Nela Pocisková – Keď synovi spievam, kričí „niééé!“

 

O Nele Pociskovej sa toho teraz veľa nevie, nepíše a nešpekuluje, veď koho už zaujíma, že sa dvojnásobná mama od rána do večera krúti okolo svojich malých detí? Nás, napríklad, a hoci potrebovala na naše otázky trochu viac času, napokon nám ich poslala – a vidno, že si dala záležať. Reč sa, samozrejme, krútila najmä okolo jej Hektora a Lianky, ale prišlo aj na malú Nelu a jej letné stanovačky, i to, čo si veľká Nela myslí o láske na celý život a kto vo vzťahu neznesie pristrihnuté krídla: ona, či on?

 

1. Aké máte detské spomienky na leto? Stanovali ste niekedy – s rodičmi, s partiou?

Na stanovačky mám absolútne najkrajšie spomienky. To boli časy, keď som ešte chodila na základnú školu, mali sme partiu, väčšinou to boli kamoši môjho brata a moja najlepšia kamarátka, my dve a samí chalani v jednom stane (smiech). Bývali sme vtedy vo Štvrtku na Ostrove a vždy cez letné prázdniny sme sa vybrali k jazeru, mali sme taký starý Nissan pick up s korbou, bracho šoféroval, my sme pobalili všetky veci, posadali si na korbu a vydali sa na stanovačku. Kúpali sme sa v jazere, opekali sme si, všetko sme museli vyriešiť spoločne a sami, bez rodičov, ale keby dačo, rodičia boli neďaleko. Dnes sa už na to pozerám trochu inak, mám rada čistotu a svoje pohodlie (aj keď udržať poriadok s dvomi malými deťmi je priam nemožné), ale ak by sme mali so sebou nejaký malý karavan, kde sa môžem osprchovať a na chvíľu zašiť, tak by som do toho šla hneď!

 

2. Po odvysielaní Aktov X sa zistilo, že postava Dany Scullyovej inšpirovala mnoho mladých žien, aby svoju kariéru zamerali na prírodné vedy a medicínu. Záujem bol enormný a začalo sa hovoriť o tzv. „Scully efekte…“

Fúúú, tak ja som chcela byť ako dieťa princezná, morská panna, baletka… A potom si pamätám obdobie Harryho Pottera, celú ságu som prečítala asi trikrát, čarovala som všade (smiech). Od malička som všade a stále spievala, našim to niekedy aj liezlo na nervy, pamätám si, ako som si dokola na Music Boxe púšťala Whitney Houston, milovala som Christinu Aguileru, Destiny’s Child , Michaela Jacksona. A potom prišla Beyoncé… Dlho bola pre mňa taký „komplexný“ idol. Spev, tanec, herectvo, výzor, prejav, štýl hudby, celkovo dokonalá…

 

3. Vyše 70-ročný Mick Jagger sa po ôsmy raz stal otcom. „Je čas na vasektómiu,“ vyhlásil jeho parťák Keith Richard. Ale je to tak, dnes sa hranice rodičovstva posúvajú hrozivo k veku, keď už z rodičov môžu byť starí rodičia…

Vždy som inklinovala k rodine, túžila som mať deti a nikdy som nestavala kariéru na prvé miesto. Za pár rokov som toho stihla celkom dosť, taký úspech som nečakala a dnes ani nechápem, ako sa to všetko dalo stihnúť. Za všetko som nesmierne vďačná, ale keď už toho bolo na mňa priveľa a keď som vnútorne cítila, že mám pri sebe muža, ktorého naozaj ľúbim a s ktorým si viem predstaviť budúcnosť, prišlo to odniekiaľ z podvedomia, že by som sa mohla zastaviť a mohla mať s týmto človekom bábätko. Asi som to nejako vnútorne privolala, lebo sme na bábätku vôbec nepracovali, skôr by som povedala, že prišlo dosť nečakane, ja som si chcela oddýchnuť a začať viac študovať a cestovať, ale moje podvedomie bolo asi iného názoru. A to som ešte netušila, že materská skutočne nie je žiadna dovolenka (smiech). No a druhé dieťa prišlo tiež skôr, ako mama som sa chcela malému úplne oddať aspoň tak do jeho troch rokov… Teraz sa však už musím deliť na dvoje a je to nesmierne náročné. Ale čo sa týka veku dnešných mamičiek, nikoho neodsudzujem, každá žena inak cíti, kedy je pripravená na dieťa a tiež má vlastné priority.

