Mladé amazonky

 

Kým ich vrstovníčky sa zväčša zaujímajú len o počet lajkov na sociálnych sieťach a najnovšie čačky-mačky, ony sú iné. Osud si s nimi zahral nepeknú hru, zlomiť sa však nedali. Majú v sebe neskutočnú silu a bojujú za lepší život. Pre svoj národ, krajinu i celú planétu. 

 

Greta Thunberg (16)

Chcem, aby ste panikárili

Kto je to: Bojovníčka za ochranu životného prostredia.

 

20.august 2018

Vo Švédsku začína nový školský rok a žiaci sa vracajú do svojich lavíc. V 70-tisícovom švédskom meste Södertälje, v jednej z miestnych škôl Kringlaskolan chýba medzi deviatakmi istá Greta. Nie je ani chorá, ani si jej rodičia nepredĺžili dovolenku, dievča v tom čase už stojí pred švédskym parlamentom a v ruke drží plagát s nápisom Skolstrejk för klimatet (Školský štrajk za klímu). Rozhodla sa, že sem príde každý deň až do 9. septembra, kedy sa majú v krajine konať celonárodné voľby. Greta chce, aby švédska vláda znížila emisie uhlíka, tak ako sa zaviazali v Parížskej dohode. O Grete na druhý deň písalo zopár miestnych médií, o niekoľko týždňov už o 15-ročnej školáčke s kamennou tvárou a dvomi vrkočmi vedel celý svet. A v apríli tohto roka ju časopis Time zaradil medzi sto najvplyvnejších ľudí roka 2019. Mnohí ju milujú, iní sa z nej vysmievajú…

 

Zrodila sa bojovníčka

Narodila sa 3. januára 2003 do umeleckej rodiny, jej otec Svante je herec, ale presedlal na manažovanie svojej úspešnej manželky. Mama Malena Ernman je operná speváčka, venuje sa aj kabaretu, šansónu, džezu či muzikálu. Greta je staršia z ich dvoch dcér, keď mala 11 rokov, dostala depresie a prestala hovoriť. Diagnózy lekárov neskôr zneli: autizmus, konkrétne Aspergerov syndróm, obsedantno-kompulzívna porucha, elektívny (selektívny) mutizmus, ktorý je vinný za to, že dotyčný mlčí. Greta má však vo svojom mozgu jasno: chce bojovať za klímu, chce o tom ľuďom hovoriť a trvať na tom, že treba rázne konať. Začala doma – vypínala svetlá, vyťahovala šnúry zo zásuvky, presvedčila rodinu, aby prešli na vegánstvo a predovšetkým, aby už nelietali – uhlíková stopa z lietadiel pácha nenapraviteľné škody v atmosfére. Nápad so školským štrajkom jej vnukol americký Pochod za naše životy, ale nik s ňou do toho nechcel ísť. A potom prišlo leto 2018. Najteplejšie leto vo Švédsku za posledných 262 rokov. Vlny horúčav, suchá, lesné požiare… Slečna Thunberg sa rozhodla konať. Vyrobila si jednoduchý plagát Skolstrejk för klimatet a 20. augusta sa postavila pred parlament. A vydržala tam do 9. septembra, ako si predsavzala.

 

Čo jej leží na srdci

Greta dnes už protestuje len piatky a pridávajú sa k nej žiaci a študenti z celého sveta s jasným posolstvom: štrajkujeme za našu budúcnosť, pretože dospeláci na ňu kašlú. Ich heslo znie Fridays for Future (Piatky za budúcnosť). Okrem toho sa Greta zúčastňuje na stretnutiach mocných tohto sveta, nemôžeme však napísať, že je na roztrhanie a lieta z krajiny do krajiny, lebo tvrdohlavo odmieta sadnúť do lietadla, a tak cestuje elektro automobilom, vlakom či na solárnej jachte. Na zasadnutie Svetového ekonomického fóra vo švajčiarskom Davose v januári 2019 cestovala 32 hodín vlakom, no delegáti kvôli stretnutiu uskutočnili 1.500 letov. V Davose predniesla Greta svoje legendárne vety: „Nechcem, aby ste mali nádej. Chcem, aby ste panikárili. Chcem, aby ste cítili strach, tak ako to cítim ja každý deň. A potom chcem, aby ste konali. Chcem, aby ste sa správali, ako keby ste boli v kríze. Chcem, aby ste konali, ako keby vám horel dom, pretože to tak je.“

