Monty Don – Terapia záhradou

 

Tento šarmantný moderátor s vášňou pre záhrady sa chcel pôvodne stať spisovateľom. No osud preň pripravil inú cestu – obchodovanie so šperkami. Manažérske topánky ho však omínali a kým si to stihol uvedomiť, dostal riadne po nose. Po rokoch slávy, keď sa v šperkoch značky Monty Don predvádzali také celebrity ako Boy George, George Michael či princezná Diana, prišiel rýchly pád. Až na samé dno. So ženou Sarah a tromi malými deťmi musel začínať odznovu. Bez peňazí, bez práce, bez strechy nad hlavou. A bojovať s depresiou. Záchranné koleso našiel tam, kde jeho oko dovidelo najbližšie. V záhrade.

 

Prepáčte, ale budem chvíľu osobná. Priznávam, že Monty Don stelesnil muža mojich snov. A že som vôbec niekedy snívala o mužovi snov, som doteraz nevedela, to mi verte… Zrazu som však zistila, že ma tento sčítaný anglický gentleman, ktorý vie nosiť ležérne plátennú košeľu s vyhrnutými rukávmi či nohavice na traky, celkom zaujal. A keď tak správne nedbalo trampsky zarastený a strapatý vezme do rúk hlinu a tvári sa nežne, tak sa usmievam na obrazovku. Slovom, Monty ma dostal. Náš platonický a jednostranný príbeh lásky začal v čase, keď som si uvedomila, že k radosti zo života potrebujem vlastnú záhradku. Inšpirácia prišla v programe BBC Záhradníkov svet (Gardener’s World). Presnejšie v jeho moderátorovi. Svoju závislosť na kučeravom sympaťákovi, som si uvedomila, keď som sa pristihla, že si čas cez víkend organizujem podľa toho, kedy bude v telke Monty. A – môj zlatý retriever sa volá Monty…

 

Šperkár na plný úväzok

Narodil sa ako Montagu Denis Wyatt Don ako jedno z piatich detí z manželstva profesionálneho vojaka, ktorý v čase jeho narodenia (8. júla 1955) pôsobil v Západnom Berlíne. Po škótskych starých rodičoch z otcovej strany zdedil vzťah k botanike a určite aj ku kulinárstvu, pretože jeho predkovia, známa rodina Keillerovcov z mesta Dundee, vyrábala vychýrenú pomarančovú marmeládu. V matkinej  rodine by sme zasa našli známych architektov – odtiaľ zrejme pramení Montyho vzťah k záhradnej architektúre.

Hoci doma prešiel prísnou výchovou a rodičia od neho očakávali, že sa bude venovať rozvíjaniu svojho prirodzeného talentu pre krásnu literatúru či umenie, mal ku školám averziu. Vo vnútri duše to bol slobodomyseľný mladý muž a nedokázal sa prispôsobovať zošnurovaným pravidlám školského systému. Vystriedal niekoľko škôl a nakoniec skončil v Cambridge s rozhodnutím rýchlo tú školu ukončiť, aby sa mohol stať spisovateľom. Na univerzitnej pôde sa stretol so Sarah, peknou blondínkou, v tom čase síce vydatou, avšak adept literatúry s iskrou v očiach, ktorý z profilu pripomínal Paula Newmana, jej tak pobláznil hlavu, že od manžela odišla k nemu do prenajatej izbičky na predmestí Londýna. Sarah bola dizajnérka a venovala sa výrobe šperkov. S prvým manželom, za ktorého sa vydala v devätnástich, žila istý čas v Papue – Novej Guinei, kde ju, predpokladajme, že z nedostatku inej činnosti, nadchli  primitívne šperky domorodcov, a tie ju inšpirovali tak, že sa rozhodla venovať šperkárstvu. V čase, keď sa zoznámili s Montym, už pokročila vo svojich plánoch, vedela čo-to o výrobe a spracovaní drahých kovov a v Londýne si otvorila malý obchodík.

Treba povedať, že Monty patrí do tej skupiny mužov, ktorá sa nebráni manuálnej robote – aby si prilepšil, počas štúdia pracoval na farme pre ošípané, robil vrátnika v reštaurácii, chvíľu aj smetiara a prácu si vyberal tak, aby mu zostal čas na písanie. Logicky uvažujúc mu však došlo, že kým prerazí ako spisovateľ, budú musieť so Sarah z niečoho žiť. Ani jeden z nich nemal žiadne skúsenosti s marketingom, ale nápad podnikať so šperkami považovali za bohorovný. Verili si a šťastie, zdalo sa, im bolo naklonené. Vďaka talentu Sarah a Montyho prirodzenému šarmu, ktorý využíval ako predajca, sa šperky značky Monty Don čoskoro objavili v módnych editorialoch lifestylových magazínov a záujem o ne začali prejavovať najznámejší módni dizajnéri. V 70. a 80. rokoch si svet módy pýtal mohutné ligotavé doplnky a šperky Monty Don sa stali žiadaným artiklom. Sarah pracovala väčšinou so striebrom a drahými farebnými kameňmi a motívy tvorili kvety, vtáky, motýle, vážky, včely, chrobáky. Ani sa nestihli spamätať a Sarah s Montym sa ocitli na vrchole, pozývali ich do najväčších módnych domov v New Yorku či v Paríži. V priebehu niekoľkých rokov sa vo svete módy sa stali šlágrom. Svoj imidž podriadili požiadavkám módy – Sarah sa snažila byť za trendy blondínku a Monty? On mal vždy svoj prirodzený šarm…

