oddaným podporovateľom prezidenta Franklina Roosevelta. Jeho politické plány skrachovali hlavne kvôli prevalenej afére s herečkou Marion Davies. Založil aj rádiovú stanicu, tlačový syndikát, filmovú produkčnú spoločnosť, vydával časopisy a knihy, ba vrhol sa aj na podnikanie v ťažobnom priemysle. Keď začala narastať popularita filmu, jeho noviny zásobovali čitateľov senzačnými historkami zo života hviezd. V roku 1929 sponzoroval let vzducholode Zeppelin okolo sveta – s podmienkou, že na palube bude aj jeho fotograf a aspoň traja korešpondenti. O dva mesiace neskôr však po krachu newyorskej burzy, vypukla Veľká hospodárska kríza, ktorá zasiahla všetky jeho podnikateľské aktivity, najviac médiá. Veľa novín prestalo vychádzať, filmová spoločnosť skrachovala a Hearst musel predať aj časť starožitností a umeleckých diel. Napokon stratil aj vedúce postavenie vo svojej Corporation a stal sa podriadeným pracovníkom externého manažéra. Oživenie nastalo až po skončení 2. svetovej vojny, ale vtedy bol už starý, za zenitom. Zomrel v Beverly Hills na infarkt v roku 1951. Jeho spoločnosť – ako súkromný mediálny konglomerát Hearst Corporation – však funguje dodnes, so sídlom v New Yorku. Zaslúžil sa o to hlavne jeho syn William Randolph Hearst Jr., ktorý (aká irónia!) ako novinár za svoj rozhovor s Chruščovom získal ocenenie pomenované po najväčšom otcovom rivalovi, Pulitzerovu cenu.

 

 

Robert Maxwell (1923 – 1991)

 

Na začiatku boli: Škola pre rabínov, účasť vo vojne a knižný veľtrh v Lipsku.

Čo nám zanechal: Nakladateľské a finančné impérium Pergamon Press s tisíckami pracovníkov v 28 krajinách.

 

Ako to všetko začalo

Do svojich siedmich rokov nemal vlastné topánky, taká chudobná bola mnohopočetná židovská rodina Hochovcov, ktorá obývala jednu izbu s dvomi posteľami v zapadákove v najvýchodnejšej časti predvojnového Československa. Pohraničná dedina Slatinské Doly (dnes súčasť Ukrajiny) nemala ani cintorín. A práve tu v roku 1923 prišiel na svet Abraham Leib Hoch. Otec sa snažil obchodovať s dobytkom, matka bola inteligentná žena, ktorá rada čítala knihy a noviny. Veľmi si priala, aby ich syn pokračoval v dedových šľapajach a stal sa tiež rabínom. Doma sa rozprávali jidiš, ale Jan rozprával aj po hebrejsky, rumunsky i maďarsky. Vychodil však len tri triedy obecnej školy. Ako trinásťročného ho rodičia poslali do rabínskej školy v Bratislave, kde sa pretĺkal bez prostriedkov a využíval dobré srdce tamojších židovských spoluobčanov. Tu ho zastihlo aj rozdelenie Československa. Škole dal zbohom a keď sa v rodnej dedine zjavil bez kaftanu a pajesov, všetci sa báli, ako to matka prežije, keď pred ňou zastane mladý muž vo šviháckom obleku a s moderným účesom. Ale materinská láska zvládne všetko. Maxwell sa zakrátko rozhodol opustiť nielen školu, ale aj svoju domovinu, ktorú obsadili nacisti, utiekol do Budapešti, odkiaľ sa dobrodružnou cestou cez Belehrad, Sofiu, Instanbul a Bejrút dostal do Francúzska, kde nastúpil do československej armády. Keď sa pridal ku skupine viac ako 500 vojakov, ktorí sa vzbúrili proti veleniu, vylúčili ho, a tak sa ocitol v armáde britskej. Zúčastnil sa invázie do Normandie, prešiel cez celé Nemecko a za statočnosť si vyslúžil vojenské vyznamenanie. Keďže sa obával o svoj osud, ak by ho ako Žida a občana Československa chytili Nemci, zmenil si počas vojny niekoľkokrát svoje meno, až sa z neho napokon stal Ian Robert Maxwell. V marci 1945 sa v Paríži oženil a čoskoro získal britské občianstvo. Prvé dva roky po vojne pôsobil v Berlíne, kde pracoval v tlačovej sekcii Ministerstva zahraničných vecí. To bola jeho škola života. Okrem toho ovládal už desať jazykov. A keď vycestoval do Lipska na knižný veľtrh, Maxwell, ktorý zdedil zmysel pre obchod po otcovi, vycítil svoju podnikateľskú šancu.