Neriešiteľným problémom sa zdala účasť na klimatických konferenciách či protestoch za Atlantikom, nakoniec sa našlo riešenie aj tu, hoci šlo opäť o zdĺhavú záležitosť. Do New Yorku a na pravidelnú decembrovú klimatickú konferenciu v Santiagu de Chile sa vypravila, či skôr vyplavila loďou. Samozrejme, nešlo o žiadnu luxusnú zaoceánsku loď, zaťažujúcu životné prostredie, ale voľba padla na tu najekologickejšiu možnosť. Závodná jachta Malazia je 18 metrov dlhé plavidlo, ktoré k pohonu okrem plachiet využíva elektrinu vyrábanú solárnymi panelmi. Odhodlanej školáčke sa nepáči, že bohatí ľudia v krajinách ako napríklad jej rodné Švédsko či Veľká Británia obetujú biosféru len preto, aby mohli žiť pohodlne a v luxuse. Podľa nej by téma boja proti klimatickým zmenám mala byť nosnou témou každého televízneho vysielania každej televíznej stanice. Zapnete televíziu a o čom sa rozpráva? O emisiách.

 

 

Emma González (19)

Volovina!

Kto je to: Bojovníčka proti zbraniam.

 

14.február 2018

Stredná škola Marjory Stoneman Douglas High School vo floridskom meste Parkland je tak ako tisícky iných amerických škôl vyzdobená doružova. Je predsa Valentín, sviatok lásky. Pred pol treťou vchádza do školy jej bývalý žiak, 19-ročný Nikolas Cruz. Spustí požiarny alarm a v škole tým vyvolá mierny zmätok – požiarne cvičenie mali predsa včera. Ide opäť o cvičenie, alebo naozaj horí? Cruz neprišiel len tak s rukami vo vreckách, v ruke drží poloautomatickú pušku AR-15 a spustí paľbu. Trvá 6 minút a 20 sekúnd, o život príde 14 žiakov a 3 zamestnanci školy. Potom Cruz spolu s ostatnými vydesenými žiakmi opustí školu, zájde do nákupného centra, kde si kúpi sódu a o dve hodiny sa pokojne nechá zatknúť miestnou políciou. Spojené štáty americké na deň lásky zažili najväčší školský masaker. Počet obetí neskôr vzrástol na 19, dvaja študenti spáchali po niekoľkých mesiacoch samovraždu, keďže sa nedokázali vyrovnať s posttraumatickým stresom a pocitmi viny, že oni prežili.

 

