Michelle Obama – Potomok otrokov

 

Na verejnosti rada zdôrazňuje, že jej dedo pochádzal z Georgetownu v Južnej Karolíne a jeho starý otec bol otrok, ktorý pracoval na ryžových plantážach. Ako mladý junák opustil otrokársky juh a vyrazil na sever, aby v Chicagu skúsil šťastie. Bol jedným zo šiestich miliónov černochov, ktorí počas prvej polovice 20. storočia presídlili na sever. Ale so šťastím nemohol počítať, práca pre čiernych znamenala to najhlbšie dno, a tak musel brať každú robotu, čo prišla. Chcel študovať, ale nemal šancu. Bol čierny.  

 

Chicago, South Shore. Zmiešaná štvrť, kde vedľa seba žijú biele aj čierne rodiny. Tehlový domček, z ktorého sa rinie hudba. Občas z nej bolia uši – to keď sa žiaci pratety Robbie nepripravia na hodinu klavíra. Malá Michelle Robinson počuje, ako dolu teta rozhorčene vykrikuje „Kristapána!“, s rodičmi býva v dvojizbovom byte na hornom poschodí, ktorý si prenajímajú od Robbie a jej manžela. „Moja rodina bola môj svet, bol to stred vesmíru,“ spomína na idylické detstvo Michelle. Ona, jej starší brat Craig, mama a otec – štyri rohy pevného štvorca. Otec nosil uniformu zamestnanca mestských vodární, miloval džez a na škole maľoval. Mama naučila Michelle čítať ešte skôr, ako nastúpila do školy. Rodičia mali rozvetvené príbuzenstvo, všetci sa hojne navštevovali. Najmä poobedia u prastrýka, ktorého všetci volali Southside, boli pre Michelle pamätné – cítili ste sa u neho ako v hudobnom štúdiu, mal byt plný reproduktorov, dva gramofóny, magneťák, hi-fi výbavu a vzácnu kolekciu platní: Ella Fitzgerald, Aretha Franklin, Miles Davis… Ku strýkovi chodila Michelle po škole počúvať hudbu: džez u Southsida, klasika u tety Robbie – keď prejavila túžbu naučiť sa hrať na klavíri, Robbie ako učiteľka bola jediná voľba… Robinsonovci sa však mohli pochváliť ešte jedným členom rodiny: dvojdverový buick Electra 225 bol miláčikom hlavy rodiny, pán Robinson ho hýčkal s priam otcovskou láskou. Jeho „dvadvapäťka“ mu neskôr nahradila nohy – mal niečo po tridsiatke, keď lekári zistili, že trpí roztrúsenou sklerózou. Otec však prijal tento fakt s pokojom Angličana. Nikdy sa doma ani slovkom neposťažoval, nikdy nikoho neobťažoval, a tak rodina žila, akoby otcova choroba neexistovala…

 

Čierna je vždy v nevýhode

Michelle bola od malička puntičkárka. Doma úzkostlivo dodržiavala poriadok, keby jej niekto rozhádzal bábiky, to by bola katastrofa! V škole sa snažila, chcela patriť medzi najlepších žiakov. V druhej triede sa mame podarilo umiestniť ju do školy pre nadaných žiakov, a to jej zmenilo život. Ako prvá dáma potom často hovorila o nutnosti podpory detí a ako ich to môže zlomiť, keď sa im nedostáva náležitej pozornosti. U nich doma vždy vládol duch porozumenia a empatie. „Rodičia s nami diskutovali, akoby sme boli dospelí. Nedržali nám kázne. Namiesto toho nám trpezlivo odpovedali na otázky, hoci boli často detinské.“ Poskytovali skôr návody, než pravidlá a nikdy nedávali prednosť pohodliu pred diskusiou,“ spomína Michelle. Hlavne matka dodržiavala vo výchove princíp „neotrasiteľnej zenovej neutrality“. Nepatrila k rodičom, ktorí prežívali úspechy a neúspechy svojich detí ako vlastné, ale ani k tým, ktorí na deti nemali čas alebo ich permanentne tlačili do kúta. Svojim deťom nechávala priestor, nezasahovala im do života, ani nerobila unáhlené súdy. Ak mala dcéra problémy, ľutovala ju, ale nie prehnane, ak sa jej darilo, pochválila ju, ale iba do tej miery, aby pochopila, že snažiť sa musí predovšetkým kvôli sebe. Neskôr prišlo aj na vážnejšie témy: „Ako sme rástli, rozprávali sme sa veľa o drogách, sexe, veľkých životných rozhodnutiach, o rasách, nespravodlivosti a politike…“ Michelle pochopila, že kvôli rase bude vždy v nevýhode, je čierna a bieli sa na ňu budú väčšinou pozerať cez prsty…

