Menia Slovensko spoza učiteľskej katedry

 

Deti sú naša budúcnosť – otrepané klišé, v ktorom je však ukrytý celý vesmír pravdy. Práve v ich rukách sa raz ocitne naša krajina. Ako bude vyzerať, keď štvrtina 15-ročných Slovákov nemá základnú čitateľskú gramotnosť? Netreba ukazovať prstom, kto za to môže. Ani pripomínať, že život je ako lotéria a niektoré deti sú často vopred „odpísané“ už len prostredím, v ktorom sa narodia. Bludný kruh sa však dá pretrhnúť. Dôkaz podáva komunita ľudí zapojených v programe Teach for Slovakia. Odišli z lukratívnych pracovných pozícií a komfortného zázemia, aby absolvovali dvojročný intenzívny program a vo vybraných školách menili svet v zárodku. V rómskych osadách, v triedach s nevidiacimi, integrovanými a znevýhodnenými žiakmi vyučujú podľa vlastných vízií. Aby šancu uspieť mali VŠETKY deti.

 

 

Mária Leitnerová (32)

 

Koho a kde učila: Pôsobila na 2. stupni základnej školy v dedinke Budimír pri Košiciach, tu dva roky učila matematiku a angličtinu v zmiešaných triedach žiakov z bežného, rómskeho aj znevýhodneného prostredia. Zároveň bola triednou učiteľkou šiestakov.

Než sa prihlásila do programu: Po dokončení štúdia medzinárodných vzťahov sedem rokov pracovala ako ekonomický atašé na britskom veľvyslanectve v Bratislave a popritom pôsobila ako dobrovoľníčka vo viacerých organizáciách: na onkológii v DS Vŕba, ako mentorka v Kolégiu Antona Neuwirtha či v programe Buddy pre deti z detských domovov.

 

Ja, pani učiteľka: Po skončení školy som začala pracovať na britskom veľvyslanectve ako ekonomický atašé a bol to pre mňa po všetkých stránkach „dreamjob“. Práca v mojom odbore, zaujímavé témy, veľa zodpovednosti a samostatnosti hneď od začiatku, skvelí kolegovia, super plat, neustále učenie sa, veľa nových podnetov… Popri práci som ešte zvládala venovať sa iným aktivitám a dobrovoľníctvu. Dalo mi to veľmi veľa, no po pár rokoch v takomto sne som si začala pripadať trochu ako v zlatej klietke. Vedela som, že potrebujem zmenu, no nevedela akú. V takomto rozpoložení na mňa v máji 2015 vyskočila facebooková reklama na program Teach for Slovakia (TfS). Páčila sa mi ich vízia, aj to, ako je program kvalitne nastavený. Povedala som si – to je ono, toto chcem. A tak som odoslala prihlášku a potom už všetko pokračovalo šialene rýchlo. Za mesiac som absolvovala tri kolá pohovorov, dala výpoveď v práci, absolvovala tri rozlúčkové párty, vysťahovala sa z bytu v Bratislave a pobalila sa: najprv na 6-týždňový tréning v Tatrách a potom na dva roky do Košíc. Síce s hypotékou na krku, ale s o to väčším odhodlaním. Pre okolie to asi celé vyzeralo dosť bláznivo, ale tým, ktorí ma poznali lepšie, to všetko pekne do seba zapadlo. Viem, že som toho veľa dostala, a preto som vždy cítila zodpovednosť za to, aby som aj ja nejakým spôsobom „dávala späť“.

Prvé zvonenie: Doteraz si pamätám 20 párov očí upretých na mňa v 5.A a ten obrovský rešpekt a zodpovednosť, ktorú som pri tom cítila. Boli to veľké – často až civilizačné – šoky, no zvykla som si pomerne rýchlo – ja aj deti. Pre ne som bola mladá a nová, takže sa to celkom dalo, hoci hranice testovali hneď od začiatku a celkom intenzívne. Začala som na prísnejšej nôte, nastavili sme si pravidlá a vysoké očakávania, no tiež sme si s každou triedou dohodli motivačné systémy. Prvé mesiace som bola fyzicky z učenia úplne odpísaná: skoré ranné vstávanie, doobeda fičať 6 – 8 hodín na 120 % a riešiť tisíc vecí naraz. A večer zasa niekoľkohodinové prípravy na ďalší deň.