Päť rokov sa ich život točil len okolo obchodu a nestačili navrhovať náramky, náhrdelníky, prstene, prívesky, náušnice, brošne. Boli dobre zohratý tím. Sarah nikdy extrémne netúžila po popularite a hoci by právom mala niesť meno svojej značky, s ľahkým srdcom ho prepustila Montymu. Uvedomovala si, že jeho mužný šarm a schopnosť gentlemansky komunikovať dokážu zázraky, najmä čo sa žien týkalo. Netrvalo dlho a svoje šperky predávali po celom svete. Otvorili si obchod na Beauchamp Place v Knightbridge a vyrábali  šperky ako doplnky ku kostýmom do filmov, opier, divadiel. Mali vlastné dielne, zamestnancov, celý rad spolupracovníkov, kúpili si dom v mondénnej londýnskej štvrti Islington a tešili sa z prvorodeného syna Adama. Zbožňovali svoju prácu a žili len pre ňu. Zdalo sa, že to nik a nič nemôže prekaziť…

 

Na začiatku bol sen

Montyho však vo vnútri stále niečo sužovalo. Nemal na to žiadny konkrétny dôvod, mal krásnu ženu, ktorú miloval a ktorá milovala jeho, malého syna a ďalšie dieťa na ceste, prácu, ktorá ich preslávila a vynášala stále viac. Napriek tomu prepadával úzkostiam. Keď to už trvalo dlhšie, obrátil sa o pomoc u liečiteľa, no ten to s ním po niekoľkých týždňoch vzdal. Monty sa teda snažil dostať zo svojich smútkov sám a pomoc prišla v noci, v podobe sna. V jednu noc sa mu prisnilo, že pracuje na záhrade. Že zaboril obe ruky hlboko do zeme a prstami sa prehrabáva v hline. Zobudil sa a cítil sa šťastný. Bol si istý, že pôda a práca s ňou je to pravé, čo hľadal a čo mu chýbalo. Dostal znamenie a uveril mu.

Dovtedy nebol žiaden záhradkár. Ani o záhrade veľa nevedel. Áno, keď vyrastal, musel pomáhať okolo domu, ale až tak veľmi ho rastliny nezaujímali. Ale keď sa začal s touto myšlienkou viac zaoberať, vynorila sa mu spomienka. „Bolo to veľmi dávno, začiatkom jari, mal som asi sedemnásť a robil som celkom jednoduchú a prozaickú činnosť – pripravoval som hriadky na sadenie mrkvy. Hrabal som sa v zemi a zrazu z ničoho nič som precitol a v tej chvíli som zažil intenzívny pocit radosti. Vedel som, že som práve tam, kde chcem byť a robím práve to, čo chcem robiť. Bolo to celkom obyčajné a prirodzené šťastie, aké prežívame pri naoko najvšednejších okamihoch…“

Monty poslúchol znamenie a presvedčil Sarah, aby si kúpili dom so záhradou na vidieku. Na mieste, kde nájde pokoj duše a kde budú ich deti vyrastať v prírode. Zdalo sa, že ich plánu nič nestojí v ceste a nemajú sa čoho obávať. Veď obchodu sa darilo a nehrozilo, že by pôžičku, ktorú im poskytla banka, nedokázali v budúcnosti splácať. Dom v Hanburies mal velikánsku záhradu a keď ju Monty v ten vlhký jesenný deň po prvýkrát zazrel, bol očarený a vôbec neriešil, že velikánske rodinné sídlo, ktoré práve kúpili, chátra a záhradu tvorila nedotknutá panenská pôda. Svojím okom vizionára sa zapozeral ponad prerastené stromy a kríky a zbadal lúče zapadajúceho slnka, ktoré vrhali ospalé jesenné svetlo na okolité rozkvitnuté lúky a  zelený chotár. Realita ho však zaskočila. „Prvé leto som sa šiel pretrhnúť od roboty. Vytrhával som burinu siahajúcu po pás, klčoval kríky, ktoré sa rozrástli do gigantických rozmerov, obrezával prerastené stromy a pripravoval neúrodnú  pôdu na to, aby sa tej zarastenej džungli mohlo hovoriť záhrada.“ Áno, Monty sa nechal vždy ľahko uniesť svojimi predstavami, no čas ukázal, že sa vydal dobrou cestou. Len to malo ešte chvíľu trvať…

