Merci, Yves Saint Laurent!

 

„Najkrajšie šaty, ktoré môžu obliecť ženu, sú objímajúce ruky milovaného muža. Ale pre ženy, ktoré nestretli toto životné šťastie, som tu ja!“

                                                                                                         Yves Saint Laurent

 

Coco Chanel oslobodila ženské telo, aby som po niekoľkých rokoch mohol dať ženám moc a istým spôsobom urobiť módu slobodnejšou – povedal Yves Saint Laurent na svojej poslednej tlačovej konferencii, kde oznámil celému svetu, že po štyridsiatich rokoch tvorby zatvára svoj módny dom a odchádza zo sveta módy. Prvý nás obliekol do pánskeho kostýmu a zmenil na zmyselného vampa vo večernom smokingu. Majster androgýnneho a hyperfeministického štýlu. Štýlu, ktorý ostáva, napriek faktu, že móda sa neúnavne mení. Dal ženám moc byť silnejšie, rozhodnejšie, emancipovanejšie, zároveň ženskejšie a zvodnejšie. Nikto z módnych tvorcov nevyprovokoval počas svojej kariéry toľko konfrontácií, plaču a „najväčších orgií pocitov“ (New York Herald Tribune) ako on. Diana Vreeland, šéfredaktorka amerického Vogue, sa nemýlila, keď vyhlásila: „Coco Chanel a Christian Dior boli obri, ale Yves Saint Laurent je génius.“

 

Intermezzo I.

Pondelok, 7. január 2002, avenue Marceau, Paris

Kamery, fotoaparáty, novinári z celého sveta, múzy, priatelia, všetci chceli byť svedkami  toho historického momentu. „Rozhodol som sa dať zbohom svojej práci, ktorú som nadovšetko miloval,“ oznámil napätým hlasom Yves Saint Laurent a neisto pokračoval v pripravenom texte. Zaznel emotívny testament lásky k ženám, móde a tvorbe, prepletený citáciami jeho najobľúbenejšieho spisovateľa Marcela Prousta, ktorý zakončil slovami „Nikdy na vás nezabudnem.“ Zlomky napätia, minúty ticha, zadržané slzy, ovácie. Všetci prítomní boli svedkami konca jednej módnej epochy. Epochy, keď móda bola viac vecou kreativity a vášne ako marketingových stratégií. Po odkúpení módneho domu YSL v roku 1999 nadnárodnou spoločnosťou, ktorú vlastní finančný magnát Francois Pinault, už nič nebolo také ako predtým. Slávneho, mladého a veľmi ambiciózneho Američana Toma Forda, ktorý sa postaral o mega úspech kedysi živoriaceho módneho podniku Gucci, vymenovali za umeleckého riaditeľa módneho domu YSL. Začal navrhovať kolekcie pret-á-porter a so svojím tímom budovať nový image štyridsať rokov starej značky. Saint Laurentovi ostala len tvorba haute couture. Zanedlho sa v zákulisí začalo šepkať o narastajúcich nezhodách medzi Yvesom a Francoisom Pinaultom. Na jednej strane majiteľ dnes už niekoľkých známych módnych domov, strácajúci záujem financovať nerentabilné kolekcie haute couture, na druhej strane nespokojnosť majstra s tvorbou Toma Forda, ktorú vyjadril svojou neúčasťou na posledných kolekciách pret-á-porter od mladého Američana z Texasu. Zatvorením domu haute couture posledný „veľký“ tvorca demonštroval celému módnemu impériu, že jeho umelecká tvorba sa nezhoduje so stratégiou súčasného vedenia módneho domu YSL. „Keď Francois Pinault odkupoval náš módny dom, dobre vedel, že haute couture nie je ziskový podnik a že takmer všetok zisk plynie z predaja parfumov a pret-á-porter. Na druhej strane, straty haute couture boli oveľa menšie, ako sa predpokladalo. V oblasti haute couture sa YSL dostal do pozície tenistu, ktorý už nemá na scéne žiadneho spoluhráča. Posledným z nich bol Hubert de Givenchy. Haute couture slúžila ako doplnok istého životného štýlu, ktorý už dnes neexistuje. Žijeme v dobe Billa Gatesa, v dobe džínsov a tenisiek Nike,“ dodal na záver tlačovky Pierre Bergé, celoživotný druh tvorcu a bývalá hlava módneho domu Yves Saint Laurent. „Výnimočný osud“, „Veľký umelec“, „Symbol elegancie“, „Odchod legendy“, „Smrť francúzskej haute couture“ – takto emotívne palcovými titulkami reagovali na Saint Laurentov odchod francúzske médiá. Ani módni tvorcovia neváhali vyjadriť svoje pohnuté pocity. Najpoetickejšie sa vyjadril Christian Lacroix: „Jeho odchod skutočne pripomína štýl Jeana Cocteaua, ktorý kedysi povedal, že sa treba zavraždiť, keď sme na vrchole šťastia. Pre mňa osobne YSL odchádza v tejto metafore. Vybral si nadčasovosť a nesmrteľnosť. Je to jediný skutočný Mademoiselle Chanel.“