Ideály vs. realita: Tušila som, že práca učiteľa je náročná, ale skutočnosť ďaleko prekonala moje očakávania. Ako učiteľka som denne v rukách držala desiatky detských nálad, známok, dní a v konečnom dôsledku ich osudov. Vedela som, že od mojej reakcie na drzú Igorovu poznámku závisí to, ako on a zvyšok triedy bude pracovať ďalších 30 minút, 5 hodín a možno aj pár ďalších mesiacov. V TfS sme dostali skvelú prípravu ohľadom manažmentu triedy a správania detí… a extrémne situácie, samozrejme, nastali a ja som veľakrát narazila na svoje hranice a dno svojej pokory. Na programe boli nadávky, bitka, šikana, zlomená noha alebo dvere, či utekanie z hodiny a zo školy. Keď po mne Filip už cestou hore schodmi kričal „ja dnes nerobím!“, v triede si hocikedy nahlas spieval a prechádzal sa a potom hlučne zdrhol z hodiny, prevracajúc knihy celému radu lavíc… Zvládnuť to popri delení dvojciferným číslom a manažovaní zvyšku triedy, to chcelo fakt veľkú trpezlivosť a tvorivosť. Mne fungovalo byť aspoň trochu vyspatá, mať dobre nastavený systém dôsledkov, držať si hranice, ale tiež v nich vidieť konkrétne dieťa a jeho individualitu. Bolo pre mňa veľkou výzvou učiť sa reagovať múdro, pokojne a láskavo aj vo vypätých situáciách, byť tou, ktorá ovláda situáciu a dáva deťom príklad.

Učiť predmet, ale aj oveľa viac: Snažila som sa deťom čo najskôr dávať veľa zodpovednosti a samostatnosti. Viac sa pýtať, než im veľa hovoriť. Nechať ich robiť chyby a potom s nimi ďalej pracovať – priamo na hodine. Naučiť ich pozerať sa na chybu ako príležitosť rásť a zlepšovať sa. Zároveň im dať zažiť aj úspech – na každej hodine alebo v každej písomke začať s úlohou, ktorú zvládne každý. Aj štvorkárovi sa hneď chcelo na hodine pracovať, keď mohol dostať bonusový bod za úvodnú bleskovku! Okrem akademických znalostí bolo pre mňa kľúčové rozvíjať v deťoch charakter. S triedou sme sa sústredili na tímovú prácu, vytrvalosť a sebakontrolu. Rozprávali sme sa o nich počas triednických hodín, pozerali na tieto témy filmy, hrali hry, plnili rôzne úlohy a všeobecne týmito témami žili aj počas ostatných hodín. Myslím, že keď sa deti naučia spolupracovať alebo ovládnuť sa pri negatívnej reakcii, zíde sa im to v živote oveľa viac, ako rysovať os uhla alebo recitovať gramatické poučky. Zamerala som sa aj na spoluprácu s rodičmi, už v prvých týždňoch som deťom dala za úlohu naplánovať pre mňa exkurzie v dedinách, z ktorých dochádzali do školy, a tie som využila aj na krátke úvodné stretnutia s rodičmi. Boli to krásne výlety, ktoré mi pomohli budovať vzťahy s deťmi aj ich rodinami. Oplatilo sa mi byť s rodičmi v kontakte aj s pozitívnymi správami, nielen pri riešení problémov.

 

 

Veronika Pavlíková Klindová (31)

 

Koho a kde učila: Pracovala na špeciálnej ZŠ v Levoči pre nevidiacich, tu vyučovala matematiku, angličtinu a fyziku a bola triednou učiteľkou piatakom. Druhý rok pôsobila v bratislavskej Vrakuni, kde učila jazyky a matematiku.