 

4. Mladí rodičia budú spravidla aj mladí starí rodičia. Aj vaši rodičia majú ďaleko od rozprávkového deduška a babičky, čo pečie vnúčatám buchty…

Ako malá som celé leto trávila u babky na východe, okopávali sme záhradu, kŕmili sliepky, jazdili na koni a kúpali sa v potoku. Dnes moji rodičia pracujú, obaja sú zamestnaní, s deťmi k nim chodíme aspoň každú nedeľu na obed, ale, samozrejme, keď ich poprosím, urobia všetko pre to, aby mi pomohli. Som im za to nesmierne vďačná. A takisto je to aj z Filipovej strany. Vďaka bohu za babky! (smiech) Všetko sa mení, ja sa snažím žiť, čo je teraz, ale veľakrát ma zamrzí dnešná doba. Netrúfam si povedať, čo bude ďalej, ale mne sa už teraz zdá byť choré, aby deti mali počítač namiesto lopty, digitálne hry namiesto vybíjanej, žiadne behanie po ulici s hokejkou v ruke …

 

5. Existuje množstvo vedeckých štúdií, ktoré dokazujú, že istý druh hudby má upokojujúce účinky. A to aj na plačlivé bábätká…

Tak ja som sa na to spýtala doma a odpoveď – že som vraj bola dobré bábätko, plakala som len minimálne, ale mamina vie veľmi pekne spievať, takže kde-tu mi určite niečo zaspievala. Hudba upokojuje, dokonca deti, ktoré počúvali istú skladbu ešte v maminom brušku, na ňu reagujú aj po narodení. Hektorovi som púšťala klasiku už v brušku, a tak keď jeho otec dnes sleduje operu alebo koncert klasickej hudby, je nadšený a napodobňuje dirigenta. Lianke v brušku som už toľko hudby nedopriala, lebo pri Hektorovi sa nedalo nič stíhať, ale obaja sú na hudbu veľmi vnímaví, aj keď Hektor nemá rád, keď spievam. Keď bol menší, vždy začal plakať a dnes, keď začnem, kričí: „Nie! nijeee, nijeee!“ (smiech) Lianka sa zatiaľ usmieva, ale uvidíme, ako ma ohodnotí, keď bude staršia…

 

6. Návod na prežitie v tomto svete pre vaše deti. Pracujete na niečom takom?

Odkedy sa mi narodil Hektor ,veľmi intenzívne vnímam, aké podstatné sú prvé mesiace v živote človeka, ako rodič dokáže „naprogramovať“ celkový vývin dieťatka. Je to aj z vedeckého hľadiska veľmi zaujímavé, dokonca sama som si uvedomila množstvo vecí, čo sa diali v mojom živote, našla som odpovede a odhalila predtým úplne nepoznané spojenia. Samozrejme, že nečítam od rána do večera, čo a ako mám vychovávať, asi treba počúvať vlastný inštinkt a srdce, tým sa riadim aj ja. Z detí by som chcela vychovať čestných a dobrých ľudí, no som skôr zástankyňou krásneho citátu doktora Ivana Štúra: „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť a dieťa sa pridá.“ Deti sú obrovská zodpovednosť, veľakrát mám čo robiť, aby som sa nestratila vo vlastných pocitoch, v tom, čo je správne a čo nie, aby som neublížila, ale ani nerozmaznávala, ale viem, že dieťa je moje zrkadlo, veľakrát mi iba ukazuje, aký problém momentálne riešim ja. Je to veľmi ťažké, najmä v dnešnej dobe, keď existuje milión informácií a názorov. V konečnom dôsledku, aj tak stále robím chyby a nikdy nebude nič dokonalé, ale snažím sa najviac, ako viem…