Zrodila sa bojovníčka

O tri dni po masakri stojí pred súdnym dvorom Fort Lauderdale hlúčik ľudí. Médiá, študenti, rodičia… Pred mikrofón sa postaví dievčina v čiernom tielku, s vyholenou hlavou a chystá sa predniesť svoju reč. Od začiatku bojuje so slzami a vzlykmi, napriek tomu prednesie 11-minútové vyhlásenie, ktoré všetkými otrasie. Volá sa Emma González, má 18 rokov a vykričí pravdu na celý svet. Ničoho sa nebojí, pred troma dňami sa krčila pod školskými lavicami, držala za ruku svoju kamarátku a načúvala rachotu pušky. Teraz sa už skutočne ničoho nebojí, hoci spomienky z tých šiestich minút ju budú mátať po zbytok života. Kričí: „Hovoria, že prísnejšie zákony o zbraniach neznižujú násilie spáchané so zbraňou – kričíme: Volovina. Hovoria, že dobrý chlapík so zbraňou zastaví zlého chlapíka so zbraňou – kričíme: Volovina. Hovoria, že zbrane sú len nástroje ako nože a sú nebezpečné ako autá – kričíme: Volovina. Hovoria, že žiadne zákony neboli schopné zabrániť stovkám nezmyselných tragédií, ktoré sa udiali – kričíme: Volovina. Že vraj deti nevedia, o čom hovoria, že sme príliš mladí, aby sme rozumeli tomu, ako vláda pracuje – kričíme: Volovina.“ We call bullshit (skratka BS), vďaka tejto jednoduchej vete sa z mladej dámy stal v priebehu niekoľkých hodín miláčik amerického národa. „We call BS“ bolo zrazu všade, dokonca aj Madonna použila túto frázu vo svojej piesni I rise, ktorá vyšla na jej zatiaľ poslednom albume Madame X.

 

Čo jej leží na srdci

Američania milujú zbrane, podľa štatistík predovšetkým starší bieli muži. Druhý dodatok Ústavy USA z roku 1791 chráni právo Američanov držať a nosiť zbrane. O osemdesiat rokov neskôr vznikla v krajine Národná asociácia (držiteľov) zbraní (NRA). Do polovice 20. storočia bola streleckou organizáciou, domovom pre klasických poľovníkov a zberateľov zbraní, ktorých zastrešovala a poskytovala im vzdelanie o zbraniach. Dnes je z NRA jeden z najsilnejších politických subjektov v krajine. Najsilnejšia lobby, ktorá má svoje chápadlá všade. Byť ich členom, rozmaznávajú vás: máte lacnejšie životné poistenie, rabat pri kúpe auta, zľavy na hotelovú izbu či kvalitné vína za cenu tých zo supermarketu. Ich heslo „Vyplatí sa byť členom“ je vskutku pravdivé. Postaviť sa proti NRA, povedané natvrdo, a ste mŕtvy. Emma González to napriek tomu urobila.

Florida je označovaná ako slnečný štát, „sunshine state“, ironici ju však premenovali na „gunshine state“, štát jasu zbraní. Na Floride nebol problém získať zbraň, stačilo mať osemnásť a zájsť do predajne. Nik neskúmal, kto ste a prečo si kupujete zbraň. Až po streľbe vyšlo najavo, že Nikolas Cruz bol problémový mladík. Adoptovaný, posledné roky žil u príbuzných a priateľov svojich už vtedy mŕtvych adoptívnych rodičov, niekoľkokrát ho zo školy vylúčili, hovorilo sa o ňom ako podivínovi a tento podivín si celkom legálne zaobstaral zbraň. Emma González sa vo svojej reči zaviazala, že so svojimi rovesníkmi bude tlačiť na floridskú vládu, aby zmenila zákony. Na tlak verejnosti bol už v marci 2018 prijatý zákon pomenovaný na počesť školy Marjory Stoneman Douglas High School Public Safety Act. Vek nakupujúceho sa zvýšil na 21 rokov a predovšetkým sa stanovila čakacia doba na preverenie záujemcu. Mentálne narušení ľudia, ktorí boli zatknutí podľa niektorých zákonov, sú vylúčení z možnosti vlastniť zbraň. Taktiež sa vytvoril program na vyzbrojovanie učiteľov a najímanie školskej polície.