Než sa prihlásila do programu: Vyštudovala žurnalistiku, neskôr pracovala ako projektová asistentka v Transparency International Slovensko a ako redaktorka magazínu Trend, kde sa venovala témam zdravotníctva.

 

Ja, pani učiteľka: Vždy som vyhľadávala také pracovné ponuky, ktoré mali zmysel pre spoločnosť. Ako novinárka som dlho hľadala tému, ktorú by som mala odžitú a dobre sa v nej vyznala. Ponuka programu TfS bola dokonalá kombinácia: pomoc spoločnosti a konkrétnym deťom, osobnostný rast, komunita a obrovská sieť ľudí a kontaktov, čo mi ako novinárke veľmi pomohlo. Manžel ma celý čas podporoval, i keď to bolo miestami dosť náročné. Prvý rok som totiž pracovala v Levoči a on zostal v Bratislave.

Prvé zvonenie: Prvý deň bol pre mňa veľkým prekvapením. Do času, kým som nevkročila do levočskej školy, som úplne ignorovala nevidiacu časť spoločnosti. Vôbec som neriešila, ako sa ľudia s nejakým postihnutím môžu medzi nami cítiť. Donútilo ma to viac uvažovať o inklúzii. Žiaci boli skvelí, veľmi dobre sme spolu vychádzali, aj s ich rodičmi. Zistila som, že nevidiace deti sú celkom rovnaké ako vidiace. Bavia a trápia ich rovnaké veci. V triede sa pracovalo v inom tempe, k dispozícii boli špeciálne pomôcky a odborníci, ktorí deťom pomáhali pri priestorovej orientácii. Pri vyučovaní som si musela uvedomiť, čo je podstatné. Je napríklad dôležité, aby nevidiace dieťa vedelo narysovať trojuholník? Určite áno, len sú na to iné dôvody, ako pri nevidiacich deťoch a na tom treba stavať.

Ideály vs. realita: To množstvo dokumentov, ktoré ma čakali po odučení v kabinete, to bolo šialenstvo. Ak som zobrala deti niekam na výlet, vzniklo z toho papierov ako na knihu. V školách tiež veľmi chýbajú ďalší odborníci, ktorí by s učiteľom pracovali v tíme – špeciálny pedagóg, psychológ a podobne. Na špeciálnej škole v Levoči som videla, ako veľmi vie takáto spolupráca pomôcť žiakom a skutočne ich posunúť vo vývoji. Mala som piatačku, ktorá nevedela obsedieť, stále sa vyhovárala, že ona matiku nevie, nakoniec sa nudila a vyrušovala. Dohodla som sa so školskou psychologičkou, že dvakrát do týždňa bude chodiť na matematiku k nej. Po troch mesiacoch sa čosi zmenilo. Dievča sa začalo do hodiny zapájať, počítalo príklady svojím tempom a neuveriteľne sa snažilo pri domácich úlohách. Najhoršia vec, ktorá sa však deje takmer v každej škole a často ju nevidieť, je šikana medzi deťmi. Zažila som prípad, keď si skupina chlapcov začala robiť srandu zo spolužiaka, náhodou mu zhodili peračník, nechceli ho v skupine, boli tam aj nejaké päste. Vďaka radám mojej mentorky z TfS a kolegom zo školy sa nám túto situáciu podarilo vyriešiť. Chcelo to hlavne veľa stretnutí s rodičmi, rozhovorov so žiakmi a systém.

Učiť predmet, ale aj oveľa viac: Prácu som si nosila aj domov. Do večera som plánovala a vymýšľala, čo a ako urobiť, hodiny som dokázala na internete hľadať ten správny pracovný list a nakoniec som si ho aj tak vyrobila sama. V Levoči som mala so žiakmi rozhlasový krúžok a nedávno som zistila, že jeden z mojich žiakov, dnes už úspešný gymnazista, robí s kamarátom podcasty. Je to skvelá alternatíva, ak je niekto nevidiaci, nebude predsa robiť videá ako iní youtuberi… V Bratislave som dostala triedu, kde decká medzi sebou mali obrovské nezhody. Chcelo to veľa rozhovorov aj s rodičmi. Učila som matematiku, ktorá býva pre mnohých problematická. V utorky a štvrtky som zostávala v škole dlhšie a kto potreboval, mohol si prísť zopakovať učivo, prepočítať príklady alebo sa len tak porozprávať. Na moje prekvapenie sa našla skupina detí, ktoré pravidelne chodili a dobrovoľne aj po vyučovaní počítali príklady.

