Modra – Pezinok a späť

 

Nemám auto ani motorku, mám iba akože starý, staručký bicykel, inak nový, retro, ale v dosť úbohom stave, no mám tisíc šoférov („každé mám je mam“), čo ma vozia do práce a z práce, na koncerty, z koncertov, tisícdvesto rokov som na žiadnom nebola, na mulatčágy z Modry do Bratislavy, na pracovné stretnutia, ktoré sa nakoniec spisovateľsky zvrhnú na mulatčágy, do kníhkupectiev – Artfóra, na besedy, potom opäť mulatčágy, k doktorovi, svet sa o mňa stará, ako najlepšie vie. Vďaka!

Každý deň však cestujem autobusom do Pezinka do roboty. Štvrťhodinu ráno a štvrťhodinu popoludní. Niekedy aj dlhšie, ale keď stihnem zrýchlený „myjavák“, aj rýchlejšie. Vozím sa po tých autobusoch, autobusových zastávkach, poznám takmer všetkých autobusových šoférov a oni poznajú mňa, poznám kabáty a vetrovky, ktoré so mnou cestujú, signály na mobiloch, viem, kde si mám sadnúť, aby som si „nechtiac“ vypočula dobrý či zaujímavý rozhovor, viem, kedy sa treba tlačiť dozadu, lebo šofér ma nenechá vystúpiť prednými dverami, kto trošku posmrdkáva, kto jedáva v autobuse, kto vždy spí, kto nikdy nespí, kto rád vetrá, kto číta aké noviny, kto zastiera záclonky, aby si mohol oprieť o okno hlavu a driemať, kto maľuje na špinavé okná srdiečka, kto kam chodí na vysokú školu, kto má aké starosti, niektoré počúvam na pokračovanie, poznám páriky, ktoré sa muchlujú alebo sa oprú iba jeden druhému o plece a „bombujú“ si do uší muziku, aj usilovné páriky, ktoré sa držia za ruky a každý pri tom číta svoje skriptá, poznám chlapcov a ich hry na mobiloch, dievčatá, čo sa šminkujú za jazdy mejbelinkami a potom majú pod očami šmuhy, všelijaké unavené tety a ujov…

Myjavák má klímu, koberček, povysávané, sklápacie sedadlá, šoféra v uniforme, modranský postáva na zastávke, hoci by už mal ísť, ako keby vyčkával, či sa ešte niekto k nám nepridá, v chtelničáku takmer všetci spia a je tam nadýchané ako v maštaľke, trnaváky majú naponáhlo, lebo majú takmer vždy sklz.

O autobusoch viem takmer všetko. Nie o motoroch, hoci aj o ich tichom pradení by som mohla porozprávať, o tom, ako sa niekedy ťažko postupuje dozadu do vozidla, ako sa niekedy ťažko otvára jedna strana dverí a potom sa ešte ťažšie vystupuje, o vôni sedadiel, reproduktoroch na automatoch, ktoré kričia študentom priložte kartu a kazia sa a potom kričia aj šoféri, neprikladajte tú kartu, nevidíte, že to nefunguje, ale reproduktor sa nedá, priložte kartu, priložte kartu a priložte kartu, taký zmätený študent alebo pani so zľavou vám tam stoja a nevedia, či majú, alebo nemajú, nechcú nazlostiť šoféra, ráno bývajú nevyspatí a unavení, nie je im do reči rovnako ako cestujúcim, nechcú pokaziť ten uvrieskaný automat na lístky, najmä staršie ženy majú pred automatom rešpekt, taký študent vám pokojne povie, kašlite na to, dajte mi lístok… O autobusoch a vlastne aj nás cestujúcich viem dosť. Skoro by sa dalo povedať, že každý, kto sa vozieva iba autom, prichádza o akýsi druh pôžitku, pocit spolupatričnosti, môže banovať, že nepatrí do našej rodiny cestujúcich a šoférov, ľudí fajčiacich niekde na blízku pri zastávkach, lebo na zastávke sa to teraz nesmie…