 

Zrod impéria

Vďaka svokrovej podpore si Maxwell otvoril firmu, ktorá do Spojeného kráľovstva dovážala nemeckú tlač, a súčasne začal skupovať zahraničné práva od nemeckých vydavateľov vedeckých publikácií. Vtedy sa zoznámil a spriatelil s Ferdinandom Springerom, ktorý vlastnil nakladateľstvo Springer Verlag. V roku 1951 odkúpil tri štvrtiny a spoločnosť premenovali na Pergamon Press, ktorá sa rýchlo vypracovala na uznávané vydavateľstvo so špecializáciou najmä na odborné encyklopédie, ktorých bolo po vojne veľmi málo. Politické ambície sa Maxwellovi naplnili, keď ho v roku 1964 (a opätovne o dva roky neskôr) zvolili do parlamentu za Labour Party. Mal povesť silného diskutéra, no mnohí mu vyčítali výbušné a arogantné správanie. Neskôr sa vrátil k biznisu, pričom známosti z parlamentu mu pomáhali otvárať mnohé neprístupné dvere. Založil dve spoločnosti Communication Corporation a Mirror Group Newspaper, skupoval popredné denníky, nakladateľstvá aj letecké spoločnosti. Keď však chcel kúpiť News of the World, majitelia novín prehlásili, že sú to britské noviny a viesť ich musí človek rovnako britský ako rostbíf alebo yorkshirský puding, a nie nejaký Čech a ešte k tomu socialista.

Z Maxwella sa ale aj tak stal multimilionár a veľmi vplyvná osobnosť, vrelo vítaná v Bielom dome a Elyzejskom paláci, ba rukou mu potriasali aj v Kremli (Chruščov, Brežnev, Gorbačov) a na Pražskom hrade Gustáv Husák. Svoj veľký podnikateľský sen si splnil zakúpením ľavicového bulvárneho denníka Daily Mirror a v roku 1990 sa pokúsil vydávať celoeurópske noviny The European. Tak sa stal najväčším mediálnym cárom na svete, ktorý zo svojho paláca Headington Hill Hall vrtuľníkom cestoval do londýnskej centrály a za jedinú večeru neváhal minúť tisícky libier. Mimochodom, Maxwell sa stal inšpiráciou pre postavu globálneho mediálneho magnáta Elliota Carvera v bondovke Zajtrajšok nikdy nezomiera. On sám sa považoval za veľkokapitalistu, ktorý vo svojom srdci zostal socialistom.

Zomrel tak dramaticky, ako aj žil. Bol majiteľom luxusnej jachty, ktorú pomenoval po najmladšej dcére Lady Ghislaine, a práve plavba na nej sa mu stala osudnou v novembri 1991. Jeho nahé telo objavili neďaleko Kanárskych ostrovov. Pitva síce potvrdila infarkt, ale to nezabránilo šíreniu rôznych špekulácií o jeho smrti. Čoskoro totiž vyšli najavo jeho daňové podvody, ba aj to, že vytuneloval penzijné fondy svojich zamestnancov. Ani jeho dvom synom sa nepodarilo zastaviť kolaps otcovho impéria.

 

 

Rupert Murdoch (1931)

 

Na začiatku boli: Štúdium v Oxforde a otcova posledná vôľa.

Čo vybudoval: Spoločnosť News Corporation, ktorá vlastní najvýznamnejšie svetové tituly ako Wall Street Journal, New York Post, britské The Sun, The Times a ďalšie. Vďaka aktivitám v mediálnej sfére podľa časopisu Forbes obsadil v tomto roku 39. miesto v rebríčku najvplyvnejších osobností sveta.

