Mirka Ábelová – Zbláznená do básnenia

 

 

Toto sú Básničky pre domáce paničky: o Daniele a neznesiteľnej ľahkosti prania, o Bohdane, smútku a ako ho roztrieskať o papier, o Veronike a tichu pripomínajúcom hrozivý škrek motorovej víly (lebo sú noci bez nocí a noci bezmoci), o Dorote a daždi čo ju obchytkáva, o chvoste psa, o Žofii a tom, prečo je dobrá milenka pre manželku na nezaplatenie…

 

abelova

Poetka Mirka Ábelová vydala Básničky pre domáce paničky ako svoju tretiu zbierku básní, predchádzal jej Striptíz (2011) a Na! (2014). Davidovi Kollerovi napísala väčšinu textov na jeho album ČeskosLOVEnsko, ktorý získal minulý rok ocenenie Anděl za album roka. Sama účinkuje v literárno-hudobnom zoskupení Vítrholc. Pre Rádio_FM vymýšľa a moderuje poetickú desaťminútovku Nedeľná chvíľka poézie_FM. Deväť rokov pracovala ako redaktorka a moderátorka spravodajstva Rádia Slovensko, v súčasnosti pôsobí ako hovorkyňa Greenpeace Slovensko. Hrá hlavnú úlohu v pripravovanom filme La Dolce Morte. V Miau si zobrala na mušku namiesto Daniely, Bohdany, Veroniky & spol. Marilyn (Monroe), Vivienne (Westwood), Miley (Cyrus) či Jane (Austin). Také (ne)obyčajné domáce paničky…

 

 

 

1. Elizabeth Gilbert, autorka úspešnej knihy Jedz, modli sa a miluj mala vo veci svojho budúceho povolania vždy jasno. Na tento svet prišla – „aby som bola spisovateľka, od mojej prvej cigarety až po posledný deň“.

Vždy som chcela robiť niečo, pri čom by som jemne vyčnievala z davu. Ani neviem prečo. Asi preto, že som jedináčik a tak individualizmom a exhibicionizmom som zrejme zasiahnutá (smiech). Chcela som robiť všeličo, od dojičky kráv cez módnu návrhárku, modelku, učiteľku na základnej škole až po psychologičku či kurátorku v galérii moderného umenia. Nakoniec to vyhrala novinárčina. Básne som začala písať asi v pätnástich, ale nikdy mi nenapadlo, že by sa o písaní poézie dalo uvažovať ako o povolaní. Na tento svet som zrejme prišla preto, aby som stále skúšala, kam až siahajú moje hranice a aby som si občas pritom nabila pusu.

 

 

2. Marilyn Monroe si vraj na seba do postele nebrala nič, iba pár kvapiek parfumu Chanel No.5.

Ja som už niekoľko rokov závislá od vône Christian Dior Hypnotic Poison, inú nepoužívam a ani už nebudem. Marilyn raz spôsobila jemný škandál, keď ju počas natáčania ktoréhosi z filmov odfotili, ako číta knihu Jamesa Joycea Ulysses. Dovtedy ju pre jej vzhľad považovali za hlúpučké dievčatko. No a „hlúpučké dievčatko“ s Joyceom v rukách, to vám bola vec!

 

 

3. Vivienne Westwood s Malcolmom McLarenom zo Sex Pistols si vraj začala tak, že keď raz ochorel, nasťahoval sa do jej postele. McLaren neskôr negentlemansky tvrdil, že svoju chorobu iba predstieral, lebo chcel vedieť, aké je to spať s učiteľkou. Nenávidel autority a učiteľov zvlášť.

Vivienne Westwood mám rada. Je to prvá dáma haute couture a pankáčka v jednom (smiech). Zároveň sa angažuje v ochrane prírody, pomáhala aj Greenpeace s kampaňou Save the Arctic. A je správne „strelená“. Pokiaľ ide o  autority, s nimi mám podobný problém, čo sa občas prejavuje nedostatkom rešpektu.

 

 

abelova1

4. Sylvia Plath napísala knižku veršovaných rozprávok pre deti ešte ako bezdetná. V mladosti ju mučili pochybnosti, že keď sa žena vydá a porodí deti, je to, akoby jej „vymyli mozog“. Bála sa, že stratí schopnosť písať básne „pri smažení vajíčok pre nejakého muža“.

