Michaela Karsten – Pamäťová majsterka

 

Predstavte si olympijské hry, kde namiesto hodu oštepom pozorujete tabuľu s nekonečným zástupom historických dátumov, namiesto akrobacie na hrazde abstraktné obrazce a záverečný šprint, pri ktorom sa napínajú všetky svaly tela, nahrádza nehybný výkon sústredenej mysle. Aj takto to vyzeralo na olympiáde v pamäťovom športe, pri ktorom si viacnásobná majsterka sveta Michaela Karsten tenisky ani funkčný softshellový dres obliekať nemusela. Vyštudovaná lekárka z Česka, ktorá si vyslúžila zápis do Guinnessovej knihy rekordov, sa v labyrinte mozgových závitov vyzná ako doma a prostredníctvom tréningov pamäte mení ľuďom život.

 

 Kedy ste si všimli, že máte výnimočnú pamäť?

Už na základnej škole som bola jednotkárka. Učenie mi nikdy nespôsobovalo problémy, vyhrávala som matematické aj jazykové olympiády. Po gymnáziu som na univerzite študovala medicínu – odbor, o ktorom sa hovorí, že knihy sa tu nepočítajú na kusy, ale na kilá. Išlo o ohromné kvantum informácií, ktoré musíte spracovať za krátky čas, aj toto štúdium som však zvládala celkom hladko. To bolo pre mňa potvrdením, že pamäť je moja silná stránka. A koncentrácia ešte silnejšia.

 

Prichádzajú ľudia na svet s predpokladmi stať sa pamäťovými majstrami?

Kvalitu pamäte čiastočne ovplyvňujú gény, ale výkony, ktoré som podala na rôznych svetových majstrovstvách, boli výsledkom intenzívneho tréningu a osvojenia si špeciálnych pamäťových techník. Tie sa môže naučiť skutočne ktokoľvek, kto sa pre to rozhodne. Niekomu to pôjde pomalšie, niekomu rýchlejšie, ale každý zdravý človek je toho schopný. Bez ich pomoci by som také extrémne vysoké výsledky nikdy nedosiahla.

 

Čo bolo rozhodujúcim okamihom, ktorý vás odklonil od zdravotníctva a nasmeroval na kariéru pamäťovej športovkyne?

Všetko sa dialo paralelne s mojím štúdiom medicíny. Mozog ma vždy fascinoval – je to geniálny orgán, centrála nášho tela. Videla som tiež, ako rýchlo sa dokáže pamäťový výkon zlepšiť a urobilo to na mňa veľký dojem. Pýtala som sa sama seba, či v tomto smere existuje nejaký limit. Na tejto ceste som už vlastne stála, len som v nej pokračovala.

 

Prvýkrát ste súťažili v Nemecku, kde ste v tom čase študovali jazyk. Ako vyzerala vaša príprava?

Na nemecké národné kolo som sa pripravovala zopár mesiacov. Pri svetových majstrovstvách však už išlo o veľmi intenzívny ročný tréning, posledné tri mesiace každodenný. S vtedajším nemeckým priateľom Güntherom, dnes už manželom, sme si vytvárali rôzne prípravné softvérové programy a s ich pomocou sme intenzívne trénovali.

 

 Váš manžel tiež patrí ku špičke v oblasti pamäťového športu. Ako ste sa spoznali?

Stretla som ho náhodou v lyžiarskom areáli v Špindlerovom Mlyne. Predvádzal krátku pamäťovú ukážku – v ruke držal kartičky s číslami a stavil sa s niekoľkými ľuďmi, že si po zamiešaní zapamätá poradie v celom balíčku. Hovorila som si, že v tom buď bude nejaký trik, alebo to nedokáže. Jemu sa to však podarilo. Aj vďaka nemu som objavila pamäťové techniky a zistila, že sa v tejto oblasti organizujú súťaže. Fascinovalo ma to, lebo v Čechách o tom neboli dostupné žiadne informácie, a tak som začala pátrať. Potom sme si vymieňali naše poznatky z tejto oblasti a stal sa aj mojím mentorom. No a známosť nakoniec prerástla do lásky a dnes už máme dve dospievajúce deti.

 

 

Triumfovali ste hneď v prvej súťaži?

Na národné kolo v Nemecku som bola aj vďaka Güntherovi nesmierne motivovaná, ale skončila som jedenásta, čo ma poriadne naštvalo. Chcela som sa ďalej porovnávať a zlepšovať, zisťovala som preto ďalšie možnosti súťaženia. V Londýne sa v roku 1999 konala Mind Sport olympiáda, ktorej súčasťou boli aj ďalšie mentálne súťaže, napríklad v šachu, hre go alebo mindmappingu. Keďže disciplíny sa podobali tým, ktoré som absolvovala v Nemecku, prihlásila som sa. A tam prišli prvé úspechy.