 

Stratený raj

Yves Henri Donat Mathieu Saint Laurent sa narodil v alžírskom Orane 1. augusta 1936 vo francúzskej buržoáznej rodine. Detstvo strávil na slnečnom pobreží Stredozemného mora v harmónii, láske a blahobyte. „Boli sme veľká rodina, kde som sa cítil veľmi bezpečne. Rodičia ma zbožňovali. Pamätám si, ako mi v deň svojej smrti otec povedal: Yves, ty si bol veľmi citlivé dieťa, ale myslím si, že si s nami prežil krásne detstvo. Bolo to najšťastnejšie obdobie môjho života. Keď si pozerám staré fotky, tak myslím na Prousta, ktorý napísal, že skutočný raj je ten, ktorý sme stratili.“

„Pamätám si, keď mal Yves tri roky, donútil svoju tetu, aby sa prezliekla, pretože šaty, ktoré mala oblečené, sa mu nepáčili,“ spomínala matka Lucienne. Už od raného detstva sa jej syn zabával vystrihovaním šiat pre papierové manekýnky a hral sa na slávneho coutier – krajčíra, ktorý má v Paríži vlastný módny dom. V štrnástich na sviatočnom obede pred celou rodinou vyhlásil: „Raz bude moje meno vyryté zlatými písmenami na Champs Elysées.“ Matka jeho homosexualitu spozorovala, keď mal štrnásť rokov. „Bol jednoducho iný ako jeho vrstovníci. Rozhodla som sa ho chrániť pred celým svetom. Nezdôverila som sa ani manželovi, ktorého by sa to veľmi dotklo, a ani rodine. V tých časoch bola homosexualita spoločensky neprípustná.“ V tomto veku začal krehký Yves študovať na súkromnej chlapčenskej cirkevnej škole. Vrstovníci čoskoro  spozorovali, že ich spolužiak sa od nich líši, a tak sa školskému šikanovaniu a teroru nevyhol. Po prvýkrát je konfrontovaný s krutosťou a násilím kvôli sexuálnej orientácii. „Už od šiestej triedy sa pre mňa stala škola neznesiteľnou. Spolužiaci ma bili a každý deň zamykali na toaletách,“ priznal pre Figaro. A tak sa uzatvoril do seba a s okolím komunikoval len minimálne. Žil vo svojom virtuálnom svete kartónových modeliek a papierových šiat. V šestnástich rokoch opustil školu. Do renomovaného módneho mesačníka Vogue poslal list so svojimi prvými návrhmi. Vtedajšieho riaditeľa Vogue jeho návrhy natoľko nadchli, že ich okamžite ukázal Christianovi Diorovi. Ako sedemnásťročný v sprievode matky prichádza do Paríža a už v roku 1955 ho Dior angažuje za svojho prvého asistenta. „Pamätám si, ako Yves prišiel za mnou a oznámil mi, že Christian Dior ma chce osobne spoznať,“ spomínala neskôr Lucienne. „Povedal mi, ako sa mám obliecť a učesať, a že po skončení prehliadky mám ostať sedieť na mieste. Dodnes na ten deň spomínam. Sedela som pred kozubom, ktorý bol ozdobený veľkou kyticou a exotickým ovocím. V miestnosti bolo veľa ľudí a ja som nevládala dýchať. Prišlo mi nevoľno, ale povedala som si, že musím za každú cenu vydržať. Po skončení prehliadky ma Yves predstavil pánovi Diorovi, ktorý zrazu povedal synovi, aby sa na chvíľu vzdialil. Yves odišiel a pán Dior mi hovorí: ´Madam, váš syn je jediný, na koho sa môžem spoľahnúť, a jediný, kto môže byť mojím nástupcom. Ešte tak dva roky budem vedľa neho a potom mu zverím celý módny dom. Zajtra odchádzam do kúpeľov s pokojným svedomím, pretože Yves je tu.´ Moje srdce tĺklo ako zvon, bola som unesená a pyšná na svojho syna.“ O tri dni však Christian Dior v kúpeľoch nečakane zomrel. Písal sa rok 1957 a iba 21-ročný Yves Saint Laurent sa stal Diorovým nástupcom. Vo svojej podstate boli tí dvaja hlboko spriaznené duše. Obaja vyrástli vo veľkoburžoáznych, blahobytných rodinách, obaja boli homosexuáli, obaja milovali elegantné matky, zbožňovali knihy, vyznali sa v umení a mali vzťah k intelektuálom.