A potom prišiel 19. október 1987, krach na newyorskej burze vyvolal finančnú krízu a mal obrovské dôsledky na celosvetové hospodárstvo. Katastrofa postihla síce viac Ameriku, ale aj obchodníci z Európy, ktorí mali uzavreté kontrakty za oceánom, to riadne pocítili. Aj firma Monty Don patrila medzi ne. Viac ako polovica uzavretých kontraktov sa neuskutočnila. Monty nechcel uveriť, že obchod, ktorý tak usilovne a úspešne budoval, by mohol zrazu skrachovať. Obchodní partneri však jeden po druhom rušili zmluvy a Monty so Sarah s hrôzou zistili, že príjmy majú minimálne, zato výdavky vrátane splácania úveru sa zvyšovali. Montymu a jeho duševnej pohode táto situácia nepomohla. Svetlým momentom v tom čase bolo len narodenie druhého dieťaťa – dcérky Freyi.

 

Ako na Titanicu

Monty sa telom i dušou vrhol na manuálnu prácu. Celé dni a v každom počasí pracoval na zušľachťovaní záhrady. Takto utekal od reality, od čiernych myšlienok na krachujúcu firmu, od strašiaka, že objednávok je a bude stále menej, od Damoklovho meča, ktorý predstavovali dlhy, visiace nad hlavou. S pokojom hodným roduverného Angličana zakladal bylinkovú záhradu, pripravoval zem na hriadky pre zeleninu, sadil kvety a udržiaval v symetrii koruny stromov a kríkov. Nezastavil sa ani na chvíľu a od sveta, ktorému prestal rozumieť, chcel utiecť čo najďalej. Keď prišla pošta, bál sa ju otvoriť, lebo žiadne dobré správy neprichádzali. Banka bola neúprosná a dožadovala sa splátok. Aj s úrokmi. Sarah mala po pôrode zdravotné problémy a žalostná situácia plus minimálne vyhliadky na jej zlepšenie, ju rovnako ako Montyho trápili dňom i nocou. Pritom jej na pleciach ležala celá domácnosť, dve drobné deti a manžel, ktorý mal sám čo robiť so svojimi démonmi.

Svetlým okamihom v neutešenej dobe bola ponuka, aby Monty napísal knihu o ich prvom roku na vidieku a o svojich skúsenostiach záhradníka. Prišlo mu to vhod, lebo aj tak po nociach, keď nemohol spávať, písal – pravidelne prispieval do Mail on Sunday, kde sa s čitateľmi delil o svoje zážitky so záhradníčením. Vzápätí sa ozvala aj televízia. Hľadali novú, neopozeranú tvár moderátora, ktorý by uvádzal krátke spoty o záhrade. Monty nemal čo stratiť a hoci sa dovtedy ešte nikdy nestretol s kamerou, statočne šiel do toho. Pozeral sa do objektívu a predstavoval si, že sa rozpráva so Sarah. Prvé klapky dopadli dobre, nasledujúce mesiace sa niesli v znamení písania knihy a nakrúcania. Peniaze začali po troške prichádzať, no ani zďaleka nestačili na splácanie dlhov. Nakoniec došlo k najhoršiemu – banka im siahla na majetok. Aby však komédia života mala aj svetlú stránku, narodilo sa im tretie dieťa – syn Tom. Monty zhodnotil vtedajšiu situáciu slovami: „Tešili sme sa z nového prírastku do rodiny s trpkým úsmevom pasažierov, ktorí čakajú na miesto v záchrannom člne potápajúceho sa Titanicu.“

Z domu aj so zariadením sa museli vysťahovať a ísť bývať k Sarinej matke. Všetko bolo preč, ich dom, ich práca, ich sny. Ale – prežili. Nik neochorel, nezomrel a boli stále rodina. Monty obdivoval svoju ženu. Prišla o strechu nad hlavou, o prácu, ktorú milovala, mala na krku tri malé deti a muža, ktorého treba zachraňovať pred depresiami. „Krach v biznise nám zlomil srdcia, dušu, ale nerozbil manželstvo,“ skonštatoval s odstupom času.

