Muži, ktorí milujú ženy

 

Zvyčajne sú to ženy, o ktorých sa vo vzťahu k mužom hovorí ako oddaných romantičkách, milujúcich až za hrob. Títo traja muži podávajú svedectvo, že to môže platiť aj naopak.

 

 

Muž menom Ove (59)

 

Muž, ktorý miloval: Volal sa Ove. Muž pevných zásad, ktorý ctil poriadok, systém, rutinu, jednu značku auta a jednu ženu.

Žena, ktorú miloval: Svoju manželku Sonju.

Podoba jeho lásky: Najlepšie to vystihol švédsky spisovateľ Fredrik Backman, keď napísal: „Ove bol muž čierno-bieleho videnia sveta. A ona bola farba. Bola preňho všetkými farbami.“

 

Muž menom Ove vstával každé ráno o trištvrte na šesť a hneď po raňajkách vyrazil na obchôdzku štvrte s radovou zástavbou malých prízemných domčekov. V jednom takom býval takmer 40 rokov. Jeho každodenná inšpekcia začínala v prístrešku pre separované odpady, kde skontroloval, či ľudia presne hádžu odpad, kam treba. Nasledovala prehliadka garáží, v noci sa do nich totiž mohli vlámať vandali. Na každej garáži potiahol raz kľučkou, na tej svojej pomykal kľučkou trikrát. Potom vytiahol z vrecka zápisník so zaznačenými ešpézetkami áut, aby skontroloval, ktoré vozidlá na parkovisku pre hostí stoja dlhšie ako povolených 24 hodín. Keď sa vráti domov, zatelefonuje majiteľom áut, aby ich informoval, že sú negramotní analfabeti, ktorí nepoznajú dopravné značky. Tých, čo to nepochopili na prvý raz, oznámi na polícii. Podľa väčšiny susedov bol Ove vyložene nepríjemný človek, ale našli sa aj takí, ako napríklad fiflena z domu odvedľa, ktorí to na neho vybafli rovno z mosta do sprosta. Že je starý senilný dedko. Prípadne plesnivý dedko. Alebo debilný starý chren. Starého chrena však viac ako nadávky naštvalo, keď videl, ako susedia odhrabávajú sneh spred svojich dverí. Ove to robil starostlivo: jeho cestička mala rovné línie a okraje ako od pravítka. A ostatní? Rýchlo a halabala, len s jedným cieľom: predrať sa dopredu. Nevedia ani, ako poriadne zaparkovať. A už vôbec si nevedia kúpiť poriadne auto! Muž nie je mužom, kým si nekúpi vlastné auto. Lenže Ove za auto považoval jedine Saab. Všetko o Saaboch ho naučil otec, s ktorým žil po maminej smrti. Otec zomrel, keď mal Ove šestnásť rokov. Zdedil po ňom miesto na železnici, robil najšpinavšiu prácu, bol nočný upratovač vlakov.

 

Osudové stretnutie

Tam ju aj prvý raz uvidel. Sedela vo vlaku, mala červené topánky so zlatou brošňou, zlatohnedé vlasy a v nich sponu. Modré oči. A perlivý smiech. „Rozprávala, akoby sa jednostaj smiala.“ Sonja študovala za učiteľku a každý deň jazdila vlakom do školy opačným smerom, ako býval Ove. Ale čo na tom záležalo? Komu, ak nie láske, treba prinášať obete? Ove s ňou ráno po šichte nastúpil do kupé, Sonji povedal, že vojenčí v neďalekých kasárňach. Potom si pospal na stanici na lavičke a o piatej už vyzeral Sonju, aby s ňou nastúpil do vlaku na spiatočnú cestu. Potom sa ešte vyše hodiny viezol k sebe domov. A v noci drhol vagóny. Tak to trvalo tri mesiace, až ho Sonja vyzvala, aby ju už konečne pozval na rande. V reštaurácii sa jej Ove priznal, že klamal. Smiala sa, vraj to vedela od začiatku, vojaci predsa nechodia domov každý deň o piatej. Keď doštudovala a stala sa z nej učiteľka, Ove sa pod jej vplyvom prihlásil na diaľkové štúdium na stavebnej priemyslovke. Skončil ju skôr, ako bolo zvyčajné a zamestnal sa v stavebnej firme. Zobral si Sonju za ženu, kúpil malý domček v radovej zástavbe v novej štvrti a v obývačke zmajstroval veľkú knižnicu, aby si Sonja mala kam ukladať knihy. A život sa mohol začať…