Lenže to je len Florida a USA majú 50 štátov a washingtonský dištrikt. No nezostalo len pri zmene floridského zákona a plamenných rečiach, Emma vystupovala v televízii, u Ellen DeGeneres, dostala sa na obálky najvýznamnejších časopisov a rozhodla sa potiahnuť do ulíc. Spolu s desiatkami iných študentov pripravila Pochod za naše životy (March for Our Lives). Hlavná demonštrácia sa konala vo Washingtone a pridalo sa 880 demonštrácií po celej krajine. Od čias vojny vo Vietname šlo o najväčšie protesty organizované mládežou. V hlavnom meste Emma opäť rečnila, tentokrát najsilnejšou časťou jej prejavu neboli žiadne tvrdé slová, ale mlčanie. Emma v rámci svojho vystúpenia mlčala oných nešťastných 6 minút a 20 sekúnd. Demonštranti sa ocitli aj pred Bielym domom, ktorému sa obrátili chrbtom. Donald Trump dal od začiatku najavo na koho strane stojí. Je to hrozná tragédia, príčinou je Cruzovo mentálne zdravie – vyjadril sa hneď na začiatku, a tým debata skončila. „Keď mi prezident do tváre povie, že to bola hrozná tragédia a že sa nedá nič robiť, pýtam sa ho, koľko peňazí dostal od Národnej asociácie zbraní…“ odpovedala Emma. Hanbite sa – odkazovala Trumpovi a všetkým politikom, ktorí si od NRA nechávajú platiť kampane. Stávate sa komplicmi pri vraždení.

 

 

Malála Júsafzaj (22)

Prečo je také ľahké dať zbrane, ale také ťažké dať knihy?

Kto je to: Bojovníčka za vzdelávanie.

 

9.august 2012

Údolie Svat v severozápadnom Pakistane, autobus plný detí. Vstúpia doň traja zamaskovaní muži, obrátia sa na prítomné dievčatá a jeden z nich prehovorí: „Ktorá z vás je Malála? Hovorte, lebo vás zastrelíme všetky.“ Dievčatá mlčia, ale poniektoré šibnú očami tým smerom. „Bola som jediné dievča s nezakrytou tvárou. Tu zdvihol Taliban čiernu pištoľ…“ Dievčatá kričia od hrôzy, tí chlapi ich pätnásťročnú kamarátku zblízka strelia do hlavy. Guľka preletí okolo ľavého oka, cez krk a zavŕta sa do ramena blízko miechy. Postrelené dievča sa preberie o desať dní v nemocnici v anglickom Birminghame. Iba zázrakom prežilo útok Talibanu…

 

Zrodila sa bojovníčka

Malála Júsafzaj sa narodila 12. júla 1997 ako prvé dieťa rodičov patriacich medzi nižšiu strednú triedu. Sú to Paštúni, žijú v meste Mingora, v údolí Svat na severozápade krajiny, kde Pakistan susedí s Afganistanom. Nebezpečný, ale aj krásny kraj a Mingora je turisticky navštevované mesto. Hoci je táto rodina moslimská, otec Ziauddin nežialil, že sa mu nenarodil syn, obe pohlavia považoval za rovnocenné. Dcére dali meno Malála na počesť poetky a ľudovej hrdinky Malalai von Maiwand, ktorá na konci 19. storočia povstala proti britským vojskám. Malála znamená trpiaca, smutná… Otec je vzdelaný človek – básnik, riaditeľ, prevádzkovateľ reťaze súkromných škôl Khushal Public School a aktivista za vzdelávanie. Hoci sa mu neskôr narodili dvaja synovia, vedel, že jeho dcéra je niečo špeciálne. Aj preto keď chlapci už večer spali, ona mohla ponocovať a debatovať s ním o politike…

V roku 2004 sa nad údolím Svat začalo zmrákať, do oblasti prenikol Taliban a o tri roky neskôr bola oblasť už celkom paralyzovaná. Muži s dlhými vlasmi a bradami – ako ich nazývala Malála – rozsievali strach. Zakázali televíziu, hudbu, tanec, spev, ženy sa nemohli vzdelávať, ísť nakupovať, na verejnosti sa smeli objavovať len úplne zahalené, na námestiach boli vystavené telá a orgány mŕtvych policajtov, ktorí bránili legitímnu pakistanskú vládu. Júsafzajovci, konkrétne otec a dcéra, nepatrili medzi tých, ktorí mlčia, naopak, nebáli sa otvorene protestovať. V septembri 2008 vystúpila len 11-ročná Malála v novinárskom klube v meste Péšávar a priamo sa pýtala: „Ako sa Taliban opovažuje vziať mi moje základné právo na vzdelanie?“ Neskôr sa jej reč objavila v novinách či na televíznych kanáloch. To bol iba začiatok, o rok neskôr začala praxovať na Institute for War and Peace Reporting (Inštitút pre vojnové a mierové spravodajstvo) a dostala úlohu oslovovať žiakov na školách a zapájať ich do sociálnych otázok prostredníctvom žurnalistických foriem.