Rodičia šetrili, aby ich deti mohli ísť študovať, ale dopriali si aj malé radosti: taliansku pizzu na oslavu vysvedčenia, veľké balenia zmrzliny v letných horúčavách, každoročné prázdniny v stredisku s bazénom, automatom na limonády a herňou…

 

Nielen najlepšia z najhorších

Michelle sa potom dostala na školu Whitney M. Junga, najlepšiu štátnu strednú školu v meste. Podľa jej vlastných slov to bol „raj rovných príležitostí“. Ten obývali talentovaní černošskí študenti a inšpiratívni progresívni učitelia. Bola tak trochu v šoku: všetci spolužiaci sa jej zdali byť šikovnejší a nadanejší ako ona. Na škole nestačilo, že bola najlepšia z priemernej černošskej školy. Postupne však jej sebadôvera rástla a školu skončila s výborným prospechom. Elitný Princeton, jednu z najrenomovanejších univerzít v USA, si vybrala z jednoduchého dôvodu: chodil tam jej brat. Iný dôvod nemala a nebolo ani s kým sa poradiť, nik z ich širokej rodiny predtým na univerzite neštudoval. V eseji, ktorú na Princeton poslala, písala, z akého prostredia pochádza, že v ich rodine nie sú a nikdy neboli žiadni intelektuáli, ale ona sa snaží dostať vyššie a ďalej ako jej rodičia a starí rodičia…

 

Zameraná na úspech

V Princetone zažila veľmi divný pocit: „Ešte nikdy som sa v triede nevynímala farbou svojej pleti.“ V čase, keď tam študovala, bol Princeton „biely a mužský“. Byť čiernym medzi bielymi, bárs aj na Princetone, kde sa nahlas o farbe pleti nikdy nehovorilo, to človeku uberá energiu. Diskriminácia čiernych sa diala nebadane, v nevyslovených náznakoch a narážkach, ale viselo to vo vzduchu, ten pocit, že so svojou farbou kože sem nepatríte… Sakramentsky to vyčerpávalo a vysávalo sily, ktoré človek mohol radšej nasmerovať na štúdium. Na druhej strane, Princeton študentov vždy rozmaznával, všetko bolo prispôsobené, aby mohli podávať maximálny výkon. Michelle sa od kníh takmer neodtrhla, študovala sociológiu a svoje štúdium vnímala ako výzvu držať krok s tými, ktorí tu boli kvôli rôznym privilégiám. A nielen držať, ale ich aj predbehnúť – kvôli sebe i v mene vyššieho princípu. Hovorí, že bola „urputne zameraná na úspech a tie tri roky na Princetone žila v rytme snaha – výsledky, snaha – výsledky: „Neprestajne som si stanovovala ciele, analyzovala svoje výsledky a počítala dosiahnuté víťazstvá. Prekonala som akúkoľvek prekážku, ktorá sa mi postavila do cesty. Jedna úloha hneď striedala ďalšiu a opäť preverila moje schopnosti.“

Po Princetone nasledoval Harvard a tri roky šprtania práva. Absolventi Harvardu spravidla mieria rovno ku hviezdam a inak to nebolo ani s ňou. Prijala miesto v špičkovej chicagskej právnickej firme Sidley & Austin, v centre mesta, v mrakodrape, ktorý ako dieťa považovala za siedmy div sveta. Čo za privilegovaní ľudia, bieli muži v oblekoch od Armaniho a ženy v slušivých kostýmčekoch tam musia pracovať A teraz k nim patrí aj ona. V dvadsiatich piatich rokoch s asistentkou za chrbtom zarábala toľko, koľko by sa jej rodičom nesnívalo ani v najbujarejších snoch!