 

7. Krajina, v ktorej žijete. Ako ju vnímate?

Miestami je neopísateľne krásna, žiaľ, niekedy si to nevieme dostatočne uvedomiť, stále z našej krajiny cítiť akúsi utlačenosť, podradenosť, a tým pádom akoby aj ľudia neustále hľadali len to negatívne… Treba aby sme viac cestovali, možno tak skôr zistíme, ako nám je dobre. To ale nehovorím o politickej situácii, k tej sa nebudem vyjadrovať, pretože každé slovo sa obráti proti mne, a vôbec, politike veľmi nerozumiem, len mi je to celé, čo sa u nás deje, ľúto. Ale všeobecne mám pocit, že by to chcelo viac sa usmievať…

 

8. Nedávno sme publikovali rozhovor s Dominikom Orfánusum, šéfom cestovky, čo organizuje zájazdy do Černobyľu. Láka vás vidieť aj takéto netradičné miesta?

Och, ja by som chcela vidieť všetko! Všetko prečítať, všade byť, cestovať po celom svete! Najviac ma zaujímajú miesta, ktoré majú príbeh, milujem knihy podľa skutočných udalostí, takisto aj filmy, milujem biografie a všetko, z čoho mám pocit, že to naozaj bolo, žilo, existovalo… Ide z toho taká sila! Chcela by som navštíviť mnoho miest, nielen pekných, ale aj tých skúšaných osudom ako Osvienčim, Černobyľ, aj keď neviem, či by som to naozaj zvládla. Potom sú tu krajiny ako India, Izrael, Vatikán, Austrália, Nepál, Bali…

 

9. V dnešnom svete sme zahltení vecami, preto sa čoraz častejšie hovorí o minimalizme ako o životnom štýle: chcem vlastniť len to, čo potrebujem a čo mi prináša radosť.

Čím som staršia, tým intenzívnejšie pociťujem, ako ma veci zaťažujú. Takže, áno, priznávam, ja vyhadzovanie milujem. Keď to na mňa príde, musím sa až krotiť, lebo som schopná vyhodiť všetko, čo mi v tej chvíli príde pod ruku. Rada sa zbavujem starých vecí, starého oblečenia, veľmi ma to oslobodzuje a vždy prináša pocit akejsi ,,očisty.“ Odkedy žijem s Filipom v jednej domácnosti, zmenil sa aj môj pohľad na bývanie a zariadenie domu, vyznávame veľmi minimalisticky štýl, zo začiatku mi to nesmierne vadilo, stále som u nás doma cítila málo tepla, ale čím som tu dlhšie, tým viac sa mi to páči. Je tu vzduch, priestor, žiadne „rárohy“ (smiech).

 

10. Akí sme my, Slováci, ako národ?

Hmm, mám pocit, že sme ,,srdciari“, aspoň v mojej profesii to tak vnímam. Keď stojím na javisku a prichádza potlesk, ľudia mi vedia vrátiť energiu a vedia sa tešiť, vedia dať najavo svoju emóciu a nehanbia sa za ňu. To sa mi veľmi páči, ale na druhej strane… Sme takí jemne zatrpknutí, žiarliví: Ak sa nebodaj sa niekomu niečo podarilo – za tým určite musí stáť niekto iný! Nevieme si vážiť ľudí, ktorí niečo dokázali, nepodporujeme ich, veľakrát nedržíme spolu, aj keď nehovorím, že je to tak vždy…

 

 

Simonetta Zalová

foto Jana Keketi

 

Druhú časť otázok a odpovedí si prečítate v septembrovom čísle MIAU (2018)