Paradoxne, podľa knihy Pytliakove ženy, ktorá rekonštruuje Sylviin život, si po narodení prvého dieťaťa načas obrazne povedané „mozog vymyť nechala“. Sylvia totiž neznášala menštruáciu, mala z nej depresie a zistila, že počas tehotenstva, keď menštruácia neprichádza a rastie v nej nový život, je omnoho šťastnejšia. Zároveň sa vyžívala v domácich prácach, rada varila, piekla, hrala sa s deťmi, bola „vážna“ gazdinka, čo však nemalo žiadny vplyv na jej písanie. Prečo by aj malo mať, všakže? Veď materstvo nie je choroba. Ja sa na materstvo teším. Nebojím sa, že by mi „vymylo mozog“, skôr rozšíri moje obzory v doteraz nepreskúmaných oblastiach. Písanie v sebe buď máte, alebo nemáte.

 

 

5. Alžbetu, kráľovnú Matku, udržovalo sviežou šampanské a gin s tonikom, ktoré vraj pravidelne píjavala až do neskorej staroby. A dožila sa úctyhodného veku: 101 rokov.

Biele suché víno, posilka, zdravé jedlo s občasnými prehreškami, pohľad na more a veľa smiechu s priateľmi a rodinou. To je niečo, čo pri živote bude držať mňa. Momentálne mi k tomu chýba častejší pohľad na more, ale pracujem aj na tom… Základom je byť vyrovnaná sama so sebou. Vedieť o svojich kvalitách a nebáť sa svojich chýb.

 

 

6. Annie Girardot vyhlásila: „Byť hercom znamená rozplynúť sa v životoch ostatných.“

Byť poetkou znamená občas aj zaznamenávať detaily zo životov ostatných, ktoré by sa inak rozplynuli.

 

 

7. Pippi Dlhá Pančucha rada vymýšľala nové slová. Keď varila, pospevovala si: „Už to poletí na omelety, už sa to pomiesi na omelesy, už sa to popraží na omalaži.“ Alebo vynašla slovo špunk a išla ho hľadať.

Mať veľkú fantáziu je obrovský dar. Dokázať si vymyslieť magické svety, čarovné postavy, úžasné príbehy. Fantázia je však aj dar predstaviť si veci, ktoré možno nie sú až také príjemné. Minimálne týmto druhým druhom fantázie disponujem od detstva aj ja. Dokážem si predstaviť najdesivejšie veci, doslova sa vystresovať, až paralyzovať. To mi zostalo dodnes, priateľ sa mi niekedy smeje, že by som mala robiť ministerku konšpirácií, lebo svoje príbehy dokážem občas dotiahnuť do vražednej „dokonalosti“.

 

 

abelova2

8. Pani Haydnová, manželka slávneho hudobného skladateľa, bola riadna potvora, svojmu mužovi robila všeličo napriek: jeho notové záznamy používala ako papier na pečenie alebo si na ne natáčala vlasy.

Neviem teda, čím ju pán Haydn tak veľmi vytáčal, ale pre tento druh pomsty nemám veľké pochopenie. Aj keď, priznávam, raz som v amoku aj ja vyhadzovala periny z okna, to keď mi bývalý oznámil, že v nich páchal neprístojnosti s istou slečnou… Vo svetle týchto okolností malé prieky pani Haydnovej vyznievajú ako milé huncútstva, haha. Pravdou je, že nám občas emócie dokážu parádne zastrieť racionálne uvažovanie a my sa potom s odstupom času divíme, ako sme to, dopekla, dokázali urobiť…

 

 

 

9. Jane Austin kritici vyčítali, že ignoruje dejiny. Čo tam po tom, že počas jej života sťali hlavu Márii Antoinette, admirál Nelson bojoval s Napoleonom, ju zaujímalo akurát to, kto kde a s kým na tom jej malom zaprdenom vidieku…

A vidíte, aj tak sa o nej dnes učíme v škole. Pri písaní je dôležité mať svoju víziu a ísť si za ňou. Či už ide o poéziu, alebo o prózu, ak by človek neustále počúval iba to, čo mu hovoria kritici a následne by sa tomu prispôsoboval, asi by sa v tom čoskoro stratil, prípadne zošalel.

 

 

10. Sartrova milenka (jedna z mnohých) o posteľných têteà-têtefrancúzskym filozofom a spisovateľom povedala: „Vnikol do človeka ako tank, ako skutočný tank. No nie penisom, ale slovami…“

Slová dokážu poriadne zamotať hlavu. Niekedy môžu byť silnejšie ako dotyk alebo bozk. Nechávajú totiž rozohrať našu fantáziu a my si ich význam predstavíme po svojom. Napríklad ja som odmalička snívala, že mi nejaký muž bude písať dobré (!!!) básne. Zatiaľ je to však tak, že píšem ja básne o mužoch (smiech). So slovami to treba vedieť, lebo vedia byť aj pekne otravné.

 

 

 

Simonetta Zalová

foto Jozef Barinka

 

 

Druhú desiatku otázok a Mirkiných odpovedí nájdete v októbrovom čísle MIAU (2016)