 

Sošný stážista

Baracka jej pridelili ako letného stážistu, o ktorého sa mala postarať. Robiť mu spoločnosť a vodiť ho na obedy do dobrých reštaurácií. O tomto mužovi šiel chýr, že je génius. Tiež študoval na Harvarde. Mal exotický pôvod – pochádzal z Havaja, jeho matka bola biela Američanka, otec čierny Keňan. Nie, nevyzerá na zahodenie, zhodnotila. Ale chodí všade neskoro, a to ona z duše neznášala! Nedochvíľnosť bola v jej očiach len maskovaná nafúkanosť. A keď si Barack pred ňou zapálil, ďalšie body dole, cigarety nenávidela. Inak ale mal sexi hlas, bol vysoký a štíhly, mal 28 rokov, bol teda o tri roky starší ako ona. Vyžarovala z neho sebaistota a sebadôvera, ale tak akosi samozrejme a prirodzene. A bol úprimný a otvorený: „Osviežujúci, nekonvenčný a tak nejako zvláštne elegantný.“ Čo sa ešte o ňom dozvedela? Že miluje knihy a je ochotný utratiť za ne aj posledný dolár. Že ho zaujíma filozofia. Že už nemá otca, ktorý zomrel pri autohavárii v Keni. Že jeho mama mala sedemnásť, keď sa na Havaji zamilovala do kenského študenta Baracka Husseina Obamu. Zobrali sa, no zakrátko sa ukázalo, že doma v Keni už jednu manželku má. A nasledoval rozvod. Vzápätí sa mladá antropologička Ann Dunham vydala za jávskeho geológa a odišla za ním do Jakarty. Malý Barack teda prežil detstvo v Indonézii. Otca takmer nepoznal, Obama starší o svojho syna nejavil záujem. Dospieval pod ochrannými krídlami starých rodičov na Havaji, zatiaľ čo matka žila v Indonézii. Študoval na Kolumbijskej univerzite, tri roky pracoval ako aktivista a komunitný koordinátor pre jednu neziskovku. Teraz končí na Harvarde právo a stážuje u právnikov Sidley & Austin, ktorí pevne dúfajú, že z mnohých lákavých ponúk si vyberie práve ich právnickú kanceláriu.

Jej sa však Barack nijako zvlášť nepáčil. Nehodlala sa viazať, chcela sa venovať len svojej kariére. Ale predsa len, Barack bol čierny, a tak akosi prirodzene držali spolu, dvaja černosi vo firme plnej belochov. Michelle píše, ako starostlivo si budovala svoju identitu. „Snažila som sa usporiadať celý svoj život, ako keby som skladala akési dokonalé origami. Dalo mi to veľa práce a na celé to dielo som bola hrdá.“ Keby jej do toho niekto zasiahol, asi by riadne zneistela. Barack „bol ako vietor, ktorý mohol všetko rozhádzať“. Napokon ju víchor citov celkom ochromil. Zamilovala sa do najbáječnejšieho muža, akého kedy poznala. Bol pokojný a sebaistý, nemal problém prejaviť svoje city, povedať jej, že je krásna a že ju miluje. Ale mal komplikovaný vzťah k peniazom. Chcel byť viac užitočný ako bohatý. Veľké právnické firmy sa o neho bili, núkali mu výborný plat, on si však chcel nájsť prácu, ktorá by bola „v súlade s jeho hodnotami“. Aj keby to malo byť za menej peňazí. „Istota, s ktorou vedel, kam mieri, ma ohromovala.“ Ale Barack ju vedel ohromiť aj inak – napríklad sa nechcel ženiť. Povedal jej, že ju miluje, ale v svadbe nevidí zmysel. Jeho matka sa vydala dvakrát a dvakrát sa rozviedla. Lenže rodičia Michelle žili spolu celý život, a to bola stabilita, po akej túžila aj ona. Napokon to pochopil a priviedol svoju milú k oltáru. Zobrali sa v „jednu slnečnú októbrovú sobotu roku 1992, pred viac než tromi stovkami priateľov a príbuzných“.