 

 

Lenka Kožárová (28)

 

Koho a kde učila: Vyučovala v obci Žďaňa pri Košiciach žiakov 2. stupňa základnej školy. V zmiešaných triedach, kde bolo približne 40 % žiakov rómskeho pôvodu, učila biológiu, angličtinu a nemčinu.

Než sa prihlásila do programu: Absolventka politológie na univerzite P. J. Šafárika v Košiciach po škole pracovala najprv pre veľkú korporátnu spoločnosť v Bratislave a neskôr ako asistentka v Európskom parlamente v Bruseli.

 

Ja, pani učiteľka: Do programu som sa prihlásila v období, keď som skončila prácu v Európskom parlamente a rozhodovala sa, či zostanem pracovať v Bruseli, alebo sa vrátim domov na Slovensko. Počas štúdií ma veľmi lákalo pracovať v oblasti európskej politiky, keď sa však tento môj sen naplnil, zistila som, že toto prostredie mi až tak nesedí. Bruselská bublina sa mi zdala príliš chladná, necítila som, že by ma práca napĺňala, necítila som sa šťastná. Hľadala som prácu, ktorá by mi dávala zmysel, niečo, čo by malo pridanú hodnotu. Vždy som verila, že vzdelávanie je základom spoločnosti, a tak sa mi program TfS zdal ideálny pre môj ďalší rozvoj…

Prvé zvonenie: Dostala som triedu plnú piatakov, ktorí sa tešili z novej mladej učiteľky. Veľmi rýchlo sme k sebe našli cestu a ja som sa učila, ako krotiť deti pobehujúce po triede, skrývajúce sa pod lavicou alebo také, z ktorých nedostanete ani hlásku. Skutočný problém nastal pri prvých hodinách so staršími žiakmi, ktorí od začiatku testovali moje hranice. Na prvej hodine biológie v 8. ročníku mi žiaci v priebehu prvých minút oznámili, že kvôli nim už odišli dve učiteľky a ja môžem byť tretia. Primerane tomu sa začali aj správať, väčšinu týchto prvých hodín ma ignorovali, odvrávali a na všetko, čo som od nich chcela, som dostala obligátnu odpoveď: „A to musím?“ Prvé mesiace som domov často chodila unavená a frustrovaná, v škole som sa však snažila byť ústretová a optimistická. Hovorila som si, že ak chcem, aby sa na mojich hodinách snažili žiaci, musím sa snažiť aj ja. Po prvom polroku som začala cítiť výsledky.

Ideály vs. realita: Prvá vec, ktorá ma skutočne zložila, boli nekonečne dlhé prípravy na vyučovanie. V škole som si odučila svojich 5 – 6 hodín, ale to bol len začiatok dňa. Po príchode domov ma čakal približne taký istý čas strávený nad knižkami, pracovnými listami, nožničkami, lepidlami a farebnými papiermi… Každú hodinu som chcela pripraviť zaujímavú, interaktívnu a výnimočnú. V tomto tempe sa človek rýchlo vyčerpá a vyčerpaný učiteľ robí aj viac chýb na vyučovaní. Druhá vec, s ktorou sa treba vyrovnať, je fakt, že aj žiaci sú len ľudské bytosti, ktoré sú niekedy unavené, vyčerpané, hladné, rozčúlené alebo naopak, majú výbornú náladu a celú hodinu sa chcú chichotať. Ako učiteľ od nich, samozrejme, očakávate stopercentné výkony na každej hodine – to však nie je vždy možné. Stalo sa, že som si vyučovaciu hodinu pripravovala dve hodiny a na druhý deň z nej nič nebolo, pretože decká nemali svoj deň alebo prišli nepripravené.