 

Raj znovu nájdený

Medzinárodná smotánka sa zišla na avenue Montaigne plná očakávania, či zažije koniec alebo budúcnosť módy, či tento mladý, hanblivý chlapec z Oranu dokáže udržať lesk a reputáciu najslávnejšieho salóna haute couture. Yves Saint Laurent to dokázal. Jeho prvá kolekcia pre módny dom Dior zaznamenala obrovský úspech a parížska tlač nadšene vykrikovala do celého sveta, že „veľká diorovská tradícia bude pokračovať“. „Doteraz bola móda tvorená v čisto geometrických líniách. Konštrukcia a línia modelu boli nadradené. Ja som sa snažil do svojich modelov vložiť viac pružnosti, prirodzenosti a ležérnosti. Jednoducho, línia sa vytrácala v prospech štýlu. Líniu nahrádza štýl,“ charakterizuje svoju prvú kolekciu Saint Laurent a s dojatím spomína na deň, keď sa stal „malým princom“ módnej tlače a vychádzajúcou hviezdou. Na tomto defilé sa medzi pozvanými hosťami nachádzal aj mladý Pierre Bergé. „Po prvýkrát som stretol YSL na jeho prvej kolekcii pre módny dom Dior. V tom čase som sa o módu vôbec nezaujímal. Považoval som ju za výsadu bohatých. Zaujímala ma literatúra, vážna hudba a výtvarné umenie. Až tam som si však uvedomil úžasnú estetickosť jeho modelov. Kolekcia mala veľký úspech a aj ja som šiel Yvesovi osobne zablahoželať. V tom čase som žil s maliarom Bernardom Buffeom na vidieku neďaleko Paríža, kde sme mali veľký dom. O niekoľko dní mi zavolal známy, ktorý pracoval u Diora, s prosbou, či by nám neprekážalo, keby u nás na istý čas Yves býval. Súhlasil som,“ spomína Pierre Bergé, pre ktorého sa stretnutie so Saint Laurentom stalo osudným. Po niekoľkých mesiacoch vzdelaný a obchodne nadaný Pierre opúšťa Bernarda Buffeho a odchádza žiť s Yvesom do Paríža.

