Michaela Wernerová – Deti hovoria, naša mama je morská víla

 

Hans Christian Andersen pri písaní Malej morskej víly nedoprial červenovláske Ariel šťastný koniec. Príbeh Michaely Wernerovej, morskej víly zo slovenských vôd, má k rozprávke oveľa bližšie. Húževnatá plavkyňa a záchranárka v devätnástich odišla do Austrálie, kde objavila čaro potápania na jeden nádych a siahla až na rekordérske méty. Keď po narodení troch detí hľadala spôsob, ako zostať v kontakte s vodou, vsadila na mermaiding: plávanie s plutvou a chvostom morských víl. Hovorí, že keď si ich človek nasadí, splynie s vodou ako delfín a zažije pocit, ktorému sa vyrovná snáď len lietanie.

 

 

Spomínate si na okamih, kedy ste si prvýkrát prečítali príbeh Ariel, malej morskej víly?

Rozprávku som čítala ešte ako dieťa, nikdy som však nesnívala o tom, že zo mňa bude Ariel. V tom čase som ani nepomyslela, že raz budem mať tréningovú školu morských víl. Neinšpirovala ma k nej však rozprávka, všetko to začalo plávaním.

 

Čo vás k nemu priviedlo?

Láska k vode. Plávam asi od piatich rokov, rodičia vždy hovorili, že som vodný živel. Či už na dovolenkách pri mori, na jazerách, alebo na plavárni – nikdy ma nevedeli dostať z vody, aj keď bola poriadne studená a všetci už s drkotajúcimi zubami chceli von. Prihlásili ma preto na plávanie a od ôsmich rokov som sa mu venovala aj závodne.

 

Brali ste plávanie smrteľne vážne?

Vždy som sa venovala viacerým športom – tenisu či lyžovaniu, no len plávanie bolo vždy aj srdcovou záležitosťou.

 

Od devätnástich rokov žijete v Austrálii, čo vás tam zavialo?

Keď som mala pätnásť, šla som na rok do USA na výmenný pobyt v rámci strednej školy. To mi otvorilo oči, povedala som si, že chcem čo najviac cestovať a spoznávať svet. Hneď, ako som skončila strednú školu, som odišla do Perthu a neskôr do Sydney. Bolo to na konci sveta, rozprávalo sa tu po anglicky, teda jazykom, ktorému som rozumela a navyše ma vždy fascinovalo more, toto prostredie bolo pre mňa ako stvorené.

 

Utekali ste zo Slovenska?

Ani nie, vtedy som ešte nevedela, že tu zostanem. Pôvodne som sem šla len na rok študovať digitálne médiá a žurnalistiku. Keď máte devätnásť, aj rok sa zdá byť dlhá doba. Čím dlhšie som tu bola, tým viac som tu chcela zostať. A nakoniec som sa už domov nevrátila.

 

 

Bolo ťažké vybudovať si u protinožcov zázemie?

Áno aj nie. Život v Austrálii nie je jednoduchý, človek musí na sebe neustále pracovať. Počas toho, ako som chodila do školy, som vždy aj pracovala, lebo výdavky na živobytie sú tu obrovské. Ľudia sú však veľmi priateľskí, žijú tu rôzne národnosti, je to zaujímavý mix. Vystriedala som viacero prác, najviac sa mi páčilo byť plavčíčkou záchranárkou. Pracovala som na nádhernom kúpalisku priamo pod Harbour Bridge. Vstávala som o pol piatej ráno, sadla na bicykel a potom celý deň v tomto krásnom prostredí sledovala ľudí, či sú v poriadku. Bolo to zaujímavé a ešte mi za to aj platili (smiech).

 

 Stávalo sa často, že ste niekoho museli zachraňovať?

V bazéne nie, bolo to len raz. Neskôr som však robila záchranárku aj na mori a tam to už bolo náročnejšie. Išlo o dobrovoľnú prácu, avšak vo veľmi príjemnej spoločnosti v rámci miestneho zväzu, je to taká austrálska tradícia. Na mori sa často stávalo, že si ľudia pod vlnami nevšimli podmorský prúd, a ten ich veľmi rýchlo odviedol ďaleko od pobrežia. Ľudia potom zväčša spanikárili. Párkrát som im pomohla na vodnom skútri – nebolo to nič extrémne a vždy to dopadlo dobre.