 

 

St. Clair Bayfield (1875 – 1967)

 

Muž, ktorý miloval: Schudobnený šľachtic, ktorý rád robil dojem. Neúspešný herec, o to úspešnejší manažér.

Žena, ktorú miloval: Florence Foster Jenkins alias Božská Florence. Do dejín vošla s prívlastkom „najhoršia operná speváčka na svete“.

Podoba jeho lásky: Bezmedzná podpora. Vďaka jeho manažérskym schopnostiam Florence žila svoj naivný hudobný sen. On bol jej najväčší fanúšik. Ale čo za to žiadal?

 

Bol rodený Angličan a šľachtic, na čom si zvlášť zakladal a dôsledne dbal na svoj imidž britského aristokrata s vyberanými spôsobmi. Hlavne v New Yorku, plnom zbohatlíkov pochybnej povesti, to z neho robilo rešpektovaného a žiadaného muža. Aj keď v skutočnosti ani jeho povesť nebola celkom bez úhony. Bayfieldova matka Ida totiž pochádzala z nemanželského vzťahu grófa Ellenborougha, významného politika a indického miestodržiteľa za vlády kráľovnej Viktórie. Okrem nej splodil so svojou milenkou ďalšie dve dcéry.

O Bayfieldovej mladosti sa toho nevie veľa, ale chlapec musel mať hlboko do vrecka, keď sa zatúlal až na Nový Zéland. Tam slúžil ako vojak a námorník, pracoval na mliečnej farme a neskôr sa pokúšal sám farmárčiť, respektíve chovať ovce. Chvíľu písal stĺpčeky do miestnych novín a amatérsky sa venoval divadlu – mal na to fyzické predpoklady, bol vysoký, driečny, jemné rysy tváre odkazovali na jeho urodzený pôvod, jeho hlas znel zvučne, až pompézne, ako sa na herca patrí. S profesionálnou divadelnou spoločnosťou kočoval po Austrálii a striedavo sa mu darilo aj po príchode do New Yorku na Broadwayi, kde stvárňoval hlavne klasické postavy anglických dramatikov.

 

Osudové stretnutie

Florence Foster Jenkins bola od neho o sedem rokov staršia. Stretli sa v roku 1909, on mal 34, ona 41 rokov. Zahliadla ho medzi hosťami v klube Euterpe, ktorý združoval milovníkov hudby. Založila ho sama Florence, jej členovia sa pravidelne stretávali v hoteli Waldorf Astoria. Bayfield ju okamžite očaril, na perách mu vraj hral „ten najmilší úsmev“, aký kedy videla. Iskra vzájomnej sympatie preskočila a stal sa z nich pár. Po ženskej stránke Florence nebola žiadna výhra: dlhé roky bojovala so syfilisom, danajským darom od manžela a v dôsledku liečby ortuťou celkom oplešivela. Na druhej strane ale mala úctyhodné imanie, ktoré zdedila po otcovi a neskôr, keď jej neverný manžel zomrel (nemali žiadne deti) aj po ňom. Florence milovala hudbu a keby nie otcovho zákazu, pravdepodobne by z nej vyrástla celkom slušná klaviristka. Bayfield obdivoval jej nákazlivý esprit a guráž, vnútorný šarm a čosi, čo nazýval podmanivým magnetizmom jej osobnosti.