 

Ikarov pád

Čoskoro sa však prejavujú prvé rozdiely medzi Diorovým chápaním módy a tendenciami mladého, nespútaného tvorcu. Dior obliekal prirodzenú, dospelú ženu, ktorej čaro spočívalo v nadčasovej elegancii. Nevzdával sa luxusu vysokej módy a jej tradície. Naproti tomu Saint Laurent dychtivo omladzoval módu preberaním prvkov z kultúry mladých a inšpiroval sa ulicou. Jeho tretia kolekcia sa nesie v štýle aktuálneho „beatlooku“, na míle vzdialeného od diskrétneho luxusu á la Dior. Textilný magnát Boussac, ktorý financoval módny dom, sa rozhodol zbaviť Diorovho nástupcu… V roku 1960 Yves Saint Laurent nastúpil na vojenskú službu, ale vzápätí sa psychicky zrútil a hospitalizovali ho na psychiatrickej klinike vo Val-de-Grace. Tam ho liečili tým najprimitívnejším spôsobom: sedatívami a elektrickými šokmi. „Bol to horor. Nechceli mi povoliť vychádzky, a tak ma dopovali sedatívami. Bol som na izbe s absolútnymi bláznami, ktorí sa ma dotýkali. Ja som im to nedovolil. Neskutočne som trpel. Za dva a pol mesiaca som šiel len raz na toaletu, tak som sa bál. Na konci som vážil 35 kíl, nedokázal som už ani rozprávať.“ Oddaný Pierre Bergé však svojou energiou a odhodlaním napokon dosiahol jeho prepustenie z kliniky do domácej opatery. A v tejto neľahkej situácii ho vedenie domu Dior odvolalo z postu umeleckého riaditeľa. Pierre Bergé spomína na jeden z  najťažších dní: „V roku 1960 to bola šiesta kolekcia YSL u Diora, ktorá akosi nezaznamenala úspech. Údajne kvôli tejto kolekcii sa rozhodlo vedenie domu Dior rozlúčiť sa s YSL. V tom čase bol Yves hospitalizovaný na psychiatrickej klinike, takže ma ako prvého zdvorilo oboznámili o tejto skutočnosti. Šiel som na kliniku za Saint Laurentom a oznámil mu, že končí u Diora. Bol trochu napätý, chvíľu rozmýšľal a potom povedal: ,My dvaja máme len jedinú možnosť – otvoriť si vlastný módny dom.´ Súhlasil  som.“

Pierre Bergé predal svoj apartmán v Paríži a niekoľko obrazov Bernarda Buffeho. Spoločne s Yvesom si prenajali dve izby na ulici Sopontini neďaleko Champs Elysées a zamestnali niekoľko krajčírok (väčšinou od Diora). Yves vyberá prvé látky, prvé modelky a Pierre zháňa financie. Zatiaľ nemajú ani frank. „Pamätám si, keď som oslovil svojich slávnych a bohatých známych, tak nik z nich nemal záujem investovať do nášho podniku. Dokonca jeden známy bankár mi povedal, že nás finančne nepodporí, ale že ho neprekvapí, keď o niekoľko rokov on sám príde za nami, aby mohol do nášho podniku investovať.“

 