 

Ako to všetko začalo

Hovoria o ňom, že je Austrálčan, ale chová sa ako Angličan, no predovšetkým – ako tvrdý biznismen – je to Američan. Aká bola cesta tohto „žraloka“, kým sa stal jedným z najmocnejších ľudí planéty? Narodil sa v roku 1931 v Melbourne, v jeho predkoch koluje anglická, škótska aj írska krv. S tromi sestrami vyrastal na farme a už ako päťročný sa naučil jazdiť na koni. Matka viedla deti ku klasickej literatúre a hudbe, ich obývačke dominovalo veľké koncertné krídlo. Otec, Sir Keith Murdoch, bol uznávaný vojnový reportér a výkonný šéf vydavateľstva The Herald and Weekly Times, ktoré pokrývalo všetky austrálske štáty okrem Nového Južného Walesu. Na škole hrával kriket a podieľal sa na tvorbe školského časopisu. Potom odišiel do Oxfordu študovať filozofiu, politiku a ekonomiku, kde sa nadchol myšlienkami britských labouristov a na svoj stôl si zadovážil bustu Lenina. Snobskí spolužiaci sa mu posmievali kvôli prízvuku, považovali ho za potomka luzy, ktorú Briti vyviezli ďaleko do Austrálie. V roku 1952 mu zomrel otec, ktorý v závete vyjadril presvedčenie, že sa jeho syn bude venovať novinám a rozhlasovému vysielaniu a odkázal mu polovičný podiel vo dvoch novinách v austrálskom Adelaide. Rupert jedny zdedené noviny predal a čo sa týka tých druhých, rozhodol sa, že The News povedie úplne inak, než jeho otec. Veľmi rýchlo totiž pochopil, že väčšina ľudí žije prázdny, beznádejný život a potrebuje sa niečím zabaviť – preto sa zaujíma o zločiny, senzácie, škandály, sex a klebety…

 

Zrod impéria

V roku 1968 vyfúkol svojmu rivalovi Robertovi Maxwellovi týždeník News of the World a o rok neskôr aj The Sun, z ktorých sa čoskoro stal najpredávanejší bulvárny denník v Británii. Zakrátko do jeho zbierky pribudli aj Times a Sunday Times. Potom oblasť svojho záujmu presunul do Ameriky, v roku 1985 sa odsťahoval do New Yorku. Stal sa americkým občanom, čím splnil legálnu požiadavku, aby mohol vlastniť americkú televíznu stanicu. Postupne pribúdali ďalšie spoločnosti, tlačené aj digitálne periodiká v Spojenom kráľovstve, Austrálii a USA, káblové televízie, ale aj filmové a televízne štúdio 20th Century Fox. Už ho nič nezastavilo a svoje pôsobenie rozšíril aj na Áziu a Južnú Ameriku. Keď sa ho niekto odvážil kritizovať, že novinárčinu zdegradoval na senzačné titulky, obhajoval sa tým, že dáva ľuďom len to, čo sami chcú. Mnohí mu tiež vyčítajú cynický a vulgárny prístup. Britské noviny sú presne také ako on: priame a agresívne. Vďaka silnej pozícii mediálneho magnáta ovplyvňuje svetovú politiku, radia sa s ním mnohí významní činitelia. Na britskej politickej scéne najprv podporoval Margaret Thatcher a Johna Majora, potom sa sústredil na Tonyho Blaira a výrazne prispel k jeho trom volebným víťazstvám, kým sa zasa nevrátil ku konzervatívcom. V roku 2011 však musel čeliť veľkému škandálu, keď vyplávali na povrch informácie, že jeho novinári odpočúvali hlasovú schránku unesenej a neskôr zavraždenej trinásťročnej školáčky Milly Dowler. Murdoch sa síce osobne rodine ospravedlnil, avšak vyšlo najavo, že tieto praktiky sa používali nielen pri odpočúvaní obetí zločinov, ale že jeho firmy hackli aj telefóny politikov, celebrít, ba aj členov kráľovskej rodiny. Murdoch musel obetovať svoje noviny News of the World a súd poslal na 18 mesiacov do väzenia ich bývalého šéfredaktora (ten už medzitým pracoval ako hovorca premiéra Davida Camerona). Zatknutí boli aj ďalší novinári. Murdoch tvrdil, že o odpočúvaní nevedel, ale priznal, že je to poriadne fiasko a vzdal sa svojho plánu na prevzatie satelitnej televíznej stanice BskyB. V súčasnosti svoje manažérske funkcie postupne presúva na svojich potomkov.

 

 

Ingrid Žalneva

foto Sita

 

Celý článok si prečítate v novembrovom čísle MIAU (2019)