Bayfield jej ambície všemožne podporoval. Stal sa jej manažérom i manželom a hoci sa nikdy nezobrali oficiálne, na symbolickom súkromnom obrade si vymenili prstene, on jej daroval starý šperk po svojej aristokratickej babičke a ona jemu zlatý prsteň s modrým kameňom, ktorý odvtedy nosil na prstenníku ľavej ruky. Dá sa predpokladať, že vzhľadom na zdravotný stav Florence to bolo manželstvo bez sexu. Ale nie bez lásky. Bayfield sa o Florence staral ako pravý gentleman a otcovsky ochraňoval jej detinskú dušičku. Volal ju Bunny (zajačik), večer ju uložil do postele a pobozkal na čelo, zaželajúc sladké sny. A potom si šiel po svojom. Za zábavou, nočnými radovánkami, ženami… Žili spolu v prepychovom apartmáne na Manhattane, pričom Florence si ešte prenajímala apartmán v hoteli Seymour, kde prijímala hostí. Hostí, ktorí mali tú česť zúčastniť sa jej hudobných recitálov, starostlivo vyberal sám Bayfield – všetko to boli ľudia, ktorých táto mecenáška umenia finančne podporovala, za čo by jej odtlieskali aj cestu do pekla. V skutočnosti jej spev bol čistý masaker. Soprán madam Florence pripomínal zvuk cirkulárky a ako sa vyjadril istý kritik, vtáci sa strmhlav vrhali k zemi, keď pani Jenkinsová spustila jednu zo svojich koloratúrnych árií.

 

 

John Bayley (1925 – 2015)

 

Muž, ktorý miloval: Oxfordský profesor anglistiky. Sex, súlož, kopulácia, párenie, pohlavné spojenie dvoch živočíchov – čo to má, prosím vás, spoločné s láskou?

Žena, ktorú miloval: Iris Murdoch, jedna z najvýznamnejších spisovateliek a filozofiek 20. storočia. No taktiež žena pochybnej povesti, lačná po sexe.

Podoba jeho lásky: Nekonečná oddanosť a obdiv k jej prenikavému intelektu, neskôr priam božská trpezlivosť. Keď tento „najbrilantnejší“ mozog Británie, ako sa o Iris hovorilo, napadla Alzheimerova choroba, láska a obeta sa spojili v jedno.

 

John Oliver Bayley sa narodil v meste Láhaur (dnes má desať miliónov obyvateľov) v provincii Pandžáb v britskej Indii (dnešný Pakistan), kde pôsobil jeho otec. John mal dvoch starších bratov, ale detstvo prežil osamotený, športovo zdatní bratia ho ignorovali a on sám nevedel zapadnúť ani medzi rovesníkov. Po návrate z Indie študoval na Etone a promoval na Oxforde, v štúdiu bol tvrdohlavý, nudil ho didaktizmus, vraj odmietal každú knihu, odporúčanú školskými sylabami či profesormi. No napokon sa i on upísal akademickej pôde, v Oxforde tridsať rokov prednášal anglickú a svetovú literatúru. Sám aj písal, svoj prvý román V inej krajine vydal však až po šesťdesiatke. Do rešpektovaných britských novín a časopisov prispieval brilantnými literárnymi kritikami, bol uznávaným odborníkom na Puškina, Thomasa Hardyho, Tolstého či Shakespeara (o všetkých štyroch napísal odborné knihy). S pozitívnym ohlasom medzi akademikmi sa stretlo aj jeho dielo Charakter lásky, súbor štúdií o láske v dejinách literatúry.

 

Osudové stretnutie

„Šla som si zatancovať do St. Anthony’s, veľa som vypila, spadla som a tuším som sa zamilovala do J,“ napísala o ich stretnutí Iris. Iris Murdoch bola od Johna Bayleyho o šesť rokov staršia, v čase, keď sa s ním zoznámila, mala 35 rokov a pred sebou úspešne sa rozbiehajúcu literárnu kariéru. V Oxforde prednášala filozofiu, práve vydala svoj prvý román, rok predtým jej vyšla štúdia o francúzskom existencializme pod názvom Sartre: Romantický racionalista. Iris bola prírodný živel, nie div, že milovala vodu, jazerá, plávanie, nahotu, milovala mužov i ženy, nehľadela na konvencie, na nič sa nehrala, žila podľa vlastných pravidiel, s hviezdnym nebom nad hlavou a mravným zákonom v sebe, ako by povedal nemecký filozof Immanuel Kant. John ju obdivoval, vzhliadal k nej ako k bohyni. John, ten plachý mladý muž, ktorý trochu zadŕhal, roztržitý, žiaden fešák, ale Iris sa zamilovala do jeho nevinnosti, cítila, že láska, ktorú k nej prechováva, nie je ničím podmienená, je ako poriadok vesmíru, nič a nik ju nemôže zvrátiť…