 

Čo jej leží na srdci

O niekoľko mesiacov ju už poznala celá krajina, resp. tí, ktorých trápil komplikovaný osud Pakistanu. O čo šlo? BBC spravovala v krajine aj webovú stránku písanú v jazyku urdu a novinárom napadlo, že by bolo zaujímavé, ak by sa čitatelia dozvedeli, ako vyzerá skutočný život pod nadvládou Talibanu. Život jednoduchého človeka a najlepšie mladého dievčaťa, pretože dievčatá Taliban utláča najviac. Nájsť takéto odvážne dievča, ktoré by, samozrejme, publikovalo pod pseudonymom, dostal na starosť Malálin otec. Popýtal sa v niekoľkých rodinách, ale nik nechcel riskovať, každý sa bál pomsty Talibanu, a tak navrhol žurnalistom vlastnú dcéru. Má síce jedenásť a nie pätnásť, ako si v BBC pôvodne predstavovali, ale myslí si, že to zvládne. Od 3. januára 2009 vyšlo na webe niekoľko jej článkov (pod zmeneným menom), kde sa zdôveruje so svojimi pocitmi a myšlienkami. „Včera som mala strašný sen s vojenskými helikoptérami a Talibanom. Mám také sny od začatia vojenskej operácie vo Svate. Bojím sa chodiť do školy, pretože Taliban vydal dekrét zakazujúci chodiť všetkým dievčatám do školy…“

Taliban onedlho uzatvoril s pakistanskou vládou prímerie, dievčatá sa smeli vrátiť do škôl, každý však tušil, že ide len o dočasnú dohodu. A nemýlili sa. Vypukli opäť boje, Malálina rodina sa rozdelila, otec v Péšávare protestoval a loboval, Malála žila u príbuzných na vidieku, kde ju navštívili žurnalisti z New York Times. „Naozaj sa tu nudím, pretože tu nemám žiadne knihy na čítanie,“ hovorilo dievča na kameru. V lete sa situácia v údolí Svat zlepšila, Taliban bol vytlačený a rodina bola opäť spolu v Mingore. Malála bola čoraz aktívnejšia, priznala sa, že ona je autorkou otvoreného blogu na BBC, poskytovala rozhovory do miestnych i svetových médií, tvrdohlavo bojovala za ženské vzdelávanie, získala nomináciu na International Children’s Peace Prize a s ňou prišli aj vyhrážky smrti. Objavili sa v novinách, na jej facebooku, pod dverami domu nachádzala lístočky. Bála sa smrti? „Často na to myslím a jasne si predstavujem tú scénu. Ak by ma prišli zabiť, poviem, že to, čo sa snažia urobiť, je nesprávne, že vzdelanie je naše základné právo,“ zamýšľalo sa dievča, pričom sa upokojovala presvedčením, že Taliban nezabíja malé dievčatá. Má predsa len 15 rokov. Potom prišiel 9. október 2012 a ona sa posadila do školského autobusu…