 

Pre verejné blaho

Barack bol plný odhodlania a akoby to prenášal aj na ňu. Začala pochybovať, či si vybrala správne a či naozaj vie, akým smerom by sa mal jej život uberať? A tak si musela priznať, že luxusné tituly pred i za menom jej nezaručia zmysluplnú prácu, ktorá by ju napĺňala. „Zaslepená potrebou vyniknúť a byť perfektná som si nevšímala jemné signály a vydala som sa nesprávnou cestou.“ Začala teda hľadať nové cestičky, ako sa vrátiť k sebe. Prvá správna smerovka sa rozblikala, keď stretla Valeriu Jarett, zástupkyňu riaditeľa kancelárie chicagského starostu. Michelle síce nemala o radnici nikdy veľkú mienku (robila sa tam politika, a tá bola vždy proti čiernym), navyše by šla s platom o polovicu dole, ale prekonala predsudky a ponúkanú prácu prijala. Na úrade starostu mala široký záber, koordinovala mestské odbory, niekedy zastupovala starostu, riešila sťažnosti, od výrubu stromov až po to, kde sa nevyvážajú odpadky. A medzitým sa učila žiť s mužom, ktorý všetko robil v „ležérnom havajskom tempe“. To ju vytáčalo do nepríčetnosti! Na druhej strane oceňovala, ako si váži ženy a rešpektuje ich nezávislosť. Keď menila zamestnanie, podporil ju a takisto za ňou stál, keď odišla z radnice a prijala miesto výkonnej riaditeľky novej chicagskej pobočky organizácie Public Allies. Mala za úlohu vyhľadávať nadaných mladých ľudí, ktorým Allies ponúkla stáž v štátnej správe alebo komunitnej organizácii, a tak ich motivovala v práci pre neziskovky alebo vo sfére verejných služieb. Nadchla sa pre myšlienku hľadať a piplať talenty, mladých ľudí, ktorí nemuseli vlastniť diplomy z popredných univerzít, ale mali potenciál robiť niečo zmysluplné. To bolo pre ňu zásadné. Nikdy nezabúdala, koľko nevyužitých možností ležalo bez povšimnutia vo štvrtiach, ktoré sa podobali tej jej.

Medzitým aj u nich doma bolo poriadne rušno. Barack pracoval v právnickej firme, ktorá sa zaoberala prípadmi pro bono (pre verejné blaho), popritom prednášal na chicagskej univerzite, v lete 1995 mu konečne vyšla kniha Cesta za snami môjho otca a rok na to ho zvolili do illinoiského senátu. Tým začala jeho politická kariéra. No nebola jej nijako zvlášť naklonená, zastávala názor, že pre politiku je príliš slušný a úprimný a že ho v parlamente „zožerú zaživa“. Ale podporila ho, pomáhala zbierať podpisy, chodila po domácnostiach a počúvala jeho potenciálnych voličov. A bola prekvapená, ako ju to bavilo.

 

Materské bremeno

Po troch rokoch v Public Allies opäť menila miesto. Nastúpila na chicagskú univerzitu ako prodekanka pre komunitné vzťahy – zapáčila sa jej totiž myšlienka zblížiť univerzitu s mestom. A urobila dobre aj v inom smere: dostala zároveň aj jedno z najlepších zdravotných poistení. A že sa jej zišlo – s Barackom sa už nejaký čas pokúšali o dieťa, ale nešlo to. Mala za sebou jeden bolestný potrat a v tridsiatich troch rokoch si dieťa priala každou bunkou svojho tela. Koľkokrát sa Barack doslova prirútil zo zasadania senátu, aby stihol jej ovuláciu! A stále nič…

Malia Ann Obama sa narodila 4. júla 1998. Jej rodičia sa napokon rozhodli pre umelé oplodnenie, ale ako mladá matka poznamenáva – celé bremeno zodpovednosti ležalo aj tak na nej. Denne musela dochádzať do nemocnice na ultrazvukové kontroly a odbery krvi, zatiaľ čo jedinou povinnosťou jej manžela bolo „zastaviť sa v ambulancii a poskytnúť nejaké spermie“. Rovnakým spôsobom sa o tri roky neskôr narodila aj Natasha Marian Obama, ktorej nikto nepovedal inak ako Sasha.