 

Kedy ste objavili čaro freedivingu, potápania na jeden nádych?

Bola som fascinovaná, že môžem bývať pri mori a tráviť v ňom každú voľnú chvíľku. Na univerzite som sa zoznámila so skupinou ľudí, ktorí sa venovali potápaniu s kyslíkovými bombami a pridala sa k nim. Chýbala mi však flexibilita, nemohla som voľne plávať, stále som musela dávať pozor na prístroje a obsah kyslíka – nebolo to ono. Jedného dňa sme sa išli s priateľom potápať na pobrežie. Bolo tam asi 20 žralokov piesočných. Neboli nebezpeční, hoci merali vyše tri metre. Medzi nimi voľne plávalo asi päť freediverov. Bolo to krásne, hneď som sa to chcela naučiť! Zapísala som sa na kurz v Sydney, a tak to celé začalo.

 

Cítili ste niekedy strach?

Nie, strach podľa mňa pramení z nevedomosti. Keď nemáte dosť informácií alebo netušíte, do čoho sa púšťate. Ale ja som správanie takýchto žralokov poznala – boli od nás len pár metrov a bol to úžasný zážitok. A neskôr som rovnako spoznala aj princípy freedivingu.

 

Čomu vás freediving naučil?

Doslova mi zmenil život! V tomto športe sa dokonale spoznáte. Sama som bola prekvapená, že ešte chcem a dokážem súťažne športovať. Pretekala som vyše desať rokov a ku koncu som už toho mala dosť. Freediving ma však motivoval, túžila som vedieť, kde má hranice a čo všetko sa pri ňom môžem naučiť.

 

Rozhodli ste sa v ňom vytvoriť nový austrálsky rekord. Čo vás k tomu hnalo?

Tento šport ma celú pohltil. Na prvom tréningu mi kamarátka dala na vyskúšanie monoplutvu. Na prvý raz som na jeden nádych pod vodou zaplávala 75 metrov. Všetci boli prekvapení, väčšinou trvá aj pol roka, kým sa naučíte zaplávať na jeden nádych aspoň 50 metrov. Mne však môj prechádzajúci tréning očividne pomohol. Práve to ma motivovalo. Austrálsky rekord bol vtedy 110 metrov, hovorila som si, že keď budem trénovať, tak ho prekonám. Asi po mesiaci sa mi to podarilo a zaplávala som 115 metrov. Bolo to skvelé – byť v niečom najlepšia v celej krajine. Nešlo však len o rekord – rada som trénovala, bola to výzva. Druhá časť pretekov síce neskončila podľa mojich predstáv, ale zasa ma to niečo naučilo. Pri jednej z disciplín som dostala blackout, stratila som na pár sekúnd vedomie. Bolo to na hrane a po toľkých prípravách som bola veľmi sklamaná. Trénoval ma priateľ, teraz už manžel Jochen. V ten deň sa ma priamo na plavárni spýtal, či sa za neho vydám. Povedal, že keď ma videl v bezvedomí, uvedomil si, ako veľmi mu na mne záleží. V sprche som potom dlho plakala, sama som nevedela, či sú to slzy sklamania zo súťaže alebo radosti z tejto ponuky.

 

Takýto príbeh môže napísať asi len život…

S Jochenom sme sa zoznámili na párty počas môjho štúdia v Sydney. Hneď sme sa dohodli, že na druhý deň pôjdeme liezť na skaly. Bolo mi s ním dobre, ale priznal sa, že o šesť dní odchádza domov do Nemecka. Trávili sme spolu veľa času a deň pred odchodom sa ma spýtal, či chcem, aby sa vrátil. A ja som chcela. Rok sme mali vzťah na diaľku, potom sa vrátil do Austrálie, kde pracuje ako manažér. Vtedy na plavárni som sa ho spýtala, či to myslí vážne a potom som bez váhania súhlasila. Bolo to veľmi spontánne, obaja sme plakali od radosti. Takto som to vždy chcela. Nie som typ, čo všetko pripravuje dlho dopredu a všetko musí mať dokonale zorganizované. Sme svoji už sedem rokov.