O desať dní sa prebrala v birminghamskej nemocnici Queen Elizabeth Hospital, ktorá sa špecializuje na zranenia spôsobené vo vojenských konfliktoch. Akoby zázrakom prežila. Po atentáte ju najskôr ošetrili vo vojenskej nemocnici v Péšávare, kde jej odstránili časť lebky, aby zmiernili opuch mozgu. Ponuky na jej liečbu a opateru prišli z celého sveta, voľba padla na britské ostrovy. Zdravotnú starostlivosť, ubytovanie či stravu jej zaplatila pakistanská vláda. Mala výčitky svedomia a na získanie informácií, ktoré budú viesť k zatknutiu útočníkov, vypísali odmenu 10 miliónov rupií (cca 74.000 eur). Taliban sa k útoku otvorene prihlásil s odôvodnením, že Malála je symbolom ateizmu a obscénnosti a ak prežije, skupina sa na ňu opäť zameria. Polícia síce strelca rýchlo vypátrala, no spravodlivosť naplnená nebola, vyštudovaný chemik sa už roky skrýva v Afganistane.

Odvážna malá Pakistanka zatiaľ podstúpila v Birminghame niekoľko operácií. Reparovali jej tvárové nervy, lebku i ucho, pričom jej doň voperovali kochleárny implantát pomáhajúci obnoviť sluch. Na jar 2013 podstúpila rehabilitácie a rozhodla sa, že jej domovom sa stane Anglicko, hoci Pakistan stále nadovšetko miluje. Boj za vzdelávanie teraz môže viesť po celom svete. Jej prvé verejné vystúpenie sa konalo keď dosiahla 16. narodeniny, prednášala na pôde OSN, neskôr sa stretla s kráľovnou Alžbetou i Barackom Obamom. Politológovia obdivovali jej guráž – bývalému americkému prezidentovi vyčítala nasadenie dronov do jej krajiny. Pri ich používaní zomierajú aj nevinní ľudia, čo samozrejme vedie k ich odporu a ochranné krídla im poskytuje práve terorizmus.

V nasledujúcich rokoch získala niekoľko významných svetových ocenení vrátane Nobelovej ceny za mier. Stala sa tak najmladšou nositeľkou ceny vo všetkých disciplínach. „Som hlasom 66 miliónov dievčat, ktorým bolo odopreté vzdelanie,“ vyhlásila vo svojej ďakovnej reči. „Mala som dve možnosti. Mohla som mlčať a čakať na zabitie. Ale mohla som aj zvýšiť hlas a potom sa nechať zabiť. Rozhodla som sa pre tú druhú možnosť. Prečo je také ľahké dať zbrane, ale také ťažké dať knihy? Prečo je také ľahké stavať tanky a také ťažké zriaďovať školy?“ A na záver: „Som veľmi rada, že som prvá Paštúnka, prvá Pakistanka a najmladšia osoba, ktorá túto cenu získala. A som si celkom istá, že som aj prvá nositeľka Nobelovej ceny, ktorá sa ešte háda s mladšími bratmi.“

 

 

Yeonmi Park (26)

V Severnej Kórei nie je JA, iba MY

Kto je to: Bojovníčka za ľudské práva Severokórejčanov.

 

1.apríl 2009

„Vystúpila som z lietadla a ocitla som sa na inej planéte. V Južnej Kórei bolo všetko nové a desivé. Začala som sa opäť vzdelávať ako tínedžer. Jedna z najťažších vecí pre mňa bolo naučiť sa, ako sa predstaviť. Nikdy predtým som to nerobila. Učiteľ vysvetlil, že prvá vec, ktorú poviete, je vaše meno, vek, vaše rodisko. Potom môžete hovoriť o svojich záľubách a o tom, čím chcete byť v budúcnosti. Nemala som potuchy, čo je to záľuba a nikdy predtým som nepremýšľala, čím chcem byť, keď vyrastiem. V Severnej Kórei nie je JA, iba MY. Nevedela som povedať moju obľúbenú farbu. Nevedela som, čo je správna odpoveď. A tak som kopírovala učiteľa, ktorý povedal, že jeho obľúbená farba je ružová. Trvalo mi dlhý čas začať myslieť za seba.“

 