Učiť predmet, ale aj oveľa viac: Vybrala som si metódu „učiteľ = priateľ“. Mala som isté hranice, ale k deťom som bola veľmi úprimná a otvorená, podelila som sa s nimi o radosti aj starosti z môjho života rovnako, ako sa oni zverovali mne. Na hodinách sme však mali nastavené jasné pravidlá. Na biológii napríklad zbierali 2 body za každú hodinu: ak pracovali, dostali ich, ak sa v ten deň rozhodli urobiť si „voľno“ alebo vyrušovali, tak o tieto body prišli. Veľmi rýchlo prišli na to, že ak budú pracovať systematicky, dopracujú sa na záver roka k lepším výsledkom. Na angličtine zasa nebola možnosť „nezvládnuť“ učivo: ak z testu dostali zlé hodnotenie, museli ho opakovať. Ponúkla som im extra podporu: doučovanie a cvičenia, aby sa zlepšili. Pracovali sme pod heslom, že všetci sú schopní učivo zvládnuť, nie všetci ho však zvládnu za rovnaký čas. Práve to bola pre mnohých žiakov motivácia – nedovolila som im zlyhať a posledných šancí bolo vždy niekoľko. Deti zo znevýhodneného prostredia potrebujú tento pocit, potrebujú vedieť, že aj keď spadnú, majú sa o koho oprieť, aby znova vstali. Snažila som sa do vyučovania zapojiť čo najviac interakcie: chovali sme motýle od húseníc až po moment, kedy sme ich na školskom dvore vypúšťali, pri učive o vodnom ekosystéme sme mesiac stavali model rieky z polystyrénu aj so všetkými rastlinami a živočíchmi. S deckami sme boli na výlete v Bratislave, v Prahe a vo Viedni. Mnohé nikdy takto ďaleko necestovali, ich rodičia nemajú také možnosti a v škole tento typ výletov nebol zaužívaný. Ku vzdelávaniu to však patrí, deti sa tak učia samostatnosti a priebojnosti. Ocitali sa v nových situáciách zoči-voči cudziemu svetu a zistili, že najviac sa naučia, keď vykročia zo zóny komfortu.

 

 

Lucia Kažimírová (27)

 

Koho a kde učila: Pôsobila na základnej škole v obci Stráne pod Tatrami, tu na 2. stupni vyučovala v čisto rómskych triedach matematiku a chémiu a na 1. stupni anglický jazyk.

Než sa prihlásila do programu: Študovala manažment a popritom pracovala ako koordinátorka projektov pre mladých.

 

Ja, pani učiteľka: Už počas strednej školy som využívala možnosti účasti na školeniach pre mladých na rôzne témy ako efektívna komunikácia, tímová práca, projektový manažment… Veľmi sa mi to páčilo, videla som v tom praktický zmysel pre môj rast. Zistila som, že neformálne vzdelávanie je dôležitým a v súčasnosti až nevyhnutným doplnkom k tomu bežnému. To, čo dostávame v školách, sú zväčša vedomosti, chýba však budovanie zručností a postojov. Pritom som sa často stretávala s názorom stredoškolákov, že už sú „starí“ na to, aby na sebe pracovali, aby sa niekde aktivizovali. Keď som si prečítala výzvu TfS, povedala som si: „Lucia, poď priamo do terénu a skús zmeniť, čo sa ti nepáči.“ Odišla som teda z mesta, kde som 25 rokov žila, študovala a pracovala, aby som v Stráňach pod Tatrami do formálneho vzdelávania vložila prvky neformálneho a aby som v deťoch budovala aj zručnosti a postoje a motivovala ich ku rôznym aktivitám, kým ešte majú silu a záujem.