Silné ženy v smokingoch

V roku 1962 módny dom YSL prezentuje svoju prvú kolekciu, ktorá veľmi nepresvedčila. Druhá kolekcia sa preto stala pre novozaložený módny salón životne dôležitou. Buď uspeje a Yves Saint Laurent sa stane „Diorom zajtrajška“, alebo spolu s Pierrom budú nútení zatvoriť podnik s obrovskými dlhmi. Kolekcia však mala triumfálny úspech a YSL poskytol svoje prvé (dnes už kultové) interview, na ktorom odzneli i otázky typu: Kým by ste chceli byť? („Beatnikom.“), Vrchol pozemského šťastia? („Spať so všetkými, ktorých mám rád.“), Vrchol biedy? („Samota.“), Čo nenávidíte z celého srdca? („Snobizmus peňazí.“), Prečo nemáte rád buržoáziu? („Pretože nemám rád ich vkus, spôsob života. Sú nudní so svojimi dokonalými kostýmčekmi, zapichnutou brošňou a uhladeným účesom.“), Čo ste sa naučili od Diora? („Naučil ma robiť ženy krajšími a rešpektovať ich!“), V čom je váš postoj k móde nový? („Slovo elegancia som nahradil zvodnosťou. Obliekam zvodnú ženu, ktorá sa chce páčiť mužom.“), Čo je v móde najťažšie? („Vytrvať. Odolávať času a móde.“). Ak tvrdíme, že Mademoiselle Chanel oslobodila ženu v štýle obliekania, tak YSL oslobodil módu, ktorá bola dovtedy silne konzervatívna, určená výlučne privilegovanej klientele a riadila sa podľa presne vymedzených pravidiel. Diorova či Balenciagova prehliadka pripomínala „veľkú omšu“. Yves Saint Laurent vniesol do módy sexuálnu revolúciu – keď z pánskeho obleku urobil ženské šaty. „Môj štýl je v podstate založený na pánskej garderóbe. Je androgýnny. Všimol som si totiž, že muži majú oveľa väčšie sebavedomie vo svojom spôsobe obliekania ako ženy. Takže hľadám spôsob, ako urobiť ženu sebavedomejšou.“

Tak sa v roku 1966 zrodil prvý dámsky smoking. V tom istom roku Saint Laurent ako prvý couturier pochopil vývoj doby a začal módu demokratizovať. Na otvorení svojho prvého butiku pret-á-porter vyhlásil: „Chcem obliecť čo najviac žien do smokingu.“ Jeho móda sa stala dostupnejšou a klientela sa výrazne rozrástla. Zároveň vytvára image modernej ženy 70. rokov: silnej cez deň a zmyselne zvodnej večer. Najvýstižnejšie jeho tvorbu charakterizovala herečka, múza a verná ambasádorka štýlu YSL, Catherine Deneuve, s ktorou sa Saint Laurent prvýkrát stretol pri nakrúcaní filmu Luisa Bunuela Kráska, kde ju obliekal. „Yves navrhuje pre ženu s dvojitým životom. Jeho denné modely vďaka určitému mužskému štýlu dávajú žene silu a sebadôveru, avšak večer, keď si môže vybrať, s kým chce byť, ju dokáže urobiť nesmierne zvodnou a príťažlivou.“

Postupne Yves Saint Laurent zavádza do módy nové prvky – nohavicové kostýmy, safari košele, priehľadné mušelínové blúzky a čipkové šaty. Jeho experimenty obecenstvo často šokujú, ale on naďalej prekračuje hranice módy. V priehľadných čipkovo-mušelínových šatách prvý odhalil ženské prsia. Prudérna Amerika na to reagovala tak, že si ich objednala podšité. Ako prvý poslal na mólo čierne manekýnky. V roku 1971 pózoval nahý pred objektívom Jeanloupa Sieffa pre svoj nový pánsky parfum Opium, ktorý vyvolal škandál a v niektorých krajinách zakázali jeho distribúciu. V módnom dome haute couture hýril zasa retro-etno-hippies štýl. Yves Saint Laurent sa postupne inšpiroval Ďalekým východom, strednou Afrikou, Peru, Marokom („V Maroku som objavil všetky farby sveta, dovtedy som sa ich bál, preto som sa tak často vyjadroval iba v čiernej.“), Benátkami, Španielskom. V roku 1976 oživil cárske Rusko v kolekcii inšpirovanej ruským baletom a folklórom, ktorá vyvolala svetovú senzáciu („Nemyslím si, že je to moja najlepšia kolekcia, ale je rozhodne najkrajšia.“). Tému teatrálneho luxusu rozvíjal aj v kolekcii inšpirovanej Čínou. Málokto z módnych tvorcov dokázal tak dokonale kombinovať oranžovú s ružovou alebo červenou. Najväčší vplyv naň však malo výtvarné umenie. Jeho ďalšie kolekcie silne inšpirovali najobľúbenejší maliari: Andy Warhol (patril medzi jeho blízkych priateľov), Picasso, Matisse, Mondrian, Braque. V roku 1974 sa zo svojho štúdia v ulici Spontini presťahoval do honosného hotela na avenue Marceau. Jeho nová pracovňa sa nachádza v bývalej pracovni jeho prastarého otca, ktorý bol notárom a v týchto priestoroch sobášil Napoleona III. s Jozefínou…