Zrodila sa bojovníčka

Yeonmi Park sa narodila 4. októbra 1993 v severokórejskom meste Hyesan do vcelku dobre situovanej rodiny. Na severokórejské pomery. Má staršiu sestru Eunmi, matka pracovala ako zdravotná sestra v armáde, otec bol členom vládnej robotníckej strany a pracoval na miestnej radnici. Lenže potom sa zaplietol do čierneho obchodovania so zlatom a inými kovmi a vláda a strana mu na to prišli. Ocitol sa v pracovnom tábore a zvyšok rodiny čakal každodenný hlad. Keď sa z pracovného tábora vrátil s podlomeným zdravím, padlo jasné rozhodnutie: musíme utiecť, bude už len horšie a neprežijeme. Problémy navyše vyvolala Eunmi, tá nečakala na rodinu a utiekla sama. Otec sa úteku vzdal, kvôli chabému zdravotnému stavu sa obával, že by rodinu len zdržoval a riziko chytenia by bolo väčšie. Deň D bol stanovený na 30. marec 2007. Yeonmi mala 13,5 roka.

Čo vedeli Yeonmi a jej matka o okolitom svete? „Vyrastala som vo viere, že Severná Kórea je najsilnejšia krajina na svete a že Kim, ktorého som uctievala, ma ochráni. Nemala som žiadne informácie o iných krajinách, nevedela som, že Severná Kórea je jedna z najchudobnejších krajín sveta…“ A cudzinci? Tak tí vyzerajú ako príšery, najmä Američania. Sú to bastardi s krvavými očami a dlhými nosmi. Tak boli vyobrazení v severokórejských učebniciach a na hodinách matematiky rátali príklady ako: Sú štyria americkí bastardi a dvoch zabiješ, koľkí americkí bastardi zostanú?“

Rodina Parkovcov však vedela, že s Američanmi či inými obyvateľmi tejto planéty to nie je až také zlé. Podarilo sa im totiž vidieť niekoľko zakázaných filmov. Zatiahli závesy, skryli sa pod deku a pozerali telenovely z Južnej Kórey a… Titanic. Yeonmi priznáva, že Titanic jej zmenil život a dodnes je jej najobľúbenejším filmom.

Mesto Hyesan má šťastnú polohu, leží neďaleko hraníc s Čínou. S pašerákmi prešli uprostred noci cez tri kopce, zamrznutú rieku a boli v Číne. Ale ani tam sa k nim pekne nesprávali. Jeden z pašerákov chcel od Yeonmi sex, ona však nevedela, o čo ide. Matka sa ponúkla namiesto nej. Čínske úrady neuznávajú utečencov zo Severnej Kórey, vracajú ich späť do krajiny, a tak sa ženy museli skrývať. V Číne žili takmer dva roky v permanentnom strachu z prezradenia, zatknutia či znásilnenia. Vypytovali sa na Eunmi, nik o nej nič nevedel. No podarilo sa im do Číny dostať aj chorľavejúceho otca, ktorý bojoval s rakovinou hrubého čreva. Napokon v januári 2008 zomrel. Nemohli mu usporiadať ani pohreb, aby ich čínske úrady neobjavili. Potom sa dozvedeli, že lepšie im bude v Južnej Kórei a cesta tam vedie cez Mongolsko. Zoznámili sa s kresťanskými misionármi, ktorí im pod podmienkou, že sa Yeonmi nechá pokrstiť, zariadili presun cez Mongolsko. Chytili ich a chceli poslať späť do Číny, ale… Nikdy – zaprisahali sa ženy – a vytiahli nože. Sme pripravené ihneď zabiť jedna druhú, sme pripravené zomrieť, ale do Severnej Kórey sa už nikdy nevrátime. Odhodlanosť matky a dcéry vojakov obmäkčila, poslali ich do väzenia v Ulanbátare a 1. apríla 2009 vďaka juhokórejským diplomatom odleteli do Soulu.