Autobusom som začala chodievať najskôr na vysokú školu, postávala som po zastávkach so skriptami, s frajermi, medzitým som sa vydala, porodila dve deti, zostarla, ale takmer každý deň som v autobuse. Pamätám si na ten pocit, ktorý som mávala ešte ako dievča, aká som bývala šťastná, keď som zbadala prichádzať autobus, otvorili sa dvere a ja som si vypýtala jeden do Modry, kútikom oka omrkla situáciu vo vnútri, už vtedy na Bajkalskej ulici v Bratislave som mávala pocit, ako keby som nastúpila a prišla domov, medzi svojich, ako pútnik, čo zbadá svetielko, môže sa vyzuť a dostane teplú polievku, ako ten, čo v cudzine príde na veľvyslanectvo a odrazu je doma, má pocit, že je na správnej adrese, hoci domov je ešte ďaleko, no on sa dohovorí, dohovorí sa slovami, spôsobmi, gestami, aj ja som bola medzi svojimi a jednou nohou takmer doma. Mohla by som opísať tisíc všedných aj smiešnych autobusových zážitkov, z času na čas to aj robievam a zapisujem si ich, opísať krajinu medzi Modrou a Bratislavou možno podrobne ako mapu, zakresliť do tej mapy aj ľudí, niektorých vygumovať, lebo medzitým pomreli, vygumovať aj niektorých šoférov, zmenili zamestnania, šli do dôchodku, alebo aj umreli, aj krajina sa od mojich študentských čias zmenila, namiesto vinohradov narástli popri ceste všelijaké domy, nákupné centrá, rôzne multižánrové opachy, vyrúbali jablkový sad v Grinave, zmenili sa predmestia Modry a Pezinka, už nie sú také starodávnopekné ako kedysi, zmizli aj niektorí psi, menej ich túlavých behá popri cestách, darmo je, mnohí žijú v nových obytných štvrtiach v Limbachu, Harmónii, Modre, domy sú tam obohnané vysokými plotmi a také len tak nepreskočíš, vlastne sa ani nečudujem, že keď sa taký pes utrhne z reťaze a náhodou sa mu podarí plot preskočiť, prvé, čo urobí, zahryzne si od radosti do nejakého zadku… Zmizli psi, čo vo Vinosadoch behávali za autami a autobusmi, len tak od radosti a riskovali životy, zmizli orieškovia, ktorí sedeli hocikde za bránou a pozerali na cestu, babky, ktoré som poznala iba odzadu, lebo takmer vždy mali zohnuté chrbty a masírovali záhrady motykami, tety, ktoré som poznala iba z profilu, opreté o ploty a debatujúce so susedami. V niektorých domoch, v ktorých sa donedávna svietilo, zhasli svetlo a nesvietia, v okne je namiesto záclon tabuľka NA PREDAJ, našťastie, kde-tu ostali vinohrady, chodníky, chodníčky, cesty a cestice, v nich len sa rozbehnúť, z okna autobusu ich poznám tak dôverne a presne, videla som ich vo všetkých ročných obdobiach, v každom počasí, že niekedy mám pocit, že viem aj, kam vedú, niekedy zazávidím tým, čo v nich v zime strihajú vinič a viem, aké majú skrehnuté ruky, poznám šťukanie nožníc a potom o pár týždňov, keď réva obschne, čakám, kedy a v ktorom vinohrade ju podpália, v nose ma na diaľku štípe dym, viem, kedy vinič plače a potom kvitne a vonia trochu citrónovo, ako sa objavujú prvé strapce a menia sa na bobule, ako sa červená červené hrozno, ako na jeseň slnkom spriesvitnievajú bobule, nemusím tam byť, moji šoféri ma prevážajú okolo, ukážu mi, ako na jeseň červenejú vinohrady, ako opadávajú stromy, keď padá prvý sneh, všetci v autobuse si o tom hovoríme a vieme, že prvý ranný z Modry bude meškať, lebo odhŕňač meškáva tiež alebo sa zasekne hore nad Modrou v širokom…

Každý rok niektorí z cestujúcich zmiznú, boli tam, zrazu ich len nevidíš, ako keď z kostolných lavíc miznú babky, iní ale pribudnú a zaplnia ich miesta…

Zavše sa mi zdá, že môj domov, ten naozajstný, utľapkaný a vysedený, vymasírovaný nohami, dlaňami aj očami, môj skutočný domov je v tých autobusoch, páči sa mi, ako tam bývam sama so sebou a s ostatnými, ako sme všetci sami so sebou, sami sebou sme…

Som ako konduktorka vo všetkých tých autobusoch, očami štikám lístky cestujúcim a všetkých si ich počítam…

– Mám sedemdesát, jeden do Grinavy…

Usmievam sa, lebo šofér vie, o čom babka točí, neviem ale, čo by si pomyslel, keby som mu povedala, mám po päťdesiatke, jeden do Pezinka a usmievam sa znovu…

– Jeden do Pezinka, – hovorím šoférovi a usmievam sa znovu.

– A vy čo mi každý den hovoríte, že do Pezinka, šak já vím, kam vy chodzíte!

S niektorými šoférmi sa nik nekamaráti, lebo kričia a sú netrpezliví, utečú vám spred nosa, keby mohli, ešte vám na rozlúčku vyplazia jazyk, nemajú radi drobné ani celé, neradi vydávajú, rozmieňajú, debatujú, nemajú radi ženičky s veľkými kabelami, zhovorčivých strýcov, zamilovaných, zvoniace mobily, skrátka, akoby sa hnevali na celý svet a vtedy my cestujúci na seba pomrkávame, že poznáme ho, vieme, o koho ide. Je ich niekoľko, vopred majú všetci odpustené, sú to moji šoféri, čo ma vozievajú do práce, ja som tá, čo mešká, lebo hľadala na dvore topánku, ktorú jej odniesol do záhrady pes, lebo fajčila za rohom a nestihla dobehnúť…

Toť minule som sedela na svojom najobľúbenejšom mieste vedľa šoféra, kde som ako konduktorka, vidím na cestu aj na tých, čo pristúpili. Za šoférom sedel pán v papučiach s opuchnutými nohami o palici a strašne sa mu chcelo debatovať, ale asi nemal zuby, alebo si nasadil rovno dve protézy, nik mu nerozumel… Ani šoférovi nebolo do reči, zas jeden z tých, pomyslela som si.

Vo Vinosadoch nastúpili dvaja chlapci, obchodná akadémia Pezinok, pomyslela som si, dvere autobusu sa zatvorili a keď sa autobus pohol, z jedného domu vybehla starulinká babka s palicou a veľkou taškou a utekala, utekala… Nezastane, myslela som si, šofér však zastal a otvoril dvere. Babka si kúpila lístok, stručne oznámila obecenstvu, že ide do Pezinka k sestre a sadla si.

Ten za šoférom sa nahol, chytil šoféra za lakeť a hovorí mu:

– Vy musíte byť veriaci človek, že?

Nič. Až za Vinosadmi sa šofér otočil a hovorí:

– Nie som veriaci, len nie som chuj.

Nebyť toho posledného slova, pokojne by sa tak mohla začínať aj nejaká kázeň, pomyslím si. Ľudia sme ľudia, moja tým končí.

Nemám auto, nemám motorku, len tú starú esku po Iljovi Zeljenkovi, ale mám tisíc dobrých šoférov a dopravných prostriedkov, a vlastne by som ani nemenila.

 

Veronika Šikulová