 

Život na samote

Monty mal tridsaťpäť rokov, bol na vrchole svojich fyzických síl a – bral podporu v nezamestnanosti. Cítil sa pod psa. Jeho rodina musela poriadne pritiahnuť opasok, a to ho ako muža ničilo. Redakcie časopisov, kde dovtedy prispieval, sa už neozývali, ani televízia nejavila záujem o nezamestnaného záhradníka. Nádej svitla vo chvíli, keď po smrti matky zdedil slušný balík akcií. Finančná injekcia prišla v najvhodnejšom čase a stačila na to, aby si s rodinou mohol zaobstarať nové bývanie. Žreb padol na usadlosť Longmeadow. Bola to síce stará ruina, ale s veľkými svetlými priestormi. A, samozrejme, Monty sa okamžite zapozeral do hektárového pozemku, na ktorom si už vo svojich predstavách kreslil záhradu. Začínali odznova, no vidina domova a nového života ich veľmi tešila. Sarah sa vrhla do reštaurátorských prác, Monty zakladal záhradu. Dom z kameňa, vápna a dreva bol v dobrej kondícii viac ako päťsto rokov. Keďže peňazí nebolo veľa, úpravy pokračovali pomaly a úmerne možnostiam. Žili na samote: najbližší obchod bol vzdialený osem kilometrov a škola tri. Väčšinu peňazí vydávali na naftu a na topánky pre deti. Nebývalo výnimkou, že Monty so Sarah obedovali chlieb s džemom, len nech deti majú poriadnu stravu. Otec rodiny to však znášal veľmi ťažko. Dostával sa do stále hlbšej depresie, prestával veriť, že ešte niekedy bude pracovať. Sarah sa k tomu postavila ako žena činu a matka rodiny. „Povedala mi, že keď vyhľadám lekársku pomoc, bude stáť pri mne. Ak odmietnem, odíde odo mňa.“ Neodmietol.

 

Ťažký boj s depresiou

Našťastie, psychoterapia a lieky začínali pomaly zaberať. Monty zistil, že depresia je liečiteľná choroba, len ju treba vziať za opraty. Dnes už vie, že má dve kritické obdobia – zimné a letné. Vtedy si vždy nasadí medikamenty a s nimi zvláda svoje stavy bez väčších problémov. „Tak písanie, ako aj fyzická práca tlmia negatívne emócie a stavy úzkosti. Ja som bol v čase svojich najhorších dní taký senzitívny, že mi celkom všedné a obyčajné veci vháňali slzy do očí. Šli mi na nervy ľudia; buď hovorili príliš nahlas, príliš pomaly alebo príliš veľa. A tiež deti, chúdence, mali toľko zbytočných otázok… Hocičo, čo som mal urobiť, robil som s vypätím všetkých síl. Potom som zistil, že keď vynaložím na niečo viac fyzickej sily, vydám veľa energie, cítim sa lepšie. Ale tento pocit nemal dlhé trvanie. Nasledujúci deň som bol znovu tam, kde predtým. Nemohol som spávať a počas prebdených nocí som riešil nezmyselné problémy. Nebol som schopný komunikovať so svetom. Neodpovedal som na e-maily, nedvíhal som telefón.“

Do nepríčetnosti ho vedelo dostať napríklad, keď musel pokosiť okolie chodníka, okolo ktorého sa rozrástla praslička. Naraz sa mu to zdalo ako barbarský čin, ba až vandalizmus. Depresie sprevádzali aj nepríjemné choroby. Imunitný systém sa oslabil, zažívanie nefungovalo, zuby boleli, koža reagovala vyrážkami. „Všetky moje zmysly boli preťažené. Hlavu som mal preplnenú zvláštnymi zvukmi, iracionálnymi obrazmi, ťaživými spomienkami. Túžil som, aby ma nejaké lieky či injekcia aspoň na týždeň uspali a aby sa mi, preboha, nič nesnívalo. Spomínam si, že v jednu júlovú nedeľu sme mali návštevu a ja, obklopený samými milými priateľmi, som sa cítil hrozne… Vonku bolo krásne počasie, slnko svietilo, deti šantili a smiali sa. A ten ich smiech ma privádzal do zúfalstva.“

Keď sa cítil najhoršie, nebol schopný ani pracovať v záhrade. Potreboval len svoju posteľ a ticho. No lieky časom začali účinkovať, úzkostné stavy postupne ustupovali a život sa stal znesiteľný, ba chvíľami aj viac ako znesiteľný… Monty dnes už vie, že jeho zlé stavy netrvajú dlho. Už ich rozozná, pozná, kedy chcú prísť a nepoddáva sa im. Vie, že je to zápas medzi ním a chorobou a nakoniec vždy zvíťazí on. „Najviac mi vždy pomohol hlas Sarah. Keď som počúval, ako sa ku mne milo a láskavo prihovára, cítil som sa ako pilot, ktorého lietadlo riadia z navigačnej veže a ono pomaly, ale iste pristáva…“

 

 

Andrea Miková

foto Spektrum Home

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2018)