Prvé zvonenie: Pamätám si prvé hodiny, keď som deťom vysvetľovala, že im chcem pomôcť porozumieť učivu, ktorému nerozumejú a naučiť ich nové poznatky, spoznať ich život, kultúru, vidieť ich šťastné a stráviť príjemný čas v škole. V každej triede sa na mňa, pochopiteľne, pozerali ako na mimozemšťana, nechápali, čo im to hovorím – veď som pre nich bola len normálna bežná učiteľka a na tie majú svoj názor. Dosť ma zo začiatku odmietali, snažila som sa ich získať napríklad tým, že som na hodinu doniesla čokoládu, sladkosti, no ani jeden žiak si nevzal. Nedarilo sa mi. Ich bolo veľa, ja jedna, gadžovka, ktorá chcela byť s Rómami kamarátka. Veľmi som rozmýšľala, ako to prelomiť. Cítila som totiž, že radosť z učenia chcem a potrebujem budovať práve cez vzťahy.

Ideály vs. realita: Prišla som pracovať do systému, kde na prvý pohľad chudobných a slabších odpíšeme, že aj tak z nich nič nebude, tak hlavne nech povinnú školu nejako prežijú a my s nimi. Celý školský rok som sa preto snažila pomáhať deťom. Mali sme doučovania z predmetov, ktoré im nešli a chceli sa v nich zlepšiť, veľa sme sa rozprávali. Veľmi veľa. Záležalo mi na tom, aby si začali veriť. Keď sme si dohodli doučko v sobotu, neverila som, že niekto príde. Mala som veľkú radosť, keď som už na začiatku osady videla decká s učebnicami a zošitmi, ako kráčajú ku škole. A boli sme len na schodoch, lebo tam nie je žiaden priestor, ktorý by mohol byť cez víkend otvorený, ale vôbec nám to nevadilo. Cítila som, že deti začínajú vnímať nádej a stále viac veria aj vo svoje vedomosti. Ale… Na konci sa mnoho z nich dozvedelo, že budú opakovať ročník. Lebo to tak proste je. Vyjadrila som svoje sklamanie, popísala chuť detí na sebe pracovať, no vtedy som sa cítila úplne bezmocná. Nie kvôli deťom, ale hlavne kvôli dospelým. Naozaj som videla u svojich žiakov veľké pokroky, ich veľký potenciál a nevyužité talenty. A tiež som videla, ako veľmi im chýbajú pozitívne vzory, lebo inšpiráciu berú zatiaľ len z úzkeho okruhu ľudí v osade. Nemôžeme sa čudovať, že žijú, ako žijú, nevedia inak, nezažili inak a deti za to nemôžu.

Učiť predmet, ale aj oveľa viac: Prácu som si nosila aj domov, ale nielen to. Domov som si zvykla brať dokonca aj deti… Tie chudobné potrebujú veľmi silnú motiváciu z externého prostredia. Doma im ju takmer nikto nedá, mnohí rodičia ani nechápu, prečo by mali deti motivovať, aby sa učili. Veď predsa oni školu majú a je im často nanič, prácu si nájsť nedokážu, lebo na Slovensku sú zaužívané silné stereotypy voči Rómom. To sú presne tie negatívne vzory, ktorých majú deti okolo seba mnoho. My, učitelia v TfS, sme však aj vďaka mnohým sponzorom a podporovateľom mohli deťom ukázať a nechať ich zažiť, ako môže vyzerať život aj inak. Motiváciou pre najväčších „makačov“ boli výlety do Bratislavy, Popradu, ale aj do Štrasburgu, účasť na bike maratónoch alebo aj mini výlet do okolia Kežmarku. Decká som takýmito cieľmi motivovala napríklad k tomu, aby si z knižnice, ktorú som zriadila v škole, požičiavali knihy a čítali. A oni naozaj čítali, aj cez prestávky, aj „na tajňáša“ pod lavicou cez hodinu a po vrátení si požičali nové. Za každú prečítanú stranu, o ktorej mi pár viet povedali, získali kilometer, čím sa približovali k cieľu. Deti potrebujú motiváciu – niekedy stačí aj rozhovor.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Jozef Barinka

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2017)