Tam začali nový život. Pracovali ako predavačky a čašníčky, podarilo sa im nájsť Eunmi a Yeonmi sa vrátila do školy a vyštudovala aj univerzitu. Stala sa členkou neziskovej organizácie LiNK (Liberty in North Korea), ktorá pomáha utečencom zo Severnej Kórey. Mladú húževnatú bojovníčku preslávila reč na dublinskej konferencii One Young World 2014. Za dva dni videlo jej vystúpenie na youtube 50 miliónov ľudí a číslo narastá každým dňom. Nasledovali ďalšie a ďalšie vystúpenia, rozhovory pre svetové médiá. A potom vydala autobiografiu In Order to Live (Aby som žila).

 

Čo jej leží na srdci

Otázky o živote obyčajného človeka v Severnej Kórei nemajú konca. Týkajú sa všetkého a odpovede Yeonmi vyrážajú dych. Napríklad hovorí, že pre lásku v ich jazyku neexistuje slovo. „Je jedno slovo v písomnej forme, ktoré v bežnom živote nik nepoužíva, aspoň nie pre lásku k svojmu milovanému, priateľovi, matke. Rovnako neexistuje žiadne slovo pre depresie alebo stres. Jediné slovo pre lásku je to, ktorým sa vyjadruje láska k vláde a vodcovi. V Severnej Kórei nevidíte, ako sa ľudia navzájom milujú, ubližujú si alebo sú v depresii. Človek nevie, že také pocity existujú a dokonca, že sa dajú zdieľať. Pracujete pre revolúciu a žijete v neustálom strachu, že vás za zradu pošlú do pracovných táborov. Až cez zakázané filmy spoznáte, čo znamená byť človekom, ako krásne môže vyzerať ľúbostný pár.“

Sama si nevedela predstaviť, že by matke povedala, že ju ľúbi alebo že by to počula povedať svojho otca. Manželstvá sú v Severnej Kórei dohodnutou záležitosťou, hoci Yeonmi pripúšťa, že posledné roky sa situácia čiastočne zlepšila. V krajine je úplne bežné, že muž fyzicky týra manželku, rozvod je papierovo možný, ale veľmi ťažko dosiahnuteľný. Navyše, rozvedení ľudia majú stopku v kariérnom postupe. A ako to vyzerá v kórejskej domácnosti? Musia všade visieť portréty troch mužov z dynastie Kim? „Sú povinnosťou,“ pritakáva Yeonmi, „ako svätyňa, žiadne iné náboženstvo nepraktizuje také absurdné uctievanie svätých. Portréty musia byť udržiavané v čistote a bez prachu. Keď je Kimova fotografia v novinách, nemôžete noviny zložiť tak, aby jeho fotografia bola zakrytá. Keď horí dom, otec ako prvé odnesie do bezpečia portréty vodcov, až potom ženu a deti.“

Ako sa dá pomôcť Severokórejčanom, keď Donald Trump či OSN nerobia nič? „Všetko je to len o jadrových zbraniach Severnej Kórey, nemajú skutočný záujem o utrpenie jej obyvateľov,“ hovorí otvorene Yeonmi. Za pomoc, ktorá funguje, považuje kampaň Flash Drives for Freedom Nadácie pre ľudské práva. Flash Drives for Freedom sú fľašky/USB kľúče, ktoré majú dopomôcť k slobode a prispieť môže skutočne každý. Zasponzorujete USB kľúč, ktorý sa naplní informáciami, ale aj juhokórejskými telenovelami či hollywoodskymi filmami, a prostredníctvom čierneho trhu sa dostane medzi kórejský ľud. Aby im otvorili oči, aby videli, ako vyzerá skutočný život. Ide o veľmi riskantnú záležitosť, sledovanie cudzích médií sa v Severnej Kórei kruto trestá, ale v krajine kvitne čierny trh a nadácia uvádza, že tam za štyri roky dostala viac ako 125.000 takýchto USB kľúčov.

 

 

Martina Solčanská

foto SITA

 

Celý článok si prečítate v októbrovom čísle MIAU (2019)