 

Tisíc malých smrtí

Ľahko zraniteľný talent, ktorý sa v podstate nikdy nezotavil zo psychického kolapsu, ktorý zažil počas vojenskej služby, ťažko znášal striedavé sprchy nafúknutej chvály a zničujúcej kritiky. Fyzicky a psychicky labilný Saint Laurent zápasil s vyčerpávajúcim pracovným nasadením (navrhuje štyri kolekcie do roka, pričom jedna kolekcia sa rovná 1.000 návrhom na 70 modelov). Proti ťažkým depresiám a samovražedným sklonom bojuje nespútanou zábavou, alkoholom a drogami, ktoré vedú stále k väčšej závislosti. Neurobil ani krok bez toho, aby nebol obklopený svojimi blízkymi. Jeho divoká spoločnosť, tzv. „hippies de luxe“, sa najčastejšie schádzala v prázdninovom sídle YSL v Marrákeši, kde si užívali plnými dúškami všetko zakázané ovocie. Veľký módny tvorca však nikdy neskrýval svoju zraniteľnosť a extrémnu senzitívnosť, pomáhajúc si pritom citátom z Prousta: „Som súčasťou úžasnej a úbohej rodiny bláznov, ktorí sú soľou zeme.“ Na vlastnej koži spoznal tisícky „malých smrtí“. V rozhovoroch otvorene priznáva svoju homosexualitu, závislosť od kokaínu, predávkovanie, alkoholizmus, delírium tremens, ťažké depresie, opakované detoxikačné pobyty na súkromných klinikách, teror v škole i počas vojenskej služby. V roku 1991 pre Figaro prvýkrát priznal, že sa narodil s nervovou depresiou. „Viem, že mám všetko, aby som mohol byť šťastný. Ale môj charakter mi v tom bráni. Byť šťastný, jednoducho, nie je v mojej povahe. Som neuveriteľne kritický sám k sebe, k tomu, čo robím. Mučím sa, robím si zle, vždy sa niečoho obávam, žijem v strachu z budúcnosti. Moja extrémna senzitívnosť mi dala ohromnú silu tvoriť, ale aj veľa bolesti. Keď tvorím, prežívam naozajstné muky. Ale myslím si, že tvorba bez bolesti neexistuje. Beriem do ruky ceruzku a vôbec neviem, čo budem kresliť, nemám žiadnu víziu. Je to zázrak okamihu. Je to tvorba v najčistejšej forme. Keď je návrh hotový, tak jedine vtedy cítim skutočný pocit šťastia.“ Pierre Bergé veľmi ťažko znášal Saint Laurentov zápas s démonmi, no nikdy ho neopustil. „Pierre je pre mňa veľkou oporou. Má všetko, čo mne chýba. Vďaka svojej sile mi vytvoril zázemie, kde si môžem oddýchnuť. Ale to všetko je môj osobný život, a nie moja práca. Úspech vo svojej práci som si musel vybojovať sám,“ vyznal sa Yves.

 

 

Slávka Tomková

foto archív, SITA

 

Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle MIAU (2019)