 

Ako pokračovala vaša freedivingová kariéra?

Mohla som reprezentovať Austráliu na svetových pretekoch v Japonsku. Začala som trénovať, ale telo nespolupracovalo. Freediving je nielen fyzický, ale aj psychický šport a psychicky sa vo mne po tejto nehode niečo zlomilo. Začala som ho teda brať iba ako zábavu. Na ďalšie preteky som už nešla. Aj preto, že s Jochenom sme mali v krátkom čase za sebou tri deti.

 

A potom sa zrodil nápad založiť si školu pre morské víly…

Nikdy som nemala klasickú prácu, mám rada flexibilitu a výzvu. Z ničoho vytvoriť niečo. O tom je biznis. Vyžaduje si veľkú húževnatosť, podobne ako v športe, len namiesto trénovania pracujete. Rozmýšľala som, ako spojiť lásku k vode a skutočnosť, že som už mama a že nemôžem cestovať ako predtým. Zároveň som chcela priniesť niečo nové. A tak vznikol mermaiding.

 

 

Kedy sa začala písať história novodobých morských víl?

Neviem, kedy presne, ale najpopulárnejším sa mermaiding stal jednoznačne v USA. Najznámejšou morskou vílou je asi Hannah Mermaid, austrálska športovkyňa, freediverka a modelka, ktorá žije v Los Angeles. Inšpirovala aj mňa. To, čo robí pod vodou, je úžasné. Veľa ľudí si však myslí, že keď robím mermaiding, tak chcem vyzerať ako morská panna. Mne však nejde o výzor, ale o to, ako sa človek vo vode s plutvou cíti – podobne ako delfíny alebo veľryby. Často hovorievam, že ktokoľvek môže vyzerať ako morská víla, ale nie každý tak vie plávať. My sa takto len snažíme napodobniť to, čo už existuje v prírode.

 

Školu No Ripples pre morské víly ste založili pred dvomi rokmi. Ako na ňu reagovali ľudia?

Práve v čase, keď som pracovala na webstránke, sa okolo mermaidingu strhol veľký rozruch, nie však pozitívny. Z USA sa šírilo nelichotivé virálne video, na ktorom matka hodila svoju desaťročnú dcéru do hlbokej vody s chvostom na nohách. Dievčatko sa nevedelo vynoriť a nadýchnuť. Matka ju rýchlo vytiahla a všetko bolo v poriadku. No video si všimli aj Austrálčania, mermaiding vyhlásili za nebezpečný a plavárne naň dali embargo. Také boli moje začiatky… Každý to video videl, objavilo sa snáď vo všetkých médiách a táto téma sa opakovane vyťahovala. Na plavárňach sa dokonca objavili zákazy monoplutvy, vo vianočných poradniach odporúčali vyhnúť sa takémuto daru. Chvíľu som si vravela, že s tým ani nemá zmysel začínať. Potom som si však povedala, dobre, aspoň nebudem mať konkurenciu. Rozhodla som sa uviesť veci na správnu mieru – ukázať ľuďom, o čom mermaiding je, že je to šport a že ako v každom športe aj tu existuje proces, ktorý treba nasledovať. Matka vo videu vystavila dcéru nebezpečenstvu, lebo nevedela, čo robí. Je to podobné, ako keby ste malé dieťa postavili na surf a hodili ho do veľkých vĺn, tiež by to nik rozumný neurobil. Celú zimu som presviedčala najlepšie plavárne v Sydney, aby mi tam najbližšie leto dovolili trénovať. Nakoniec sa to podarilo, hoci to trvalo pol roka. Potom som sa ešte postarala o marketing a pustila sa do lekcií.

 

 

Zuzana Zimmermannová

foto Alex Craig

 

 

Celý rozhovor si prečítate v júnovom čísle MIAU (2017)