Hoci ju materstvo celkom pohltilo (ako precízna detailistka bola schopná analyzovať každé grgnutie svojich dcér a obsah ich plienok podrobovať priam mikroskopickému rozboru), keď mala Sasha tri mesiace, zobrala miesto výkonnej riaditeľky pre lokálne záležitosti fakultnej nemocnice chicagskej univerzity. Dala si však podmienku, že potrebuje pružnú pracovnú dobu, home office, že si sama bude organizovať čas. A tiež požadovala slušný plat, aby si mohla dovoliť opatrovateľku. Nový riaditeľ jej to všetko prisľúbil. Práca ju bavila a napĺňala, aj keď tempo jej života naberalo na obrátkach a ona mala pocit, že sa nachádza „v trvalom stave prepracovanosti“. Vstávala o piatej, aby si dala dve hodinky v kľude na počítači, večer padala do postele úplne vysatá. A do toho večná manželova nedochvíľnosť, ktorá ju privádzala do zúrivosti. Ako keď naň s dievčatami čakala s večerou a on telefonoval, že o dvadsať minút je doma… a prišiel o hodinu a pol neskôr. Už uložila dcéry do postele a keď sa konečne zjavil vo dverách, vynadala mu alebo išla urazene spať. Až skončili v manželskej poradni… Výsledkom bol pevný rozvrh, ktorý jej poskytoval aj chvíľku pre seba: od piatej ráno hodinka vo fitness centre, aby bola o pol siedmej doma a vychystala deti do škôlky. Večera presne o pol siedmej, o siedmej kúpanie, do ôsmej knižky a maznanie, o ôsmej večierka. Ak to otecko nestihol, mal smolu, už sa naň nečakalo. „Teraz bolo jeho úlohou držať s nami krok.“

V nemocnici začínala s jedným asistentom, po čase sa jej tím rozrástol na dvadsaťdva ľudí. Bola hrdá, ako to všetko zvláda, aká je super výkonná matka. Malia už začala chodiť do školy, keď ju povýšili na zástupkyňu riaditeľa pre vonkajšie vzťahy. V takej váženej inštitúcii, akou bola chicagská nemocnica s takmer desaťtisíc zamestnancami, dostať sa do vrcholového manažmentu, to už bolo niečo!

 

Biely dom na dosah

Prvý raz sa o senátorovi Barackovi Obamovi ako o budúcom americkom prezidentovi začalo hovoriť po jeho kľúčovom prejave na zjazde Demokratickej strany v roku 2004. Jeho politická hviezda prudko stúpala. Od začiatku prezidentskej kampane Michelle prenasledovali obavy – aký dopad to bude mať na ich rodinu? A čo publicita urobí s ich dcérami? Zvažovala všetko, lebo všetko záležalo na nej. Ak povie nie, Barack nebude kandidovať. Napokon prikývla, ale jej súhlas zmierňoval fakt, že, ako sama priznáva, vôbec neverila, že by mohol prezidentské voľby vyhrať. Od začiatku sa zapájala do manželovej kampane, a to oveľa aktívnejšie, ako jej predchodkyne. Bol to šialený závod, ktorý musela dobehnúť do cieľa každý deň znovu, jej itinerár obsahoval päť, šesť verejných akcií denne, trmácala sa z miesta na miesto v požičanej dodávke, ale vydobyla si právo byť každý večer o ôsmej späť, aby mohla uložiť dcéry do postele. Samozrejme, čím viac ju bolo vidieť, tým viac si ju všímali médiá. A nijako ju nešetrili. Najtvrdší útok prišiel, keď novinári z jej 40- minútového prejavu o novej nádeji pre Ameriku vytrhli jednu (nešťastne sformulovanú) vetu: „Po prvý raz v dospelosti som na svoju zem naozaj hrdá.“ Okamžite nasledoval bezpočet komentárov o tom, aká je zlá vlastenka je a ako nenávidí svoju rodnú zem. Jej muža zasa obviňovali, že je tajný moslim, televízia Fox News meno prezidentského kandidáta prezentovala vždy ako Barack Hussein Obama. A prišiel aj výsmech a karikatúry Obamu ako manžela pod papučou tej obrovskej „godzilly“ – príliš vysokej, príliš čiernej, príliš ambicióznej, rasistky, ktorá nenávidí belochov, s militantným prejavom a permanentne naštvaným imidžom. S odstupom času priznala, že skutočne až príliš tlačila na pílu, vo svojom zápale bola až príliš nástojčivá. Raz jej ktosi poradil, aby si pustila videozáznam svojho prejavu – bez zvuku. „Naraz mi bolo jasné, že politika má aj svoju javiskovú stránku.“ A nebola by to puntičkárka Michelle Robinson, keby túto novú rolu nezačala detailne pilovať!

 

 

Simonetta Zalová,

foto SITA

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2019)