 

Život vo dvojici

„Je to ako život v rozprávke,“ napísal John vo svojich spomienkach. „Ja som ten mladík, zamilovaný do krásnej dievčiny, ktorá tu a tam odíde do neznámeho a záhadného sveta… ale vždy sa zasa vráti.“ John veľkoryso prehliadal milostné eskapády svojej manželky, Iris miloval duševne, fyzicko-erotická stránka partnerského vzťahu ho nezaujímala. Nikdy nezakrýval svoj postoj k sexu, hovorieval, že je to „nutne smiešny“ akt. Keď Iris prežívala románik so svojím o dvadsať rokov mladším študentom Davidom Morganom, napísala mu: „Ozaj, a zmienila som sa o tvojej existencii pred Johnom, ktorý mi absolútne verí a nikdy nechce počuť detaily…“

Iris o sebe hovorila, že má „moc zviesť kohokoľvek.“ K jej milenkám patrila filozofka Philippa Foot (zachovala sa ich dlhoročná korešpondencia, 250 listov, ktoré si písali počas 30 rokov) a prežila tiež zničujúci vzťah s o 15 rokov starším spisovateľom a mysliteľom Eliasom Canettim. Nikdy nechcela mať deti a John sa prispôsobil jej prianiu. Bol šťastný iba s ňou, a to ho napĺňalo. Žili akoby single, ale spoločne, každý pracoval v inej časti domu, John miloval pocit, že Iris je niekde tam za dverami, zvieratko vo svojej nore. Áno, boli ako dve zvieratká, aj sa tak oslovovali, vytvorili si vlastnú, detsky fufňavú reč, ktorej rozumeli len oni dvaja. John bol vždy prvý, komu Iris odovzdala svoj nový rukopis (písala rýchlo a veľa, takmer každý rok vydala jeden román), on ho však ani len neotvoril a už vyhlásil, že kniha je úžasná a určite bude mať veľký úspech. Domáce práce, varenie, upratovanie Iris opovržlivo prehliadala, Manžel jej raz, vari z recesie, kúpil kazetu so šijacími potrebami, ale ona sa neobťažovala ani ju len otvoriť, obaja to brali ako dobrý vtip, ktorý ich vždy bláznivo rozosmial.

Keď Iris ochorela, ich dom sa zmenil na skládku odpadu, z prechádzok ťahala dnu všeličo, čo našla a čo zaujalo jej slabnúcu myseľ: kamene, kusy dreva… Močila, kde to na ňu prišlo, často v obývačke pred krbom, John vzal handru a poutieral to. Inokedy strávil celú noc presviedčaním Iris, aby si šla ľahnúť do postele, ona však vytrvalo trieskala do zamknutých dverí v snahe dostať sa von. A keď konečne nastal čas prechádzky, odmietala si obuť topánky, chcela ísť von bosá. John ju kŕmil ohrievanými konzervami fazule, pozeral s ňou v televízii rozprávky. Keďže sa panicky bála cudzích ľudí, do ich domu nemohol prísť nik neznámy: ani ošetrovateľka, ani upratovačka, všetko bolo na Johnovi. Napokon sa zmenila na dieťa a on sa o ňu staral ako otec o svoje „rozkošné trojročné dievčatko“. Trvalo to päť rokov, päť rokov pomalého zhasínania svetiel, ako keď neskoro večer vo veľkom činžiaku tmavne jedno okno za druhým. Až nastane úplná tma.

 

 

Simonetta Zalová

foto Sita, MagicBox

 

Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle MIAU (2017).