 

Z Londýna ste si odniesli titul majsterky sveta v pamäťových schopnostiach, ktorý ste obhájili aj nasledujúce dva roky. Okrem toho ste sa postarali aj o Guinnessov rekord…

Bolo to zaujímavé obdobie, nemecké médiá boli fascinované, že existuje skupina ľudí, ktorí podávajú také vysoké pamäťové výkony. Pýtali sa, či sme zdraví, testovali nás v rámci magnetickej rezonancie, kde nám zadali rôzne pamäťové cvičenia a sledovali, ktorá časť mozgu sa pri ich riešení aktivuje. Žiadali o rozhovory a v televízii práve vysielali show Hol Dir Die Rekorde! o dosahovaní Guinnessových rekordov, kam som sa prihlásila. Spolu s ďalšou súťažiacou z Nemecka sme dostali úlohu zapamätať si v priebehu dvoch minút a v správnom poradí čo najviac dátumov narodenia ľudí náhodne vybraných z publika. Podarilo sa mi zapamätať si 13 dátumov a keďže som zvíťazila, dostala som pozvanie odísť do Štokholmu, Londýna i Paríža s možnosťou tento výkon ešte prevýšiť. Pred pár rokmi sa však istému Aziatovi podarilo môj rekord prekonať.

 

Mali ste chuť ho znova prekonať?

Samozrejme, ale medzitým sme sa s Güntherom vzali, narodila sa nám dcéra a neskôr aj syn. S pamäťou súvisí aj spánková hygiena, ktorá sa pri malých deťoch ťažko dodržiava. V tom období mi ani známi neurovedci neodporúčali súťažiť a radšej som ich poslúchla. Vtedy som sa začala pohrávať s myšlienkou, že by možno bolo lepšie pustiť sa cestou vzdelávania a odovzdávania svojich skúseností – deťom aj dospelým. Svoje maximálne úspechy v pamäťovom výkone som dosiahla, získala som aj titul Grand Master v pamäťovom športe, čo je podmienené splnením troch veľmi náročných disciplín a potom som sa už veľmi netúžila púšťať cestou rekordov. Občas sa s touto myšlienkou ešte pohrávam, zatiaľ však venujem čas odovzdávaniu skúseností…

 

Ako sa organizujú majstrovstvá v pamäťových technikách, aké úlohy ste riešili?

Národné kolá trvajú dva dni, svetové až tri. Od rána do večera sa súťaží v rôznych disciplínach a v rámci každej býva niekoľko pokusov. Krátkodobých disciplín je desať, sú to tzv. šprinty, potom existujú aj dlhé disciplíny – maratóny. V šprintoch ide napríklad o zapamätanie si samostatných slov, slov v rámci textu, číselných kombinácií, vymyslených historických dát, aby nebol nik zvýhodnený znalosťami z oblasti dejín, tvárí v spojitosti krstnými menami a priezviskami alebo abstraktných obrazov, čo je veľmi náročná disciplína. Popri tom sa stretávate so zaujímavými ľuďmi, s profesormi neurovedy, čo je nesmierne obohacujúce.

 

Akí ľudia si porovnávajú svoje schopnosti?

Mnohí sa domnievajú, že sa tu stretávajú len ľudia zo spolku MENSA, teda vysoko inteligentné osoby, ale nie je to tak. Prichádzali aj ľudia s celkom bežným zamestnaním, ktorí veľa trénovali, aby si osvojili dané techniky a aj oni na súťažiach dosahujú vysoké priečky. Treba však povedať, že ku špičke patrili ľudia s IQ nad 130.

 

Keď prišlo na výsledky, ktoré pohlavie ťahalo za dlhší povraz?

Keďže mužom je geneticky daná súťaživosť, tvorili asi dve tretiny súťažiacich, a teda vrchné priečky väčšinou obsadzovali oni. Myslím, že práve súťaživosť, ba u niektorých aj márnomyseľnosť, zohrávali veľkú rolu. Na súťažiach nechýbali ani ženy a podávali vynikajúce výsledky. Po rozhovoroch so súťažiacimi mám dokonca pocit, že sme ich ako ženy dosahovali za kratší tréningový čas.

 

Ako vyzeral bežný deň v období tréningu na súťaže?

Po raňajkách sme si s manželom naplánovali, ktoré disciplíny budeme trénovať (číselné, slovné, obrazové) a stanovili si presný čas, kedy. Keďže sme súťažili obaja, mohli sme si navzájom pripravovať úlohy. Cielene sme trénovali asi dve hodiny dopoludnia a štyri hodiny popoludní. Aj telo prechádza koncentračnou krivkou, preto boli prestávky dôležité – či už na jedlo, ktoré musí byť správne skombinované, alebo na šport, aby bol pamäťový výkon čo najlepší. Nechýbala ani meditácia.

 

 Ukladali sa vám informácie pri tréningu do krátkodobej, alebo do dlhodobej pamäte?

To je ťažká otázka, keďže by sme museli definovať, čo je krátkodobá a čo dlhodobá pamäť. Niektorí neurovedci sa domnievajú, že informácie sa v krátkodobej pamäti pohybujú okolo 20 sekúnd, ďalší tvrdia, že je to niekoľko hodín až dní. Ja si myslím, že už boli v dlhodobej, lebo aj po niekoľkých dňoch sme boli schopní tieto informácie z pamäte vytiahnuť. Keďže sme ich však potom neopakovali, začali sa prepadať do pasívnej formy. Fáza opakovania totiž musí prebehnúť, aj keď si osvojíte pamäťové techniky. Je dôležité vedieť, kedy má človek začať opakovať a koľko času do neho investovať, aby sa uskutočnilo efektívne a informáciu posúvalo do aktívnej formy do dlhodobej pamäte.

 

Existuje pri opakovaní nejaké univerzálne pravidlo, alebo si každý musí nájsť vlastný systém?

Opakovanie platí pre všetkých, ale kedy musí človek opakovať, to je veľmi individuálne a záleží to aj od stupňa náročnosti informácie. Ak pôjde o chemické či matematické vzorce alebo právnické definície, je to náročnejšie, ako pri informáciách, v ktorých ide o rýchle porozumenie. Napríklad pri cudzích slovíčkach treba opakovať už po 20 minútach, zvolené množstvo slovíčok na opakovanie je opäť individuálne. Priemerne odporúčam naučiť sa päť nových slovíčok za deň, päť dní v týždni.

 

Aké techniky sa vám najviac osvedčili pri pamätaní veľkého množstva informácií?

Základom sú dve veci. Prvou je logika alebo pseudologika, teda mnou odôvodnená logika. A tou druhou je nutnosť pochopiť, že náš mozog vníma informácie vo forme obrazov – takto ich pamäť ľahšie prijíma a ukladá na dlhšiu dobu do dlhodobej pamäte. Dôležité je preto hľadať súvislosti a analógie z bežného života a informácie si vždy aj predstaviť. Ďalšou možnosťou je aplikovať techniky pamäťového tréningu. V nich si človek osvojí, akým spôsobom sa dajú cudzie slová alebo iné náročné informácie pretvárať do obrazu, aby sa informácia dostala do dlhodobej pamäte.

 

Podľa čoho vytvárate tieto obrazy?

Ak by som vám teraz povedala slovo zmrzlina, určite vám hneď napadne kornútok a na ňom kopčeky vašej obľúbenej zmrzliny. Keď vám poviem Ferse a nebudete vedieť po nemecky, tak to pre vás bude nepredstaviteľný obraz. Takúto abstraktnú informáciu treba previesť do obrazu a na to existujú mnohé cesty. Die Ferse znamená v nemčine päta, keď si predstavíte Ferda Mravca, ako ukazuje na pätu – „FerSe – FERda SE dívá na patu“ – podávam vám informáciu „zakľúčovanú“ cez obraz a v tejto forme ju ponúkam priamo dlhodobej pamäti. Tento obraz si potom budete vedieť v pamäti vyvolať aj neskôr.

 

S číslami a dátumami to bude asi komplikovanejšie…

Tam existuje Master System, teda kódovací systém, kde sa podľa stanovených pravidiel priraďuje ku dvoj- alebo trojmiestnym číslam špeciálny pojem, ktorý je vždy predstaviteľný, teda obraz. Systém je univerzálny, slová si vyberá každý individuálne, nie však náhodne a nesmú byť abstraktné. Tu už si človek musí pomôcť knihou alebo seminárom, aby pochopil, ako vyhľadávať kódovacie pojmy tak, aby sa číselná informácia pretvorila do obrazu. Pomocou tohto systému si môžete napríklad výborne zapamätať vstupné kódy, PIN čísla, historické dátumy a podobne.

 

Zaujímajú sa o pamäťové techniky aj vaše deti? Vediete ich cielene k tréningu, alebo ich nechávate, aby sa rozhodli sami?

Do niektorých vecí ich postrkujeme, pri ďalších ich nechávame, aby sa rozhodli sami. O pamäťové techniky sa však zaujímali samé. Občas sa u nás objavil televízny štáb alebo nachádzali články o mne a manželovi na webových stránkach, a tak chceli vedieť, čomu sa vlastne venujeme. Dcéra (13) aj syn (11) veľmi rýchlo prišli na to, že vďaka technikám môžu profitovať v škole. Často ich využívajú, ale ešte nesúťažia, keďže sa intenzívne venujú športu, koníčkom a škole, ktorá je v Nemecku náročná. Ak raz dospejú do fázy, keď to budú chcieť skúsiť súťažne, môžeme ich s manželom sprevádzať ako tréneri.

 

Zuzana Zimmermannová

foto archív Michaely Karsten

 

Celý rozhovor si prečítate vo februárovom čísle MIAU (2017)